Slovensko a Sloveni
Prezerať časť fóra môžete dočasne aj bez registrácie.

BEZ REGISTRÁCIE NEVIDÍTE VŠETKY PRÍSPEVKY ANI CELÚ DISKUSIU


Sloveni v Uhorsku a R-U monarchii

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down

Sloveni v Uhorsku a R-U monarchii

Odoslať pre igor1235 za Po máj 07, 2018 5:11 pm

Po rozbití Moravy, teda Nitrianska s Moravou alebo Pokrstenej a Nepokrstenej či Hornej a Dolnej Moravy predstavovala Morava v danom čase určitý kvalitatívne vyspelé územie. Ak teda predstavovalo slovenské územie v rámci stredovýchodnej Európy rozvinutý región, prečo a ako sa v pamäti väčšiny Slovákov vyvinul obraz jeho periférnosti a útlaku Slovákov ? Veď bratia – vojvodovia – Hunt a Poznan mali silné postavenie v spoločnosti. To získali ešte za panovania mocného kráľa Svätopluka. Poznanovci mali najväčší vplyv v Nitre a okolí a Huntovci na juhu stredného Slovenska. Boli to práve veľmoži Poznanovci, ktorí sa v poslednej štvrtine 10. storočia ujali pomaly sa rozpadajúceho kláštora pod Zoborom, a tak sa stali jeho svetskými patrónmi. Keď Kopán tiahol proti Štefanovi, budúci kráľ Uhorska sa rozhodol ustúpiť na Slovensko. Pomohli mu dvaja vojvodovia, bratia Sloveni - Slováci, Poznan a Hunt. Tí ho v rieke Hron podľa starého slovenského zvyku opásali a vymenovali za kráľa Uhorska. Za príslušníkov tohto rodu možno s určitosťou vyhlásiť rody Diviackovcov, Ludanckovcov, Branč-Lipovnickovcov a ďalšie. Vari predpokladali, že budú účastníkmi znovuzrodenia Moravy ?

http://www.czsk.net/dotyky/11_2006/dvorak.html

Všeobecné konštatovanie o Slovensku ako o vyspelom regióne stredovýchodnej a juhovýchodnej Európy podopriem zhrnutiami viacerých ukazovateľov, ktoré bežne prezentuje predovšetkým slovenská a maďarská spoločenská veda:
Na území dnešného Slovenska vznikla počas stredoveku a raného novoveku viac ako polovica umeleckých hodnôt Uhorska (architektúra, maliarstvo, sochárstvo). Ich počet je v súčasnosti nižší, pretože časť z nich sa znehodnotila najmä v 2. polovici 20. storočia, ďalšia časť sa nachádza v kultúrnych inštitúciách iných krajín, predovšetkým v Maďarsku, kam sa manifestačne prevážali v mene vlasteneckej jednoty predovšetkým v období dualizmu.
Slovenské regióny predstavovali dlhodobo najurbanizovanejšiu časť Uhorska, predovšetkým v nich sa koncentroval od 13. až do 19. storočia jeho mestotvorný vývin. Napríklad na začiatku 14. storočia zo štyroch najväčších miest Uhorska ležali tri na slovenskom území a o necelé dve storočia neskôr sa nachádzalo z 10 najvýznamnejších miest kráľovstva 6 na území Slovenska.13 Ešte aj v 1. polovici 19. storočia z 52 kráľovských miest Uhorska ležalo 24 na Slovensku, pravda, v tomto období už slovenské mestá zväčša stagnovali, v kontraste s ich stagnáciou narastali dolnozemské mestečká a čoskoro zasiahol skutočný boom Budapešť, ktorá sa počas 19. storočia a najmä počas dualizmu ako metropola Uhorska výrazne vzdialila iným, dovtedy veľkým a významným mestám krajiny.
Evidentne a stabilne viditeľná bola vyššia miera ekonomickej rozvinutosti. Nebolo to iba baníctvo a s ním spojené vynikajúce technické diela a vynálezy, ale aj kvantita a štruktúra cechov, manufaktúr, foriem spolčovania sa nádenníkov i podnikateľov.
Špiesz, A.: Manufaktúrne obdobie na Slovensku 1725 – 1825. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961, s. 19, 20, 351
Prvý kritický signál smerom k vzniku Uhorska a pomerom v ňom vyslal roku 1786 jeden z bernolákovcov Ondrej Mésaroš: „po vyvrátení slovenského štátu (rozumej Veľkej Moravy – D. Š.) Hunmi aj Nemcami a po uvrhnutí nášho národa do otroctva jediným úsilím našim a pod mocou Maďarov žijúceho slovenského národa bolo robotovať... neskôr zmiernením otrockých zákonov po ustálení kresťanskej viery v Uhorsku, tí, čo vyznačili sa sprostred slovenského národa, oddali sa celkom učeniu latinského jazyka...aj maďarčiny. Materinský jazyk medzitým ležal ladom...“
Baník, A.: Na dejinnej križovatke, s. 370 – 1
Mésaroš prijímajúc tézy z podmaniteľskej teórie naznačil, ešte v nerozvinutej podobe niečo, čo v 19. storočí pozvoľna vrastalo do slovenskej kultúry a jej historických interpretácií a tvorilo v nich jednu názorovú zložku – odcudzenosť Slovákov Uhorsku, ich bezdejinnosť, útlak a plebejstvo, silný kontrast medzi Veľkou Moravou a Uhorskom.
Kritické myšlienkové tendencie voči Uhorsku a ochladenie vzťahu k nemu sa o čosi častejšie, ale stále len sporadicky začali objavovať na prahu 19. storočia a v jadre slovenského národného hnutia sa konkrétnejšie rozvinuli okolo roku 1820. Prím pri utváraní novej, od osvietenskej etapy odlišnej, na Mésaroša však nadväzujúcej trajektórie slovenských dejín zohral inak kritický mysliteľ a zdržanlivý vynášateľ všeobecných súdov Pavel Jozef Šafárik. Vo svojej prvej veľkej práci Dejiny slovanskej reči a literatúry z roku 1826 inšpirujúc sa nemeckými romantikmi, vyslovil názor, že po rade porážok od Maďarov „porazení Slovania boli celkom zatlačení do hôr a Maďari, ktorí obsadili pastvinaté roviny, správali sa k nim ako k poddaným a spojencom... Tak zmizli Slováci už v IX. stor. z dejín a ich osudy a činy strácajú sa odvtedy v dejinách maďarského národa“ Teda po „zániku Veľkomoravskej ríše zhasla samostatnosť Slovákov – a ich reč sa presťahovala zo zámkov a kniežacích palácov do chyže roľníka.
Šafárik, P. J.: Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Ved. redaktor P. Petrus. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1992, s. 222, 227
Miesto historizmu sa v slovenskej kultúre oslabovalo, ba až negovalo. Tento proces značnej miery rezignácie na vlastné dejiny a obmedzenia historickej argumentácie výstižne zachytil v dizertačnej práci Historická ideológia a slovenské národné hnutie na prelome 19. a 20. storočia Karol Hollý z Historického ústavu SAV. Pre jednu časť slovenských vzdelancov, najmä tých, ktorí intenzívnejšie spolupracovali s českou stranou, zostávali dejiny Slovákov dejinami stáročného útlaku a prejavom maďarskej nadradenosti a netolerancie. Druhí, hlavne v martinskom centre, zdôvodňovali bezdejinnosť Slovákov samou podstatou histórie. Podľa nich sa znaky dejinnosti (vlastná politika, moc a vôľa, etnické povedomie a kultúra vo vlastnom jazyku, plná sociálna štruktúra) jednoducho u Slovákov nerozvinuli. Nie pre vonkajší útlak zo strany Maďarov (tí v tomto procese viac menej nehrali rolu), ale kvôli neprajným historickým okolnostiam. Podľa nich so vznikom Uhorska upadlo národné povedomie Slovákov a nerozvinulo sa po celé stáročia, Slováci nežili vlastným politickým životom, teda ani neniesli zodpovednosť za Uhorsko. Šľachta domáceho pôvodu sa už v stredoveku latinizovala, čím sa odcudzovala slovenskej identite a prakticky sa až na výnimky už k slovenčine a slovenskému povedomiu, hoci boli na to vhodné príležitosti hlavne od konca 18. storočia, už nevrátila.
http://www.impulzrevue.sk/article.php?842
Uhorsko bolo značne mnohonárodné (napr. v roku 1787 tvoril maďarský element len 29% obyvateľstva. Ako úradný jazyk sa od počiatku používala latinčina, v rokoch 1784 - 1790 a 1849 - 1860 nemčina a v rokoch 1836/1844 - 1849 a 1860 - 1918 maďarčina. Zastúpenie slovanských jazykov (neskôr najmä slovenčiny) bolo také vysoké, že uprostred stredoveku franskí kronikári označovali Uhorsko ako slovanskú krajinu a v polovici 18. storočia sa v hesle Uhorsko Diderotovej encyklopédie tvrdí, že "maďarský jazyk je slovanské nárečie, a teda je príbuzný s jazykmi Čiech, Poľska a Ruska"
https://sk.wikipedia.org/wiki/Uhorsko
Faktom však je, že v Uhorsku sa vládnym špičkám nepodarilo odstrániť dlhodobú zaostalosť krajiny kvôli nepriateľským vpádom či neustálej nespokojnosti vládnucej vrstvy čoby povstaniami za slobodu. Ukázalo sa však, že sa nielen nepodarilo odstrániť feudalizmus ale ani lipnutie na tradíciách veľkopanských manieroch maďarskej šľachty. Totiž v konečnom dôsledku išlo vždy len o majetky, na úkor spustošenia krajiny so všetkým čo s tým súviselo pre slovenských obyvateľov v teritóriu súčasného Slovenska. Zaostalosť sa v porovnaní s Českými zemami prejavila aj v časoch priemyselnej revolúcie - industrializácie krajiny od roku 1760, ktorá umožnila prechod od manufaktúry, založenej na ručnej práci, ku kapitalistickým továrňam. Kým napríklad dnešnému Česku k úplnej slobode chýbala už len politická samostatnosť, dnešné Slovensko nemalo v Uhorsku vyčlenené ani len administratívne hranice a slovenčina bola na všetkých základných školách a škôlkach (vyššie slovenské školy neboli) zakázaná, ba v niektorých prípadoch aj trestaná. Na druhej strane postupuje nespokojnosť obyvateľsta s režimom. Rakúsko-Uhorsko sa nedokázalo zbaviť tradícií, nebolo schopné riešiť národnostné otázky (hoci pred prvou svetovou vojnou už existoval konkrétny plán na federalizáciu monarchie) a urýchliť priemyselný rozvoj.
avatar
igor1235
Majster

Počet príspevkov : 366
Členom fóra od : 09.05.2015

Návrat hore Goto down

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.