Slovensko a Sloveni
Prezerať časť fóra môžete dočasne aj bez registrácie.

BEZ REGISTRÁCIE NEVIDÍTE VŠETKY PRÍSPEVKY ANI CELÚ DISKUSIU


Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Pridať novú tému   Zaslať odpoveď

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down

Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre Svetomír za Pi jún 10, 2016 3:33 pm

Predslov.
    Už ako malý chlapec som chcel všetko vypátrať, objaviť, rozlúštiť. Od starých baní okolo Dobšinej som sa dostal k jaskyniam  v Slovenskom krase, k ich osídleniu v neolite a dobe bronzovej. (Môj strýko Viliam Rozložník bol objaviteľom Gombaseckej jaskyne a mnohých ďalších - toť bola inšpirácia, môj vzor!) Gemer, Spiš a Šariš som spoznal do detailov. Ale tesne pred dôchodkom som sa presťahoval k Nitre a spoznávam okolie. Pred piatimi rokmi som zašiel na Velestúr a tam vďaka tzv. tajomnému nápisu som sa začal zaoberať Vandalmi. Fascinujú ma. Vandali sú úžasnou kapitolou slovanských dejín, ba budem smelý, napíšem priamo - slovenských dejín. Nie som vedec, môžem si to dovoliť. Profesionálni historici s titulmi pred a za menom nás nemajú radi. Hovoria nám, že sme rojkovia a pŕzniči našej histórie. Isteže, sú aj takí medzi nami. Ale v podstate pokročilý amatér postupuje podobne, ako oni. Študuje, spája čriepky faktov a indícií s dohadmi a hypotézami do jedného celku. Na strane druhej práve profesionáli ale mnohokrát znásilňujú a deformujú históriu podľa spoločenskej objednávky. Amatér je človek slobodný, neobmedzuje a nezaväzuje ho titul, ktorý dostal za to, že memoroval učivo, v ktorom boli aj omyly a dokonca hlúposti. Neviem si predstaviť, že by profesionálny historik investoval mnoho sto eur do svojho vlastného výskumu a potom výsledky ponúkol zdarma verejnosti ako dar. Viem len o tom, že jeho výskum financuje štát, alebo súkromná osoba, sponzor. Profesionál si výzkumom zarába, amatér utráca. Ten si musí naozaj rozmyslieť svoj výdavok. Vďaka amatérom boli vykonané úžasné objavy Tróje, tajomstvo pyramíd, Knósos na Kréte a pod. Nemienim sa postaviť vedľa Schliemana, či Evansa. Ale predsa chcem poprosiť vopred profesionálov o zdržanlivosť v odsudzovaní amatérov. Ďakujem!
     Najprv som vypracoval štúdiu o nápisoch v Kremnických horách, lebo ako prvý som odhalil ich skutočné tajomstvo a zistil ich pôvodcu, presne sa mi podarilo datovať aj vznik a príčinu vzniku týchto nápisov. Ako prvý som spoľahlivo rozlúštil nápis na skale nad Hornými Pršanmi. To bolo malé vyvrcholenie jednej  kapitoly bádania. Moju štúdiu som ponúkol Matici Slovenskej, osobne jej predsedovi ing. Tkáčovi, ktorý ani nereagoval. Ba zorganizoval kolokvium na zastavenie snáh amatérskych historikov. Úsmevné je, že súc nehistorik, si sám trúfa písať články o histórii.
    Patrím do skupiny amatérov, ktorí sa nestotožňujú napr. so všeobecnou tézou príchodu Slovanov do strednej Európy v 5.-6. storočí. Tá už nie je dlhodobo udržateľná. No najviac ma trápi obdobie a dôvody vzniku a zániku mocenského útvaru, ktorému hovoríme Veľká Morava a situovanie tohto štátneho útvaru. Najmä jej úsmevné vtláčanie do malinkých pevností na južnej Morave a Nitry.
    Moje bádanie, intenzívne štúdium ma od Velestúru posunulo do situácie, kedy som sa musel rozhodnúť ísť na skusy do Sedmohradska. Za zorientovanie sa vďačím programu Google Earth. Bez neho by som sa trápil. Nech mi knieža Vlad Tepeš odpustí, ale príbeh s Draculom nie je dôvod, prečo sa mám vydať na  2000 km okružnú cestu týmto smerom. Nie som dovolenkár bažiaci po lacných senzáciách. Môj dôvod ale senzáciou je. Omnoho väčšou, ako vymyslený Dracula s podvrhnutým hradom Bran, v ktorom vlastne ani nebol. Je to silné tušenie podporované dlhodobým štúdiom Sedmohradska v tom, že mocenské centrum Veľkej Moravy bolo práve tam. Viem, že nie som prvý, ani posledný, kto spochybňuje centrum Veľkej Moravy na Slovensku, či na Južnej Morave v Čechách. Predo mnou toto spochybňoval aj Imre Boba v práci A "Nagymorva Birodalom" képe Moravia's History Reconsidered című munkájának megjelenéséig, Maďar žijúci v USA, ktorý kladie centrum Veľkej Moravy do oblasti južnej srbskej rieky Morava a tiež Nemec Martin Eggers v práci Alternative theories of the location of Great Moravia. Najbližšie bol ale k pravde Juraj Sklenář, slovenský historik, ktorý r. 1784 v publikácii Vetustissumus Magnae Moravie situs et Primus v EAM Hungarorum ingressus et incursus už vtedy tvrdil, že nielenže Maďari nikdy nedobili Nitru, ale táto dobrovoľne vstúpila do zväzu s Maďarmi, ale Veľkú Moravu kladie do Moesie (až za karpatský oblúk do Valašska), či východnej Pannonie, kraja Csongrád (Szegedín). Bol blízko! Vychádzal z Nestorovej kroniky. Mojmírove sídlo teda kladie až pod Sedmohradsko.
    Je načase, aby tam šiel niekto kuknúť sa na veci slovenským okom. Ak mi to život dovolí, pokúsim sa vyjadriť opodstatnené podozrenie, že Veľká Morava sa nachádzala práve v Sedmohradsku, Banáte,  Bihore ...Nad nimi vpravo je kraj, ktorý sa Veľkou Moravou volá dodnes, ale naši vedci, a nielen naši to úspešne ignorujú, pretože to nepasuje do spoločenskej objednávky Čechom, Moravákom, Maďarom, Nemcom, Rumunom a konieckoncov, ani našej oficiálnej vede.  Je to Maramureš na severe Rumunska s neďalekým mestom Satumare. Mureš je Morava, Mare je po rumunsky veľký. Maramureš.
Satumare. Satu je pravdepodobne skomolenia latinského Sanctu. Svätý. (Po rumunsky svätý sa totiž povie sfantu.)  Mare je veľký. Preklad by mal byť Veľký svätý. Aj to by mohlo byť. A teraz si vyslovte sami pre seba: Satumare – Svetomír . Všeličo môže byť pokomolené na tomto svete puklatom . Samozrejme ignorujem maďarskonemecké – české konštrukcie o tom, že Szatmár je od nemeckého Sathmar, čo má byť Veľká Dedina. Sath nie je nemecky dedina a „mar“ nie je nemecky veľká. Nevdojak sa mi núka pomenovanie mesta Satu Mare ako pamiatka na otca Svätopluka, Svetomíra.
    Ďakujem svojej manželke, že podstúpila so mnou riziko a moje cestovné náklady . Za to, že sa sama starala o gazdovstvo, kým ja som si užíval vzrušenia z poznávania sveta.
    Ďakujem svojmu priateľovi a konzultantovi, pánovi, ktorý si zo skromnosti hovorí Valamír Magyár za to, že s rovnakým entuziazmom so mnou zdieľal moje úspechy, aj neúspechy. Jemu som odovzdával poznatky, aby som si ich nenechal pre seba, ale ak by sa mi náhodou niečo stalo, aby existoval človek, ktorý by možno ešte lepšie dokázal tento problém popísať, argumentovať a objasniť namiesto mňa. Ďakujem mu, že mi pomáhal metodicky, aj mentálne, že som mohol tento projekt zrealizovať.
    Najprv túto vec popíšem ako cestopis, neskôr, keď si definitívne utriedim myšlienky a argumenty, mienim napísať serióznejšiu štúdiu. Podotýkam, že celá vec je podložená zdrojmi, ktoré sú považované za seriózne.
    Uvedomujem si, že svojim počinom mnohých zodvihnem zo stoličky, mnohí ma budú špiniť, zaznávať a zosmiešňovať. Ak pluh orie neorané, môže sa aj zlomiť. Tak, nech sa páči:

Cestopis
Expedícia Megalé Marabia (Veľká Morava) = Transylvania, Erdélyi 2016

23.5.2016
    Je ráno 2,30. Varím si čaj, najem sa a vyrazím. Všetci mi uverili, že idem. Konečne som uveril aj ja sám, že naozaj idem. Idem za našou históriou do Rumunska. Presnejšie do Sedmohradska. Sám. Pretože viem, že na svojom putovaní by som uštval hociktorého spoločníka. Moje okolie dvíhalo vysoko obočie: do Rumunska? Sám? Autom? Veď tam sú....a počul som všelijaké hanlivé slová. „A vieš, že teraz pochovali tvojho rovesníka, ktorý sa išiel lyžovať do Talianska a dostal infarkt.“ Silný argument. Poistil som si náklady na ošetrenie, batožinu a pod. Nedal som sa. Veď som čerstvý dôchodca, v dobrej kondícii. Teraz, alebo nikdy! 3,00 štartujem z Nitry. Na radu kamaráta som si pribalil aj palicu. Na psov. Vraj sa tam mnohé potulujú. Po ceste vidím za Nitrou policajné hliadky. Samopaly. No zbohom! Päť áut zablokovalo kruháč z protismeru. Cesta k hranici bola strašne dlhá. Konečne Komárno, Dunaj a onedlho diaľnica. Nezabudol som na Matricu (diaľničný poplatok). O 5,13 prechádzam Dunaj v Budapešti. Maďari ešte väčšinou spia. Letím diaľnicou. Presne 130. Na svojom 280 kilometri klesám na dno bývalého sladkovodného jazera – maďarská Puszta. Pustá zem od nepamäti. Podmáčaná, zasolená pôda, na ktorej sú len pasienky. A šikmookí Kumáni, ktorých pozval Belo IV. proti Tatárom a usadil v Puste. Nepomohlo. Tatári vyvraždili 2/3 Uhorska. Na 290tom kilometri už som na dne. V pustej. Roztrúsené, často veľmi úbohé gazdovstvá ešte s vahadlovými studňami. Špecialita: roztrúsený naružovo kvitnúci agát. 6,40 Obchádzam Segedín (Čanád), o 5 minút rieku Tisu. Placka. Rovina, až ti je zle. Som chlapec z hôr. Tuto Slnko vychádza, aj zapadá v kukurici. Brrr. Úrodná černozem dobrá aj do črepníka. Alebo do našej záhrady! Bohatstvo! Preletelo mi mysľou: zem Svätopluka. Oj, trpká to chvíľa! Tabuľa Makó. Veď je to Makov! Prečo asi!!!  7,06 rumunská hranica. Kontrola na strane Rumunov. Jasné, nie sú v Šengene! Doklady, otvoriť kufor, letmý pohľad, a na rade je ďalší. Zdržanie: 10 min. Spomenul som si na cestu k Čiernemu moru na Škode 110 s malými deťmi pred 30 rokmi. Tu na hranici sme stáli 1,5 hodiny na Slnku. Dáš pivo, alebo cigarety, pôjdeš k moru... dnes, žiadne pivo, ani cigarety. Bez okolkov otvorili rampu.
    Prvá odbočka doprava: Nadlac. Bol som pripravený, poznám maďarský pravopis a naučil som sa aj rumunský. Nagy lacul. Kombinácia maďarskorumunská. Veľké jazero. Keď sem prišli Slováci v 18. storočí, bola tu mokraď. Dnes po nej ani stopy. Ešte nedávno sa tu v tejto veľkej dedine hlásilo k Slovákom 47% obyvateľov. Vošiel som do mäsny. „Dobrý deň, rozumiete mi?“. Pomenšia, veľmi sympatická štyridsiatnička mi odzdravila: „dobrý, samozrejme, že rozumiem, nech sa páči!“ Zajasal som! Vysvetlila mi, že nadlackú slávnu salámu robia len doma, v obchode ju nesmú predávať, že ak chcem, odskočí domov, o pol hodiny je tu. Nechcel som sa zdržať. Vysvetlila, že je to vlastne čabajka. To ako náš Tokaj je - Tokaj. Jej predkovia sem prišli v 18. storočí ako bezzemkovia. Tu dostali pôdu a gazdovali. Ešte sme sa porozprávali, že aj chcela odísť na Slovensko, ale rodina ju tu drží a že zarobí cca 250 €, manžel 350. Kto teda dvíha tú priemernú mzdu, čo je uvedená v info: 450...?
    Arad. Tvrdím, že je to skomolenina slova HRAD. Dvestotisícové mesto, ktoré zažilo rozkvet za Habsburga. Dnes rušné, smutné, ošarpané. Caucescu ho nechal zchátrať a dodnes sa nespamätalo. Má obrovský primariát, a jeho okolie krásne načančané, ale o ulicu ďalej...situácia horšia, ako u nás pred 50 rokmi. Ubytoval som sa v penzióne blízko centra. Parkovanie vo dvore, izba čistá, voňavá, televízor, telefón, chladnička, balkón a všetko, ako má byť. Len za 15€ za noc. Platí sa vopred. Aj kartou. Mapu mesta nemajú. Nevadí, veď v centre budú Turistické centrá! Boli. A mapu nemali. Nikto nemal mapu mesta. Bezradný som si to namieril rovno k primátorovi. Vrátnikovi som vysvetlil problém. Vedel anglicky. Ako skoro všetci, ktorých som oslovil. Zastavil prichádzajúcu blondínu v najlepších rokoch. O 10 min mi vrátnik doniesol krásnu novú mapu Aradu. Keby ste videli iných turistov, ako mi ju závideli! Jeden Nemec sa ma pýtal, odkiaľ ju mám. Prezradil som mu to. Naznačil mi, že asi s ním vtipkujem .
    Do cetacei – pevnosti v tvare hviezdy som sa nedostal. Je tam rumunská posádka. Žiaľ!
    Idem do múzea. Muzeul complexul v centre. Okolo neho je škaredý plot a nápis, že ho otvoria až po rekonštrukcii 7/2017. Skoro ma vystrelo! Prečo to nemajú uvedené na webstránke!!!
    Idem pešo, aby som videl viac. Obchádzam odkrytý kanál, okolo ktorého sú špinavé smradľavé mokré handry, čo práve štyria chlapi vytiahli z neho – asi bol upchatý. Sedeli na pneumatike a špinavými rukami jedli. V jednej ruke chlieb, v druhej slaninu. Nuž, niekomu chutí aj pri kanáli s rukami od.... Striaslo ma, pridal som. V centre za sklom do ulice predávali všelijaké pečivo. Kúpil som jedno orechové. 2 lei (0,45€). Vynikajúce. Ale sladia až príkro. Viem, že sladké už kupovať nebudem. Pozorujem ľudí. Cca 30% typy, ktoré som dodnes nevidel. Skôr nižší, bucľatejší, ženy s dobre vyvinutým popredím a pozadím. Oči akoby veľké a zdali sa mi viac ďalej od seba. Veľké, výrazné obočia. To sú asi Dákovia, čo ich sem nasťahoval Caucescu, aby prevládli nad Maďarmi. Videl som aj Maďarov. Pomenších, skôr štíhlych, čiernovlasí a našikmelé oči. No väčšina bola slovanského typu. Málokto hovoril Maďarsky. Cigáni – tzv. Olásky. Čiže valašský. Podobní našim v Nitre, ale zdali sa mi svetlejší. Spoločné mali ženy to, že vydaté nosia dlhé sukne. Patrí im svet. Bolo ich požehnane. Podvečer takíto núkali na predaj mobily, a podobný zánovný tovar – ktovie, odkiaľ ! V meste žiadni túlaví psy, žiadne konské záprahy. Navečer som radšej  odpočíval v penzióne. Sledoval som hlavne rumunskú „TV Hora“ – folklórne vysielanie. Jeden spieva a dvadsiati, čo mu robia kulisu – dva kroky doprava, dva doľava. Toť celý tanec . Rezkejší je ale folklór z Maramurešu. Môžete si ho naživo pozerať doma cez net.  Podvečer sa do úzkeho dvora nasúkalo päť áut a totálne ma zablokovali. Vôbec ich to netrápilo. Poslednému som veľmi jemne naznačil, že o siedmej ráno vyrážam. Mávol rukou. Nuž, keby som chcel teraz, bola by to štrapácia! Pozrel som po ošarpaných činžiakoch. Už bola takmer tma, ale takmer nikto nesvietil. Tma. Elektrina je drahá. Zhasol som aj ja . Spal som lepšie, ako doma!

24.5.2016
    Vyrazil som smer Šíria. Moje auto bolo slobodné už ráno o 6,00. Prvá dedina je Horia.  Pomenovaná podľa Tetényiho (Tuhutumovho) syna Horia, Horka. Chcem vidieť, ako žijú obyčajní ľudia. Šírja majú Rumuni za svoj názov. Ale je to maďarské: hrob. Hrob Maďarskej slobody. Túto dedinu s hradom na homoľovitom kopci poznáme pod názvom Villágoš. Tu Uhri podpísali pred Habsburgom a ruskou armádou r. 1849 kapituláciu. Petófiho (Alexandra Petroviča) rozsekal vlastnou šabľou uhorský generál a zobral mu čižmy. Maďari sa to hanbia priznať. Je to potupné! Druhý Slovák, ktorý urobil Maďarom revolúciu za veľké a samostatné Uhorsko: Lajos Kossuth, alias Ľudovít Košut z Martina, ušiel do Švajčiarska. Ten Košut, ktorý dal zavrieť Ľudovíta Štúra. V žilách mal slovenskú krv a bol za pomaďarčovanie Slovákov. No fuj! A v Rožňave mu stojí socha! Nielen tam! Nuž, nikto nie je taký veľký Maďar, ako ten, čo ním chce byť! Pritom Košut je názov pre vykastrovaného capa. V Martine. Slovenské slovo ako vyšité. DNA neoklameš. Dnešní Maďari majú DNA R1a – slovanskú! Veď sa na nich pozrite! Ani jeden nebol Maďar, preto vymysleli národnostné cítenie, čo vydržalo dodnes. Ale nie je to trochu falošné? Neviem si predstaviť, že by som si jedného dňa povedal: cítim sa byť Japoncom.
    Teda vo Villágoši, či v Hrobe,  som  sa pýtal na Bohušov kaštieľ. Nevedeli. Nepoznali. Nakoniec som pochopil, že to je ten najväčší dom v centre s nápismi: conacul Bohuš (rumunský conacul je kaštieľ), na ňom nápisy Villágos, Hellburg, S íria a roky 1169 a 2014. Pod tým nápis: Teatrul Ioan Slavici. Divadlo Jána Slávika. Bol Rumun, či Maďar  ? Je tam aj jeho busta. 1845 – 1925. Okolo rôzne sochy a busty slávnych Rumunov. Okolie krásne upravené. Na ruiny hradu nie je čas. Vidím prvé paláce bohatých cigáňov. Nepoužívam pomenovanie Rom, pretože v Rumunsku sú to cigáni. Tak, ako boli po tisícročie. Tu sa nepremenovali. Myslím, že je to ok. Slovanské meno Bohuš som videl na cintorínoch na viacerích miestach, najmä v Kluži.
    Pokračujem v ceste smer Tarnava. V dedine Agrišu Mare fotím aj cintorín. Mare je slovensky „veľký“. Čiže Veľký egreš. Aj na vých. Slovensku je Egreš. Cintoríny v Rumunsku sú vždy pokiaľ možno na východnom brehu kopca, aj tabule majú otočené na východ. Aby vychádzajúce Slnko vrátilo mŕtvych do hrobov. Tak to robili Slovania od nepamäti. Tetka pred kostolom je celá šťastná, že ju fotím. Babka ako u nás na dedine ešte aj dnes. Nasledujú Tarnava, Dud, Magura, Dieci, Chisundia (Čisundia), Brazii (Brehy), Tisa, Groš, Pleškuta, Laz, Dezna, Bohani (to sme my – Pohani), Sušani, kopec Plešul, Beliu, Vanátori, Cipár, Miška, Píla, Dorobanci, Kurtici, Šilindia, čiže Žilina (po Silianoch – Vandaloch), Moroda – čo je maďarská skomolenina Moravy  (pritom je pozoruhodné, že rieka Morava je od nich na 30 km) a Macea, čiže Máčaj. (Samozrejme vypisujem len slovanské názvy. Tie, ktoré sa im podarilo úspešne pomaďarčiť, či porumunčiť sa odhaľujú ťažšie, alebo nikdy.) V Máčaji chcem ísť do botanickej záhrady Pavela Covaci – Pavela Kováča. Podľa tabuľky majú mať otvorené. Je ale zavreté! Nikoho to netrápi, len jedného turistu zo Slovenska. Nuž, spomenul som si na zmenáreň v Užhorode: „ješčo malo ľudej, ješčo neodkriju“ – ešte je málo ľudí, neoplatí sa otvoriť. A basta. Ešteže súsošie Menumoruta, Gelu a Glada je mimo botanickej. Fotím. Dôkladne, túto fotku potrebujem. Je to o páde Veľkej Moravy. Je to o najväčšej zrade, aká sa udiala v Slovenskom rode. O tom potom, Béla! Menumorut je pravdepodobne skomolenina Mojmíra, Gelu je Belo, Beloslav a Glad by mohol byť Vladimír (?).
25.5.2016
    Nakladám batožinu, odchádzam po trase Arad, Zabranci, Radna, Lipova, Milova, Odvos, Konop, Chelmac (Chlmec), Dorgoš, Barzava - Brezová, Kapruča, Žulica, Bruznik, Cela, Ostrov, Varadia de Mureš – inak Mureš Tótvárad, alebo Slovenské mesto nad Moravou, Kápolnáš (Kaplnková) Slatina nad Moravou, Petriš, Dobra, Tok, Roškani, Lešnica, Vecel, Deva. Nad Devou je veľký hrad na majestátnom kamennom kuželi. Od parkoviska vás do impozantného hradu prepraví zubačka. Názov Deva vám niečo hovorí? Že je to Devín? DEVÍN??? Áno, je to Devín! Mocný hrad nad Mestom Deva strážiaci južný prístup do Sedmohradska. Okolo Devy sú dediny Príkaz, Okoliše (Okoličné), Solište, Gabrova, Dobárka, hrad s dedinou Kalník (Calnic), Valeni, Rašita. Zastavujem sa pri motoreste za Bogomírom. Dávam si prvú - vynikajúcu čorbu de burta. Vonku je stánok. Tetuška predáva „colac“. Je to náš trdelník! Colac – Koláč. Ako inak by sa malo volať pečivo, ktoré sa točí dokola? Ale Koláč nie je rumunské slovo! Nevedia, prečo je koláč koláčom rovnako, ako nevedia, prečo ja Koložvár Koložvárom. Vošiel som do mestečka Oraštie (Oráčie). Zrazu uprostred neho je vysoký oblúkový podstavec, na ktorom je veľký bronzový jednohlavý drak – symbol Dákov, akože pôvodných obyvateľov Dácie, ktorý sa považujú za pravých Rumunov. Fotím.  Jačím radosťou, že som to nemusel prácne hľadať. Relatívne neďaleko južnejšie v horách je Blidar a Sarmizegetusa Regia - posvätné miesto Dákov, ich nejcentrovatejšie centrum. Hneď vedľa je krásny ortodoxný kostol pri ktorom je typický rumunský drevený bohato vyrezávaný kríž, nad ktorým je slovanská svarga. Som v šoku! Ja ju nosím na krku. Túto svargu neskôr pozorujem na takmer všetkých vyrezávaných krížoch. Zaujímavé. Krížu dominuje symbol slovanského pohanstva, symbol sily, zdravia, šťastia. Tento symbol sa nachádza aj v hinduistických krajinách. Je to v podstate solárny symbol, ktorý je najrozšírenejším symbolom kultu Slnka. Slovanská svarga pozostáva zo šiestich lúčov v kruhu. Aj Maďari používali svargu ako symbol Slnka, ale podľa nich muselo byť v kruhu minimálne osem lúčov. Slovania lúče vkladali do kruhu a bolo ich šesť. A práve na štylizovanom kríži v Oraští je zaujímavé to, že navrchu je svarga slovanská, v strede dácka a pod ňou maďarská s osemnástimi lúčmi v kruhu. Dácka je zvláštna, treba vidieť . Pozorujem na ulici mnoho cigáňov - ako na Spiši, alebo Gemeri. A Dákov – typických menších, pri tele, guľaté hlavy, výrazné oči, snedý....  Odchádzam na sever. Konečne priemyselné mesto Sebeš, cez ktoré preteká rovnomenná rieka. Cesta je celkom kvalitná, miestami lepšia, ako u nás. V Sebeši je rušno. Zastavujem sa, lebo chcem ísť k neďalekým kopcom nazvaným Rapa Rošie. Ako francúzsky to znie. Aj rumunsky je rosie červená. A naozaj – červené rozorvané kamene, pod nimi berie rieka sýtočervenú zem a takáto červená vteká do Murešu,  Moravy. Preto je Morava v Segedíne, kde sa vlieva do Tisy taká zakalená do červena! Rapa Rošie? Veď tie brehy, to sú červené rapavé kamene. Raparoše! A sme na Šariši! Nedostal som sa až k nim, cestu zničili stavbou diaľnice, navyše cez dravú rieku nie je most. A tak dlho som hľadal, ako sa tam dostanem!
    Vymotal som sa zo spleti uličiek a už sa blížim do dnešného cieľa. Vlastne do cieľa mojej cesty. Alba Iulia (Julia). Maďari mu hovoria Fehérvár. Biely hrad. Do 19. storočia ho všetci volali Balgrad. Rumuni prvé „a“ premlčia, ak je nad ním obrátený vokáň. Vyslovujú to bulharsky: B-lgrad. Belehrad.  Divné? Áno. Slovanský názov dôležitého mesta v krajine Dákov. Prečo? Prvý zdokumentovaný názov je Apulon, potom Rimania prekrstili na Apulum. Ale Rimania tu podľa historikov boli  od dobytia veľkej Burebistovej Dácie (ktorá istú chvíľu siahala až po Nitriansky Hrádok) Trajanom dobitá Dácia r. 106 bola Rimanmi obsadená do r. 271. To je len 165 rokov. A pritom Rumuni si veľmi radi hovoria, že sú potomkami Dákov a Rimanov . Legenda hovorí, že mesto Alba Iulia bolo pomenované podľa výrazného brala cca 15 km od neho - Apulon. Na mape ho ale nájdete ako Piatra Craivii. Piatra je po rumunsky kameň. Ale Piatrei je otčina. Pod tým krásnym pyšným kamenným kopcom je dedina Craiva. Krajová. Piatrei Caraivii je teda krajová otčina, alebo kraj otčiny. Ale jeho starší názov bol Apolun. Tak to tvrdí geografia. Videl som v múzeu v A. Iulii zopár sôch krásnych mladých nahých mužov z rímskej doby. Žeby miestny kult boha Apollóna? Boha gréckej, ale rovnako aj rímskej mytológie? Boha lukostrelcov, ochrancu stád a mnohých iných cností? Potom pôvodný názov kopca bol teda  Apollón? Pretože je krásny a nahý, ako Apollón? Práve podľa tohto kopca dostalo meno aj toto mesto? Mesto, kde si Rimania postavili obrovskú kamennú pevnosť z bieleho kameňa. Asi najväčšiu v Európe. Prečo? Je to logické. Neďaleko je dedina Zlatna. Veľké náleziská žltého kovu – ako hovoria policajti . A 50 km je obrovské nálezisko kamennej soli pri Turde (od Tura), obďaleč zasa striebro, meď, železo. Toto chceli mať pod kontrolou. USAci si z nich berú príklad. Viď ropa, zlato, suroviny vo svete! USAci študujú Rimanov. Tu dodám, že Rimania ukuli proti Burebistobi sprisahanie, Burebistu zavraždili vlastní a potom tu bačovali Rimania. Decebal, ktorý prevzal na chvíľu moc už neudržal veľkú ríšu Dákov, tá sa mu rozsypala na štyri časti. Nakoniec ho ako jediného odporujúceho dobili Rimania r. 101 – 106. Presne takto sa správajú USAci tam, kde je ropa, či iné suroviny, ktoré potrebujú. Oni naozaj kopírujú správanie sa Ríma na prelome letopočtov!
    Belehrad. Nazvaný podľa bieleho kameňa. Biela bola farba šľachty, vznešenosti. Poddaní mali domy natreté na modro. Aj na Slovensku – až do 19. storočia.. Tak teda prečo dnes Alba Iulia? Alba je latinsky „biela“. Iulia je od Gyulu. Ďula bol po vodcovi (hodnosť nazvaná „kende“) Staromaďarov druhý nástupca, niečo ako duchovný veliteľ. Možno ste prekvapení, ale je to tak. Maďarské meno Gyula je odvodené od hodnosti. Pôvodne to nebolo meno. A pretože toto mesto bolo po vpáde Arpáda sídlom gyulu (ďulu), nesie odnedávna (cca 200 rokov) pomenovanie Alba Iulia. Prečo to tak dopodrobna rozoberám? Pretože už prvé čítanie bol dobrý úvod k tomu, že Sedmohradsko pomenovali Rumunom Slovania. Zvláštne? Áno! To sme sa v škole neučili. Ani Maďari.  Rumuni len vedia, že Slovania prešli Rumunskom smerom na západ v IV. - X. storočí. Veď hej, 600 rokov prechádzali. Úsmevné . Prečo ale priznávajú Slovanom len štatút migrantov, nie štatút usadlíkov? Migranti - prechádzajúci im nazvali mestá, dediny, kopce, rieky, chotáre rečou, ktorej nerozumeli a mnohé tieto názvy dodnes nepreložili do Rumunčiny, ale ako nezrozumiteľné ich používajú dodnes? Len si predstavte, že by Rumun prechádzal po Slovensku a nazval kopec trebárs Piatra. Akceptovali by sme to, ak my voláme tento kopec Volovec? Určite nie. Ale vráťme sa do mesta.
    Leží pod kopcom Albii , ktorý je tak rozložitý, že ani nevyzerá, že má 1275 m. Mesto obďaleč obteká rieka Mureš (Morava). Podstatne mohutnejší tok, ako Morava pri Bratislave. Aj mesto je rozložité, pretože ho tvoria prevažne rodinné domy tak, ako aj ostatné mestá v Transylvánii. Rimania boli prezieraví. Postavili pevnosť tak, aby sa okolo nej zmestilo raz veliké mesto, ktoré bude zo spodu kryté veľkou riekou, zhora vrchmi. Domýšľam až doma. Prechádzam popri valoch pevnosti Carolina a som už teraz fascinovaný jej rozložitosťou. Vraj 146 hektárov. Dass ist impozant! Hlásim v penzióne Vojčica, že tu mám rezerváciu na tri noci. Recepčná pobledla. Potom ja. Vonku leje a ja nemám ubytovanie. A to mi tri krát mailom potvrdili, že je to ok!!! Niekto to pos..l! „Moja zlatá, nepohnem sa odtiaľ, kým mi nevybavíš iný penzion.“ Naštvaný som to naznačil v troch rečiach. Veľmi dobre rozumela! Dievčina po 20 min telefonovania napísala adresu. Ešteže mám GPS! Samozrejme, že som mal v rezerve ešte dva doma  vybraté penzióny! Najprv som zadal tieto adresy. Penzion Onel nikdy nebol na adrese, ktorá bola na nete! Druhý bol obsadený. Tak teda MA. Čudný názov penziónu neodôvodnene drahého na to, ako je potuchnutý a nevkusne zariadený. 140 lei na noc – 31€! Penzión je plný. Vonku leje a ja som rád, že mám kde hlavu skloniť. Stihol som vysvetliť majiteľovi, že pre mňa nie je dôležité, ako je izba vyčačkaná (medzi nami vrcholne nevkusne), ale to, že mi z odtoku umývadla tečie na nohy a sprcha strieka na všetky strany, aj z hadice. Vymenil do pol hodiny a sľúbil raňajky v cene. Veľkorysý! Štartujem auto a idem si dať „čestné kolo“ po meste. Viac nestihnem. Rodinné domy postavené po zvrhnutí Caucesca sú mimoriadne honosné. Je ich veľa. Celé mesto je plné ruží. Je postavené síce za socializmu, ale celkom vkusne, inak, ako inde v Rumunsku. Priestranné ulice, parky, sochy...a najviac ma prekvapili ľudia. Akoby som chodil po Slovensku. Nemusím im robiť test DNA. Slovania. Idem do Kauflandu. Ponuka tovarov ako všade. Ale košíky majú tí pekní usmievaví ľudia plné. Nie, ako v Arade, kde nakupovali veľmi skromne. Usmievajú sa, chodia hrdí, spokojní. Po Arade veľmi pozitívna zmena. Občas mám pocit, že proti mne ide Augustus, či Traian, alebo Severín. Aj starí Rimania tu očividne zanechali gény. Vkus týchto ľudí je omnoho lepší, ako v Arade. Recepčná mi s úsmevom darovala mapu mesta. Tak to má byť! Odfotil som si ju. Bola celá vytešená!

26.5.2016
     Po naozaj výdatných raňajkách som zaparkoval rovno pri vchode do pevnosti. Zdarma. Na parkovisku sú aj chemické záchody. Tiež zdarma. Na Slovensku nemožné. Zo všetkého chceme vytrieskať peniaze. Až hanba, akí sme nenažratí a k sebe navzájom nežičliví! Parkuje sa aj na chodníkoch. Tak to bolo aj v Arade. Šoféri nie sú buzerovaní, ako u nás. Zakázať je ľahké, ale bez ponuky riešenia parkovania??? Problém v každom našom meste. Zakázaný, neriešený. Sme k sebe zlí!
    Do prvého bastionu (predstavte si pivnicu v podzemí) vchádzam mostom ponad bývalú vodnú priekopu, potom tunelom cez priestory pre obranu zo strieľňami do druhého bastionu nad ním, opäť krásne upravená vodná priekopa s fontánou a tak cez tri poschodia valov s rozsiahlymi podzemnými priestormi pre obranu vychádzam pred jednu zo štyroch nádherných brán a ostávam stáť v úžase. „Nevýslovná pevnosť Mojmírova“! Takto to vystihli Frankovia, keď v IX. storočí prišli „navštíviť“ Mojmíra. Aj keď vtedy bastiony ešte neboli, bola to obrovská biela pevnosť. Stúpam po dlažbe opevneného mesta. Usmievam sa. Toto som nečakal. Krása architektúry, pôvodné biele steny pevnosti, všade čistota, nádhera. Myslím, že toto miesto nemá obdobu nielen v Európe. Múzeá a výstavy otvárajú až o desiatej, teda turisti ešte len sem-tam. Pri soche prvého zjednotiteľa   Rumunska Mihaila Viteazula, čiže Michala Chrabrého, vlastným priezviskom Popescu sa stretávam s poľskými dôchodcami. Zrazu mi lahodí v ušiach slovanská reč, na chvíľu sa pridávam k skupine. Prechádzam k bazilike sv. Michala. Cítim vplyv Byzancie. Michal, Michal II. ...cisári ríše. Pred ním je veľký trávnik. Chytá ma zlosť. Prečo? Pretože som videl na youtube zábery z vykopávok, kde na tomto mieste našli pozostatky slovanských stavieb, kostry, a najmä rotundu sv. Petra. To všetko zasypali a prikryli trávnikom. Rumunský prístup k Slovanom. Vyzdvihujú 165 ročnú prítomnosť Rimanov, ale 600 ročnú prítomnosť Slovanov pokladajú za menej dôležitú. To som ešte netušil, čo zažijem v Moigrade!
    Bazilika prekvapila čistou gotikou, prostotou. Žiadne fresky, maľby. Vľavo sarkofágy biskupov, hrob uhorského kráľa Jána Zápoľského a jeho manželky, vpravo ružové sarkofágy Huňadyovcov. Ladislav -  + 1458, syn Jána Ján - + 1442. Medzi nimi Ján Huňady – 1407 - + 9/1456. Klaniam sa najväčšiemu Turkobijcovi. Myslím na súčastnosť. Ioan, vstávaj! Sarkofág je obkladený vencami a stužkami – maďarská trikolóra. Na budúce donesiem veniec, nech tu sú aj naše farby! V kostole som sám, rýchlo obnažujem sarkofág, aby som ho vôbec mohol odfotiť. Cvak, cvak. Niekto vchádza. Schovaný zmiznem preč. Mrzí ma, nestihol som vrátiť vence. Vonku je už viac turistov. Otvárajú sa stánky z občerstvením, suvenírmi. Ich „langos“ je tuhší, ale dobrý. Kupujem pozornosti pre blízkych. Predo mnou je sklenený pavilón Rímskych pamiatok. Časti sôch, zbrane, kamene s nápismi... vo vnútri odkryté sedenie Rimanov s vykurovaním. Sprievodkyňa mi najprv anglicky, potom nadšená, že môže radšej maďarsky, vysvetľuje. Na boku tohto objektu je – čudujme sa, kamenná studňa vyrobená po Rimanoch – Slovanmi. Hm, to stihli, keď tadeto len prechádzali . Sprievodkyňa si tvrdí svoje – LEN PRECHÁDZALI. Tendenčné vysvetľovanie rumunskej Maďarky – blondíny s modrými očami. Nuž, preglgol som horkosť situácie. Idem do Muzeul Unirii. Za vstup a fotenie platím 15 lei, poprosím zapnúť svetlá a útočím . Srdce mi trepoce. Ticho prehlušuje môj foťák. Som tam celkom sám. Cvak, cvak. Idem  chronologicky pekne usporiadanou expozíciou. Paleolit, neolit, doba bronzová. Už tu vidím paralely s našimi nálezmi na Slovensku. Staršia doba bronzová – akoby som sa díval na zbrane Grékov. Alebo vlastne – toto sú bronzové výrobky z Liptova z dôb 1500 – 2000 p.n.l.! Potom široká ponuka rímskych artefaktov. Celkom dosť sôch krásnych mladých mužov. Jeden s označením „Hercule“. Zasmial som sa. Hm, a čo tak Apollón? Nebol tu kult Apollóna? Boha lukostrelcov a najmä ochránca stád? Gréckorímsky ekvivalent Velesa? Nie je náhodou Velestúr akýsi ekvivalent kopca Apolum (Piatra craivii)? Ale to mi už srdce naozaj trepoce, lebo Rimanov tu vystriedali Vandali. Heuréka! Je to tu: slovanské šperky, nádoby, zbrane, predmety dennej potreby. Viac artefaktov, ako v Ponitrianskom múzeu! Lenže tam je fotiť ZAKÁZANÉ! No nič ľahšie, ako všetko zakázať! Chýba mi tu len lunetka. Som trochu sklamaný. Tu som ju čakal. Je to šperk u nás nazvaný podľa tvaru mesiaca - Luny. Lenže naši sa mýlia. Tento šperk zobrazuje letiaceho havrana spredu. Je symbolom Vandalov. Čierny havran je legendou, ktorá sa dostala do erbov všetkých miest, kde Vandali boli. Južné Švédsko, Sliezsko, Sedmohradsko...nemám overenú už len Silianu v Tunise a Andaluziu (Vandaluzia) – tá ho v erbe nemá. Fotím a fotím. Každú policu. Akoby som videl veci z Bojnej! Tak toto azda postačí aj Dr. Pietovi! Lepší dôkaz o spoluexistencii Veľkej Moravy ani nepotrebujem. Spolu existencii? Áno. TOTO bola Veľká Morava. Nitra a Mikulčice bola súčastníkom, ale len jej PROVINCIOU! Druhou, malou Moravou. O tom mienim napísať serióznejšie pojednanie neskôr. Nuž, páni, na Alba Iuliu som naďabil ja, s tým už nič nenarobíte! Nie som neskromný, je to holá skutočnosť.  Toto bola tá nevýslovná biela pevnosť, v ktorej po Rimanoch prebýval Mojmír. Odtiaľ šiel Mojmír vyhnať Pribinu z Nitry. Porfyrogenet sa vôbec nemýlil. To len učení historici poprekrucovali podľa spoločenskej objednávky čo sa dalo! Ktovie, či tu bol niekedy nejaký náš historik??? Ak nie, mám nafotené... . Dokonca sa nemýlil ani Annonymus, notár kráľa Bela, ktorý napísal veľmi podrobnú kroniku „Gesta Hungarorum“. Samozrejme, že ju napísal tendenčne, ale zachytil podstatné. Naši sa z nej smejú. Nuž, na smiech sú oni!
    Nasledujú zaujímavé expozície stredoveku. Všetko som nafotil. Spokojný pochválim biletárke výstavu a vychádzam na prudké Slnko. Prešiel som detailne všetky paláce, chrámy, brány, parky. Nádherné a impozantné miesto. Vchádzam do podzemného priestoru – mučiarne. Jej názov v rumunčine je TEMNICA. Ako inak v Belgrade, nie? Záhradníčka mi nechce veriť, že temnica je slovenské slovo. Pyšná vysoká Rumunka zo svetými vlasmi . Ale predsa - Dákovia sú čiernovlasí, čiernookí!!! Temnica je v bastionoch, ktoré začal stavať  okolo bielej  pevnosti Carolina Leopold II, dostavané bolo za Márie Terézie. Pod východným bastionom fotím prameň pitnej vody Carol.
    Mám hlad ako celý slovenský zväz spisovateľov! Sadám do pizérie na korze. Dávam si zeleninovú čorbu – porcia pol litra a prikusujem malú pizu. Výborné. Moja obedovečera. Čorba je hustá polievka. Robia ju ako zeleninovú s mäskom, aj baraním, alebo fazuľovú, ale najlepšia je Čorba de Burta. O nej neskôr.
    Sadám do auta. Pobyt musím využiť, nie leňošiť. Odpočívať budem doma! Idem na trhovisko. Okrem bežnej ponuky zeleniny, ako u nás už predávajú jahody a čerešne. Dva týždne skôr, ako u nás. Stánky s remeselníckymi a roľníckymi potrebami. Zaujal ma obuvník. Dedko mi ponúka poltopánky. Kožené, jeho ručná práca. Veľmi pekné. Nepotrebujem. Ale nekúp. 40 lei je len 8,80€. Ešte ma aj vyzul, obul, zaviazal...obskakoval ma tančekom kurizujúceho holuba. „Ok“. povedal som. Oči mu vybuchli gejzírom šťastia. Za 8,80 jeho orgazmus a môj dobrý pocit. Topánočky pohodlné, pekné...neuveriteľné! Až doma som si uvedomil, ako dobre som urobil. Potom som sa túlal po meste a nasával ho. Usmieval som sa. Videl som Slovanov. Spokojných, šťastných, pekných ľudí. Zrazu šok: obišiel som človeka veľmi divne sa správajúceho. Zjavne psychicky narušený človek. Všelijako bľabotal, nekoordinovane sa pohyboval. Zrazu som ho počul, ako sa za mnou rozbehol. Uskočil som. Inak by bol na mne! Srdce mi stálo! Môjtybože! Prebehol okolo a skočil na cestu. Ešteže šofér stihol zabrzdiť! Takýto chudáci u nás sú v ústavoch! V Rumunsku nie! Ufff! Dlho do šera večera som chodil po uliciach a vytešoval sa z Balgradu. Príjemné mesto plné ruží. V penzióne ešte bola recepčná. Anglicky len habkám. Dostal som nápad: rozprávali sme sa cez automatický prekladač google. „Ste Rumunka a máte blond vlasy a modré oči. Prečo?“ „Lebo moja mamka má modré oči.“ „Farby očí, vlasov je genetická záležitosť. Máte slovanskú krv.“ „To nie je pravda, som Rumunka.“ Jej tvár neverbálne prezradila rozpaky, až zlosť. „Dákovia – Rumuni sú predsa menší, guľaté hlavy a veľké, trocha našikmelé oči.“ „My Rumuni sme rôzni.“ „Áno, ale ja hovorím o genetike.“ Ja som Rumunka!“ Uvedomil som si, že som prestrelil, že ju trápim, nevie, o čom jej hovorím. Jej rozpaky som rozpustil v lichôtke: „ale ste podozrivo pekná Rumunka.“ Pomohlo. Ten večer som nemohol zaspať. Dnešný deň bol krásny, zaujímavý, šokujúci, objavný a šarmantný. Belgrad som si zamiloval. Mám ho v srdci.
27. 5.2016
    Vraciam sa do pevnosti. Nemôžem prekonať tú túžbu. Ešte pol dňa chodím po nej a rozjímam. Už neskúmam, len nasávam. Vrátil som sa do baziliky k Hunyadymu. Svedomie je sviňa . Niekto poukladal vence späť. Odľahlo mi, azda mi odpustil! Oproti mne ide vysoký pán v obleku opásaný rumunskou šerpou so znakom mesta. Pozriem do mapy – tam jeho fotka: primátor osobne. Prišiel sám dohliadnuť na prípravy obrovského festivalu, ktorý vybuchne o dva dni. Každý rok  prvý júnový víkend. Proste mestský juniáles. Veľmi lákavé, ale ja musím pokračovať v ceste. Možno nabudúce...
    Poobede som sa rozbehol po krajine. Chcel som nafotiť hlavne ten kopec Apolun = Piatra Craivii. Prišiel som až k dedine Craivii, kde je cedula: Piatra Craivii, pevnosť Decebala 9km. Áno toto miesto pri útoku Rimanov bolo jeho posledné. Tam po prehratej bitke spáchal samovraždu. Lenže cesta je uzavretá. Práve budú konečne robiť asfaltku. Fotím jeho starú kamennú bustu, idem o dolinu ďalej, odkiaľ „zaútočím“.
    V dedine Tibru (maďarsky Tibor) zbadám pamätnú tabuľu Františkovi Boubelovi 1952 – 2006. Za humanitárnu pomoc najchudobnejším po revolúcii r. 1989 venujú Frantovi občania Tibru rodina a priatelia. Franta v Rumunsku! Idem do Bucerdei Vinoasa. Prechádzam ňou, pozorujem chudobných, urobených ľudí, cesty pokryté nahrubo lajnami, bobkami, na konci dediny štípe amoniak, muchy. Končí asfaltka,  pokračujem poľnou za dedinu čím bližšie k Apulonovi. Ukázal sa. PARÁDA. Impozantný skalnatý krásavec uprostred panenskej prírody. Neďaleko košiar s veľkými psami. Nemám odvahu prísť bližšie. Fotím. Uvedomujem si, že aj tieto zábery budú dôležité. Opakujem ich. Cestou späť sa mi nalepili ďalšie lajná. Auto zootechnika . Kvalitne nalepené aj po karosérii, ako sa rozstrekovali. Nuž, som v Rumunsku, patrí to do koloritu! V penzióne zbadali, že nie som turista len pre mesto . Akosi som im bol sympatickejší .
    Tu napíšem slovansky znejúce dediny, kopce a rieky okolo A. Iulie: Kričov, sedlo Príslop (v Rumunsku som ich našiel 4), Luna, Ozd, Križan, Vidra, Sohodol, Bistra, Lupša (Ľupča?), kopec Pleaša – Plešivec bez porastu, Radešť, nad Aiudom je kopec ako obrátený kotol, je na ňom kamenolom. Volá sa v Rumunsku – po slovensky - SLOBODA. Dvíha ma zo stoličky! Dediny Nošlak, Okoliš (Okoličné?), Ribica, Celná, Bukeš, Mihalc (Michalovce?), Tarnava a Tarnavieni na rieke Tarnava – už druhá v Rumunsku, Ohaba, Sekaš, Selca, Tureni, Turda, Pata pod Klužom, Zala (Šaľa), Radaja..
28.5.2016
    Po raňajkách pobalený si fotím poslednú recepčnú (Rumuni sa fotia radi), sympatickú Thrákyňu - Grékyňu(?) – úplne iný typ, ako predošlé slovajdy. A odchádzam smerom Cluj Napoca (Kluž Napoka). Prvá zastávka Aiud. Kopec Sloboda už nevidno, obdivujem katolícky kostol obohnaný vysokým opevnením. Takto to robili bratríci v 15. storočí. Je známe, že ich Hunyadi využil aj so svojim legendárnym Čiernym plukom proti Turkom. Samozrejme, že ich najprv pokoril. Je zvláštne, že Češi sa nechcú rozpamätať, že husiti zašli až sem. Preto sú tu niektoré dediny s názvom Český, Čech, Boubela a pod. Prechádzam ďalej krajinou bez lesov. Turda je dnes pomerne veľkým priemyselným mestom. Neďaleko je legendárna soľná baňa, kde sa soľ ťažila od nepamäti. Dnes je to múzeum soli. Väčšie, ako Wielicka pri Krakove. V Kluži som predpoludním. Schádzam strmým privádzačom, mesto mám pri kolesách. Na môj vkus veliké. Ako Bratislava. GPS ma privedie do penziónu Elias. 500m od centra, parkovanie vo dvore, čistota, slušné  vybavenie. Chýba ale chladnička a čo mi vadí: opäť potuchlina. Vidím, že steny budovy sú navlhnuté. Zaplatím, ubytujem sa a o chvíľu vyrážam do ulíc. Vpadol som do rušného dňa. Tak, ako všade: ťažko zaparkujete, idem pešo. Intuícia ma vedie k bazilike sv. Michala (opäť ten Michal!), pred ktorou je súsošie kráľa Mateja Korvína. Hľadám mapu mesta. Nikde nie je. Až starý predavač v stánku PNS maďarsky vysvetlil, že som v Rumunsku, kde to nemávajú, ale aby som si kúpil jedny drahé noviny, kde mapka je. Mapku som vybral, noviny mali asi 25 dkg. Daroval som jednému penzistovi .
    Námestie Piata Unirii Cluj je centrum mesta, centrum Sedmohradska, Transylvánie, Erdélyi. Mnoho ľudí, prekrásne súsošie kráľa Mateja (v duchu sa mu klaniam a opäť ma mrzí, že nemám so sebou aspoň slovenskú trikolóru!), fontána, z ktorej sa tešia špliechajúce deti, presklená expozícia rímskych pamiatok a na rohu univerzitnej ulice je famózna zmrzlina Moritz. Najdrahšia zmrzlina v mojom živote, výborná, ale nie lepšia, ako viedenská v Eissalone Tichy. Nuž, nedaj si, keď si tu len raz!
    Odtiaľ som prešiel námestím k Matejovmu rodnému domu. Jeho okolie má zachovaný stredoveký šarm. Na námestí u Františkánov dobre varia. Ale rovnako aj inde. Som ale v Koložvári, chcem koložvársku kapustu. Nikde ju nemajú. Hanba! Dal som si opäť čorbu a parisiennersnitzel. V Koložvári = Klausenburgu ! Idem do múzea. Veľká budova, oj, to bude bohaté! Vrátnik mi niečo rumunsky vysvetľuje, nevie inú reč. Nerozumiem ani frť. Platím podozrivo nízke vstupné, vchádzam do jednej miestnosti s multimediálnym predvádzačom. Prezriem obraz o legende o čiernom havranovi a chcem pokračovať v prehliadke. Pani za kasou mi hovorí, že toto je všetko. Skoro ma vystrelo! Obrovská budova, zatvorené. V sobotu! Pritom zatvorené majú ako inde vo svete aj v pondelok! Nuž, predýchavam, som v Rumunsku. Zvyšok času do noci chodím a nasávam. Kľužania sú europania. Uponáhľaní ako blaváci, mnoho turistov – jazykový babylon. Jadro mesta bolo postavené presne dokola, obohnané hradbami. Proste Koložvár. Skrátene Cluj-Kluž. Meno Napoca mu ešte pred tým dali Rimania, ktorí ho užívali už ako jestvujúce. Pyšní Klužania na počesť toho nechali urobiť kópiu vlčice s Romulom a Rémom a pod ňou je plastika Trajana a nápis Alla cita di Cluj Roma madre. Vysvetlil som si to ako: Matka mesta Cluj je Rím. Mesto je krásne, čisté, kultivované mnohonárodné, univerzitné. Má krásny centrálny park v ktorom si množstvo ľudí v nedeľu odpočíva, piknikuje, leží v natiahnutých sietiach. Je tam obrovské detské ihrisko a na jeho konci je krásny futbalový štadión Cluj arena. Cesty vynikajúce, premávka rušná, ale celkom bezpečná, ohľaduplná. Nafotil som si aj zopár svatieb, ktoré sa striedali v obrovskom pravoslávnom kostole v centre. Pre manželku. Trocha bulváru nezaškodí. Pred ňou spústa krásnych stánkov so suvenírami. Veľký výber. Keramika, vyrezávky, výšivky, píštaly...všehochuť.
    V okolí Kluže vás upútajú názvy dedín Capušu mare – Veľké Kapušany, Turea – Turá, Aghirešu – Egreš, Mihalešť – Michalovce, Dolu, Garbov, Čediš.
A  Aitoň. Zrejme nesie meno Ajtoňa, syna Glada z Vidinu, ktorý ovládal v čase príchodu Staromaďarov časť Sedmohradska medzi Moravou a Dunajom. Aitoňa zabil  Čanád, syn Doboka tam, kde sa vlieva Morava do Tisy (pri dnešnom Segedíne) pre neposlušnosť voči kráľovi Štefanovi.I. Kráľ mu za to daroval Ajtoňov hrad i jeho manželku. Tento hrad a krajina sa odvtedy nazýva Čanád. Štefan I. si vzal za manželku Šarlotu, dcéru gyulu II. ( volal sa Prokui), ktorý sa nechal v Konštantínopoli pokrstiť, prijal teda sviatosť gréckokatolícku a prijal meno Štefan, čiže bol vlastne prvým známym pokrsteným Staromaďarom vôbec. Práve tento Prokui prevzal moc nad Alba Iuliou po páde Veľkej Moravy.  Týmto sobášom s jeho druhou dcérou Štefan I. kráľ,  získal pod kontrolu aj Sedmohradsko. Práve preto sa pri Štefanovi I.  pridáva aj titul kráľ, aby sa odlíšil od Štefana gyulu II – Prokuia. Aj na Slovensku máme niekoľko kostolov zasvätených Štefanovi I. kráľovi. Dnes už viem, prečo aj ten titul „kráľ“. Aby sme si neplietli dvoch Štefanov, súčastníkov.
    Druhý deň som si dal do programu cintorín. Má cca 1200 x 300 m. Obrovská spleť mien, kultúr, rodov. Mená ako v hociktorom cintoríne v Leviciach, Košiciach, či v Rožňave. Maďarské, pomaďarčené slovenské, rumunské, nemecké. Nagy, Szabó, Czakó, Bíró,Kiss, Szilágyi, Páll, Reményik Sándor s rodinou (básnik pochádzajúci z Dobšinej, jeho starý otec Lajos bol slávny banský inžinier, prednášal v Budapešti na univerzite...prekvapilo priezvisko RODINA, bolo tam mnoho Deákovcov – tak nazývali Maďari Dákov a Székely – potomkovia Hunov. Tí ako prví zradili Menumoruta, keď prišli Staromaďari a obrátili sa proti nemu. Silná ich komunita je v okolí mestečka Mercurea Ciuc – Csík Sereda na východe krajiny. Chceli by aj dnes autonómiu. Mená slovanské: Ciornei (Čorný), Bohaciel, Motok, Czibula, Tégláš (Tehlár), Leszay, Cseh, časté bolo Jaško, Kozák, Kovács, Andrasofsky, Bencsik, Pataki, Molnár, Molnoš, Mirovski, Zsembera, Voda, Gherman, Matlák, Fejér, Fehér, Chitič, Kubanka, Pivoda, Ponoran, Heršila, Repaský, Koman (Kumán?), Bobiš, Smolka, Doczy, Križovanský, Bartoš, Gavriš, Bosák, Bičak, Martinovič, Miko, Plešek, Stoika, Sedlacek, Mirovsky, Morod, Murešan, Morovan – všetky tri sú ekvivalenty Moravčíka, Kassai, Kozák, Znojemský, Anderko. Najviac som sa vytešil menám Hasdau (Hasding – člen Vandalov) a samozrejme úplne som jačal – meno GAZDA. Svoje meno som nenašiel. Veľmi zaujímavá prehliadka!
Predvečer nasávam mesto. Ľudia sa vyobliekali a prechádzajú sa. Nie v nákupných centrách, ale v centre mesta, v parku, pri športe. Odpočívajú.
29.5.2016
Odpočívam. Flákam sa po meste, trocha nakupujem darčeky. Aj pánboh na siedmy deň odpočíval !

30.5.216
    Odchádzam smerom Moigrad. Je to v kraji Salaj (Salaš). Na sever od Kluže. Impozantná pevnosť, ktorú po r. 106 postavili Rimania na rovinatom kopci s úžasným výhľadom. Nazvali ju Porolissum. Ale niekto po nich ju premenoval na Moigrad. Kto to bol? Bol to proste Môj hrad, alebo to bol priamo Mojmírov hrad? Prevzal Mojmír tento hrad po Rimanoch? Ak môj, potom by to bol veľmi sebecky nazvaný hrad. Logika hovorí, že je to skôr skratka Mojmírovho hradu. Aj toto bola nevýslovná pevnosť, ktorá mohla Frankov ohromiť. Ale nepasuje mi tu neprítomnosť rieky Moravy a nie je biela, ale z andezitu. Domáci používajú názov Moigrad. Porolissum je pre nich krkolomnejší. Kamenná stavba akoby kópia pôvodnej pevnosti v Albe. Mocné múry sú práve dovysoka rekonštruované stavebnou firmou. Mohutná skalná brána. Šokovalo ma, ako sa nakladá s pamiatkami. Buldozér rýpe do zeme, dvíha ju a postupne sype. Tisícsedemstoročné črepy sa drobia padajúcimi kameňmi, ktoré následne oplachuje robotník vodou, potom ich zamurovávajú do opevnenia. Zohol som sa. Zo zeme trčali červené rímske črepy. Kladiem do sáčku v strachu, že ma niekto okríkne. Nič. Vyrozumel som z ich pokrikov, že „prišla vizita z Bukurešti a robí dôležitého“. Nuž, som archeológ. Takže je to inak – boja sa oni mňa . Preboha, neviete, čo činíte!!! Fotím a fotím. A zrazu iný črep, inej kultúry. Tmavý, masívnejší. Slovanský. Beriem! V bývalej rímskej taverne som vyplašil dvoch zašitých robotníkov, ktorí spali. Nuž, kontrola z Bukurešti je prísna  ! Neverili, že som len turista. Zmizli k ostatným makať .
    Obedujem v Jibov-e -  Žipove. Neďaleko je Husia, Letka, Doba, Salaš, Krasna, Boghiš, Bobota, Salnok, Carastelec, Plopiš (kde sú dodnes Slováci) a Buduslav. V Jibou – Žipov je strašne veľa cigáňov. Maďarské meno tohto mestečka je – Cigáň. Sú takí, ako u nás na Spiši, či Gemeri. Kvalitné cesty a motorest, kde som si znovu dal čorba de burta. Vynikajúca držková polievka na kyslo, ako ju u nás nepoznáme. Držky v kyslej mliečnej polievke s mrkvou, k tomu dajú kyslú smotanu, štipľavý baraní roh a chlieb. Hutný, biely, chutný. Vynikajúce! Ale musí sa k tomu prikusovať ten baraní roh. A teraz bomba: Keď som sa vrátil domov, vysvetľoval manželke čorbu de burta, zasmiala sa : takú varievame na Šariši! Nuž, aj toto je dôkaz toho, že Gazdovia, časť Vandalov sa naozaj usadila na východnom Slovensku, ako tvrdí napr. zaznávaný Viktor Timura v knihe Zamlčané dejiny. Vandali boli slovanské spoločenstvo Vánov. Kolíska Vánov je pri jazere Van vo východnom Turecku. Jerevan, Nachičevan, VAN. Vandalov členíme zvyčajne veľmi zjednodušene na Hasdingov (slovensky Gazdov) a Silianov – vojakov. Logické spoločenstvo, ktoré sa navzájom potrebuje. Samozrejme, že tieto spoločenstvá tvorili rodiny a rody so svojimi menami, ktorých mená ešte dnes tvoria časť toponýmie Sedmohradska. Tieto mená často uvádzajú historici akoby mená veľkých kmeňov. Napr. Búri – dnešný Borský Mikuláš, ľudovo Búré – čiže Búri. Aj dediny v Rumunsku majú názvy podľa rodov – Luteni, Krišeni, Valeni, Tureni a pod. Ešte ich uvediem. Preto používať tieto názvy  ich ako univerzum pre národ  nie je správne. Napr. Geti – dedina pod Oradeou je len jedna dedina. Ako Búré. Nemôžeme to uvádzať ako meno národa. Rovnako Venéti, Osi – Ozdi (dedina Ozd) a podobne. Len rody, rodiny, nie národ.  Áno, smelé tvrdenie. Ale je to naozaj treba takto chápať, takto to núka svet...
    Pokračujem smer Oradea. Cesta je pomerne úzka, ale fajn. Za Žipovom v Heracleane pozorujem blížiacu sa strašnú čierňavu. Vietor a potom búrka, ako z amerického filmu. Zavčasu som zatiahol auto pod strechu benzínovej pumpy a zo slušnosti lížem nanuk v bezpečí kiosku. Vietor horizontálne nesie prietrž krajinou a do toho neuveriteľný ľadovec. To som si zachránil plechy! Búrka poľavila a ja nedočkavý sadám a pokračujem. Odbočka na Krásnu (Crasna), potok Crasna. Búrka sa vracia. Mal som ešte počkať, sakra! Idem už po ceste druhej triedy. Ešte je celkom fajn. Búrka búri a zúri. V dedine Šimleu Silvanei (Šimel je predsa kôň! Slivkový kôň?) a dlhý rad áut pred rampami. Stojím. Zrazu vidím, ako malý cigánčok ide od autu k autu a žobre peniaze. V daždi. Kto ho núti v nečase...spomenul som si na zážitok jedného Čecha z netu. Priložený kameň na okno a dáš, nedáš. Otočím rýchlo auto a z diaľky sledujem závoru. Cigánčok obišiel, odišiel, závora sa dvihla. Kto ovláda závoru? Veď žiaden vlak nešiel! Mafia! Končí dázď. Dedina Marca. Žeby marka? Hranica? Za ňou Port. Čiže brána? A hneď je tu tabuľa Bihor Judetul. Jasné! Hranica kraja Salaš a Bihor. Trklo mi. Markomani teda nebol žiaden názov kmeňa, ale funkcia. Ochráncovia hraníc. Oj, akí sú historici. Zo všetkého robia vedu a pritom je to všetko tak jednoduché! Len treba vnímať život jednoducho, sedliackym rozumom! Bihor je nazvaný podľa najvyššieho kopca Muntii Bihor – Veľký Bihor. Akoby uťal. Zo znesiteľnej cesty sa stala takmer poľná. 50 m asfalt, 20 m makadam a potom kockovanka. Nuž, náne love!  Banát a Bihor akosi do Bukurešti nepozývajú, keď sa delia verejné financie. Aj dole v Banáte som zažil tzv. masážne cesty. Premasíruje perá, aj šoféra. Idem 40, miestami krokom. Toto ma veľmi zdržalo. Na vynikajúcu cestu Oradea – Satu Mare  v dedine Biharea som dorazil až o 16,00. V Biharei hneď vľavo, keď prichádzate zo severu je zemné hradisko cca 200 x 300 m. Polovicu vnútornej plochy  využíva futbalové ihrisko. Valy zvonku majú cca 10 m, zvnútra asi 4 m. Vnútornú plošinu odvodňujú priekopy popri bránach von. Do hradiska vedú dve brány z juhu v oboch rohoch. V strede je kužeľovitý kopec cca 6 m, na ktorom je akoby hromozvod. Žiadna tabuľa, žiaden názov. Ani na internete. Našiel som to sám doma, keď som virtuálne cestoval. Miestni tvrdia, že to urobili Slovania. Myslím si, že názov Bihor môže byť aj od tohto hradiska. Divné je, že hradisko je na rovine. Okolo žiaden kopec. Bihor. Bi ako dve, hor ako brána??? Dvojbránová pevnosť? Hm, asi somarina. Ktovie.
    Pokračujem po vynikajúcej asfaltke do Oradei. Oradea, zasa skomolenina: Ó z maďarského starý a radea – hrad. Starý hrad s rumunskou koncovkou „ea“. Maďari ho ale dnes volajú Nagyvárad. Veľý hrad, veľké mesto. Alebo najlepšie, veľké opevnené mesto. Oradea – mesto bláznivej jazdy medzi dvoma električkami. Navigátor ma ženie cez celé mesto do penziónu Góbé (Gobelín). Vybral som si ho náročky. Tam je výkvet „maďarskosti“. Majiteľka staršia blondína ma peknou maďarčinou veľmi zdvorilo, až afektovane, privítala hrdá na svoju maďarskosť. Vedel som, čo ma čaká. Súhlasila, aby som si nafotil všetko, čo chcem. Zbierku nábytku v maďarských farbách, rôzne obrazy a symboly z príchodu Maďarov. Obraz Atillu z dvoma „l“, hoci správne sa píše s dvoma „t“. Nuž opäť skomolenina! Nič jej nehovorím. Ešte ma otrávi ! Proste oslava oslobodenia, zaujatie vlasti – honfoglalás. Zbierka rodových erbov, keramiky, kobercov. Uviedla ma do izby. Výstava maďarskosti pokračovala v tom istom štýle. Tak ja budem spať tu v trikolóre „piros, fehér, zold“ a na mňa, ateistu bude pozerať inri. Nuž, chcel som to. Nahlas som si vzdychol, keď odišla: „ej, moja, nikto nie je taký Maďar, ako ten, kto Maďarom chce byť! Ale prach by sa tu zišlo naozaj už pred mesiacom poutierať, mojenko!“ Vrátila sa. Priniesla sprchový gél. Usmiala a povedala: „Jó pihenés!“ Dobrý odpočinok! Až ma seklo . Nuž, moja, som tak uťahaný, že mi to je skoro jedno. Sprcha a bác na krikľavé farby. Bol som ako ten býk pred plátnom . Zažmúril som oči a oddýchol si. Sprcha zmyla únavu. Obliekol som sa a vyrazil do pevnosti. Piroska mi požičala malinkú mapu. Pevnosť je ale blízko, cca 400 m. Brány otvorené, nikto nič nepýtal. Bol podvečer, biletári už boli doma. Vonkajšie bastiony sú podobné tým v Albe, ale podstatne menšie a schátralé. Celá pevnosť by sa do Alby zmestila možno 10 x.  Vnútro, kostol a paláce sú v pokročilej rekonštrukcii, bude to veľmi pekné. Parková úprava a prekvapenie: Konzulát Slovenskej republiky v tom najkrajšom paláci. Pevnosť som prešiel celú za 15 min. Maličká. Dal som sa do mesta. Počul som najmä maďarčinu. Vysokých ľudí so svetlými vlasmi, väčšinu striedali pomenšie ugrofínske typy – snedí, čierne vlasy, našikmelé oči. Len sem-tam pozorujem dácke typy. Veľmi ojedinele, v Arade ich bolo omnoho viac. A cigáni. Olaský, aj špinavý. Študenti. Ľudia vyzerali trocha veselšie, ako v Arade. Zadíval som sa do rieky Kríž. Prečo Kríž? Pretože do kríža sa stekajú tri rieky a tvoria jeden: Crisul – Kríž. Minul som v Bille posledné peniaze, zajtra odchádzam domov. Dal som si do košíka asi najlepší rumunský koňak – liter za cca 15€. A ešte povestný čučoriedkový likér za 14 lei.. Mali ste vidieť, akú som budil pozornosť! Nemohol som si nevšimnúť veľmi skromne naložené košíky Rumunov. Nuž, na krku lepší foťák, bolo jasné, že som zo západu! Vlastne som .
    Osprchoval som sa, zapol ako každý večer televízor – pozeral som najmä folklór. Bolo dusno, mal som otvorené okná. Neboli plastové, len také najobyčajnejšie. Zrazu bum tratatta, bum, tratattattata... hlučne niekto búchal do bubna vo vedľajšom dvore. Po chvíli zasa pár taktov a takto to pokračovalo cca 2 hodiny. Samozrejme som zavrel okná. Keď konečne ten zúfalec prestal, znovu som okno otvoril. No a to som nemal. bzííííííííí komár mi sadol na plece. Há – Dracula. Vlad Tepeš si ma prišiel vycucať! Sviňa. Capol som ho a rýchlo okno zavrel. Dusno ako v pííííp! A tu vietor a znovu filmová búrka. Trieskanica. Okná sa rozleteli. Vietor a dážď do izby! Vyskočil som. INRI, Ty to vidíš! A nič nerobíš! Ja dnes neusnem??? Búrka prestala. Ok, nebudú komáre. O pol noci som ich nechal otvorené. Konečne som tvrdo zaspal. No, nie celkom. Musel som si vsugerovať, že to kvap – kvap z netesnej sprchy je len klam. Nebol. Darmo som ju dotiahol tak, že ju už žiadna Piroška nepovolí. O štvrtej ráno: kikirikýýýýýýýýýýýýýýý. Sprostý kohút od bubnujúceho suseda. Nuž, koniec, nedal sa vypnúť a okná nepomáhali. Kikirikýýýýýýýýýýýýýýýý chrapľavo pravidelne vrieskal. Tak som dospal. A INRI len čumel a smial sa. Ježišikriste, čo som Ti urobil!
31.5.2016
    Pobalený, nedočkavý som šiel pozrieť, či teta Piroska dodžala slovo a urobila výnimku – raňajky už o 7,00. Nezabudla. Sadol som si do jedálne a prvý krát ma na raňajky obslúžili. Doniesla tanier s obligátnou šunkou, salámou, masielkom a trochou rajčín. Myslím si: dnes žerieš málo, budeš musieť niekde zastaviť! ALE keď som takmer dojedol, doniesla voňavú, žltučkú, vynikajúcu praženicu. Aha, pozdrav od toho sprostého kohúta! Azangyalát, a teremtettebarátocskám, neidegeskegy már! Zbaštil som to, bol som plný akobedňagitu . Tak toto je dobrý základ na cestu. Zapriala mi šťastnú cestu a šiel som. Nedalo mi, ešte som vyšiel autom na vyhliadku nad mestom. Osamelý kopec, z ktorého sa dalo veľmi dobre kontrolovať veľmi široké okolie. Nech ma Parom berie, ak práve tu nebola aspoň malá pevnosť. Varta – strážnica, ako nad Nitrou na Zobori. Darmo Piroska povedala, že tu je len vyhliadka s reštikou. Mne bude hovoriť??? Jasné, že nad reštikou tá plošina bola strážnica nad Bihorom! Kopať tu nebudem, ale....aspoň som urobil pár naozaj dobrých záberov v krásnom raňajšom Slnku. Niet nad bočné svetlo! Ešte som natankoval na MOLe lacnejší benzín, ako v Maďarsku.
    Na hranici smerom do Šengenu tentokrát kontrolovali Maďari. Formálne. Zdržanie cca 20 min. Cestou po dlhej a nudnej diaľnici som rozmýšľal nad mojou cestou. Budú sa ma pýtať doma, ako bolo. Čo im poviem. Nuž, poviem im, že ak by Mojmír II. držal zo svojim bratom Svätoplukom II., alebo ak by Svätopluk aspoň múdro určil svojho nástupcu...ale on im predvádzal tri pruty! Aké múdre!!! INRI, toto si dopustil národu, ktorý sa k Tebe modlí! Ja viem, je to za trest od Peruna, že ho už používajú len ako nadávku: aby Ťa Perun vzal! Alebo aspoň keby ten Mojmír II, ktorého v Bihore, kde vládol, lepšie zaobchádzal zo svojim poddanými, keby ich nehneval občianskou vojnou s vlastným bratom, daňami a ešte aj tým, že mal veľký hárem, nezradili by ho vlastní a Maďari by nemali šancu usadiť sa v strednej Európe. Lenže Arpád išiel na neho, rozhádaného s vlastným bratom, dvoma ľsťami: oženil s Mojmírovou dcérou svojho ročného syna Zsolta a Mojmírovi sľúbil, že môže vládnuť vo svojej krajine do svojej smrti. Mojmír II, ktorého tu volali a aj volajú Menumorut do roka umrel. Nevie sa ako a prečo...ale Arpád tak skončil rok po ňom – r. 907. Ale už v Budapešti. A tak Maďari vlastne zdedili po praslici min. Bihor. Okrem toho Maďari prišli ako slobodný ľudia. Zbojníci a pastieri. Neboli viazaní na pole, robotu, dane. Keď niečo chceli, tak zbíjali. Komu by sa taká ponuka nepáčila! A ešte: „kto je Maďar, je viac, ako sprostý sedliak!“ A toto vydržalo dodnes. Afektovaná reč, nadradenosť. A tak si naši slovenskí poddaní oholili podľa Maďarov lebky, sadli na koňa a hybaj! Po boku Maďarov najprv proti Mojmírovi, Svätoplukovi a potom, hajde na Frankov, ktorí im už dlho pili krv! Keby sa toto všetko nestalo, a ešte viac, dnes by malo Slovensko min 30 mil. obyvateľov a boli by sme veľmi silný a vážený štát. Alebo aj nie. Nesvornosť je nám totiž mimoriadne vlastná. Tak, ako v minulosti chcel každý mať sám svoj laz, dnes staviame vysoké ploty od suseda. Nesvornosť a nadutosť je naša vlastnosť.
    Prešiel som presne 2000 km. V Rumunsku som zaregistroval jedno meranie rýchlosti, v Maďarsku tiež jedno. Na úseku Komárno – Nitra ich bolo päť. Spomenul som si, samozrejme, na Mojmíra II, ktorý vraj zle zaobchádzal so svojimi poddanými a tí ho preto v ťažkej chvíli zradili. To by vysvetľovalo fakt, že vlastne nie sú správy o tom, ako Morava padla. Jediný zdroj je Gesta Hungarorum od Annonyma, aj z toho si historici uťahujú. Naši politici neštudujú históriu. Škoda pre nás všetkých. Naozaj by mali viac študovať. Je toho viac, čím politici štvú národ a rozoštvávajú ho. Mečiar to začal bravúrne, ostatní pokračujú!


pokračovanie v II. časti


Naposledy upravil Svetomír dňa Pi január 06, 2017 10:36 am, celkom upravené 4 krát.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za Št jún 23, 2016 8:20 am

Úžasna cesta a vynikajúci cestopis. Trochu som ostal prekvapený že Maďari boli aj predkami Rimanov, resp. Rimania boli vlastne Maďari :D , je trochu čudné ak sa vola niekto Gyula Gaius Ceasar.
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

Podakovanie

Odoslať pre Svetomír za Št jún 23, 2016 9:18 am

Dakujem za pochvalu, nech sa páči, prečítajte aj ďalšie články, kde som podrobne rozobral zistené skutočnosti - aj o Hunoch. Do Sedmohradska pôjdem ešte min raz, pretože višnička na torte mi ostala zatiaľ tajomná. Ale azda nie nadlho.

Ja som niekde napísal, že Rimania sú potomkovia Maďarov? Mohlo tak vyznieť len to, že ak som chodil po Alba Iulii, tak som rozoznával rôzne typy ľudí, ktoré silne pripomínali popisy národov.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za Št jún 23, 2016 10:43 pm

Ráno som sa ponáhlal do roboty, tak som napísal len v skratke a náznaku, dúfal som že jemnú narážku pochopíte. Rímsky imperátor, ešte stále volený senátom , Gaius Ceasar sa volal krsným menom Július, teda Julo inak aj Gyula a podla toho čo píšete v článku: " Iulia je od Gyulu. Ďula bol po vodcovi (hodnosť nazvaná „kende“) Staromaďarov druhý nástupca, niečo ako duchovný veliteľ. Možno ste prekvapení, ale je to tak. Maďarské meno Gyula je odvodené od hodnosti. Pôvodne to nebolo meno. A pretože toto mesto bolo po vpáde Arpáda sídlom gyulu (ďulu), nesie odnedávna (cca 200 rokov) pomenovanie Alba Iulia. "
Podla toho by mal Ceasar hodnosť Giulu, vojenského náčelníka Rimanov, čo vyzerá pravdivo. Bol teda Ceasar z rodu Gaius Maďar?  Dobrý vtip, nie? Ale mohlo to byť aj naopak, predkovia maďarov sa stretli s Rimanmi a vedeli kto bol Julius.G. Ceasar, ale u nich neprebehlo tak ako inde Ceasar= cisár, ale Iulius, či Július sa transformovalo na Gyula = najvyšší velitel, teda cisár.

Áno, Július Gaius Cezar mal meno Julius, ale on zomrel r. 44 p.n.l., je mimo obliga.

Či boli Húni predkovia Maďarov je vo Vašom podaní velmi zaujímavé a objavné, aj keď tento ich pôvod opúšťajú aj Maďari a dokonca amatérsky nadšenci pre históriu maďarstva sa hlásia ku Skýtom ako ich predkom. Pri ich Y DNA to má väčšiu logiku, ako predkovia Húni. Samozrejme ak vylúčime že Húni boli Slovanského pôvodu, čo Vaše objavy vylučujú. V každom prípade by som považoval za korektné tvrdenie, že Húni sa podielali, alebo sa mohli podielať na etnogenéze časti dnešných Maďarov.

Súhlasím s vami, moje tvrdenie je odvážne. DNA je neodškriepiteľná záležitosť. Ale Ak niekoho nazvú Onekeš, či Enekeš 450 rokov pred príchodom Maďarov, nad tým si nemôžeme zavrieť oči a opierať sa len na DNA. Huni neboli homogénny národ. Okrem toho asimilovali sa najmä so Slovenmi (Nazvite si ich podľa prameňov Skýti, Gepidi, Heruli, Vandali, alebo inak, je to jedno, jedná sa o SLovanov. Len si vezmite Nemcov - ako všelijako ich kto nazýval...)

Dovolte ešte pár letmých pripomienok: Nadlac = NadLacul= Nagy Lacul, teda velké jazero, ale ja tam vidím Nad Lacul, teda po slovensko-romajónsky Nad Jazero/m/.
Slováci neprišli do Rumunska ako bezzemkovia, neviem to síce na 100% ako to bolo v Rumunsku, ale Srbský Slováci sú vysťahovaní evanjelici, ktorých katolícki Habsburgovia v rámci rekatolizácie šupovali do okrajových častí ríše. Predpokladám že Rumunská Slovač je na tom rovnako.

Slováci prišli, ako správne hovoríte, za Habsburga. Prišli do POMENOVANÝCH lokalít. Mali len malú šancu niečo meniť. Ja som tam bol a rozprával som sa s nimi. Okrem toho - bavím sa z Rumunkou z Ndlacu každé dva týždne. Príjmite moju konštatáciu. Teda nie moju, ale overenú skutočnosť.
[/color]
Šírja môže byť po Maďarsky hrob, ale pochybujem že by mistny tak aktuálne zmenili názov, ja v tom Šírja okrem šária počujem naše Široká, alebo Široké.

V Rumunsku je celkom dosť maďarskej toponýmie. Aj keď by sa mi pozdával viac váš názor, ostávam pri tom,že Širja je z maďarského Hrob. Pasuje mi to tam, ako hrob maďarskej slobody. Tam podpísali kapituláciu a verte mi, že Rumuni si to radi vychutnajú ako Hrob.  :twisted:


Šlachta si nenatierala domy na bielo, vždy, alebo skoro vždy ich mala zdobené malbou, alebo aspoň ornamentami .

Sedliaci natierali na bielo, lebo vápno ako je známe dezinfikuje, modrú skalicu, alebo inak Síran meďnatý miešali s vápnom a dosahovali dvojitú, mimoriadne účinnú dezinfekciu. Ako je známe meď spolahlivo ničí všetko živé a najmä plesne. Niekde do vápna pridávali aj trochu mlieka či tvarohu. Mali naši predkovia viac rozumu ako my. Teraz rekonštruujem starú hlinenú chalupu a bielym vápnom. Kde sú tie časy, keď cigánky chodili po dedine, v noši na chrbte mali kusové vápno a kričali: vááápno kuptééé. A moja babka vybehla, kúpila od cigánky pár kúskov, sama nahasila a dezinfikovala - bielila čo bolo treba. Moderné maliarske hlinky vzali cigánkam prácu.

Som pôvodom chemik a s určitosťou viem, že do vápna sa primiešava ešte aj dnes modrá skalica len na prípravu Bordózskej zmiešaniny na ošetrovanie viniča. Domy na modro sa natierali pravdepodobne aquamarínovou farbou, ktorá sa kupovala hotová. Ešte dnes presne viem, kde by som ju našiel v starom dome v kredenci. Ľutujem, že som si ju nevzal, teraz by som vám presne napísal, čo to bolo. Možno časom zistím, alebo to niekto napíše.
Domy chudobných, či poddaných boli skoro všetky modré, alebo okrové (Vlkolinec). Len málo bolo bielych. Kaštiele boli skoro vždy biele s farebnou ornamentikou, alebo bielou šťukatúrou. Domnievam sa preto, že sa jednalo alebo o úzus, alebo príkaz. Etnológiou sa ale nezaoberám.


V Rumunsku a v Sedmohradsku som bol viac krát, naša reč tam nie je len v názvoch dedín a kopcov, neporiadok je gnuoj, teda hnoj, prameň je izvor a ponor potoka do zeme je ponoruluj.

Rumunský historik Lucián Boia napísal peknú knižku Rumunsko - krajina na hranici Európy, kde sa nielen usmieva nad pôvodom Rumunov, ale konštatuje, že rumunčina je zmesou dáčtiny, latiny, maďarčiny a najmä slovanského - slovenského jazyka. Tých slov so slovanským jazykom je asi 30%. Čítajte ma ďalej, je to tam. Videl som v obchodoch - slanina, bryndza, šunka...mak[

To že sa Alba Iulia volala Belgrad máte odkial, je to v starých mapách? Len podotknem že máme aj ozajstný Belgrad, teda Belehrad, či Beograd. Máme však aj Stoličný Belehrad, asi jediné maďarské mesto ktoré Slováci /ako ktorí/ poznajú aj vo vlastnom jazyku. Prečo je Stoličný? Bol niekedy hlavným mestom? Bol "len" korunovačným mestom uhorských králov? A prečo práve tam korunovali uhorských králov? Myslím že Belgradov je cudzojazyčnom prostredí viacero.

Všetko je na nete, už obyčajná wikipédia vám dá info o Alba Iulii. Neverte mi ani slovo, hľadajte, overujte, diskutujte. Posuniete sa ďalej. Áno Belehradov je viacero. Môžeme zisťovať, či sa jednalo o Velehrad a spoliehať na to, že príchodom CaM k nám prišla najprv grécka gramatika a tam V nebolo. Preto písali B namiesto V. Ale Alba je od pevnosti z bieleho kameňa.
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

k pôvodu Maďarov

Odoslať pre Svetomír za Pi jún 24, 2016 12:30 pm

Na ostatné som vám odpovedal vo vašom texte. O Maďaroch toľko:
Drvivá väčšina dnešných Maďarov sú potomkovia Slovákov, Slovanov, ktorí sa dobrovoľne, či nasilu, pomaďarčili. Prevláda tam haploskupina R1a, teda Slovanská. To ich vyrušilo z krásneho rozjímania s turulom v lone Emese, matky Álmosa. Oni veľmi dobre vedia, že staromaďari spravidla zahynuli v rabovačkách a v bitke pri Lechu a ostali len pomaďarčenci. Niet väčšieho Maďara, ako pomaderčenec. Lenže: ajhľa, zjavila sa veda - genetika. A oni sa zbadali, že snom je koniec a hľadajú svoj pôvod. Najlepšie by bolo nájsť ho niekde, kde nie sú SLováci - aby sme my nemali pravdu. Lenže ani to sa oklamať nedá. Skýti sú Gepidi a Gepidi sú Vandali = Gazdovia a Silingovia spolu. Čiže Slováci. Čítajte Priscosa (Priskoča), ktorý o sebe hovoril, že je skýt a pritom tam, kde sa narodil boli Vandali, ktorí ako Gepidi lúpili s Hunmi a nakoniec ich títo podmanili. Huni sú predkami Maďarov. Aj Székelyovia=Sekulovia=Číci.
Máte z toho zmätok? Kto by nemal, keď každý národ mal svoj názov pre iné národy a ešte v ranom stredoveku mal jeden človek aj tri mená počas života?
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za Pi jún 24, 2016 12:54 pm

Chcete povedať, že "Vandal" bol len iný názov pre Slovanov? Hovoríte, že Vandali neboli len jeden z národov Slovanských?
Národy majú viacero mien, to je obvyklé, dôležité však je vedieť ako národ nazýva sám seba. Vieme ako Sloveni, teda tí z jazykovej skupiny Slovanov ktorý žili v priestor Podunajska nazývali sami seba v roku 500 pred naším letopočtom? Vieme ako sa nazývali za Júlia Gaia Ceasara, vieme ako sa volali počas prítomnosti Húnov ?
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

pre walibuka

Odoslať pre Svetomír za Pi jún 24, 2016 2:22 pm

Samozrejme, že Vandal bol Slovan. Je to jednoznačné a spochybňovať to bude len ten, kto ignoruje dôkazy, toponýmiu napr. južného Švédska, Sedmohradska a pod. Nielen že to boli Slovania, ale boli to SLOVÁCI spolu s časťou Čechov. Prečítajte si moje články, prosím, budete viac v obraze a pokročíme v diskusii. Začnite hlavne Velestúrom, prosím.
Ako nazývali sami seba? Pravdepodobne Sloveni, Slevi - Svévi. Z toho vzniklo aj Švédi, Sweden. Keď sa k nám priznávajú sami Švédi, my ostaneme hluchí a slepí? Dokedy sa budeme v školách učiť hovädiny ako: Markomani a Kvádi, či Vandali boli Germáni.??? Pritom Markomani to nebol žiaden názov kmeňa, ale názov ochráncov hraníc. Kvádi, to boli kováči a Kotíni - kutači, hľadači kovov. Históriu je treba chápať podstatne viac od chlieva, ako ju chápeme my doteraz. Historici urobili všetko preto, aby to bola veda. Lenže oni vedou odišli od sedliackeho rozumu a neveda pochopiť, že Riman skomolil čo sa dalo a netreba sa držať názvov. Markomani boli od Marky = hranice...Lukáči od luku, štitári od štítu a pod. Žiaden názov kmeňa.

K Cézarovi toľko: Huni boli ešte v Ázii, keď Cézar umrel. O tom nepokračujme, prosím, nemá to zmysel.


Naposledy upravil Svetomír dňa Pi jún 24, 2016 10:28 pm, celkom upravené 2 krát.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

ešte pre walibuka

Odoslať pre Svetomír za Pi jún 24, 2016 7:16 pm

Doporučujem knihu Jordanes: Gótske dejiny/Rímske dejiny v českom preklade od Doležala. Predáva Martinus aj na dobierku. Bez prameňov, ako je tento, Priscos a podobným nemôže byť historik historikom na Slovensku. Hoci pravdu povediac, dvíha mi tlak to, akými komentami to Doležal doplnil...Akoby Slováci neexistovali. Pritom práve Slováci boli Veneti, Anti, Vandali, Gepidi a pod. Je hotovým nešťastím, že naši historici sami neurobili preklady a diela, ktoré by nás obhájili a musia to za nich robiť amatéri. Bez nároku na odmenu a ešte zatracovaní a nenávidení, pretože im šliapeme na päty!Je nešťastím, že naši historici memorujú  historické pramene upravované Čechmi, Nemcami a Maďarmi a naši profesori sú tak neschopní, aby vytvárali náš, slovenský obraz o našich dejinách. A tak sa dosiahlo to, že nepoznáme naše dejiny. Pretože ich nesmieme poznať. Boli sme národ neuveriteľne silný, múdry a priebojný. Ale nikto nás takýchto už vidieť nechce, pretože sme dobili Rím..... A padaj na kolená, moja vina, moja preveľká vina a pane nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. A my sme sa stali ovcami. Zradili sme Peruna, potom ariánsku vieru a teraz sme tam, kde nás potrebujú mať.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za Pi jún 24, 2016 10:31 pm

Chcel som len vedieť, či Vandalov považujete Vy osobne za jeden z národov patriacich do Slovanskej jazykovej skupiny, alebo slovom Vandal označujete vo všeobecnosti Slovanov /Vandal, obdoba Venet/.

O tom že Vandali boli Slovania nepochybujem, jasne sa o tom píše v Helmoldovej kronike. Nedávno znovu vyšla, máte možnosť si ju kúpiť a dohladať informácie.

Posledný raz k Cézarovi /dúfam/. Pri opise mesta Alba Júlia tvrdíte, že meno Júlia pochádza z Maďarského Ďula /Gyula/. To nie je pravda. Prečítajte si o pôvode mena Július/Júlia na wikipédii. Môjim dôkazom je najznámejší nositel tohoto mena a to Gaius Ceasar a ako sám správne poznamenávate, v čase keď žil o Maďaroch ešte ani nechyrovalo.

Gótske dejiny od Jordanesa nemám, ďakujem za informáciu, doteraz som útržovite čerpal len zo zdrojov na internete.
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

Alba Iulia

Odoslať pre Svetomír za So jún 25, 2016 1:08 pm

Nedávno som sa vrátil z A. Iulie. Rozprával som sa v múzeu s tamojším historikom, ktorý mi vysvetlil aj názov mesta. Neskúmal som meno Július a myslím, že to ani robiť nebudem, nepotrebujem to k téme. Meno Alba Iulia si vybrali Rumuni. Prečo, napísal som, ako som počul a súvisí to z históriou mesta Belgrad - Biele mesto = Alba - Iulia podľa vládcu = Gyulu, ktorý tu bol. Meno Július môže s názvom funkcie Gyula súvisieť, to nevylučujem. Faktom ostáva, že maďarské meno Gyula je odvodené od funkcie gyula a má sa za ekvivalent mena Július. K veci VM to azda stačí. Mne áno.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za So jún 25, 2016 3:00 pm

Považujem za samozrejmé že Rumuni si v Rumunsku môžu pomenovať akékolvek mesto podla svojej vôle. A verím aj tom, že je Ďulova biela, či naopak. Ale to v žiadnom prípade neznamená , že meno Július / Júlia vzniklo z vojenskej hodnosti Staromaďarov. Len tolko. Nič viac, nič menej za tým nehladajte.

Na druhej strane si nemôžem odpustiť že to je velmi zaujímavá téma, aj keď na úrovni čistej špekulácie. Ale tou je aj to, že náš pán Kráľ je podla Franského vládcu Karola Veľkého. Rovnako je číra špekulácia, že ruský "cár" je skomolenina "ceazara", veď keď Rusi korunovali svojho prvého báťušku, tak Ceasarove kosti boli už dávno prachom. A napriek tomu sme presvedčení že Karl = Kráľ a Ceasar = Cisár, Cár, ale aj Kaiser. Tak prečo by najvyšší vojenský vodca titulovaný názvom, menom Julo nemohol byť podla Júliusa G. Ceasara. Ešte raz zdôrazním, je to moja špekulácia, neexistujú žiadne zdroje.
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

Walibuk, walibuk

Odoslať pre Svetomír za So jún 25, 2016 4:20 pm

vy ste si neprečítali všetko, čo som o tom napísal :-). Verím, že tak urobíte. Ale nedotklo sa ma to vaše " špekulácia". Pretože knihy nášho "najväčšieho znalca VM" Prof. Matúša Kučeru sú oproti tomu rozprávky starej matere. Apropó: myslíte, že napr. toponýmia v Rumunsku je žartovná príhoda pre pokročilých? Alebo Moigrad že je slovná hračka nejakého Dáka? Že slovanská studňa v príbytku Rimanov je sen? Alebo slovanská rotunda pod kostolom sv. Michala je podvrh? Alebo obrovská kolekcia vykopávok z obdobia VM z pevnosti Karolina v múzeu AI, alebo...vy chcete ignorovať takéto veci? Azda nie!

Walibuk, mňa môžete znevažovať, zosmiešňovať, zhadzovať. Ale tieto veci existujú. Poďte mi ich teda vysvetliť vy. Konštruktívne. Nie slovom špekulácia. Ale vecne. Pristúpte konečne ku článku " Mojmírova Veľká Morava mala mocenské centrum v Sedmohradsku I. -  III. časť. Nielen kliknúť na tretiu časť. Predsa to vidím, ako povrchne sa tu čítajú veci. Z návštevnosti dielov článkov. Ak prvý diel má 33 klikov, a z toho je 17 mojich a druhý 32 a nakoniec tretí má 84, hovorí to o poriadnej povrchnosti.Musím s adminom prebrať tento nedostatok. Totiž kapacita webu nedovolí uviesť naraz celý článok a to je chyba. Ale pozrite sa na Velestúr - spočiatku sa to držalo na minime a teraz láme rekordy. Pritom VM je vlastne pokračovaním.


Naposledy upravil Svetomír dňa So jún 25, 2016 8:03 pm, celkom upravené 2 krát.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za So jún 25, 2016 7:20 pm

Možnosť čítať je u mňa obmedzená, Velestúr som čítal.
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

walibuk

Odoslať pre Svetomír za So jún 25, 2016 8:05 pm

takže ste vlastne provokatér? Ak nie, poďme k podstatným veciam. Argumentujte. Ale vecne, prosím. Nie taľafatky.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za Po jún 27, 2016 11:43 pm

Ale veď som Vám napísal, že to je MOJA ŠPEKULÁCIA. Prečítajte si prosím ten môj príspevok ešte raz. Argumentoval so pri inom Vašom článku, dúfam že tam to postačuje.
A už v žiadnom prípade by som si nedovolil Vás znevažovať, zosmiešňovať, zhadzovať, naopak, obdivujem originalitu Vášho myslenia. A ak by sa dalo, poprosím Vás, svoje politické hodnotenie Američanov a Rusov sem prosím neťahajte, vo vzťahu k Velkej Morave je to zbytočné.
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

doplnok

Odoslať pre Svetomír za Št júl 07, 2016 10:07 am

Doplnil som názor, že Satu Mare by mohla byť pamiatka v názve mesta na Svätoplukovho otca Svetomíra.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za Št júl 07, 2016 7:37 pm

Prepáčte, ale kde ste zobral informáciu, že Svätoplukov otec sa volal Svetomír?
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

Svetomír otec Svätopluka?

Odoslať pre Svetomír za Št júl 07, 2016 7:59 pm

Dnes som čítal Dukljaninovu kroniku, bolo to tam. Okrem toho tá istá správa bola aj v chorvátskych prameňoch na internete. Nepoznačil som (chyba). V Dukljaninovi sa dokonca špekuluje o tom, že pôvodne sa Svätopluk volal Budimir a až po krste sa volal Sväto pluk, Sveti pluk, Sveti pelk...Ale Milan Ferko sa nazdáva, že Otcom Svätopluka bolo knieža Vladimir z Kyjeva. Máte lepšie zdroje? Príjmem.
avatar
Svetomír
MAJSTER *
MAJSTER *

Počet príspevkov : 602
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre walibuk za Št júl 07, 2016 10:28 pm

Nemám žiadne zdroje.
avatar
walibuk
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 399
Join date : 15.03.2016

Návrat hore Goto down

Re: Sedmohradsko. Cestovanie za našou históriou I. časť

Odoslať pre Sponsored content


Sponsored content


Návrat hore Goto down

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Môžete odpovedať na témy v tomto fóre.