Slovensko a Sloveni
Prezerať časť fóra môžete dočasne aj bez registrácie.

BEZ REGISTRÁCIE NEVIDÍTE VŠETKY PRÍSPEVKY ANI CELÚ DISKUSIU

Najnovšia diskusia
» Mikulčické Valy – vytriezvenie z „Veľkej Moravy“ v jej údajnom „centre“
Today at 1:40 pm pre Svetomír

» Sloveni, Slovenky, Slovensko, Slovenija, slovenčina
Today at 6:40 am pre Svetomír

» MAPY STARÉHO SLOVENSKA
Yesterday at 12:28 pm pre igor1235

» KEĎ SA POVIE VANDAL
So október 14, 2017 11:05 pm pre Amin

» Velká Morava v súvislostiach podla prameňov
Pi október 13, 2017 2:57 pm pre igor1235

» Najnovšie archeologické výskumy na Slovensku
St október 11, 2017 11:22 pm pre Svetomír

» Slnečný kult Slovenov a Staroegypťanov: Sokol - posol Slnka
St október 11, 2017 8:28 pm pre Jas

» História a politika
Ne september 24, 2017 10:58 pm pre Amin

» Veľkomoravské mincovne v Nitre a v Oradei ?
Pi september 15, 2017 8:53 pm pre Amin

» Ariáni a ariánstvo na Slovensku a v Európe
Pi september 15, 2017 12:00 pm pre igor1235

» Anton Semeš, Vánius a Nitria pri Alexandrii
Ut september 05, 2017 8:18 pm pre Svetomír

» Germáni a Slovania. Kto sme? Kto boli oni?
St august 23, 2017 7:46 pm pre Svetomír


Mojmírova Veľká Morava mala mocenské centrum aj v Sedmohradsku I. časť

Pridať novú tému   Zaslať odpoveď

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down

Mojmírova Veľká Morava mala mocenské centrum aj v Sedmohradsku I. časť

Odoslať pre Svetomír za So jún 11, 2016 12:35 pm

Kto boli Vandali?

    Všetko to u mňa začalo v Kremnických vrchoch skúmaním tzv. rúnového nápisu na Velestúre, kde autor nápisu spomína, že r. 280 Silian zrumil Kremnicu a všetky grady – mestá, či opevnenia s ňou. Letopis by som nebral vážne, keby som si nenaštudoval viac o Silianoch, Vandaloch a ich putovaní svetom. Ako prvý spomína Silianov, či Silingov Klaudius Ptolemaios v diele Geoghraphia, ktorý vychádza z Tacita a tvrdí, že Silingovia sídlia medzi Odrou a Labe, južne od Semiónov. Tvrdí, že Vandali patria do skupiny Germánov. Dnešné chápanie slova German, Gherman je v zmysle „patriaci k neslovansky hovoriacim, západoeurópskym národom. Je zrejmé, že význam slova German, Gherman sa od dnešného poňatia líšil. Kto sa venuje intenzívne historiografii sa dnes už len usmieva nad tým, kto všetko Germáni boli. Kvádi, Kotíni, Markomani atd. Všimnime si  vandalský slovník Maura Orbiniho (Мавро Орбини, Славянское царство ).obrázok. Nie je potrebný komentár. Meno German je bežným menom v Sedmohradsku a toto meno mali aj východorímsky vládcovia Gherman a jeho syn Ghermanicus. Podľa vandalského slovníka, toponýmie v južnom Švédsku, či Rumunsku si môžeme povedať, že je načase si povedať: Ptolemaios určite vedel, že Vandali boli celkom určite Slovania. Ba smelo pridám, boli to Slovania neuveriteľne blízki Slovenom a Čechom, Slovincom, Chorvátom.   Slovo Vandal azda bolo všeobecným vlastným pomenovaním veľkej skupiny Slovanov prítomných v strednej Európe. Každý národ mal a má pomenovaní mnoho. Jeden názov, ktorí používali na určenie svojej identity oni sami a potom mnoho názvov od mnohých národov. Len si zoberme, ako všelijako volajú rôzne národy Nemcov. Dokonca aj oni sami seba označujú dodnes podľa príslušnosti ku kraju rôznymi názvami. Nebudem to rozpisovať. Domnievam sa, že názov Vandal si dali títo Slovania sami už v dobe, keď žili vo východnom Turecku pri jazere Van, v meste Van, je tam mnoho ďalších – Jerevan, Nachičevan a pod. Ak si dáte urobiť DNA test, vo výsledku budete mať pravdepodobne aj mapku šírenia vášho dominantného génu a ak prevláda haploskupina R1a, potom sa vám zobrazí miesto vášho pôvodu práve vo východnom Turecku.  Azda sa v určení etnicity Vandalov môžeme oprieť i o zápisy Rimanov, ktorí pomenúvajú Slovanov rôznymi názvami a nevadí im (alebo nevedeli), že to sú názvy len malých rodových skupín, napr. Búrov, Lúgov, Hermundúrov, Sidónov, Vangov a pod. alebo že sú to len názvy ich poslaní, či povolaní. Samozrejme, že s názvu Van, Vandal súvisia aj mená Vanius a Vangio – vládcovia, o ktorých sa ako o prvých zaznamenaných môžete dočítať inde. Pravdepodobne Procopios ako prvý nazýva Slovanov ako Sclavi, Sclavini. Pretože Sclavini nás volali len Rimania, ktorí si spomedzi Slovenov lovili otrokov. Sloveni, Slovania neboli v tej dobe zjednotení vo všeobecnom názve. Názov Suavi, Suevi je asi najbližší k slovu Slávi, Sloveni. Ozaj, nie je vám divné, že Suavi, ktorí dali vlastne meno Švédsku a ich verní spoločníci Búri sú vlastne dnešní Záhoráci? Tí dodnes odmietajú spisovnú slovenčinu so svojim ua – do Mauacek, Suavi, ...Búré – Búrania, Búri - Borský Mikuláš. Že niekdajší ľudia, ktorí hľadali rudy kovov, čiže „kutači“ boli nazvaní Kotíni? Že tí, čo z toho kovu potom ukuli motyku, šperk, či zbraň boli nie Kvádi, ale Kováči? Že tí, čo vyrábali luky boli Lukovia, skomolené – Lúgovia (časté meno aj dnes je Lukáč. Alebo to bolo meno odvodené od Luhov. Ostali po nich Luhačovice ?). Podľa ochrany hranice = marky sa nazývali Markomani? Samozrejme, nebolo to ich meno. Len my si dnes myslíme, že áno.
    Vandalov v I. storočí n.l. lokalizujú historici do Jutského poloostrova (Ptolemaios) , ovšem neexistujú pramene, ktoré by dosvedčili ich trvalejšie usadenie sa tam. Podľa tohto faktu teda ide o mometálne zachytenie v tomto priestore v ich putovaní, ktoré nemohlo byť kontinuálne, ale postupné, museli sa občas niekde zdržať, aby si napestovali poživeň na cestu ďalej. Podľa existencie pomerne bohatej slovanskej toponýmie južnej a severovýchodnej Škandinávie je nutné konečne pripustiť fakt, že títo Vandali najprv migrovali zo strednej Európy do južného Švédska, kde po nich zostala komunita, ktorá udržala mnohé názvy dedín, miest a riek. Rieky sú z toho zoznamu najdôležitejšie. Mesto premenujete, ale ten, kto pomenuje rieku, je krstiteľ nadlho, azda naveky. Putovanie Vandalov (spoločenstvo Silianov a Gazdov) sa udialo pravdepodobne ešte pred naším letopočtom, po roztopení severského ľadovca ako pozostatku posledného zaľadnenia. Voľné pastviny po ľadovci prilákali Vandalov na tieto miesta. Aj laik, ktorý vie narábať s programom Google Earth si môže overiť túto toponýmiu doma. Nájdete tam zľava kraj Bohuslän. Nad ním je Gottburg – Goteborg (mesto Gótov), východnejšie rieku Morum (Moravu), s rovnomenným mestom, rieku Nätru (Nitru), s mestom Nätraby a keď sa lepšie posnažíte, nájdete aj napr. Lemesjö – Lemešany. Úžasné je, že rozmiestnenie týchto miest korešponduje s rozmiestnením miest v Československu – Bohemia, Morava, Nitra , Lemešany. Je ale viacero názvov miest,  dedín a riek v súčastnom Švédsku, ktoré nám rezonujú v ušiach. Napríklad mestá, dediny ako Bysättra (Bystrá), Sala (Šaľa), Tärna (Trnava), Gråssjön (Krasjon –Krasno), Mørkri (Mokrý), Vindeln (Vinidi), Vindelalven, rieka Granan Granö (Hron) na severe Švédska..., Rödön, Rödånäs (Rodná), Byssträsk (Bystrica), Hornmyr (Horný mir ako náš Budimír), Bellvik (belavý, belij, biely), Drobak (Drobný), Ravnåsen (Ravná – Rovná zem), Bogajell (Bog – Boh), Skåla, jazero Byssträsket (Bystrické), rieka Vagus vytekajúca z jazera Vanern (jazera Vánov), dnes nazvaná Gota – rieka Gótov, atď. Takže datovanie ich existencie na Jutskom poloostrove je len potvrdením ich migrácie späť do strednej Európy. Späť preto, lebo už stihli zanechať spomenutú toponýmiu, ktorá nieleže pretrvala dodnes, ale Vandali sú jeden z hlavných spoločenstiev, ktoré vytvárajú Švédsky národ aj dnes. Oprieť sa môžeme aj o rímskeho historika  Publia Cornelia Tacita: kmene Svévov, ktorí pravdepodobne založili prvý štát. Z názvu Sveon (Svear)(štát Svévov – Slévov) vznikol pravdepodobne názov Švédsko. Svévov ako Slovanov, či obyvateľov priestoru nad Dunajom spomína práve Ptolemaios. Nesporne zaujímavý údaj, ktorý sa v našej historiografii len začína objavovať. Priekopníkom v tomto je pán A.F. Zrškovec, ktorý ako prvý upozornil na slovanskú, či až slovenskú toponýmiu  vo Švédsku. Napísal o tom pomerne široké pojednanie, ktoré je možné pohľadať na internete. O pravdivosti tohto tvrdenia nás uisťuje aj fakt, že testy DNA populácie najmä južného Švédska dokumentuje výraznú prítomnosť (20% a viac) haploskupiny R1a, ktorá je dnes považovaná za slovanskú.
    Môžeme teda uznať fakt, že veľká časť Vandalov pozostávajúca minimálne z dvoch kmeňov, či kmeňových zväzov Silian a Hasding (názov druhého kmeňa Hasding je pravdepodobne germánsky deformované slovo Gazda) odišli späť do strednej Európy. Samozrejme len ich časti, pretože časť Vandalov, ktorá zostala na mieste, udržala slovanskú toponýmiu. Ale už r. 271 ich rímske vojská cisára Aureliána vytlačili od Dunaja na sever a ďalšie dve bitky Rimanov s „Venétmi“ z toho istého kočovného spoločenstva boli zaznamenané r. 277 priamo na brehoch Dunaja, odkiaľ ich Probus zahnal vysoko na sever dnešného Slovenska. Údaj z velestúrskej skaly spomínajúci, že r. 280 spustošili Siliani Turiec a Kremnicu chronologicky zapadá najmä ak Jordanes píše, že r. 282 zastavili Vandalov v Transylvánii (Getica). Zaujímavý údaj, ktorý zároveň spochybňuje tvrdenie historikov, že Rimania z Dácie odišli už r. 271. Ale veľmi dôležitý údaj, ktorý nám dovoľuje pokračovať v sledovaní Vandalov. Zároveň je to fakt, ktorý sám spochybňuje všeobecnú teóriu o sťahovaní Slovanov do Európy v 5. – 6. storočí.
Tu ovšem musím vsunúť odstavec o dejinách Rumunska, pretože si to štúdia nutne vyžaduje.

Dácia – vriaci kotol, zem, kde chcel byť každý
Zhruba r. 70 - 44 p.n.l. Dácky kráľ Burebista svojimi výbojmi z Dácie, pripojil k svojmu územiu aj obrovský priestor východnej Panónie až po Nitriansky Hrádok ( Šurany). Všimnime si, že mocný Burebista sa zastavil pred Nitrou! Naši historici síce tvrdia, že Dákovia istý čas ovládali Nitru, ale Rumuni o tom vôbec nepíšu. Rimania sa obávali, že sa Dákovia spoja so Sclavínmi (Nitranmi?) – Slávmi a toto spoločenstvo  bude predstavovať nebezpečenstvo pre Rímsku ríšu, ktorá už pred tým viedla mnohé rímsko -kvádskomarkomanské vojny. Geti, s ktorými oddávna tvorili Dákovia spoločenstvo totiž mohli byť tiež Slovania, preto ich prepojenie na obyvateľstvo nad Dunajom im bolo blízke a obavy Ríma opodstatnené. Rumuni túto koexistenciu nazývajú obdobím Geto-Dáckym, ktoré vlastne predchádzalo príchodu Rimanov do tohto priestoru. Rimania zosnovali u Dákov prevrat, kedy bol Burebista r. 44 p.n.l. zavraždený vlastnou šľachtou a ríša Dákov sa rozpadla min. na štyri nesúdržné časti. Jadru Dákov neskôr velil Decebal, ktorý nasledovnému tlaku Rimanov r. 101 ešte odolal vo svojej pevnosti Blidaru s jej dvojčaťom Sarmizegetusou Regiou. Tu podotknem, že historikmi spomínaná neďaleká  Sarmizegetuza Regia (pod Oraštie a Hunedoarou) bola skôr kultovým strediskom Dákov, ako pevnosťou.  R. 106 Dáciu Traian dobyl a Decebal na svojom poslednom útočisku, brale Piatra Craivii v strede Transylvánie spáchal samovraždu. Tým ríša Dákov zanikla, Dákovia boli zatlačení do hôr a Rimania postupne zvýšili svoju početnosť aj kolonistami, aby mohli spravovať územie, kde sa okrem bohatých nálezísk železnej rudy, medi a obrovských zásob kamennej soli nachádzali bohaté náleziská zlata a striebra v Apušenských horách. Zároveň takto došlo k čiastočnej romanizácii Dácie. Rimania použili na zmocnenie sa surovinových zdrojov taktiku, ktorú dnes používajú Američania. Túto poznámku si neodpustím, aj keď táto práca má byť čo najserióznejšia.
    Rumunskí historici, ale aj  všeobecné dejiny Európy tvrdia, že Rimania boli v Transylvánii 165 rokov. Od r. 106 do r. 271, kedy vraj pod tlakom výbojných kmeňov z provincie Dacia odišli. Samozrejme fakt, že r. 282 zastavili Vandalov práve tam a dokonca im tam vymedzili priestor pre život (Jordanes, Gótske dejiny/Rímske dejiny), odporuje tomuto tvrdeniu. Prijateľnejšie by bolo prijať hypotézu, že Rimania pod všeobecným a trvalým tlakom na rímsku ríšu potrebovali uchrániť svoje impérium ako také a vzdali sa preto svojich obrovských kamenných pevností v tomto priestore v prospech prichádzajúcim Vandalov aj kvôli útočiacim Gótom, ktorí postupovali z juhu po drancovaní Peloponézu. Potrebovali svoje vojská dislokované v Dácii inde. Vandali koexistovali s Gótmi už v Škandinávii, preto ich spolužitie s Gótmi aj v Sedmohradsku neprekvapí. Nie je zdokumentovaný spôsob prevzatia územia týmito kmeňmi, či skôr kmeňovými zväzmi od Rimanov. Či to prebehlo tak, ako sa domnievajú historici, že Rimania opustili Dáciu pod ich tlakom, alebo prevzatie územia prebehlo ako obchod trebárs za ročný tribút, nevieme. Vie sa ale, že sa tak stalo v čase, keď moc Dákov neexistovala a usadenie sa Vandalov a na krátky čas aj Gótov bolo striedaním rímskej moci v Dácii. Spolužitie s Gótmi ale opäť prinášalo nezhody, rovnako, ako v Škandinávii a po vzniknutom konflikte a v boji s Gótmi, v ktorom tam padol r. 335 vodca Vandalov Vasimir, istá  časť kmeňa odišla na východné Slovensko (Gazdovia) a k Moravskej bráne – Sliezsko (Silingovia). Lenže tu sa podľa Jordanesa zdržali len 60 rokov do r. 406, potom pokračovali v púti na západ vytvoriť Vandalúziu, dobiť Kartágo, Rím, Baleárske ostrovy, Sardíniu a Korziku.
    Predpokladám, že Góti pred vojnou s Vandalmi zbúrali najprv Rimanom Sarmigezetusu, keď postupovali od Grécka na sever. Alebo ju stihli zbúrať Dákovia po odchode Rimanov, čím sa aspoň tak Rimanom pomstili. Vojnový stret s Vandalmi nasledoval až po tom. Vandali síce v boji s nimi stratili kráľa Vasimira (r.335), ale zotrvali v Sedmohradsku. Odišla len ich časť, nie ako sa domnieva Jordanes, že odišli všetci. Góti nemali záujem sa tu usadiť natrvalo. Bol to výbojný národ, ktorý sa živil rabovaním a plienením. Plienili Sedmohradsko rovnako,  ako plienili doteraz Byzanciu,  Grécko a iné krajiny. Tento moment ešte bude rozobratý v kapitole o toponýmii vých. Slovenska a Sedmohradska. Len predbehnem poznámkou, že pravdepodobne po Silianoch je pomenovaná naša slovenská Žilina, ďalšia  Žilinu  založená pri Novom Jičíne, dnes časť Nového Jičína. Zaujímavé je, že Jičín zo stredu krajiny medzi Labe a Odrou, ako ju definuje Tacitus,  aj Nový Jičín má uvedený rovnaký pôvod mena mesta. Od kráľovnej Jitky – Jitčin – Jičín. Zrejme sa nemohli už z nejakého dôvodu vrátiť do predošlej vlasti - Sliezska, založili si preto znovu Jičín (najprv Starý Jičín vedľa neho a potom Nový) v dnešnej severnej Morave. Prídavkami Starý, Nový odlíšili tieto lokality od najstaršieho Jičína nad riekou Labe. Áno, je to moja domnienka. Ale vychádzam z toho, že pri pomenovaní sídla s prívlastkom Nový musel existovať aj predchádzajúci,  pôvodný. Prívlastok k názvu musí predsa mať svoje opodstatnenie. Podľa toho, že ich vodca sa volal Vasimir sa dá ovšem predpokladať, že to boli naozaj slovanské kmene a nie Germáni, ako ich označil Ptolemaios....  Rovnako aj v Banáte, neďaleko Aradu je dedina Šilindia, ktorej názov môže dokumentovať práve prítomnosť Silianov. Nepravidelné striedanie mien vodcov Vandalov bolo napr.: Vasimir, Vidimir, Valamir, Vilimir, Želimir a Alarich, Teodorich, Hermanarich, Geiserik si je treba všimnúť.  Bola to istý čas federácia dvoch rozdielnych etník? Gótov a Slovanov?  História  o Slovanoch má málo správ. Málo sa hovorí o tom, že Vandali dobili Andalúziu (Vandalúziu). Potom prešli do severnej Afriky, 19.10.439 dobili Kartágo odkiaľ potom r. 455 na lodiach preplavili more a dva týždne plienili Rím.  Práve tu môže byť dôvod, prečo sa aj jestvujúce správy o Vandaloch stratili. Práve odvtedy je slovo „vandal“  naničhodník, ktorý ničí, devastuje, zohyzďuje. Z tohto slova Rím urobil synonymum grázla, čo spôsobilo, že sa už nikto nechcel nazývať hanlivo. (Vymyslené? Áno, ale je to reálne. Je to o psychike) Čo sa nepodarilo štyri roky pred nimi Hunom ako spoločenstvu kmeňov a národov, ktorí patrili do ich ríše, podarilo sa Vandalom. Dôvod ich dlhej cesty vlastne bol vojnový stav s Rímom trvajúci cca 150 rokov. Rimania si doslova lovili otrokov spomedzi Slovanov pod zámienkou, že kto je nepokrstený môže byť len ich otrokom. Vandali sa nechali z toho dôvodu pokrstiť. Spolu s inými kmeňmi, napr. Alánmi, ktorí nad Dunaj prišli cca r. 250 n.l. pravdepodobne tiež z Turecka. Prijali ariánsku vieru aby sa teda zbavili rizika. Lenže Rím na to požadoval cirkevnú daň a toto sa stalo príčinou sporu a vojnového stavu, ktorý vyvrcholil dobitím Ríma z Kartága. No stihol ich trest. Nemali v Afrike potrebné zázemie a ukradnuté bohatstvo spôsobilo ich potlačenie Berbermi s Rimanmi. Prvý vraj zbabelo ušiel vtedajší kráľ  Vandalov Gelimir (Želimír) a tým demoralizoval svoj národ...Keď sa dnes pozrieme na podrobnú mapu Tunisu, krajina okolia bývalého Kartága, dnešného Tunisu nesie názov Ariana. Ešte zaujímavejšie je, že vo vnútrozemí sa nachádza kraj o veľkosti cca 2/3 Slovenska nazvaný Siliana s hlavným mestom Siliana. Samozrejme, že útekom Želimíra, ani zajatím vandalskej šľachty predsa nezahynul celý národ, ako to radi historici v takýchto prípadoch tvrdia. Národ žil a žije ďalej dodnes. Asimiloval sa v severnej Afrike v krajine Siliana s hlavným mestom Siliana.
    Ale vráťme sa k vytvoreniu rímskej  provincie Dacia. Už dávno pred tým Rimania ovládali celú Pannóniu, mali v moci aj Banát a Bihor, pozdejšie Moesiu (V/B-ulharskú Méziu) a Valašsko- krajiny na druhej strane Karpát. Dáciu si rozdelili na tri časti. Na severe, neďaleko dnešného Jibov (čítaj Žipov) si na náhornej plošine s úžasným výhľadom po krajine postavili kamennú pevnosť Porolissum. Stavebným materiálom im bol miestny kameň - sopečný andezit, ktorý sa dobre štiepal. Obrovská pevnosť obohnaná kamenným múrom o výške cca 6 m a štyrmi bránami vždy v strede dĺžky múrov, nie v ich rohoch. Mala plochu cca 18 - 20 hektárov a zahŕňala okrem kamenného paláca principála na mieste s najlepším rozhľadom aj budovy pre pomocný personál, remeselníkov, kasárne. Okrem toho tu boli aj budovy mimo opevnenia. Identifikované boli Taverna (krčma), dve ďalšie budovy a azda aj nevestinec.  Minimálne štyri kamenné budovy a studňa stáli vedľa cca 5 m širokej, vypuklej prístupovej cesty z juhovýchodu, ktorú tvorili masívne kamene. Pravdepodobne ubytovanie pre stráže, ktoré objekt strážili zvonku. Rumuni uvádzajú, že sa tu zdržiavalo cca 15 - 20000 ľudí. V Rímskej dobe to bolo silné opevnené mesto. Extrémne zaujímavé to pre nás ale začína byť vo chvíli, keď sa dozvedáme, že túto pevnosť Rumuni poznajú ako Moigrad. Ak niekto nazval Porolissum Moigrad, zrejme to nebolo zo sebectva: môj hrad. Skúsme sa nebrániť tomu, že sa jedná o MOJMÍROV hrad. Predsa názov je tak jednoznačný, že ho môžeme považovať za dôkaz, že patril nejakému Mojmírovi. Kuriozita a to neuveriteľná je, že keď som sa pohyboval vo vnútri hradu, buldozér naberal zeminu s kameňmi. Túto masu potom sypal z výšky cca 3 m na zem na miesto, kde robotník potom oplachoval kamene, ktoré potom zamurovávali do rekonštruovaného opevnenia. Zo zeme trčali črepiny v kultúrnych vrstvách tak, ako sa po stáročia tam uložili. Nedalo mi, zohol som sa najprv pre jeden – dva, potom, keď som videl, že na mňa nikto nekričí, neodháňa, vyťahoval som z prierezu jamy črepiny rímske z najnižšej kultúrnej vrstvy, potom črepiny z vrstvy nad nimi. Vrstvy boli oddelené len 10 – 20 cm vrstvou. Vrchné črepy boli z úplne iného materiálu, ako rímske. Rímske boli zásadne veľmi kvalitne vypracované, tehlovočervenej farby, ako som ich videl v múzeu v Alba Iulii. Nad nimi boli teda niečo mladšie črepy tmavšie, z menej kvalitného materiálu, menej kvalitne vypálené.
    Aj v strede provincie Dacia bol  stavebný rozmach. Rimania sa tu plánovali natrvalo usadiť. Svedčí o tom fakt, že v čase ich údajného odchodu r. 271 aj tu mali vybudované veľmi pevnú kamennú pevnosť = obydlie s vysokou kultúrnou a technickou výbavou (sochy, plastiky, nádherné stavby, nákladné náhrobné kamene, baníctvo a  spracovanie kovov...), ktoré zanechali prichádzajúcim. Toto obdobie je mimoriadne dobre zdokumentované nielen v exteriéroch týchto pevností, ale aj v múzeu v Alba Iulii a iných múzeách a expozíciách v Sedmohradsku. Najmä z toho dôvodu, že Rumuni sa radi štylizujú aj za potomkov Rimanov, kvôli cca 30% ich slovnej zásoby má základ v latinčine. Dokonca rumunčina sa považuje kvôli tomu za románsky jazyk. Zvláštne je, že angličtina má tiež množstvo slov z latinčiny a nepovažuje sa za románsky jazyk .
Budovaná pevnosť je druhou najväčšou, zároveň najokázalejšiou, a najzachovalejšiou  pevnosťou. Nazvali ju Carolina. Nachádza sa v dnešnej Alba Iulii. Pôdorys pôvodnej kamennej pevnosti postavený Rimanmi ako vojensko - hospodárske centrum je na ploche cca 20 ha. Akoby pevnosti Porolissum a túto staval jeden človek. Táto ale bola postavená ako vznešené sídlo z bieleho kameňa, ktorý nebol miestnou surovinou, ako  pevnosť Moigrad, stavba bola nákladnejšia o dopravu materiálu. Pevnosť počas stáročí zaznamenala rozsiahle stavebné širenie do konečnej podoby. Posledné veľké budovanie a to trojitých bastiónov s dvojitou vodnou priekopou bolo započaté r. 1710 za Leopolda I., dokončila ich Mária Terézia. Tým celková plocha pevnosti podľa Rumunov má neuveriteľných 140 hektárov. Len sa na ňu pozrite cez Google Earth. Nepoznám pevnosť z tej doby vo svete, ktorá by sa jej rovnala. Táto pevnosť bola od rímskych čias neuveriteľne strategickým miestom. Bola postavená na plošine vyvýšenej asi 20 m nad riekou Mureš, preto silne meandrujúca nemohla ohroziť jej plochu povodňou. Ale pomerne široká rieka obtekajúca vo veľkom oblúku veľký priestor vytvárala zároveň bariéru. Pevnosť Rimania umiestnili tak, aby sa v budúcnosti okolo nej mohlo rozrastať veľké mesto práve v oblúku rieky z jednej strany a horami vysokými 1200 a viac metrov z druhej. No najmä bola umiestnená 25 km od veľkého náleziska zlata, striebra, 50 km od obrovských nálezísk kamennej soli a cca 70 km od nálezísk medi a železnej rudy. Pritom sa nachádza v krajine neuveriteľne strategickej aj geograficky. Z východu, severu a juhu ju chráni klin pohoria Karpát vysokých cez 2000 m, sama leží na úpätí Apušenských vrchov a v jej jadre tečú rieky Trnava a Mureš (Morava), Sebeš, Kriš, Someš a rad menších riek a potokov. Úrodná pôda poskytovala obživu aj poľnohospodárskym spôsobom.  Mimoriadne atraktívna zem, kde mali mnohí záujem zotrvať.  
    Pevnosť Carolina je dnes úžasným objektom uprostred rozvíjajúceho sa mesta Alba Iulia. Najstarší, možno deformovaný názov mesta je Apulon, neskorší  Apulum. Podozrenie na deformáciu je vysoké. Tejto sa dopúšťali zapisovatelia takmer u všetkých miest, ale aj u rodových, kmeňových, či národových názvov. Preto sa nám dnes  zle orientuje.
    Vie sa, že mesto bolo nazvané podľa veľmi krásneho a výrazného kopca - obrovského kamenného brala nad krajinou, ktorý sa nazýval Apolun, dnes Piatra Craivii. Piatra znamená rumunsky kameň, patrei je otčina. Pod ním je dedina Craiva. Zapadla by do toponýmie, ako slovanská Krajová, Krajná. Je umiestnená na kraji roviny medzi horami. Ale ostaňme pri Apolune. Vo veľkom  múzeu, ktoré je v pevnosti som videl vystavené viaceré sochy nahých krásnych mužov. Akoby tu niekedy bol kult gréckorímskeho boha Apollóna, ochrancu stád a patróna lukostrelcov a mnohých iných cností.
Napriek tomu, že pri jednej takejto soche je ceduľka Hercule som v týchto sochách videl Apollóna. Skalný, nezarastený krásny a nahý kopec nad krajinou tiež mohol byť nazvaný nie Apolun, ale Apollón a ten dal meno tomuto mestu, ako hovorí legenda. Znovu je extrémne zaujímavé, že niekto mesto pomenoval na Balgrad, Belehrad. Biely hrad. Takýto názov mesta vytrval do 18. storočia. Keď som stál v pevnosti, spomenul som si na zápis vo fuldských análoch o nevýslovnej Mojmírovej pevnosti. Táto pevnosť proste nemala obdoby  v čase svojho vzniku a ani dnes.
    Treťou významnou rímskou pevnosťou kontrolujúcu juh Sedmohradska bola Sarmizegetusa pri dedine Ostrov a Breazova asi 8 km od priesmyku oddeľujúceho Banát od Sedmohradska. Colonia Ulpia Traiana azda podľa neďalekých baní na železo nazvaná aj Železnou pevnosťou. Trajan ju nechal tam, pod  Oraštskými horami vybudovať práve preto, lebo ju umiestnil rovno pod dobitú a zruinovanú Dácku pevnosť Blidaru a neďaleko kultového miesta Dákov Sarmizegetusy Regie, aby navždy pokoril Dákov priamo v ich základni. Pevnosť väčšiu, ako sú predošlé dve, najviac vyšperkovanú umeleckými dielami – stĺporadím (azda panténónom?) sochami, plastikami, reliéfmi, nápismi. Bolo to defilé moci, vyspelosti, rozumu a stavebného umenia. Jej približné rozmery sú 700 x 540 m, čo predstavuje 32 hektárov a teda bola v čase Ríma asi najväčšia zo všetkých. Má dokonca zachované základy veľkej arény s kapacitou 5000 ľudí. Počet obyvateľov tohto komplexu palácov a kasární sa tiež odhaduje na 20 – 25000 ľudí. Mesto vraj dobili a zničili Góti. Od tej doby pravdepodobne ostalo v ruinách. Dedina Sarmizegetusa využila použiteľný materiál na stavbu rodinných domov.
         Spomenuté tri pevnosti v Sedmohradsku boli teda pôvodne rímske. Ovládali krajinu zvnútra. No nedá mi vysloviť domnienku, že celá táto krajina bola síce chránená korunou vysokých Karpát z troch strán, ale každý stratég by ju pripravil na obranu aj zvonku, zo strany Panónie. Od západu, v Satmári, Bihore a Banáte. Týmto uzavretím pomocou pevností by sa docielil dokonalý obranný systém Sedmohradska. A  aj sa stalo. Možno nie za vlády Rimanov, pretože im patrila Pannonia a teda nemuseli. Ale neskôr celkom určite niekto potreboval vybudovať tento obranný systém štyroch pevností. Boli to Satumare, Oradea, Arad a Timišoara. Každé s týchto miest má v sebe pevnosť, ktorá bola dobudovávaná aj neskoršími zemepánmi. Až na Satu Mare, kde pevnosť časom stratila význam a zanikla. Tieto štyri pevnosti dopĺňali počet 7, domnievam sa, že toto dalo meno Sedmohradsku.
Keď som už tu spomenul pevnosti, ktoré chránili Sedmohradsko zvnútra, mal by som aspoň trocha spomenúť aj ďalšie pevnosti, na ktorých sa podieľali Rimania.
Veľkou pevnosťou bolo samotné mesto Kluž. Cluj Napoka, Koložvár, Klausenburg. Keď tam prišli Rimania, osídlenie tam už bolo. Pravdepodobne dácke, alebo getské. Čiže slovanské? To tvrdia Rumuni, že Geti boli Slovania. Rimania si ho nazvali Napoca. Maďari prevzali slovanský základ: kolo. Koložvár.  Starobylé mesto bolo postavené ako okrúhla pevnosť. Dokola.
V Rumunsku je ešte miesto, kde vraj sú ruiny rímskej pevnosti, je to severne nad mestom Dej (čítaj Dež) neďaleko dedín Cašeu (Košice) a Coplean – Koplean, Kaplán(?), hneď pri rieke Someš. Pevnosť mala 200x200m pôdorys, ešte čaká na preskúmanie. Mám trochu pochybnosti, či je to rímska pevnosť, pretože je jediná výnimka od spomenutých troch.
    Na prístupovej ceste smerujúcej z Banátu do Sedmohradska je pevnosť, ktorá ma upútala. Je to hrad Deva (Devín???) s ešte starším susedom Kalník (Calnic). Na skalnatom kužeľovitom kopci nad rovnomenným mestom. Hrad niekto postavil pravdepodobne v šiestom storočí a odohrala sa pod ním významná bitka s Tatármi. Nevedno, ako bitka dopadla, či hrad prežil, ale vie sa, že Belo IV. ho nechal rozšíriť po r. 1243, keď sa vrátil s exilu po tatárskom vpáde. Je to veľký hrad, na ktorý vás vyvezie pozemná lanovka. Keď som pod ním stál špekuloval som o tom, či toto nebol Rasticov Devín a Svätopluk mal svoj pri Bratislave. 
    Sedmohradsko by malo ale mať sedem rozhodujúcich hradov, ktoré mu dali meno. Už som naznačil, že na to, aby to bola zem uzatvorená aj z rovinatej časti by každý stratég vybudoval systém pevností už pred Sedmohradskom. Timišoara, Temešvár, čiže opevnené mesto na rieke Temeš bolo opevnené v kruhu rovnako, ako Koložvár. Nad Oradeou je dedina Biharia – Bihar, Bihor. Pomenovaná je podľa kraja Bihor a ten Podľa Veľkého Bihoru (Muntii Bihor 1849mnm). V Biharei je pevnosť, o ktorej domáci vedia, že ju postavili Slovania. Zemné hradisko s pôdorysom 200x 300 m s hlinenými hradbami, ktoré majú vonkajšiu výšku cca 10 m, vnútornú cca 4 m. Vnútorná plocha je pekne vyrovnaná a dookola je vykopaný odvodňovací kanál, ktorý odvádza vodu  cez obidva brány, ktorými sa do pevnosti vstupovali z juhu. V strede plochy je kužeľové návršie vysoké cca 6 m. Žiadna správa, tabuľa, žiadne info ani na internete.  
  Ďalšie hrady v Sedmohradsku boli postavené až po tatárskom vpáde, čiže tým uzavieram pevnosti, ktoré boli zaujímavé do X. storočia.
pokračovanie


Naposledy upravil Svetomír dňa Ut november 01, 2016 9:16 am, celkom upravené 2 krát.
avatar
Svetomír

Počet príspevkov : 477
Points : 568
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Mograd = Mojmirov alebo Matkin hrad

Odoslať pre Logofat Valassky za Ne október 02, 2016 2:24 pm

Mojmir tak ako Mograd mozu mat spolocneho menovatela - "Mo". Zdanlivo Moj-mir ako Moj-svet moze nadobudnut sirsie spojitosti ak mu porozumieme ako Ma-mir, cize Matkin-svet. Zapada to aj do konceptu Mo-rava ako Ma-Rea, teda Matka-Zem (... tie žírne moravy: to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.)

Este dodatok pre obdivovatelov kamennych zrucanin: Nie su dokazom strategickej kontroly nad krajinou. Oni su prave naopak dokazom strachu a neistoty cudzincov, priselcov a vrahov platiacich zoldnierske dobyvatelske armady. Su len vyrazkami na telefone velkeho karpatskeho draka. Skutocny pan a vladca nepotrebuje v krajine pod jeho kontrolou ktora ma taku morfologiu ako ma Transylvania ziadne hrady. Tieto hrady boli len dokazom slabosti kratkodobych (dobi)vatelov, co potvrdila predosla aj nasledna historia tejto krajiny. Ak obdivovat, tak obdivovat mudrost prastarych "barbarov", slobodnych ludi v slobodnych spolocenstvach bez "vznesenych bozskych a pomazano dosadenych vladcov" zastupcom boha na zemi. Co vlastne obdivujeme? Okovy na nohach nasich predkov, aj to okovy slabe, okovy ukute v potential tvare slobodnych zajatych, ktory neboli pouzitelny pre otrokarsky system rise. Videli ponad neho, videli ponad strach, videli ponad fyzicku smrt tela. Co to videli co ich takto oslobodzovalo? Oni co sa mohli denne obsypavat zlatom? Oni co sa mohli vozit tisice kilometrov bez toho aby niekomu platili za pohonne hmoty?

Logofat Valassky

Počet príspevkov : 21
Points : 21
Join date : 27.09.2016

Návrat hore Goto down

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Môžete odpovedať na témy v tomto fóre.