Slovensko a Sloveni
Prezerať časť fóra môžete dočasne aj bez registrácie.

BEZ REGISTRÁCIE NEVIDÍTE VŠETKY PRÍSPEVKY ANI CELÚ DISKUSIU

Najnovšia diskusia
» Germáni a Slovania. Kto sme? Kto boli oni?
Today at 9:12 am pre Svetomír

» Ariáni a ariánstvo na Slovensku a v Európe
Today at 8:55 am pre Svetomír

» Avari a vznik 1. kniežatstva Slovenov v Panonii
Št apríl 19, 2018 6:56 am pre walibuk

» Svätopluk – vzostup a pád ríše.
St apríl 18, 2018 3:35 pm pre Anonymný

» Veľkomoravské záhady Milan Ferko
Po apríl 16, 2018 8:09 pm pre walibuk

» Trenčín - nevýslovná pevnosť Považia
So apríl 14, 2018 9:02 pm pre walibuk

» Sloveni, Slovenky, Slovensko, Slovenija, slovenčina
St apríl 11, 2018 1:32 pm pre igor1235

» Pôvod Slovanov
Po apríl 09, 2018 11:33 am pre igor1235

» História a politika
Pi apríl 06, 2018 1:58 am pre Vlado

» PRAVIDLA MODERÁCIE A DISKUSIE
Pi marec 16, 2018 1:13 pm pre Amin

» Velká Morava v súvislostiach podla prameňov
Po marec 12, 2018 4:07 pm pre igor1235

» Rimania na Slovensku III diel
Po marec 12, 2018 5:34 am pre Svetomír


Štefan Šmálik a jeho svedectvo o našej histórii

Pridať novú tému   Zaslať odpoveď

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down

Štefan Šmálik a jeho svedectvo o našej histórii

Odoslať pre Svetomír za Po január 30, 2017 9:49 am

Prevzaté z: http://www.smalik.szm.com/htm/prace/prvadieceza.htm
Prvá diecéza v Strednej Európe.

Z rukopisu  spracoval  RNDr. Jozef Kušnier

           Vzácne jubileum 1100 výročia nitrianskeho biskupstva nám poskytuje príležitosť  zahľadieť sa na počiatky kresťanstva na Slovensku a uvedomiť si, aké popredné a dôstojné miesto má Slovensko v rodine kresťanských krajín. U európskych národov vidíme  často vonkajšie motívy  prijatia kresťanstva. U Francúzov, Angličanov, Poliakov a Rusov  sú to príležitostné  manželstvá pohanských panovníkov  s kresťanskými snúbenicami. Inde  je to vonkajší  politický nátlak. U nás  prevládli vnútorné  dôvody: presvedčovanie írskych  a nemeckých misionárov a veľkorysé  účinkovanie  gréckych vierozvestcov.

           V júni  880 bolo zriadené nitrianske biskupstvo ako prvé  v Strednej Európe. Ale treba  si objasniť, čo k tomu predchádzalo. A tu historik  dostáva akýsi závrat, lebo stopy  ho vedú až k samotnému počiatku  kresťanstva. Každá krajina, každý  národ  má , ba aj jednotlivec , - sub specie aeternitatis – takú hodnotu, ako sa zachová voči posolstvu Kristovmu,  či ho prijme a či ho odmietne. Vonkajšie peripetie  politických udalosti ak aj zásah  slobodnej vôle panovníkov a jednotlivcov vytvárajú dramatické zvraty v v dejinách národov. Vieme, akými otrasmi prešlo Slovensko za jedenásť stáročí medzi rokmi 880 – 1980. Ale čo bolo predtým? To je už nie také známe a preto vo svojej prednáške chcem sa toho dotknúť  a tým vynikne aj dôležitosť a význam roku 880. Slovensko nie je nejaká geograficky zastrčená postranná krajina, aby bolo potrebné deväť stáročí, kým by sa  zoznámilo s kresťanstvom. Sú mnohé európske národy, ktoré mali hodne ďalej od Jeruzalema, do Ríma a do Carihradu, a predsa sa kresťanstvo k ním dostalo skôr. Príčinou toho je  najmä mimoriadne zemepisné položenia Slovenska na najrušnejšej  dejinnej križovatke euroazijského kontinentu.

Roku 10 pred Kristom založením provincie Panónie Rimania posunuli hranice svojej ríše k územia Slovenska. Zmluvou  medzi Tiberiovim synom  Drúzom a kvádskym kráľom Vanniom z roku 20  - teda v čase pozemského života Ježišovho – slovenské územie bolo tesne pripútané k rímskej ríši ako „Devín“.  Nitra, po írsky „nathir“, po walesky  „neidir = had“ , hadovito sa vinúca rieka. Torysa, po írsky „dorus = dvere, brána“ (blízko nej je Branisko a Antiqua porta  do Vislanska). Hornád, po kornwalsky  „horn“ = železo. (Železné ložiská v Rudňanoch). Mestá: Komárno, po írsky  „compar“ = sútok riek. Letanovce po írsky „lethan“ = široký, názov pre veľké mesto,  ako v Gálii Letanobriga; na Kláštorisku  bolo keltské oppidium. V blízkosti je Čingov,  kde bola asi vojenská posádka, po írsky „cing“ = vojak. Chotár Spišskej Novej Vsi od Smižian  oddeľuje potok Derfín, po walesky „terfyn“, po latinsky „terminus“ = koniec, hranica. Forbasy, po írsky  „forbas“ = obsadenie, Maldúr (Podhoraany) = kniežacia pevnosť, ( v blízkosti je Krigovský vrch s bohatými archeologickými nálezmi). Malatina – vyvyšené kniežacie sídlo – v blízkosti Liptovského Starhradu. Po írsky „mal“ = knieža. Salatín posledný vrch  Tatier – po keltsky vyvýšená päta (veľkého kolesa Tatier). Sú aj lexikálne reziduá z keltskej reči v slovenčine „mord“ = vražda. Župan, špan, pán (po keltsky „aspena“ = prísaha) sú keltské slová. Z toho vidíme, že slovo pán, ktoeé je aj v češtine a poľštine, je vytvorené na Slovensku. Sem patrí aj názov hraničiacich vrchov po celom Slovensku Magura, po walesky „magwyr“ = stena  (3). A tiež aj názov  Izra a slova jazero (Isere vo Francúzsku) a Orava pri Západných  Tatrách, ako rieka Arva pri západných Alpách.

           Okolo roku 48 pred Kristom dácky kráľ Burevista porazil keltského kráľa Kritasira a vyvrátil podunajskú  ríšu Keltov. Aj Slovensko na kratší čas ovládli Dáci.

           V rokoch 16 – 9 pred Kristom Rimania posunuli hranice svojej ríše až na Dunaj, zriadili novú provinciu  Panóniu a hraničili skoro štyristo rokov s územím Slovenska. Okolo roku 10 po Kristu prichádza od severozápadu na Slovensko kmeň Kvádov, ktorý sa postupne usadzuje  a podmieňuje si miestne obyvateľstvo ilýrskych Osov v Poipli a keltských Kotinov v stredoslovenskom Rudohorí. Z Nemecka ich priviedol vodca Tudrus. Tu sme pri kolíske slovenského národa. Kvádov síce volali Rimania  Germáni, ale neboli to Germáni ako Nemci a Anglosasi, lež obyvatelia antickej Germánie, ohraničenej Baltom, Rýnom, Dunajom a Vislou, pravlasťou Slovanov. Do polabského Nemecka Nemci sa dostali až v XII. storočí po čiastočnom vyhubení Slovanov.

           Volali sa Suebi, Suevi, neskúr Suavi. A pravdaže Kvádi, čo aj vysvetľujem pri zameňovaní hlások „k“ a „č“ ako staroslovanské  čado – dieťa. V tomto význame slova píše Rastislav  Michalovi III.: „ My Slovene prosta čaď – My Slovane sme prosta detva“. Zvláštnym odznakom ich bolo , že chlapi  nosili vrkoče ako nedávno Detvanci a že hodnú časť tela mávali odhálenú ako Hronci. Netreba sa moc namáhať, aby sme v Kvádoch  nakoniec objavili našich predkov. Dlhý styk  s Rimanmi spôsobil, že prevzali mnoho latinských slov:  bozkať – basiare, krpec – crepis, usadla – rosalia,  múr – murus, murín – murus, haby – kabitus, košeľa – casula, caballus – kobyla, paripa – parhippos, kremeň – cremans a iné.  Práve v rokoch, kým územie Slovenska hraničilo s rímskou ríšou, táto sa postupne christianizovala, čo malo vplyv aj na obyvateľov Slovenska. Akási tradícia o kresťanstve u veľkomoravskýc Slovenov sa spomína  k roku 870, keď vyhnali nemeckých kňazov a žiadali Hadriana II.:“ Pretože prvej  naši  otcovia od sv. Petra prijali krst, dajna Metoda za arcibiskupa a učiteľa.“ Sv. Metod nazýva  územie  veľkomoravské oblasťou „S. Petra“ a varuje nemeckých biskupov, aby neprestupovali „dávne hranice“. Ruský letopisec  Nestor píše roku 1110, že Pavol  apoštol účinkoval medzi Slovenmi, ktorí „sedaše na Dunajovi“. Toto treba porovnať  s tým, čo píše Sv. Pavol Rímanom: „Počnúc od Jeruzalema a zokol vôkol až po Ilýriu rozšíril som blahozvesť Kristovu“. Do kruhu Ilýrie patrila Panónia, susediaca so Slovenskom. Kvádi, ako pomocné vojenské zbory v rímskych légiách, zúčastnili sa obliehania Jeruzalema roku 70, lebo panónske légie aj s federátmi od Carnunta naproti Devínu a od Brigetiona naproti Komárnu boli vtedy odvolané do Palestíny.

           V markomanskej vojne Marka Aurélia, ktorá mala epicentrum na Slovensku, veľký rozruch v obyvateľstve rímskej ríše urobila udalosť zázračného dažďa, ktorá sa  prihodila na strednom Slovensku roku 179. O nej píšu mnohí súčasní aj neskorší rímsky spisovatelia. Pohanskí autori  pripisujú zásah Jupiterovi, kresťanskí autori  tvrdia, že udalosť sa stala  zásahom božím na modlitbu kresťanských vojakov  z Mitilény. Crosius píše: „ Rimania ... s neskúseným a málo početným vojskom, ale s najsilnejšou pomocou Kristovou vydobyli víťazstvo  veľmi slávne, akému niet páru v dejinách.“ Udalosť je zvečnená  na stĺpe Marka Aurélia na Piazza del la Colonna v Ríme. Na Slovesku pobudlo  roku 173 50000 rímskych zajatcov a v zime 179 20000 rímskych vojakov malo obsadené severné  priesmyky Slovenska, aby sa obyvateľstvo nevysťahovalo do Polabia k Semnonom, odkiaľ voľakedy prišli. Medi tými  Rimanmi už bolo  hodne kresťanov, čo malo akiste  vplyv na miestne obyvateľstvo. Slovensko sa malo stať rímskou   provinciou, ale cisár musel odtiahnuť pre vzburu do Sýrie a Palestíny, kde sa zase stretol so židmi a zvolal: „ Ó  Markomani, Kvádi a Sarmati, konečne som našiel iných ľudí, ešte nespokojnejších  ako vy!“ Zomrel náhle vo Viedni – Vindobona na mor roku 180.

           Rimania ešte dlho žijú v rozpomienke na túto markomanskú  vojnu na Slovensku. Tertulián hovorí s bázňou o Markomanoch a Kvádoch ako o anjeloch záhuby poslaných Bohom  ako pomstiteľom.. Origenes ich už vidí ako budúcich kresťanov, ktorí obrodia svet novou krvou. Najmä na Slovensko sa vťahuje, čo píše Tertulián roku 196 v spise proti Židom: „ Na týchto všetkých miestach kraľuje Kristovo meno... Pred ním sú  brány všetkých miest otvorené... Rimania  ochrannými pevnosťami opevňujú svoju ríšu, ale cez tieto národy (Sarmani, Dáci, Germáni – to jest Kvádi – a Skýti) nemôžu moc svojej ríše  rozšíriť, no Kristovo kráľovstvo je už uctievané od všetkých  národov... Nepochybuj o tom, čo tvrdíme, lebo vidíme, že veci sa majú tak.“ Vzťahuj sa to isté na Slovensko tak, ako M.Aurélius za svoje víťazné boje na Slovensku bol 15. októbra 172 poctený titulom Germanicus. Že je to jasná narážka na územie Slovenska, vidno z antitézy: „pred Kristom sú otvorené brány všetkých miest a nijaké brány nie sú pred ním zatvorené...  zatiaľ čo Germáni doteraz nedovoľujú, aby sa preniklo cez ich hranice.“ Mier Kvádov s cisárom Commodom z roku 180 obsahoval totiž klauzulu , že Rimanom  z teritória kvádskeho  územia bude patriť len 14 km pás na sever od Dunaja kvôli bezpečnej  plavbe lodí.

Po Déciovom prenasledovaní za pápeža Kornélia (251 – 253) bola v Ríme synoda biskupov  ohľadom toho , ako postupovať s odpadlíkmi,  ktorí sa hlásia o prijatie do Cirkvi. Na synode sa zúčastnili aj aj biskupi z Panónie. Preto je zaujímavé, že sa tam spomínajú aj biskupstvá v tesnej blízkosti  Slovenska: Successus z Brigetiona naproti Komárnu, Sucendinus, biskup z mesta Carpis, teraz Dunabogdány a tiež biskup z Agrie, čiže Jágra – Eger. Spomína sa aj biskup zo Subury. Snáď v tom názve sa skrýva staré meno Nitry – Zobor,  kde bolo v tom čase silné opevnenie. Kvádske kráľovstvo malo totiž v Nitre  sídlo, ako to vidno zo spomenutého údaja k roku 357.

           K časom Diokleciána  sa viaže úcta Sv. Kvirína, biskupa v Siscii – Sisaku, ktorý bol umúčený 4.júna 309 v Sabarii – Szombathely.  Je mu zasvätený kostol v Revúci. Snáď Kurimany nesú jeho meno hodne skomolené, čo poukazuje na starobylosť  názvu. Podivné je, čo píše vizitácia spišského prepošta Jána Sigraya z roku 1700: Farnosť Smižany, druhá filiálka Kurimany alebo villa Quirini.  Kostol prastarý na  zrúcanie. Podľa podania založil ho Sv. Kvirín, biskup.“ Tiež by nás zaujímalo, aký to bol mučeník pochovaný na bratislavskom hrade v kostole Najsvätejšieho Spasiteľa, o ktorom píše Inocent III. 24 apríla 1204 kráľovi Imrichovi, keď tento prekladal kapitulu s prepošstvom  do vnútra mesta: „Postaraj sa, aby telo blahoslaveného mučeníka, ktré odpočíva  v spomenutom chráme, neostalo bez patričnej úcty!“ Udalosti, ktoré sa odohrávali v rímskej ríši, mali ozvenu aj na Slovensku, lebo akiste mnoho kresťanov utieklo na kvádske územie, aby sa vyhli prenasledovaniu.

           Neblahé bolo zavedenie arianizmu  do Panónie. Do susednej Ilýrie  dal do exilu cisár Konštantín Veľký Ária, ktorý si získal  niektorých z okolitých  tamojších biskupov. Ursacius v Singidune  - Belehrad, Valens v Murze – Osjek. Znám sú štyri poloariánske formuly sirmijské – Mitrovica, ktoré sa vyhýbali výrazu „ consubstantialem Patri“. To spôsobilo, že národy, ktoré sa so súhlasom cisárov usadili v Podunají, akoboli Ostrogoti, Vizigoti a Vandali, stali sa tuhými ariánmi. Tieto spory sa preniesli aj do kresťanských obcí a Slovensku, kde také boli. V okolí Komárna sa našlo  deväť kresťanských pomníkov z tých čias. Aj na Spišskej Kapituli možno nájsť stopy po antickom kresťanstve v procesionálnej kaplnke Panny Márie, kde sa konala procésia na Hromnice, rátaná podľa prastarého spôsobu, nie od Vianoc, ale od epifácie, to jest 14. februára. Spišská nadávka  „ty herán!“ je azda ďalekou ozvenou sporov katolíkov s ariánmi.

           Tiež je pozoruhodná úcta iného panonského svätca  Sv. Martina Tourskeho. Narodil sa síce v Panónii, ale jeho starý otec Florus bol ešte barbarským kniežaťom  spoza Dunaja. A tu stopy vedú na Spiš, kde je prastará úcta  tohto svätca. Po vpáde Hunov Kvádi utvorili zväz s Hunmi, ale spišskí Kvádi  Suevi uzatvorili  zväz s ariánskymi  Vandalmi a prešli roku 409 . Podľa Izidora odchádzali od Suevskej  hory (Tatier) do Španielsky. Tam založili kráľovstvo s hlavnými strediskami Oviedom a Bragou. Boli zväčša pohania , pd vplyvom Vandalov, ktorí sa usadili južnejšie, prijali ariánizmus. Ale roku 569 ich navštívil druhý Martin , tiež z Panónie, ( širšie vzaté) zaiste ich rodák, veľký ctiteľ  Martina Tourského a priviedol ich do katolíckej  Cirkvi., keď na prihovor Sv. Martina sa uzdravil princ Miro, syn  kráľa Teodomira. Martin Dumský v bazilike mesta Bragy zostavil na počesť Martina Tourskeho  nápis v hexametroch, kde vypočítava národy, ktoré poučoval Sv. Marin. Medzi nimi spomínal aj Slovanov:

           Alemanus, Saxo, Loringus,

Pannonius, Rugus, Sclavus, Nara, Sarmata, Datus,

Ostrogothus, Francus, Burgundio, Dacus, Alanua,

Te duce nosse Deum gaudent.

           Koncom IV. storočia  Paulus diakon spomína, že markomanská kráľovná  Britigil požiadala Sv. Ambróza milánskeho, aby poslal do jej krajiny vierozvestcov. Nitriansky biskup Vurum  (1827 – 1838) v dejinách nitrianskeho biskupstva tvrdí, že táto kráľovná sídlila v Nitre a že jej potom Ambróz  poslal za biskupa  do Nitry svojho učeníka Sunniassa, ale sám Vurum  priznáva, že na to  nie sú priame doklady. Markomani síce sídlili v českých krajoch, ale tieto mená sa aj zamieňali.

           Ako sme videli u Martina Dumského, veriaci pestovali styky  medzi sebou a putovali najmä do svätej zeme. Ku roku 500 spomína sa pri Betleheme veľký kláštor Sv. Teodija Cenobiarchu s veľkou nemocnicou  a štyrma kostolmi. V prvom sa slávila bohoslužba slova pre Grékov, v druhom  pre Arménov a v treťom  pre Slovanov (in secunda genus Bessorum sua voce communi Domino fundebat preces – hagiografovia  ich jednomyseľne považujú za  Slovanov). Bolo to ešte hodne pred Cyrilom a Metodom.

           Roku 568 nastala pohroma pre kresťanov v Podunajsku. Avari tam vytvorili kráľovstvo, ktoré vyničilo kresťanské strediská. V roku 579 sa ešte spoína Scarbantia – Sopron na synode v Grado. V roku 582 zaniká najslávnejšie  biskupstvo podunajské Sirmium.

           Keď Karol Veľký potlačil okolo roku  800 Avarov, pričom mu pomáhali aj obyvatelia Slovenska, teraz už zvaní Sloveni, pripravila sa pôda pre znovu pokresťančenia Podunajska. Jeho meno ako voľakedy Cézarovo  vošlo do jazyka na označenie  neodvislého panovníka – kráľ. Ľudovít Janota v knihe Staré hrady uvádza správu  nejakej starej kroniky, že, keď vojsko Karola Veľkého  obkľúčilo Nitru, knieža Samoslav sa vzdal  Karolovi a prijal podmienky mieru, uznal nadvládu  Frankov nad Slovenskom, ktoré sa stalo  ako sídelné kniežatstvo ich lénom. Súčasne prijal  kresťanstvo s celým národom. Pri tom spálili n ahrade nitriansku sochu Perúna a na Zobore Svantovíta.

           Už roku 796 niekde na brehoch  Dunaja bola synoda, kde bol pasovský biskup, salzburgský a akvílejský patriarcha. Ceôú Panóniu pridelili Salzburgskému  biskupovi Arnovi, ktorého hneď povýšili na arcibiskupa. Karolov poradca Alkuin vypracoval plán na pokresťančenie Panónie. Katechumenát trval týždeň, dva. Bolo treba vedieť Otče náš, Verím, Desatoro, o hriechoch , o čnostiach, o odplate a treste. Krstilo sa  v hociktorú dobu. Takto sa postupovalo aj na Slovensku, kde účinkovali  nemeckí  a írski misionári. Z tejto doby môžu byť patrociniá Sv. Gála,  ako je v Nižnej , čiže v Nižnom Tvrdošíne, v Žaškove, v Komjatnej a v Turanoch, teda na ceste spájajúcej  Nitru  s Povislím. V Nitre je to zase kult Sv. Emerama a Hypolita z Bavorska a Rakúska.

           Veľkomoravská ríša  je vecou eminentne  slovenskou. Jagič pokladá za jej jadro Slovensko a tú časť Moravy, kde bývajú moravskí Slováci, ktorí si vyše tisíc rokov zachovali spomienku na etnickú príslušnosť k Slovákom. Mesto objavené pri Mikulčiciach s veľkým počtom sakrálnych  a svetských  budov bolo na ľavom brehu  Moravy a bránilo slovenské  zázemie od západu. Keď roku 890 cisár Arnulf sa chcel stretnúť so Svätoplukom, ktorý cestoval domov  od pápeža  Štefana V., zišli sa na Omuntesberchu – Amandhegy, ktorý je hodne na východ blízko Györu, čo naznačuje, že  hlavné mesto, kam sa Svätopluk  poberal mohlo byť iba Nitra. A tak to bolo  od Pribinu, Keď Mojmír zosadil Pribinu, neodišiel  niekam na Moravu, ale zasadol si v Nitre. Aj Svätý Metod sa musel tam hlavne zdržiavať, Že prečo Ján VIII. Nevymenoval jeho za arcibiskupa nitrianskeho, bolo to preto, že on mal titul slávneho biskupstva sirmijského, ktoré bolo  niekde na čele celého  Ilyrika a ktoré  chcel  teraz pápež v osobe  Sv. Metóda  vzkriesiť. Tým by sa bol vytvoril  významný medzičlánok medzi cirkvou západnou  a východnou a keby dielo Metodovo  nebolo bývalo zmarené vinou necirkevne  zmýšľajúcich nemeckých biskupov, možno by nebolo došlo k východnému rozkolu. Za arcibiskupa sirmijského  a za  súčasne  legáta  v slovanských krajoch vymenoval  Metoda už Hadrián II. V zime 869/870. A tak v júni  bulou Industriae tuae Ján VIII. Pridáva mi sufragána s titulom nitrianskeho biskupstva na návrh Svätopluka: „Kňaza, menom Vichinga, ktorého si k nám poslal, vysvätili sme ako  zvoleného biskupa cirkvi nitrianskej a prikázali sme mu, aby svojho arcibiskupa Metoda vo všetkom poslúchal ako to sväte kanóny učia.“ Pápež si tiež žiada poslať iného kňaza alebo diakona, aby ho mohol vysvätiť pre inú diecézu. Potom by mohol arcibiskup Metod spolu s dvomi  biskupmi svätiť ďalších  biskupov pre  iné diecézy. V tom teda má Nitra  a slovenský národ  primát medzi všetkými  stredoeurópskymi  národmi.

           Druhá vec, v ktorej Slovensko, tuná spolu  s Chorvátskom má primát , je to, že Ján VIII. Berie  vnuknutia božej milosť opovrhol si s inými vládcami tohto sveta, z najvernejšej lásky si ho spolu so svojimi vznešenými vernými mužmi a s celým ľudom svojej ríše vyvolil blahoslaveného Petra, knieža apoštolského zboru a jeho  námestníka a patróna a pomocníka i ochrancu vo všetkom a skláňajúc šiju  pod ochranou jeho a jeho námestník so zbožnou mysľou túžiš s pomocou božou ostať najoddanejším synom d smrti.“

           Obidve tieto výsady: zriadenie hierarchie a vzatie pod ochranu  Svätého stolca rímskeho dostal od pápeža Silvestra II. Sv. Štefan Uhorský o 120 rokov neskoršie, a to skoro v tých istých miestach. Tento slovenský precedens nebol ešte historikmi  ocenený. Tiež ostatné európske štáty ako Anglicko a iné nasledovali príklad Svätoplukov  a dávali sa pod ochranu  rímskeho stolca.

           List Jana VIII. Z roku 850 je tak veľkoryso koncipovaný, že jeho myšlienky majú ozvenu až na II.  Vatikánskom sneme: „Ani viera, ani náuka nijako neprekáža  či už omše spievať v tomže slovienskom jazyku, či čítať  sväté evanjelium alebo sväté čítanie  Nového alebo Starého zákona správne preložené a vysvetľované, či prespevovať všetky  iné modifikované  pobožnosti.“ A ozvena II. Vatikánskeho snemu: „Keďže pri svätej omši, vysluhovaní sviatostí alebo v iných  častiach liturgií môže byť pre  ľud nezriedkavé veľmi užitočné  používanie rodného jazyky, možno mu dať viac miesta  predovšetkým v čítaniach , upozorneniach  a niektorých  modlitbách a spevoch.“ To je zas ďalší primát  našej vlasti.

           Ešte jeden primát, alebo skôr dejinné  poslanie do budúcnosti čítame v liste  Jána VIII. Svätoplukovi: Ku schváleniu  bohoslužobného  jazyka slovienskeho dodáva: „A keď sa tebe i tvojim veľmožom páči počúvať omše  radšej v latinskom jazyku, prikazujeme, aby sa pre teba omšové obrady odbavovali po latinsky.“ Tým je už vopred  naznačená  veľká  pestrosť nielen liturgického biritualizmu, ale je tu skoro prorocky načrtnuté zvláštne  dejinné poslanie slovenského národa – ekumenizmus. Podľa dekrétu o ekumenizme jedným z hlavných cieľov II. Vatikánskeho snemu  je obnova  jednoty  medzi všetkými kresťanmi. Rozštiepenie kresťanov sa zjavne protiví vôli Kristovej, je na pohoršenie svetu a prekáža hlásaniu  evanjelia každému stvoreniu. Najnovšie Pán časov vzbudzuje medzi rozdelenými kresťanmi  ducha skrúšenosti a túžbu po zjednotení všetkých kresťanov. Toto hnutie, ktoré je viatím Ducha Svätého, badáme tak v lone katolíckej Cirkvi ako aj medzi odlúčenými  bratmi. Ani my Slováci nesmieme stať stranou od ekumenického pohybu, ba práve  my máme byť  v jeho popredí, lebo ekumenizmus je  našou národnou úlohou, ktorú máme pred Bohom splniť.  Tak isto ako jednotlivec  má vyplniť úlohu, ktorú mu Prozreteľnosť určila, tak aj národy  majú splniť  Bohom im naznačené poslanie. Mnohé krajiny majú nastolený problém  ekumenizmu, alebo ho majú  len dvojstranne ako Nemci, alebo v rámci štátu  ale medzi viacerými národmi, ako v Juhoslávii a v Poľsku. Ale v slovenskom národe ekumenizmus  je možno  povedať trojrozmerný, čiže vo vzájomnom vzťahu  všetkých troch kresťanských smerov: katolíkov, východných kresťanov a protestantov a to v rámci jedného národa, čo je svetový unikát! Tým dostáva slovenský ekumenizmus pestrosť a plnosť mnohostrannej problematiky.  Kladie sa pravda otázka, či slovenský národ bude sa vedieť zhostiť tohto svojho poslania a vysporiadať sa čestne s tak zodpovedným postavením v kresťanskom svete, stojac nielen na zemepisnej križovatke Európy, ale aj na križovatke náboženských kresťanských smerov.

(dva nečitateľné riadky)

... jedného februárového dňa  v Ríme: „ Pane  Bože môj, ... zachovaj  verné ti stádo, nad ktorým si ustanovil  mňa nehodného sluhu svojho... všetkých spoj  do jednoty, učiň ho ľudom označeným  v pravej viere a v správnom vyznávaním ... spravuj ich svojou mocnou pravicou , schovaj ich pod ochranu  Tvojich krídel, aby všetci  chválili a slávili meno tvoje , Otca i Syna i Svätého Ducha Amen



Z rukopisu  spracoval  RNDr. Jozef Kušnier


Naposledy upravil Svetomír dňa Po január 30, 2017 10:00 am, celkom upravené 1 krát.
avatar
Svetomír
Kandidát na Veľmajstra
Kandidát na Veľmajstra

Počet príspevkov : 785
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Štefan Šmálik a jeho svedectvo o našej histórii

Odoslať pre Svetomír za Po január 30, 2017 10:00 am

Najviac ma zaujali dve konštatácie.
1. Synoda r. 251, na ktorej sa zúčastnili biskupi z Jágra = Agrie a Subura. Žiaľ, autor neudáva zdroj. Predpokladal som Orosia, ale v tom vydaní latinských siedmych kníh PAULI OROSII - HISTORIAE ADVERSUM PAGANOS som nenašiel zmienku o tomto fakte. Anton Semeš v knihe Nie sme tu odvčera taktiež uvádza túto skutočnosť, ani on nezdrojuje. Doposiaľ som zdroj nenašiel.

2. Zaujímavý je Šmálikov postreh podobnosti írskych a waleských slov s našou toponýmiou a hydronýmiou. Vieme, že práve Íri a Walesania sú potomkami Keltov a zhodnosť neitra, neithra = had je znovu tu, ožíva pravdepodobnosť, že Kelti nám zanechali toponýmiu, aj názov mesta Nitra. Už som tu niekde o tom písal, ale téma si zasluhuje samostatné miesto.
avatar
Svetomír
Kandidát na Veľmajstra
Kandidát na Veľmajstra

Počet príspevkov : 785
Join date : 02.02.2016

Návrat hore Goto down

Re: Štefan Šmálik a jeho svedectvo o našej histórii

Odoslať pre igor1235 za Po január 30, 2017 2:00 pm

Ej bisťu, ďakujem za nové poznanie.
Pre zaujímavosť som vložil mapy znázorňujú lokalizáciu subjektov Germánskej zemi v 1 a 2. storočí AD





Mimochodom, vďaka jazykovej československej jednoty termín, Slověni, slověnsky, staroslověnština, slovienčina zaviedla Pražská lingvistická škola v roku 1883 ( Slovanský sborník, ročník 2. č.10 ), v ktorej hral dôležitú rolu Jiří Polívka. Možno by to bolo dobré uviesť, ako samostatný diskusný príspevok, nie som však špecialista. http://oslovma.hu/index.php/en/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/1033-ako-je-to-s-tou-naou-starosloveninou ... po oprave faulu Jiřího Polívku teda správne : Sloveni, Slovenky, slovensky, slovenský, staroslovenčina, slovenčina. Názov Sloven pochádza zrejme od slova " slovo " ako "oriešok" pre etymológov


Naposledy upravil igor1235 dňa Ut január 31, 2017 11:02 am, celkom upravené 1 krát.
avatar
igor1235
Spisovateľ
Spisovateľ

Počet príspevkov : 358
Join date : 09.05.2015

Návrat hore Goto down

Re: Štefan Šmálik a jeho svedectvo o našej histórii

Odoslať pre slavoslav za Ut január 31, 2017 1:55 am

Trocha k tej rieke Nitre.
V protonemčine "aitra" -"zväčšujúca sa, zalievajúca" (nemecky-aitrach, aitra, eitra), švédsky "ätran". Alebo "nat"-vlhķá,voda, čo môže byť v nemčine "nathe" a "notter"-"natra". Švédsky "nätra". Protogermánske "nat" bude keltské alebo protokeltské. Ďalšia denotácia: hindu "nat"-ohýbajúca sa, "ra"-položená,umiestnená.

slavoslav
Dopisovateľ
Dopisovateľ

Počet príspevkov : 44
Join date : 13.01.2017

Návrat hore Goto down

Re: Štefan Šmálik a jeho svedectvo o našej histórii

Odoslať pre Sponsored content


Sponsored content


Návrat hore Goto down

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Môžete odpovedať na témy v tomto fóre.