Slovensko a Sloveni
Prezerať časť fóra môžete dočasne aj bez registrácie.

BEZ REGISTRÁCIE NEVIDÍTE VŠETKY PRÍSPEVKY ANI CELÚ DISKUSIU


Sviatok všetkých nie svätých

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down

Sviatok všetkých nie svätých

Odoslať pre Amin za Ne apríl 02, 2017 4:15 pm

Aj tak by sme mohli najvšeobecnejšie nazvať inak všedný a obvykle pracovný deň, ktorý tento rok (2017) pripadol na prvú aprílovú sobotu. Oficiálne medzinárodne je tento deň uznaný ako sviatok vtáctva. Málokto asi vie, aj keď na Slovensku by sme o tom mali zrejme vedieť všetci, že autor nápadu oslavovať 1. apríl ako „Deň vtáctva“ bol rodákom zo slovenského Brezna. Vo vtedajšom Uhorsku sa z jeho iniciatívy práve na 1. apríla, ako v Deň vtákov a stromov, organizovali na školách akcie venované tejto tematike. Termín bol vybraný podľa počiatku príletu väčšiny sťahovavého vtáctva najmä z Afriky, ale tiež z južnej Európy.

S Dňom vtákov súvisí aj neskorší termín neoficiálneho „Medzinárodného dňa mužov“, ako analogického sviatku k Medzinárodnému dňu žien, ktorý sa oslavuje 8. marca. Na Slovensku je však „Deň mužov“ častejšie spájaný s 19. marcom, kedy oslavuje svoje meniny (Jozefa) veľká časť populácie.

Ktorási americká organizácia presadzuje už desať rokov 1. apríl ako sviatok zábavy v práci. Táto myšlienka je inšpirovaná tým, ako je u nás a aj vo svete 1. apríl vnímaný najčastejšie, čiže ako deň, v ktorý si možno beztrestne robiť z hocikoho žarty. Nuž a už z dávnych čias, nielen zo stredoveku vieme, kto si môže robiť žarty beztrestne. Samozrejme, okrem detí, kde ich zmysel pre humor dokážeme tolerovať niekedy dosť dlho počas celého roka, sú to šašovia a blázni. Až niekto bude hľadať termín pre ich medzinárodný deň, má naň v médiách aj v ľudovej tradícii už dávno pripravenú pôdu. 1. apríl by sa tak stal skutočne sviatkom takmer nás všetkých, lebo, priznajme si, kto z nás, okrem nás samotných, nám pripadá duševne celkom v poriadku? Ak sme sa nad tým nikdy hlbšie nezamysleli, skúsme pozorovať správanie sa, názory a hodnoty tých iných a nebude nám dlho trvať, než k tomu poznatku dospejeme. Samozrejme, nesmieme zabudnúť, že iní budú mať s viac ako sto percentnou istotou rovnaký názor na nás, na naše názory, na náš spôsob života, na naše priority v ňom. Nuž a keďže len blázon je schopný odporovať bláznovi (lebo rozumný a zdravý človek vie, že bláznom sa neodporuje), môžeme voči vyššie uvedenému výroku protestovať, alebo mu múdro prikývnuť. Presne tak isto, ako to dokážu blázni, ktorí sú schopní uveriť všetkému a prikývnuť na všetko. Samozrejme, toto pravidlo, ako býva pri pravidlách zvykom, má jednu výnimku a tou je, že len blázon si nedokáže pripustiť, že je bláznom.

Termín 1. apríla je spojený s dávnou slávnosťou jarnej rovnodennosti, ktorá nastáva každoročne okolo 20. marca, kedy začína na našej pologuli jar. To bolo práve v mnohých kultúrach obdobie, kedy končil starý a začínal nový rok. To, že sa začiatok nového roka slávil o pár dní neskôr súviselo s nepresnosťou dávnych kalendárov. Tá nebola zapríčinená neznalosťou dĺžky roka, ale bola zapríčinená hlavne snahou o jeho matematicko-magickú dokonalosť. Preto sa za koniec roka pridávali dni, aby vyrovnali rozdiel medzi magickou a astronomickou dĺžkou roka. Neskoršími zásahmi do tejto konštrukcie tými, ktorí nechápali jej zmysel a rôznymi reformátormi kalendárov sa stalo, že toto obdobie končilo až 1. apríla. Preto už v staroveku a po isté obdobie stredoveku v niektorých európskych krajinách začínal oficiálne nový rok práve v tento deň. Bolo tomu tak oficiálne až do roku 1582, kedy pápež Gregor XIII. uskutočnil reformu juliánskeho kalendára a príchod nového roku tým presunul na 1. január. Inde, napr. v Iráne oslavujú tento sviatok dodnes práve v termíne nášho 1. apríla a rovnako ako u nás – žartmi.
Netreba však zabudnúť, že oslavy Nového roka v minulosti netrvali jeden deň. Sviytky, keď už boli, sa zásadne oslavovali niekoľko dní. U pravoslávnych kresťanov v stredoveku pripadal Nový rok už na 25 apríla. Aj keď sa časom kalendár posunul v ústrety astronomickému počiatku roka, tento termín už ako Deň bláznov zostal. Preto si treba dávať veľký pozor, ktorým správam budeme v tento deň (25. marca) veriť napríklad na rôznych zahraničných serveroch. Tu pre nás dátum 1. apríla nebude varovaním.

Vystrájanie žartov na Nový rok je veľmi starobylou tradíciou. Niekoľko dní v roku to, čo bolo posvätné stalo sa všedným a naopak. Z otrokov sa stávali páni a z pána sa stal otrok, ktorý musel plniť ich príkazy, ako dokladá popis obdobných Saturnálií zo starovekého Ríma, ktoré sa tu odohrávali v druhej polovici decembra. Inou slávnosťou rovnakého charakteru bola rímska slávnosť Festum stultorum, konaná v jarnom termíne, ktorá vrcholila práve 1. apríla. V starovekej Mezopotámii, v Babylone, v obdobný deň prostí obyvatelia na miesto panovníka dosadili svojho mestského blázna a celé mesto prepadlo bujarej zábave. Raz sa stalo, že skutočného panovníka z tejto zábavy porazilo a tak blázon vládol pár pekných desaťročí. Vraj bol veľmi úspešným panovníkom, čo samozrejme, nemyslíme ako návod pre súčasnosť. Ono totiž bývalo zvykom dosluhujúceho panovníka na záver jeho kariéry obetovať bohom a to čakalo aj nášho mestského blázna. Nuž, možno nebol tak nešikovný, ako si o ňom mysleli ostatní, alebo len využil dávnu tradíciu, aby sa dostal k moci a uskutočnil tak (spolu s v pozadí stojacimi prívržencami) celkom nenápadne palácový prevrat, čo sa mi vidí oveľa pravdepodobnejšie.



Tradícia voľby iných „kráľov“ sa v ľudovom prostredí zachovala pomerne dlho. Najčastejšie sa tento „kráľ“ volí v období medzi zimným a letným slnovratom. Toto pomerne široké rozpätie je výsledkom zmätkov, ktoré do tradície vnieslo zavádzanie reformovaných kalendárov, ale tiež môže byť výsledkom kultúrneho vplyvu z rôznych kultúrnych oblastí a konečná podoba tradície aj metamorfózou, ktorá bola vyvolaná z rôznych domácich príčin. Je zrejmé, že voľba „kráľa“ súvisí s počiatkom nového roka, ktorý začínal najčastejšie v tomto období – čiže na začiatku zimy, jari alebo leta. Ak prišlo k oficiálnemu presunutiu sviatku, niekde ľudia tento termín akceptovali, inde nie, alebo tradíciu zdvojili. Tým síce tradície spestrili a poskytli tak zaujímavý objekt výskumu pre bádateľov, na druhej strane však vniesli do pomerne jednoduchého systému zmätok, ktorému samotní nositelia tradície časom prestali celkom rozumieť, čo je nielen dnešný stav, ale aj stav, s ktorým sa stretávame už pred stáročiami. Je zrejmé, že v dávnych kultúrach skutočne s novým rokom boli nastoľovaní aj noví funkcionári, alebo aspoň potvrdzovaní vo funkcii. Voľba „pseudokráľa“ bola vsuvkou medzi obdobie vlády skutočného panovníka, resp. aj hodnostára čo len miestneho významu. Jej pôvodný význam bol nepochybne vyložene psychologický, mal v tomto zmysle ozdravnú funkciu pre všetkých zúčastnených. Panovníci (a panstvo všeobecne) túto „ľudovú zábavu“ trpeli dovtedy, dokedy tradícia mala dostatočnú silu a oni boli závislí na vôli vlastného obyvateľstva. Tam, kde upevnili svoju moc, tolerovali ju ako tradíciu, ktorá sa ich už priamo netýkala, alebo ju aj zakazovali a trestali.

Z územia Slovenska nám o tejto tradícii hovorí vtedajší jej súčasník, polyhistor Matej Bel (1684-1749), ktorý popisuje zvyky voľby kráľa na Turíce. Píše, že v Honte ľudia „Na Turíce si volia spomedzi seba kráľa, ovenčia ho akýmsi nespôsobným vencom a na druhý deň idú na tanec. Tieto slávnosti sa robia v stodolách pod vedením jedného spomedzi starších, aby sa mládež nerozkokošila viac ako je slušné. Ten istý starší je aj tlmočníkom kráľa. Kráľ mlčí, starší reční, alebo odpovedá, keď je treba. Ak niekto pristúpi pozdraviť kráľa, môže mu podať ruku zahalenú do lajblíka. Keď kráľ ide tancovať, prichádza s paličkou. Hneď potom paličku odhodí a keď ju mladík šikovne neuchytí, sám kráľ ho ňou udrie. Nakoniec si kráľ sadne do podušky a začne obedovať, pričom ho parobkovia pozorne obsluhujú. Časť z nich má nariadené byť kráľovi k službám, druhá slušne pozýva ostatných pridať sa k tancu." Matej Bel zachytil tradíciu už značne okresanú. Kráľ a jeho služobníci sa môžu vydovádzať len medzi sebou, aj to len v istých povolených medziach. Napriek tomu veniec a palica ako atribúty kráľovej moci (koruna a žezlo) poukazujú na jej starobylosť. Hontiansky „turičný kráľ“ už nie je tým všemocným, všetkými rešpektovaným, aj keď len dočasným panovníkom, je už len figúrou. Napriek tomu ju nepredvádza dedinský blázon, ale osoba spoločnosťou vážená. Aj to poukazuje na odtrhnutie tradície od dávnej reality.

Zaujímavú správu o zvykoch spojených s touto tradíciou nám zanechal autor práce venovanej Kroměřížu, kde uvádza zvyk z polovice 19. storočia v neďalekej obci Štěchovice: "Zvláštnym zvykom bolo „právo, ktoré sa služobnej chase na tri dny v roku udeľovalo... Chlapci si zvolili richtára, konšelov a iných funkcionárov, ktorým na ten čas bolo vraj postúpené riadenie celej obce. Odznakom tejto moci bolo „právo“, t. j. drevené žezlo farebnými pentličkami ozdobené, ktoré richtár svojmu dočasnému zástupcovi ceremoniálne podal, a potom "fetula"; t. j. šípovito, na spôsob lopatky rezaný nástroj na vykonanie eventuálnych telesných trestov. Richtár, paholok „s právom", konšeli a ich družina s odopnutými kosami namiesto šablí prechádzali sa na koňoch, ktorých hrivy a chvosty stužkami boli prepletené. Jazdci mali opásané ženské zástery. Pri každom grunte sa im ochotne otvorili dvere a gazdiné znášali slaninu, dolky, údené pásky mäsa, a to sa napichalo na kosy alebo do koša ukladalo. Kto by sa bol na „právo" čo len málo škaredo pozrel, čo len nejako slovom alebo skutkom pred očami bystro sa rozhliadajúcich obrancov „práv" previnil, bol zatknutý a vedený na súd, ktorý s okázalou vážnosťou, ale tiež rýchlo vec v tom zmysel vybavil, že bola obžalovanému nadiktovaná peňažná pokuta alebo telesný trest ferulou. Než sa nazdal, ležal vinník na prinesenej lavici a ferula konala svoju povinnosť, k čomu spievali alebo hrali dvaja až štyria muzikanti: „Jedna, dva - bijú mňa - bijú, bijú - má panenko - pre teba! ... Čo ten úrad vyniesol, to bolo venované spoločnému pohosteniu, hudbe a tancu v krčme“. Tento prípad má k dávnej tradícii už oveľa bližšie.



Pieter Bruegel starší,sviatok bláznov. Cca1525-1569

V Bavorsku, v Rakúsku a v Čechách je ešte zachytená aj tradícia popravy tohto turičného kráľa, rovnako ako v dávnom Babylone. V našich podmienkach, samozrejme, už len symbolická. To čo dnes spája dávne voľby „kráľa“ s dnešným 1. aprílom je najmä vystrájanie žartov. Tradícia sa vydala iným smerom a prvoaprílové žarty zostali často síce zábavnou, ale len bezduchou paródiou na ňu, na časy, keď dokázala žartovať a zabaviť sa celá spoločnosť, aby sa odreagovala od všedných dní a vzťahov, čo u mnohých viedlo k duševnej, psychickej očiste. V žartoch sa prostredníctvom zábavy ozdravovali najmä tí, ktorí dosadení vyššie, aby slúžili spoločnosti, by sa inak z vlastnej dôležitosti mohli zblázniť, čo po zániku tejto tradície nie je nič mimoriadne pozorovať. Inou prospešnou motiváciou by pre nás mohlo byť po rímskom vzore zbavovanie sa starých či nepotrebných vecí formou obdarovania iných. Kedysi to bývalo dobrým zvykom pri lúčení sa so starým rokom, to obdobie sme si však už rezervovali na obdarúvanie sa novými vecami. Tento rok to už zasa nestihneme, ale zasa máme celý rok čas sa riadne pripraviť a užiť si už budúci 1. apríl ako deň vlastného oslobodenia sa (od nepotrebných vecí, vzťahov, aj vlastnej dôležitosti).

Prevzaté z http://irsa.szm.com/irsa.blgz.cz/Sviatok-vsetkych-a-vsetkeho.html
avatar
Amin

Počet príspevkov : 310
Points : 634
Join date : 07.05.2015

http://sloveni.forumsk.com

Návrat hore Goto down

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.