Slovensko a Sloveni
Prezerať časť fóra môžete dočasne aj bez registrácie.

BEZ REGISTRÁCIE NEVIDÍTE VŠETKY PRÍSPEVKY ANI CELÚ DISKUSIU


Hans-Joachim Zillmer: Energetický blud, Omyly darwinizmu, Zem versus katastrofy, a iné (recenzia).

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down

Hans-Joachim Zillmer: Energetický blud, Omyly darwinizmu, Zem versus katastrofy, a iné (recenzia).

Odoslať pre Amin za Št február 18, 2016 1:51 pm

Knihy Hansa-Joachima Zillmera sa nečítajú tak ľahko, ako dobrodružná literatúra
alebo knihy, písané spisovateľmi literatúry zvanej literatúra faktu alebo aj náučno
populárna. Iste, jeho knihy môžu pobaviť čitateľa, ak sa príliš nezamýšľa nad
obsahom. Môj názor je taký, že ak sa zamýšľame nad tým, čo čítame, stáva sa z toho
vedecká kniha. Za podobné vedecké alebo ak spustím trochu z náročnosti, tak
odborné knihy, považujem pre seba hoci učebnice špeciálnych oblastí matematiky
alebo fyziky; to aby som sa trochu priblížil k vlastným nárokom na odbornú
literatúru. Na druhej strane, ak čítam dobrodružnú literatúru alebo vážnu literatúru a
narazím na autora, ktorého názory ma veľmi zaujmú – stáva sa z nej šmahom
literatúra odborná. Neviem, čo to spôsobuje, či psychologické poznanie teórie
nevedomia a s tým súvisiaca teória archetypálnych skupín bytostí s podobným
nevedomím. Možno životná skúsenosť, spojená so spôsobom  prístupu k životu.
Okrem toho možno povedať, že knihy sa delia na encyklopedické a špeciálne. V tých
prvých si musíte dávať pozor na logiku „deja“ aby ste nespadli do púheho
dobrodružstva poznania. V tých druhých sa toho neobávate, pretože majú vlastnú
logiku  - ale dej žiadny. Aby som to vysvetlil pripomeniem, že v literatúre
dobrodružného typu vďaka rýchlosti a spádu deja abstrahujete od logiky procesov –
avšak nesmiete sa dať zmiasť touto rýchlosťou. Inak nepochopíte nič. Záleží od
čitateľa – čo od čítania  knihy očakáva. Napríklad u HJZ sa stretávam s tým, že
hovorí o niečom, čo ma náhodou zaujalo, keď zrazu začne o niečom celkom inom.
Niečo o tom, možno akýchsi logických lapsusoch, popíšem v časti, pojednávajúcej o
knihe Kolumbus prišiel ako posledný.
Možno tiež povedať, že je rozdiel, keď autor vie o čom píše a keď to nevie. Také sú
časti knihy, kde píše o astrofyzike alebo o fyzike plazmy. Pravdaže takéto spojenie
ešte neexistuje – lepšie je povedať – elektrogravitácia. Myslím, že aj HJZ nevie dosť
dobre ako by sa to dalo urobiť, možno aj preto, lebo nevieme presne popísať procesy
v zemskej atmosfére, spojené s búrkovýni procesmi: Ako je možné generovať
smrtiaci prúd, proste čosi ako blesk, pri púhom mávnutí golfovou palicou; alebo
prečo zvuk blesku, hrom, pri klasickej búrke nepočuť prichádzať z miesta, kde vidíte
blesk – ale z miesta o 90° vzdialenom. Nie, že by to bolo pravidlo, ale tiež nie každé
mávanie golfovou palicou je smrteľné – našťastie.
Inými slovami povedané, nie je celkom jasné, ako sa planéty obohacujú elektro -
statickou energiou. Totiž, kde sa berie – keď slnečné erupcie evidentne nestačia,
prinajmenšom pri „normálnych“ erupciách. Alebo snáď na to treba božský zásah?
Existuje snáď, celkom hypoteticky, stochastická elektrogravitácia, pri ktorej by sme
mali namiesto ansámblov častíc ansámbly teórií; pri tomto by každá novovytvorená
teória mala svoju jedinečnú pravdepodobnosť? Ak môže slnečná erupcia generovať
zemetrasenie, a toto je spojené s aktiváciou erupcií plynov, tak ak tieto sú nositeľmi
nadbytočného náboja v zemskej alebo planetárnej atmosfére, potom HJZ trafil klinec
do hlavičky. A vtedy, možno pri splnení viacerých podmienok naraz – sa planetárna
sústava odrazu zblázni, a nastane chaos, spojený s uplatnením sa elektrogravitácie.
V poslednej dobe, práve pod účinkom Zillmerových kníh, som sa zahĺbil aj do
monografií z oblasti geológie a zistil som, že ma veľmi zaujali, hoci celkom
nesúhlasím s názormi autora alebo autorov. Treba povedať, že väčšina odborných
kníh, hoci aj so zastaralým názorom, sa môže čítať vždy, či už od jej napísania
uplynulo 5, 10 alebo 50, či dokonca 400 rokov. Autori do nej zakliali celú mágiu
alebo ak chcete prírodnú filozofiu a táto sa vám nezunuje nikdy.

Názory na Veľké Sibírske a Aljašské ochladenie
Toto veľké ochladenie a sprievodné katastrofické udalosti spôsobili v daných
miestach zánik nielen civilizácie, nech už si pod tým predstavujeme čokoľvek, ale aj
doslova šokové zamrznutie všetkého života v tých končinách nášho sveta. Známe sú
z tej doby zachovalé telá a mäkké tkanivá živočíchov – najznámejšie sú mamuty a
ľudia. Súdiac podľa oblečenia a nástrojov, ktoré títo ľudia používali, stalo sa to
najviac ak pred dvoma – troma tisícročiami. Z čítania všetkých troch kníh som usúdil,
že autor sa prikláňa skôr k dobe na rozhraní bronzovej a železnej doby, ak prijmeme
štandardnú časovú stupnicu alebo ak chcete, datovanie.
    Autor preskúmal viacero mysliteľných dôvodov pre tieto udalosti. Zoberme si
teóriu emisií metánu, nachádzajúceho sa v zemskej kôre a j na ostatných planétach
slnečnej sústavy, aby sme ostali len pri tomto. Spontánne emisie sú záme z
pozorovaní z lodí, ponoriek, ale aj z kozmických sond. Na povrchoch sa prejavujú
ako pockmarky (pockmarks, z nórštiny) – závrty, alebo diery do zeme, do dna mora, s
priemerom do 30 metrov; väčšinou sa vyskytujú v retiazkach, smerujúcich k väčším
kráterom. Tieto krátery sú typické tým, že nemajú centrálny vrchol  alebo hrbol.
Dokonca nemusia mať ani viditeľnú dieru, pretože táto môže byť zakrytá karbonátmi
v podobe bahna zmiešaného s metanhydrátom, čo je nízkoteplotná zmes vody,
obklopujúcej molekuly metanu. Ak teplota a tlak vody alebo ľadu postačujú na
vytvorenie zmrznutej vody a metanu.
     Zistilo sa, že pod večným ľadom Sibíri alebo Aljašky, sa nachádzajú veľké zásoby
metanhydrátu. Fakticky veľký únik stlačeného plynu na viacerých miestach mohol na
základe termodynamického  efektu spôsobiť šokové ochladenie na rozsiahlej ploche s
následným vznikom metanhydrátu a permafrostu. Inak si sotva možno predstaviť,
prečo sa oblasť permafrostu, večne zamrznutej pôdy rozširuje jednak až do 1500
metrovej hĺbky alebo až do oblasti s miernou klímou.
      Ťažko môžeme posúdiť, čo sa vtedy mohlo stať – samotné šokové ochladenie by
prehrmelo, ale život, hoci na celkom odlišnej úrovni, by mohol pokračovať  ďalej.
Lenže zdá sa, že mamuty sa už na Sibír ani na Aljašku viac nevrátili, hoci tigre
sibírske v Tajge žijú naďalej. To znamená, že sa musela zmeniť klíma zo subtropickej
na subpolárnu. A toto si možno sotva predstaviť bez zmeny sklonu zemskej osi  a
súčasne zmeny polohy geografického pólu na zemskom glóbe.
Musíme si uvedomiť, že existuje čosi ako precesia zemského pólu, čo by mala byť –
aspoň teoreticky – zmena sklonu zemskej osi voči horizontu na danom mieste,
podmienená periodickými výkyvmi alebo rotáciou zemskej osi okolo pólu ekliptiky
raz za 26 000 rokov.
Je mi jasné, že ak sa zmení poloha zemského pólu na povrchu glóbu, zmení sa
geografický systém súradníc, čo znamená, že na danom mieste sa musí zmeniť výška
pólu t.zn., aj polárna hviezda. Platí to aj naopak: Ak sa zmení poloha geografického
pólu medzi hviezdami v dôsledku precesie, zmení sa aj sklon zemskej osi v danom
(každom)  mieste na povrchu Zeme; a toto vlastne znamená, že zemský pól sa posunie
po jej povrchu do novej polohy.
    Autor spomína niekoľko vedeckých prác, väčšinou ruských autorov, ktorí tvrdia,
že na Sibíri sa vytvorili dve veľké tektonické dosky, hranica medzi ktorými prebieha
pozdĺž toku rieky Jenisej. A niekedy v minulosti musel nastať vzájomný posuv týchto
dvoch dosiek asi o 500 km. Vyzerá to ako dobrý dôvod na to, aby sa zmenil sklon
zemskej osi; nevedno, či to bol zároveň dôvod pre vznik precesie, pretože tento jav
ako taký precesiou nie je. Ale každý si iste vie predstaviť, ako vyzerala postupnosť
udalostí pri takomto modeli priebehu udalostí: Výron plynov – posuv tektonických
dosiek – zmena sklonu zemskej osi. Lenže aj tak sa nezdá, už aj z čítania Zillmera, že
by výron plynov mohol spustiť túto dosť fatálnu udalosť. Totiž dôkladné zničenie
celej Zeme, nie len jej časti: Formovanie nových pohorí na celej Zemi, postriekanie
kusiska povrchu – siahajúce od južnej Ameriky po Tichý oceán na pobreží Číny
červeným ílom (sprašou).

Záver
Knihy HJZ patria medzi stupne, do generácií kníh, ako niektorí hanlivo označujú,
mystická literatúra, počiatky ktorej sa začínajú v hlbokom stredoveku. Títo autori sa
snažili preklenúť hranicu nepochopenia medzi odbornou literatúrou ( v stredoveku
napríklad alchýmia) a literatúrou pre chápavých obyčajnejších ľudí. Na druhej strane,
keby neexistovali v prírode a jej chápaní obrovské záhady – nebolo by o čom
debatovať a ani písať. Okrem toho, čím viac vstupujeme do budúcnosti, tým je
ľudstvo ako celok, múdrejšie. Inými slovami, rok čo rok narastá množstvo chápavých
ľudí – nemusia teda byť zrovna múdri, ale chápavý a vzdelaní – niečo, čo pochádza z
Komenského snov. Je aj možné, že o záhady sa postarali už samotní stredovekí
autori, keď „predpísali“, že „skutočné“ poznanie môže byť len vtedy, keď
abstrahujeme od komplikovanej reality. Chcel som povedať, že pre magicky
chápajúcich ľudí – záhady neexistujú. Možno s tým začal Koperník, možno Keppler
alebo Newton - abstrahoval z reality gravitačný zákon; ale tento zákon už dokáže
pochopiť aj školopovinný človek (decko). Dodnes by sme možno nevedeli, že aj toto
je len približné vyjadrenie – lepšia, podľa Einsteina alebo novších mysliteľov, je
relativistická alebo dokonca kvantová gravitácia, aspoň na niektoré veci. Alebo je
toto tá spomínaná elektrogravitácia? A aký má význam popularizovať, podľa
výsostných, nedotknuteľných, vedcov – nepopularizovateľné? Asi taký, aký má
natoľko nepochopiteľný jav, ako zrážka planét: Či vysokoučený vedec alebo jeho
mecenáš, alebo človek, ktorý nič nechápe – všetci by mali byť obete. Ibaže vedci nič
také tvrdiť nebudú, kým sa tá hrozba nezrealizuje. Možno je to snaha mocných utajiť
vlastnú nemohúcnosť, alebo snaha o zachovanie pokoja, ktovie? Pravda je aj to, že  
vedec sa nikdy nevie zaručiť za svoje výsledky: Dôsledky nech si spočítajú iní.
      Magické poznanie je výsostne individuálne: Nemá nič spoločné (so snahou o
dokonalosť celku, len o jeho malú časť) s pokrokom ľudstva.
Je to možno paradox dejín, ale práve tí, čo sa najviac zaslúžili o pokrok ľudstva ako
celku – humanisti stredoveku – sa stali aj jeho najväčšou brzdou: Totálne a navždy sa
postarali o to, aby sa im „pokrok“ nevymkol spod kontroly. Aj o tomto sú knihy HJZ.
Ale už nie len jeho, ale aj jeho predchodcov. Z novších čias sú to knihy Sitchina a
Velikovského, neskôr Dännikena a ďalších a ďalších autorov. Ešte lepšie, čo sa týka
chronológie dejín, sú knihy A.Fomenka a jeho kolektívu. Asi preto, lebo toto sú už
všetko výsostní alebo na slovovzatý odborníci - vedci; o nich budem písať na inom
mieste.
    Knihy HJZ, na to, že sú písané väčšinou odborným štýlom sa dobre čítajú – asi
ako všetky knihy jeho predchodcov, dovoľujem si to tvrdiť. Navyše pre toho, kto by
snáď chcel viac, sú tam bohaté odkazy. A táto odkazová literatúra sa pre niekoho
môže stať kritickou, pre mladých možno celoživotnou láskou: Až tak významných
autorov cituje, hodnotí svojími postrehmi, nabáda nepriamo na ešte hlbší výskum
čitateľa – prideľuje každému podľa jeho schopností.
Napríklad Robert V. Gentry – tento je tam spomínaný len akosi okrajovo – v
súvislosti s halami v žulách. Halo v žule je jav, známy už od začiatku minulého
storočia a súvisí s rozptylom nabitých  častíc v tekutinách alebo aj v tuhých látkach,
najmä častíc, vzniknutých pri rozpade uránu. Pri tom vzniká rozptylový obrazec,
ktorý ak častica interaguje s látkou, zanechá stopu; myslím ešte okrem halo. Ak by
šlo o tekutinu, tak obrazec vznikne a po čase zase zmizne. No v týchto žulách sa
uchoval, tak povediac skamenel, čím zanechal pamiatku na dávno minulé deje
navždy. Tieto obrazce nie sú nijak zvlášť veľké – na priemer asi tak desiatky
mikrónov. To znamená, že pri prezeraní povrchu horniny silnou lupou by sa mali dať
objaviť. A tento autor je pritom veľmi plodný, napísal niekoľko kníh z astrofyziky a
kozmológie. Silno vulgárne povedané, pochybuje o takom dlhom veku vesmíru, aký
nám ponúka súčasná kozmológia.
     Na toto všetko čitateľ Zillmerových kníh – pravé poklady – narazí, ak číta
dôkladne, zaujato a s nadšením.

Ale pozor – citovo angažovaného čitateľa v „slovensko – slovanskej“ otázke, ak sa to
tak dá povedať, by mohol vydráždiť až do totálnej apatie voči jeho knihám.

On totiž ani tak nie je odborník na „celosvetové pohromy“, pretože stavia na iných, oveľa
odbornejších autoroch. Rovnako ani Sitchin nebol odborník na všetko, o čom písal –
ibaže ovládal klinopis a semitské jazyky – a čo nevedel, si naštudoval.  Velikovský
bol pôvodne psychológ a poznal takisto semitské jazyky; nakoniec ho pozývali
prednášať na univerzity. Ich diela poznal alebo pozná celý svet. Dá sa povedať, že sú
to akési bohato ilustrované rešerše, obohatené o ich vlastné nápady.
Autor recenzovaných kníh má vzdelanie v inžinierskej geológii, ale jeho rešerše sú
urobené až, povedal by som, zo skýto – germánskou dôslednosťou. Je to teda
odborník na jednej strane, ale mnoho vecí mu robí problémy. Pri tak rozsiahlom
materiály, ktorý pokrývajú jeho knihy, hádam ani nie je možné neurobiť fatálnu
chybu. Viem si len predstaviť situáciu, keď kopáč prehadzuje plesnivý hnoj,
povedzme kompost a je ho tak veľa, do večierky málo času, tak sa nedivím, že keď aj
na lopate čosi zazrie, nevšíma si to a odhodí to bez povšimnutia do ostatného
kompostu. To, že to mohol byť vzácny kov ho nemusí ani len napadnúť.

             Zillmer, H.-J.: Kolumbus prišiel ako posledný
Podľa českého prekladu, vyd. Knižní klub (pôvodné vydanie 2004),
                       Euromedia group 2005, preklad V.Čadský
Recenzia tejto knihy sa píše dosť ťažko, pretože na jednej strane sú tam veci, o
ktorých sa číta aj píše ľahko, zároveň však veci, o ktorých sa číta aj píše ťažko.
Na jednej strane sa autor (HJZ) snaží o objektívnosť – keď sa pojednáva o
veciach, ktoré sa týkajú Ameriky, celého sveta alebo západnej Európy, aspoň ja
to tak vnímam (IR); na druhej strane sa stráca objektivita keď píše o”strednej
Európe” - jednoducho preto, lebo pre neho je stredná Európa – Germánska ríša.
Táto “germánska” niť sa tiahne celou knihou a má rôzne podoby: Indogermáni,
skýtogermáni, keltogermáni, a možno ďalšie a ďalšie, až kým neskončí na tom,
že hornonemecký jazyk je prazákladom všetkých jazykov, aké kedy svet poznal.
Str. 46: Žiadny národ Germánov ako vetva veľkej indoeurópskej rodiny
neexistoval, zrejme šlo pritom o Keltov. Pojmy Kelti, Galovia a Germáni
nemajú jasnú etymológiu...(Riekhoff – Biel, 2001)
     Vo vedeckých dielach pred rokom 1650 nie je o Germánoch ešte vôbec reč
(Egenholff, 1735, diel 1. s.98nn)..., pretože všetci Európania, až na Grékov a
Rimanov, sú nazývaní Kelti,..., a bude to skôr pestrou zmesou kmeňov Keltov
(=Galov) a Germánov (kam patria aj východní a severní Germáni) bude od
tejto chvíle vhodnejšie nazývať Keltogermánmi.”
Toto je príklad podivuhodnej slovnej akrobacie autora (HJZ), čo sa týka
“Keltogermánov”.
Str. 136, citujem:
“Starí Gréci (Dórovia) boli keltogermánsky (skýtsky
vysťahovalci), ktorý v dôsledku prírodných katastrof a záplav na severe a v
strednej Európe opustili spolu s ostatnými morskými národmi svoje kmeňové
územie, ba odsťahovali sa až do Ameriky a hovorili starogermánskym
(staronemeckým) dialektom”.
Str. 180, citujem :
V predinckom Peru zanechali stopy v teréne desiatky
generácií Viracochov, dokázali skracovať vzdialenosti, meniť toky riek, stavali
hory na rovinách (= mounds, mohylové hrobky? ). Je zvláštne, že v Európe
môžeme tieto vlastnosti nazývať keltské ( alebo megalitické ), pretože tu boli
dokázateľne menené toky riek, ako sa to stalo s Igelsbachom pri Manchingu
(Rieckhoff/ Biel, 2001, str.149), s Aaresschlaufe pri Berne (Pfister, 2001) a
ďalšími tokmi riek.
Poznámka (IR): Nemyslím si, že by Kelti niečo také dokázali, nemohli ani
stavať megality – iba ak by civilizácia pred rokom 4000 p.n.l. oficiálneho
datovania, dokonca ešte oveľa skôr, mohla sa nedopatrením nazvať keltskou.
Domnievam sa, že opotrebovanie menhirov a megalitov vôbec je tak silné, že to
sa nemohlo stať za púhych 5 – 6 tisíc rokov; navyše, ak napríklad menhiry v
Holíči boli ešte k tomu uložené v íle, hoci nevedno ako dlho. Ak sa to stalo v
10. tisícročí p.n.l., alebo v 5. - 6. (podľa vzoru HJZ, škrtneme 4 tisíc rokov po
katastrofe ako dobu temna – neolit), tak už keď sa dostali do zeme mohli byť
erodované, hoci nie až tak, aby sa nezachovali kresby. Domnievam sa totiž, na
základe štúdia menhiru v Holíči, že by všetky takéto kamene mali byť dôkladne
opracované – do hladka a pokryté kresbami.To, že ich napríklad na menhiroch
Stonehenge nenašli, alebo ich ani nehľadali, ešte neznamená, že tam neboli.
Znamenalo by to iba, že boli vystavené silnejšej erózii, ako menhir v Holíči.
    Vystavil som tu autora (HJZ) na pranier, ale musíme sa zamyslieť nad tým,
či náhodou, z logického hľadiska, nemôže mať pravdu: Nie v existencii
Germánov alebo Niebelungov alebo dokonca v oprávnenosti nacistov (!), ale v
tom, že žiadny (európsky) národ nemá oprávnenie z historického hľadiska, brať
na seba „úspechy“ minulosti. Je to vlastne problém vlastníctva Zeme, alebo
zeme, na ktorej práve niektorý národ žije. Toto si myslím by sa malo vyriešiť,
niekedy v budúcnosti – ak bude „nastolená“ celosvetová vláda. Inak by sa
história s nacizmom mohla zopakovať: Čo ak by si domorodí (native)
američania zmysleli, že vlastne im patrí celý svet (Zem), pretože 1.všetky
jazyky sveta sú odvodené z praindoamerického jazyka, a 2. úbohé vtedajšie
indoamerické národy pod prísnymi perzekúciami boli nútené opustiť svoje
vlastné dovtedajšie územia Európy, Azie, Afriky a Austrálie...
    Napriek niektorým výhradám, ale tie si bystrý čitateľ nájde vo všetkom, čo sa mu
dostane do ruky, sú to veľmi poučné a podnetné knihy. Podnetné na uvažovanie o
zložitosti prírody. O tom, aká je komplikovaná ľudská spoločnosť – na jednej strane
klady, na druhej –  omyly, zavádzanie, možno zrada. Nie zbytočne majú autorove
knihy v podtextoch - „omyly...“. Dúfajme len, že sa to neukáže ako omyly fatálne,
pretože tie si už ľudstvo po všetkých tých skúškach, aké zažilo, nemôže dovoliť.
Ďalšou, nezanedbateľnou výhodou týchto kníh je  najmä to, že sú preložené do
zrozumiteľného jazyka - totiž Češtiny. Preložili ich Jiří Pondělíček a Vladimír
Čadský, vydal Knižní klub, Praha.

Vložené so súhlasom autora.
Autor: Ivan Ričany (v texte IR)
avatar
Amin

Počet príspevkov : 301
Points : 623
Join date : 07.05.2015

http://sloveni.forumsk.com

Návrat hore Goto down

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.