Sloveni v Uhorsku a R-U monarchii

Po rozbití Moravy, teda Nitrianska s Moravou alebo Pokrstenej a Nepokrstenej či Hornej a Dolnej Moravy predstavovala Morava v danom čase určitý kvalitatívne vyspelé územie. Ak teda predstavovalo slovenské územie v rámci stredovýchodnej Európy rozvinutý región, prečo a ako sa v pamäti väčšiny Slovákov vyvinul obraz jeho periférnosti a útlaku Slovákov ? Veď bratia – vojvodovia – Hunt a Poznan mali silné postavenie v spoločnosti. To získali ešte za panovania mocného kráľa Svätopluka. Poznanovci mali najväčší vplyv v Nitre a okolí a Huntovci na juhu stredného Slovenska. Boli to práve veľmoži Poznanovci, ktorí sa v poslednej štvrtine 10. storočia ujali pomaly sa rozpadajúceho kláštora pod Zoborom, a tak sa stali jeho svetskými patrónmi. Keď Kopán tiahol proti Štefanovi, budúci kráľ Uhorska sa rozhodol ustúpiť na Slovensko. Pomohli mu dvaja vojvodovia, bratia Sloveni - Slováci, Poznan a Hunt. Tí ho v rieke Hron podľa starého slovenského zvyku opásali a vymenovali za kráľa Uhorska. Za príslušníkov tohto rodu možno s určitosťou vyhlásiť rody Diviackovcov, Ludanckovcov, Branč-Lipovnickovcov a ďalšie. Vari predpokladali, že budú účastníkmi znovuzrodenia Moravy ?

http://www.czsk.net/dotyky/11_2006/dvorak.html

Všeobecné konštatovanie o Slovensku ako o vyspelom regióne stredovýchodnej a juhovýchodnej Európy podopriem zhrnutiami viacerých ukazovateľov, ktoré bežne prezentuje predovšetkým slovenská a maďarská spoločenská veda:
Na území dnešného Slovenska vznikla počas stredoveku a raného novoveku viac ako polovica umeleckých hodnôt Uhorska (architektúra, maliarstvo, sochárstvo). Ich počet je v súčasnosti nižší, pretože časť z nich sa znehodnotila najmä v 2. polovici 20. storočia, ďalšia časť sa nachádza v kultúrnych inštitúciách iných krajín, predovšetkým v Maďarsku, kam sa manifestačne prevážali v mene vlasteneckej jednoty predovšetkým v období dualizmu.
Slovenské regióny predstavovali dlhodobo najurbanizovanejšiu časť Uhorska, predovšetkým v nich sa koncentroval od 13. až do 19. storočia jeho mestotvorný vývin. Napríklad na začiatku 14. storočia zo štyroch najväčších miest Uhorska ležali tri na slovenskom území a už v roku 1496 v rámci Uhorska.sa nachádzalo z 10 najvýznamnejších miest kráľovstva,  6 na území Slovenska a to Bratislava, Košice, Bardejov, Prešov, Trnava, Levoča. Ešte aj v 1. polovici 19. storočia z 52 kráľovských miest Uhorska ležalo 24 na Slovensku, pravda, v tomto období už slovenské mestá zväčša stagnovali, v kontraste s ich stagnáciou narastali dolnozemské mestečká a čoskoro zasiahol skutočný boom Budapešť, ktorá sa počas 19. storočia a najmä počas dualizmu ako metropola Uhorska výrazne vzdialila iným, dovtedy veľkým a významným mestám krajiny.
Evidentne a stabilne viditeľná bola vyššia miera ekonomickej rozvinutosti. Nebolo to iba baníctvo a s ním spojené vynikajúce technické diela a vynálezy, ale aj kvantita a štruktúra cechov, manufaktúr, foriem spolčovania sa nádenníkov i podnikateľov.
Špiesz, A.: Manufaktúrne obdobie na Slovensku 1725 – 1825. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961, s. 19, 20, 351
Prvý kritický signál smerom k vzniku Uhorska a pomerom v ňom vyslal roku 1786 jeden z bernolákovcov Ondrej Mésaroš: „po vyvrátení slovenského štátu (rozumej Veľkej Moravy – D. Š.) Hunmi aj Nemcami a po uvrhnutí nášho národa do otroctva jediným úsilím našim a pod mocou Maďarov žijúceho slovenského národa bolo robotovať... neskôr zmiernením otrockých zákonov po ustálení kresťanskej viery v Uhorsku, tí, čo vyznačili sa sprostred slovenského národa, oddali sa celkom učeniu latinského jazyka...aj maďarčiny. Materinský jazyk medzitým ležal ladom...“
Baník, A.: Na dejinnej križovatke, s. 370 – 1
Mésaroš prijímajúc tézy z podmaniteľskej teórie naznačil, ešte v nerozvinutej podobe niečo, čo v 19. storočí pozvoľna vrastalo do slovenskej kultúry a jej historických interpretácií a tvorilo v nich jednu názorovú zložku – odcudzenosť Slovákov Uhorsku, ich bezdejinnosť, útlak a plebejstvo, silný kontrast medzi Veľkou Moravou a Uhorskom.
Kritické myšlienkové tendencie voči Uhorsku a ochladenie vzťahu k nemu sa o čosi častejšie, ale stále len sporadicky začali objavovať na prahu 19. storočia a v jadre slovenského národného hnutia sa konkrétnejšie rozvinuli okolo roku 1820. Prím pri utváraní novej, od osvietenskej etapy odlišnej, na Mésaroša však nadväzujúcej trajektórie slovenských dejín zohral inak kritický mysliteľ a zdržanlivý vynášateľ všeobecných súdov Pavel Jozef Šafárik. Vo svojej prvej veľkej práci Dejiny slovanskej reči a literatúry z roku 1826 inšpirujúc sa nemeckými romantikmi, vyslovil názor, že po rade porážok od Maďarov „porazení Slovania boli celkom zatlačení do hôr a Maďari, ktorí obsadili pastvinaté roviny, správali sa k nim ako k poddaným a spojencom... Tak zmizli Slováci už v IX. stor. z dejín a ich osudy a činy strácajú sa odvtedy v dejinách maďarského národa“ Teda po „zániku Veľkomoravskej ríše zhasla samostatnosť Slovákov – a ich reč sa presťahovala zo zámkov a kniežacích palácov do chyže roľníka.
Šafárik, P. J.: Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Ved. redaktor P. Petrus. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1992, s. 222, 227
Miesto historizmu sa v slovenskej kultúre oslabovalo, ba až negovalo. Tento proces značnej miery rezignácie na vlastné dejiny a obmedzenia historickej argumentácie výstižne zachytil v dizertačnej práci Historická ideológia a slovenské národné hnutie na prelome 19. a 20. storočia Karol Hollý z Historického ústavu SAV. Pre jednu časť slovenských vzdelancov, najmä tých, ktorí intenzívnejšie spolupracovali s českou stranou, zostávali dejiny Slovákov dejinami stáročného útlaku a prejavom maďarskej nadradenosti a netolerancie. Druhí, hlavne v martinskom centre, zdôvodňovali bezdejinnosť Slovákov samou podstatou histórie. Podľa nich sa znaky dejinnosti (vlastná politika, moc a vôľa, etnické povedomie a kultúra vo vlastnom jazyku, plná sociálna štruktúra) jednoducho u Slovákov nerozvinuli. Nie pre vonkajší útlak zo strany Maďarov (tí v tomto procese viac menej nehrali rolu), ale kvôli neprajným historickým okolnostiam. Podľa nich so vznikom Uhorska upadlo národné povedomie Slovákov a nerozvinulo sa po celé stáročia, Slováci nežili vlastným politickým životom, teda ani neniesli zodpovednosť za Uhorsko. Šľachta domáceho pôvodu sa už v stredoveku latinizovala, čím sa odcudzovala slovenskej identite a prakticky sa až na výnimky už k slovenčine a slovenskému povedomiu, hoci boli na to vhodné príležitosti hlavne od konca 18. storočia, už nevrátila.
http://www.impulzrevue.sk/article.php?842
Uhorsko bolo značne mnohonárodné (napr. v roku 1787 tvoril maďarský element len 29% obyvateľstva. Ako úradný jazyk sa od počiatku používala latinčina, v rokoch 1784 - 1790 a 1849 - 1860 nemčina a v rokoch 1836/1844 - 1849 a 1860 - 1918 maďarčina. Zastúpenie slovanských jazykov (neskôr najmä slovenčiny) bolo také vysoké, že uprostred stredoveku franskí kronikári označovali Uhorsko ako slovanskú krajinu a v polovici 18. storočia sa v hesle Uhorsko Diderotovej encyklopédie tvrdí, že "maďarský jazyk je slovanské nárečie, a teda je príbuzný s jazykmi Čiech, Poľska a Ruska"
https://sk.wikipedia.org/wiki/Uhorsko
Faktom však je, že v Uhorsku sa vládnym špičkám nepodarilo odstrániť dlhodobú zaostalosť krajiny kvôli nepriateľským vpádom či neustálej nespokojnosti vládnucej vrstvy čoby povstaniami za slobodu. Ukázalo sa však, že sa nielen nepodarilo odstrániť feudalizmus ale ani lipnutie na tradíciách veľkopanských manieroch maďarskej šľachty. Totiž v konečnom dôsledku išlo vždy len o majetky, na úkor spustošenia krajiny so všetkým čo s tým súviselo pre slovenských obyvateľov v teritóriu súčasného Slovenska. Zaostalosť sa v porovnaní s Českými zemami prejavila aj v časoch priemyselnej revolúcie - industrializácie krajiny od roku 1760, ktorá umožnila prechod od manufaktúry, založenej na ručnej práci, ku kapitalistickým továrňam. Kým napríklad dnešnému Česku k úplnej slobode chýbala už len politická samostatnosť, dnešné Slovensko nemalo v Uhorsku vyčlenené ani len administratívne hranice a slovenčina bola na všetkých základných školách a škôlkach (vyššie slovenské školy neboli) zakázaná, ba v niektorých prípadoch aj trestaná. Na druhej strane postupuje nespokojnosť obyvateľsta s režimom. Rakúsko-Uhorsko sa nedokázalo zbaviť tradícií, nebolo schopné riešiť národnostné otázky (hoci pred prvou svetovou vojnou už existoval konkrétny plán na federalizáciu monarchie) a urýchliť priemyselný rozvoj.
Pozn. Hlavne v Uhorsku vedúce osobnosti sa nedokázali vymaniť z fedudálneho myslenia riadenia krajiny a tak sa stalo, že Uhorsko zmeškalo nástup priemyselnej revolúcie v 18. storočí a uvrhli celé Uhorsko v porovnaní s Českom, do zaostalosti Napriek tomu v Hornom Uhorsku čiže dnešnom Slovensku existovali v danej dobe slovenskí inžinieri a vynálezcovia napr. Samuel Mikovini, Jozef Karol Hell, Anián Jedlík, Jozef Murgaš, Aurel Stodola, Bahýl a ďaľší. Podrobnejšie v sekcii : Zoznam osobností Slovenov teraz zvaných ako Slovákov

" Národy Uhorska sa delia na tzv. hlavné národy, ku ktorým patrili (v poradí): 1.Uhry alebo Maďari, 2. rôzne vetvy veľkého slovanského kmeňa - Slováci, Chorváti, Šoci (katolícki Srbi), Rácovia (pravoslávni Srbi), Slovinci, Bulhari, Rusíni, Čiernohorci, 3. Nemci, 4. Valasi (Rumuni).
K vedľajším národom sa počítali Francúzi, Gréci, Macedónci alebo Cinzari, Arméni, Albánci (vtedy nazývaní Klementínci), Cigáni a Židia. Toto Schwartnerovo delenie prevzali neskorší autori a bez väčších zmien sa s ním stretávame i v neskorších dielach. Slováci boli teda uvádzaní v spoločnej skupine s ostatnými Slovanmi. Schwartner v kapitole o Slovanoch píše: „Tak rozdielny ako ich (Slovanov, pozn. autora) dialekt, sú rozličné aj ich mená, ktorými sa od seba navzájom odlišujú. Nazývajú sa Slaven (alebo ako sa oni sami volajú Slowak, plur. Slowacy), Russniaken, Croaten, Slavonier, Dalmatiner, Wandaln (Slovinci, pozn. autora) atď." Nielen otec uhorskej štatistiky, ale takmer všetci významní vzdelanci považovali Slovákov v prvej polovici 19. storočia za autochtónne obyvateľstvo. Podľa E. Fényesa, významného štatistika a geografa, sú Slováci v Uhorsku najstarším obyvateľstvom v krajine, ktoré tu žilo už v dobe príchodu Maďarov ...  
https://www.dobrodruh.sk/historia/slovaci-v-uhorsku
Čo vlastne bráni  SAV a podobným inštitúciám odkonzultovať a vydať normálne učebnice dejepisu bez nejakých príkras či falše ?  Nechcú, nevedia, či majú zákaz, ale berú za to ochotne platy ?  

SAV nikto nič nebráni ale žiaľ, ani jej nikto neprikazuje, čo by mala robiť. Už niekoľko krát bolo navrhované podobné darmožrácke inštitúcie porušiť.
Napr. v roku 1945, 1948, 1968, 1989...

Vo Vašom diskusnom príspevku považujem za veľmi zaujímavé dve veci: Slováci ako Slaven a Slovinci ako Wandali !!

Správa prišla mimo diskusné fórum. Registrujte sa prosím a vložte komentár do príslušnej rubriky.

Ľuboslav Václav has responded to your ad "REGISTRÁCIA". Here is his message :

-----------------------
Treba si uvedomiť. že Slovania mali vždy problém s organizáciou štátu, ktorá je svojou podstatou protidemokratická tyrania. Ak Byzantínci prepustili Avarom zajatých Slavínov v Dácii, nešlo iba o púhych zajatcov, ale o celý kráľovský dvor volyňanských Mužiókovcov, čiže s mocenskou rozvrstvenosťou vodcov a podriadených. Títo zotročení Avarci si svoju mocenskú štruktúru udržali aj v službe Avarom, čiže mali svoj vládny rod s jeho dvorom a slúžiacimi. Podľa mňa z Mužiókovcov pochádzali tudunovia kaganátu, a teda aj Pribislav/Pribina. Druhý mocenský systém si utvorili Samovci. Totiž tzv. Vinidi ako befulci nebojovali pred Avarmi v prednom zo zdvojenoých šíkoch, ako to v chybnom preklade sa evokuje, ale v samosprávnom vojenskom predvoji. To ale znamená, že vojenský predvoj Avarov z tzv. Vinidov mal aj samostatných veliteľov a vlastnú vojenskú organizáciu, z ktorej sa potom vytvorila vládna zemianska vrstva Moravodovcov/Moravanov ako bojarov. Zo Samovcov pochádzal Mojmír, ako konkurent Pribinu. Teda oba rody mali za sebou sládnu vojvodcovskú minulosť pre Slovenov, čo sa pretavilo do súperenia rosov z blatenského Sriemocka a moravského Karnuntumska o vládu nad Slovenmi (Koceľ a Rastislav).

[quote="igor1235"Veď bratia – vojvodovia – Hunt a Poznan mali silné postavenie v spoločnosti. To získali ešte za panovania mocného kráľa Svätopluka. Poznanovci mali najväčší vplyv v Nitre a okolí a Huntovci na juhu stredného Slovenska. ... Pomohli mu dvaja vojvodovia, bratia Sloveni - Slováci, Poznan a Hunt. Tí ho v rieke Hron podľa starého slovenského zvyku opásali a vymenovali za kráľa Uhorska. Za príslušníkov tohto rodu možno s určitosťou vyhlásiť rody Diviackovcov, Ludanckovcov, Branč-Lipovnickovcov a ďalšie. Vari predpokladali, že budú účastníkmi znovuzrodenia Moravy ? .[/quote]

neskôr sa tieto dva rody spojili a prijali maďarskú verziu mena Pázmany.

V prvej štvrti 18. storočia nastali prenikavé zmeny vo verejnom Živote na Slovensku:
turecké jarmo, ktoré stopäťdesiat rokov dusilo severouhorské kraje, mierom Karlovackým r. 1699 i Požarevackým r. 1718 konečne prestalo hroziť, krvavé vnútropolitické odboje bethlenovsko-rákócziovské zakončili sa mierom Satumarským r. 1711, a ústrednej štátnej autorite, panovníckej moci zákonnými článkami snemov r. 1715 a 1722-53 dostalo sa významného upevnenia. Uhorsko takto sa našlo na prahu no­vej doby, svojho politického, hospodár­skeho, spoločenského prerodenia v duchu národnostnej rovnoprávnosti, v ktorej plnými nárokmi uplatňovala sa latinčina, ako vyrovnávajúci a zjednocovací živel všetkých rozličných rečových zložiek ríše ... str.125
http://librinostri.catholica.cz/download/SborLiVeSpolSVo3-r.pdf
Maďari sa stali väčšinovým národom na území Uhorska až po roku 1900 a ani o desať rokov neskôr nebol v Uhorskom kráľovstve ich pomer väčší ako 54,5 percenta. Dôvodom takéhoto vývoja bola sčasti asimilácia Židov a presun iných národností z vidieka. Maďari uverili tomu, že to bol ich štát. Síce bol to ich štát - ale aj nielen ich, pretože v ňom žili tiež iné národnosti, čiže ... napr. Sloveni. Maďari sa domnievali a ešte stále si myslia,  že ten štát si zaslúžia, pretože kultúrne stoja nad ostatnými. Tento prístup nie je síce prítomný v diplomatickom či politickom jazyku, ale v podvedomí širokej verejnosti. Málokedy počujete hovoriť medzi Maďarmi v pozitívnom duchu o Slovákoch alebo Rumunoch.  Kultúra vzájomnej averzie medzi Maďarmi a menšinami, charakteristická pre monarchiu, zostala zachovaná dodnes, ako maďarské špecifikum. No ani my sa nemáme za čo hanbiť a mali by sme Uhorsko prijať ako svoju históriu, avšak nie cudzími očami ...