Sarmati a ich naša ríša

(Na obr. scéna zo zlatého hrebeňa objaveného v roku 1913 v mohyle v Chersonskej oblasti, v súčasnosti v zbierkach Ermitáže v Petrohrade. Zobrazuje boj medzi Skýtmi a Sarmatmi.

Starovekou európskou ríšou, ktorá akosi prechádza popri nás bez povšimnutia, je ríša Sarmatov. Ignorujeme ju celkom nezaslúžene, obdivujúc antický Rím, ktorý bol našim odvekým nepriateľom. Učíme sa jeho dejiny, poznáme jeho vojenské úspechy aj neúspechy, nadchýname sa torzami jeho umeleckých diel, dielami spisovateľov a filozofov... Obdivujeme ich napriek tomu, že časť dnes uznávaných rímskych dejín, bola vymyslená v období renesancie, keď sa veľmi, či takmer vôbec nerozlišovalo medzi románom a odbornou historickou prácou. Nepozastavujeme sa nad tým, ako je možné, že historické dokumenty, ktoré údajne prežili tisícročie a viac, sa počiatkom novoveku záhadne „stratili“ ihneď potom, ako ich opísali novovekí „historici“.
Dnes nedokážeme vo svetových múzeách okrem toho rozlíšiť od seba skutočné diela od stredovekých a novovekých falzifikátov, na ktorých pracovali generácie falzifikátorov, aby nimi zásobili hladný trh po antických starožitnostiach. Výsledkom sú bohaté dejiny antického Ríma a jeho predchodcu, antického Grécka a oproti nim takmer absencia našich starovekých a z veľkej časti aj stredovekých dejín. Záhada ich absencie má jednoduché riešenie. Skutočné dejiny sme zabudli a nové sme si, na rozdiel od iných národov nevymysleli. Dejiny a kultúra iných veľkých starovekých ríš, súčasníkov aj predchodcov Rímskej ríše, ba aj tých štátnych útvarov, ktoré vznikli stáročia po nej, zostávajú tak pre nás nepopísaným listom papiera. Nie preto, že by ostatné staroveké národy nemali písmo a knihy. Príčina absencie vedomostí o iných národoch a ich ríšach spočíva v tom, že v latinizovanej Európe, tisíc rokov po páde Ríma, nebol o dejiny iných národov záujem. Nestali sa preto objektom znovu vytvorenia, či presnejšie povedané, falšovania. Dnes všetko to, čo má reálny historický základ, aj to čo len z diaľky prešlo popri skutočných dejinách, považujeme za historickú pravdu. Sarmati u nás také šťastie nemali. V čase keď v Európe vrcholil záujem o Antiku, boli považovaní za barbarov, ku ktorých dedičstvu sa nikto nehlásil. Pokiaľ sa spomínajú, tak zásadne len v súvislosti s vojenskými dejinami Rimanov.



Sarmati sa v európskych dejinách objavujú približne pred 2500 rokmi. Samozrejme,  kedy sa sformovali ako osobitná spoločnosť, národ, nevieme. Pravlasť Sarmatov sa kladie do strednej Ázie, v Herodotovych časoch (to je pred cca 2450 rokmi), žili na ľavom, východnom brehu rieky Don. Starovekí informátori píšu o nich, že vzhľadom a  odevom sa podobali Parthom, obyvateľom dnešného Iraku a Iránu. A Parthovia boli kultúrne vyspelým národom s bohatými tradíciami a dejinami, ich vyššie spoločenské vrstvy žili v nádherných kamenných palácoch zdobených bronzovými a mramorovými sochami, v umení sa radi inšpirovali antickým Gréckom. Ich susedia Sarmati sú novšie prezentovaní ako kočovníci, mali však stále sídla a okrem chovu dobytka  a lovu sa venovali tiež poľnohospodárstvu.
Pôvod Sarmatov bol árijský, jazyk indoeurópsky, blízky jazyku Skýtov, Getov a Slovanov, avšak vraj odlišný. Podľa Herodota, ktorý ich nazýva tiež Amaxobioi, bol pre nich typický život na vozoch. Meno Amaxobioi pritom nie je menom národa, ale len gréckou prezývkou. Starí grécki autori ich často spájajú so Skýtmi, alebo si ich aj zamieňajú. V strednej Európe poznáme sarmatské kmene pod menami Alani,  Jazygovia, Roxolani, Syrakovia, Aorsovia, Anti... Mnohé ich mená majú slovanské koncovky, čo svedčí buď o blízkosti ich jazyka k slovanským jazykom, alebo ide v skutočnosti priamo o slovanské kmene. Roxolani – Rosolani sú možno predkovia Rusov, o Antoch máme priamo dobové správy, že sú považovaní za Slovanov. Od Sarmatov svoj pôvod priamo odvodzujú napr. Chorváti a Srbi ale tiež aj časť Ukrajincov, či Rusíni. Svoje sarmatské korene kedysi hľadala aj poľská šľachta.

Časť historikov predpokladá, že už v druhom storočí nášho letopočtu si Sarmati založili štátny útvar, ktorý sa stal predchodcom Kyjevského kniežatstva a centrum tohto sarmatského štátu (na čele s Roxolanmi – Roso-Alanmi) kladú na územie terajšieho Kyjeva. Sarmati zo svojich starších sídiel odišli  pod tlakom Hunov. Preto opustili povodie Dona a Volgy a neskôr sa spolu so slovanskými Vandalmi a Suévmi (Slávmi) presúvali na západ medzi staršie domáce obyvateľstvo. To, zrejme, hovorilo v tom čase podobným jazykom, čo viedlo po jazykovej stránke k ich splynutiu, aj keď po kultúrnej stránke rozdiely pretrvali po generácie. V našom jazyku zostalo po nich viacero slov, ktoré súvisia napr. s chovom dobytka (tur), titul „mar“, dnes ho čítame ako „mir“ , ktorý označoval „pána“ , t. j. náčelníka, knieža a mnohé iné slová, ktoré dnes vnímame ako čisto domáce. Kultúrny aj mocenský vplyv Sarmatov pretrval dlho po tom, čo splynuli s domácim obyvateľstvom, lebo Sarmati tvorili len menej početnú vrstvu obyvateľstva. Ako kočovníci boli zruční remeselníci, hrnčiari, kováči a zo strážcov a ochrancov stád dobytka sa vytvorila skupina bojovníkov na čele s aristokraciou, ktorá sa stala súčasťou slovanskej spoločnosti. Nestála nad ňou, lebo jazykovo s ňou splynula. Ale ešte v deviatom storočí stáli potomkovia dávnych kočovníkov na čele slovanských kniežatstiev, vplyv sarmatskej kultúry a tradície nachádzame v odeve, šperkoch, zbraniach, zvykoch. V tom čase sa už dávno ich potomkovia nepovažovali za osobitný národ, ale sami seba nazývali Slovenmi. Pozoruhodné je, že meno Sarmat, Chorvát a Sloven má pritom ten istý základ, lebo prvá časť vo všetkých troch prípadoch označuje „slnko“. Nuž a keďže ešte počiatkom novoveku pri menách bol dôležitejší obsah pojmu, ako jeho forma, v tomto zmysle sú Sarmati len v inom jazyku pomenovaní Sloveni, rovnako ako Chorváti, ktorí dodnes, spolu s inými slovanskými národmi, svoj jazyk nazývajú ľudovo „slovenským“.

Moravskí historici špekulujú o perzskom pôvode „Moravanov“ ako o vojenskej vrstve vládcov - bojovníkov, ktorá prišla do strednej Európy až niekedy v siedmom - ôsmom storočí, alebo v súvislosti s Avarmi. Tieto špekulácie sa vyskytujú tam, kde by poniektorí radi videli namiesto svojich domácich koreňov „vznešené cudzie“.  Neuvedomujú si však, ako a z čoho vznikali staroveké národy, predpokladajúc, že byť potomkom (perzského) lúpežníka či zlodeja je viacej ako byť potomkom poctivo pracujúceho slovanského roľníka.

So Sarmatmi súvisí už formovanie sa starovekých slovanských národov, ktoré antickí autori delia na tri veľké s množstvom kmeňov. Tými veľkými národmi sú Sloveni, Venedi a Anti.
Najzápadnejšie z nich sa nachádzajú Venedi a na ich území kmeň Srbov. Susedný kmeň Chorvátov ovláda územie na východ od nich, dnešné východné Čechy, Moravu, západné Slovensko, južné Poľsko a západnú Ukrajinu. Tu neskôr vystupujú pod menom Bieli (Veľkí) Chorváti, z ktorých časť v roku 614 odišla na územie riedko obývaného Chorvátska, kde žije dodnes. Aj chorvátski historici sú rozdelení na tých, ktorí uprednostňujú cudzie, v tomto prípade „mongolské“ gény pred slovanskými a na zástancov slovanského pôvodu Chorvátov. Južne od Veľkých Chorvátov žili Slávovia – Sloveni (Suevi) a až pri Čiernom mori Anti.

O tom, nakoľko boli Sarmati a Slovania blízki, nám môže napovedať popri materiálnej aj duchovná kultúra. Zaujímavé je, že starovekí autori uvádzajú, že sarmatské ženy boli rovnako ako muži, bojovníčky. Pritom príbehy o Amazonkách sa viažu práve k dávnym slovanským územiam. Spoľahlivosť správ o skutočnom náboženskom systéme Sarmatov však nemáme ako overiť. Dávne európske spoločnosti boli matriarchálne, uctievali Veľkú Matku v spojení s kultom Slnka, to platí aj o slovanskej, germánskej či keltskej spoločnosti až do začiatku nášho letopočtu. Až vtedy začal v strednej a západnej Európe prevládať nad matriarchátom patriarchát, čo sa odrazilo ako v ideológii, kde sú bohyne vojny nahrádzané bohom hromu, tak aj v spoločnosti, kde na miesto žien vo vedúcej funkcii nastupujú muži. Pritom dôkazy o matriarchálnom ideovom systéme nachádzame v Európe už desiatky tisíc rokov predtým. Ako nositelia indoeurópskeho systému na čele s bohom hromu, teda nositelia ideológie s bojovníkom Perúnom, Paromom sa tak priamo ponúkajú Sarmati, alebo už ich predchodcovia Skýti, pokiaľ je pravdou, že Sarmati ako polyteisti uctievali Slnko, čomu, ako bolo už uvedené, nasvedčuje aj ich meno (Sar = Slnko).



Súboj s Amazonkou.

Sarmatia nie je dnes obvykle považovaná za veľkú ríšu, je vnímaná len ako územie ovládané Sarmatmi. Z dejín staroveku však vieme, že v tom čase malé samostatné štátne útvary neexistovali. Napriek absencii vyspelej dopravnej infraštruktúry staroveké ríše zaberali na dnešné pomery obrovské územie a boli posiate tisíckami sídiel. Na ich čele stál vládca, ktorý disponoval dostatočnou ozbrojenou mocou na udržanie si ako vnútorného poriadku, tak aj celistvosti svojej ríše. Nepochybne nie inak tomu bolo aj v prípade Sarmatov.



Európska časť Sarmatie

K Sarmatom, ako ku svojim slovanským a slovenským predkom sa prihlásili aj slovenskí národovci už v 19. storočí. Samo Chalúpka spracoval do burcujúcej slovenskej básne Mor ho! historickú udalosť, ktorú popisuje napr. J. Šafárik vo svojich Starožitnostiach:
„Keď za Konštantína II. (v r. 337) zmiešané húfy vojska Sarmatov a Kvádov vtrhli do Panónie a Moesie, Konštantín prešiel cez Dunaj a vydrancoval krajinu Jazygov a Kvádov. Vtedy medzi vyslancami žiadajúcimi mier prišli aj Sarmati z Dácie a cisár ich prijal veľmi zhovievavo. Ponechal im vo vlastníctve ich pozemky a dal im kráľa, potrestal však Sarmatov medzi Dunajom a Tisou, znepokojujúcich jeho územie a prikázal im, aby sa stiahli ďalej do svojho územia. No len čo nastal pokoj, už r. 359, keď sa cisár Konštantín stiahol prezimovať do Sirmia, ukázali sa nové húfy Sarmatov, vyhnaných pred rokom do Karpát, a keď žiadal od nich vysvetlenie, spočiatku sa síce chovali mierumilovne, ale čoskoro, pri jednom rozhovore v Acimincu (Petrovaradíne), nečakane, s vojnovým povykom: mar ha, mar ha! vyrútili sa na cisára, lež rímske légie ich predsa len pobili.“

Onedlho veľkú časť strednej Európy ovládli Huni. Nie náhodou sa po ich porážke objavujú v strednej Európe Slovania (Sloveni), nie ako nové obyvateľstvo, ale ako národ pomenovaný dávnym menom, ktoré si odrazu všimli aj cudzinci, lebo staršie všeobecné meno Sarmat počas existencie Hunskej ríše upadlo do zabudnutia a potomkovia, kultúra a jazyk Sarmatov sa stali súčasťou slovanského sveta a jeho národov.


So súhlasom autora (Rudolf Irša) vložil admin.

Slovo Marha máta nielen mňa, ale viacerích. Nie som si istý, či naozaj ho môžeme stotožniť s významom "mor ho", čiže zabi ho. Nedávno som bol viackrát pod Marhátom v Nitrianskej Blatnici, kde sa dochovala spomienka na veľmoža Stojslava a jeho otca Sanada, ktorí vlastnili v XII. storočí veľkú zem s centrom okolo Nitrianskej Blatnice. Práve názov kopca Marhát ma veľmi upútal. Viem si predstaviť, že práve tu kedysi za Veľkej Moravy sídlili Marhari pod "svojim" kopcom Marhátom. Ak boli Marhari - čo je aj doložené písomne napr. v popise zemí u bavorského geografa, potom mi akosi nedá, aby som spochybnil rovnítko medzi marha a morho. Predsa ak sa kopec volá Marhát, tak aj názov kraja, či ľudí naozaj mohol byť Marhát, Marhari. V tom prípade sa mi nedá veriť, že by niekto sám seba volal zabijak, vrah - morhot, marhát. To slovo celkom určite malo iný význam.
Aj v tej situácii, keď slovenský (kvádsky) vojvoda hodil čižmou do Rimana a skríkol Marha, či morho nemuselo to znamenať zabi ho, ale mohlo to mať význam: Marhari, nedajme sa.
Ten Marhát nie je Marhát len tak. Toponýmia je vážna vec. Len naši vedci ju neberú dostatočne vážne. Myslím si to. Nepovažujú ju za dôkaz. Nedá sa chytiť do rúk :-).

Samozrejme, že nad etymológiou Marha! Mor ho! môžeme debatovať, ale nič to nemení na tom, že Samo Chalupka to pochopil v tom zmysle. Existuje aj iný názor a to, že Marha bolo meno Veľkej Matky. A ako vieme a poniektorí aj nevieme, v staroveku na čele viacerých národov stála v pozícii "ministra vojny" (dnes to máme zakamuflované pod názvom minister obrany) práve Veľká Matka, bohyňa jazdiaca na koni a zbierajúca ako svoju korisť hlavy nepriateľov. Aj kresťania sa na svojich krížových výpravách často vrhali do boja vykrikujúc mená zo svojho panteónu (Ježiš, Mária a pod.). Arabi na nás pokrikujú dodnes. Takže Marhari ani nemuseli byť "Moravania" v topografickom slova zmysle, ale len pôvodne ctitelia Veľkej Matky Mary, tak ako Venedi - Vinidi- Veleti - Veľkej matky Veles a Anti zasa svojej Obryne a Slávy svojej Slávy. Zaujímavé je, že zo SLAVA- SLEVA- SUEVA anagramom zložíme práve niečo veľmi podobné VELES.
MAR-MOR-nachádzame v slovách ktoré označujú matku, more, veľkosť, moc, smrť, zabíjanie práve preto, že to všetko boli "schopnosti" Veľkej Matky.

Dejiny národov ktoré nemali analistov sú samozrejme málo známe. Uvítal by som ale, keby boli uvedené zdroje k niektorým tvrdeniam. Napríklad k tvrdeniu že -  „Dávne európske spoločnosti boli matriarchálne, uctievali Veľkú Matku v spojení s kultom Slnka, to platí aj o slovanskej, germánskej či keltskej spoločnosti až do začiatku nášho letopočtu.  ........  Pritom dôkazy o matriarchálnom ideovom systéme nachádzame v Európe už desiatky tisíc rokov predtým.“      Naozaj?!
Matriarchát je totiž celkom nepochybne blud, výmysel „filozofov“ z 19. storočia, ktorý je v ostrom rozpore so základným biologickým zákonom, ktorý biológovia nazývajú – sebectvo génov. Ide o snahu každého jedinca schopného reprodukcie preniesť svoje gény na budúce generácie. Tento zákon (pud) je taký silný, že niekedy potláča aj pud sebazáchovy, takže matka (a u niektorých druhov aj otec) je ochotná obetovať vlastný život pri obrane svojho potomstva. Prežitie jej génov je dôležitejšie ako jej prežitie. Živočíchy o možnosť uplatniť (odovzdať potomstvu) svoje gény preto bojujú – súťažia. Aj samice, napr. dominantná vlčica v svorke, u samcov je ale tento boj oveľa výraznejší. Samica totiž prenáša svoje gény na potomstvo vždy, nech je otcom ktokoľvek, u samcov to také samozrejmé nie je. (Odtiaľ je aj zásada rímskeho práva - Mater semper certa, pater incertus est.)
Uplatnenie (prenesenie) svojich génov preto zabezpečujú samce dvoma spôsobmi. Jedným je párové spolužitie, dvojica vylučuje minimálne v dobe párenia pohlavný kontakt s iným (tretím) jedincom (holuby, labute, vlci, líšky), alebo háremovým spolužitím, kde úspešný samec vlastní kŕdeľ samíc a žiarlivo odháňa iných samcov (hydina, jelene, dobytok).
Tretia možnosť, že by samica mala okolo seba kŕdeľ samcov a agresívne odháňla iné samice nie je v biológii známy. U hmyzu poznáme síce tzv. matku (včely, mravce) ide ale o jedinú samicu schopnú reprodukcie, robotnice takéto ambície vôbec nemajú. U vyšších živočíchov niečo ako matriarchát vôbec nejestvuje.
A nejestvoval nikdy ani u človeka, jestvoval vždy iba v hlavách uletených „filozofov“. Marx napríklad tvrdil, že lovecká (prvotnopospolná) spoločnosť bola „endogamne exogamne promiskuitná“. Ako na to prišiel, nevedno.  Takýto "promiskuitný“ matriarchát by totiž odstránil zvýhodnenie úspešných (buď silnejších, alebo smelších, alebo inteligentnejších) samcov/mužov, pretože by nijakým spôsobom nebolo zabezpečené že sa u potomstva uplatnia ich gény. A to by viedlo k rýchlej degenerácii celej populácie.  
To že ľudia v praveku vzývali bohyne, nič nedokazuje. Výsostne patriarchálna katolícka cirkev uctieva Matku Božiu – Bohorodičku, rovnako, v reále možno ešte viac ako samotného boha, aj prostí ľudia ju vzývajú oveľa viac. Už samotné názvy „bohorodička“, či „matka božia“ by viedli neznalého človeka k záveru, že ide o matriarchálne náboženstvo.  A v patriarchálnom antickom Grécku bola uctievanou bohyňou vojny ženská bohyňa Aténa. Divoký Ares ťahal za kratší koniec. A čo je pozoruhodné, podľa názoru časti historikov to bol – starší, pôvodný boh vojny.
Mimochodom, človek sa vyvinul z primátov, ktoré uplatňujú háremový spôsob pohlavného života. Z akého dôvodu by vznikajúci praľudia – lovci, prešli náhle na absurdný matriarchát? Pud je silnejší ako rozum. K párovému spolužitiu donútil človeka lovecký spôsob života. Šéf hármu nemohol ísť na lov a zíroveň strážiť hárem. Ani sám zabezpečiť pre svoje ženy a deti potravu. jedniná možnosť bolo podeliť sa o ženy, prejsť na párové spolužitie. Šlo o dlhodobo sa vyvíjajúcu a človeku teraz vrodenú zmenu (aj po milióne rokov ešte ale stále nedostatočne zafixovanú, takže sa občas vyskytuje aj pôvodná primátia polygamia). Čo by ale donútilo lovcov k náhlemu prechodu na matriarchát a k uctievaniu Veľkej Matky? A ktorá žena v tlupe by to bola? Ženy sa dožívali vtedy asi 30 rokov, o 10 menej ako muži, ktorú sopľaňu by lovci uctievali a poslúchali ako Veľkú Matku? (Hovorím o uctievaní, nie o obdivovaní! Pekné žabky obdivujú aj starci :-)
A na záver ešte otázka, ak jestvoval matriarchát, prečo sa ešte aspoň ako atavizmus v ľudskej spoločnosti neobjavuje, keď oveľa starší háremová spôsob života primátov sa ešte v niektorých spoločenstvách objavuje? (O polyandrii v Nepále viem aj ja, ale v tomto prípade nejde o matriarchát!)

Teória matriarchátu bola v 19. storočí zvulgarizovaná bulvárnou tlačou, takže tým sa netreba zaoberať. Ale z Európy poznáme už spred doby ľadovej hlavne vyobrazenia "Venúš" , avšak žiadne vyobrazenia "bohov hromu". To dosť nasvedčuje na ideológiu, ktorá vtedy vládla. Ešte u Keltov mali bohyňu vojny, nie boha vojny. Germáni vymenili Veľkú matku za Boha hromu zač. nášho letopočtu atď. Uctievanie materského princípu neznamená automaticky "vládu žien nad mužmi". Dobrým príkladom je India, kde "materský princíp" stojí na piedestále ale samotné ženy už nie.
Pokiaľ  ide o párové rodiny -  v neolitických spoločnostiach (poľnohospodárov) boli po celom svete rozšírené "dlhé domy" v ktorých ženy  a muži žili oddelene. S tým súvisela rozvinutá a rozpracovaná ideológia, ktorá mala životne dôležitý význam pre spoločnosť. Párová rodina bola s tým životne dôležitým významom v rozpore, nielenže nebola podporovaná, ale zrejme bola aj zakázaná. Z akých dôvodov, o tom môžeme špekulovať. Najskôr prichádzajú do úvahy dva dôvody: 1. zabezpečiť veľa potomkov rodu, viac ako by dokázala párová rodina, alebo
2. zabezpečiť, aby sa rod nekontrolovane nemnožil. Ako to bolo v loveckých spoločnostiach, to je iná vec, ale lovci a kočovníci spravidla nemali nikdy veľa detí, spôsob ich života to vylučoval. Ešte kočovní cigáni, než boli násilne usadení, mávali spravidla 1-2 dieťa na rodinu. Naše oficiálne verzie ako sa žilo v Európe pred dobou ľadovou sú podložené akurát tak na predstavách dávnych autorít. Marx čerpal z prác etnológov najmä z 19. storočia, necituje ich. Ale vtedajší etnológovia poverení svojimi imperiálnymi vládami poctivo chodili po svete a skúmali život domorodcov, aj v tých neolitických dlhých domoch. Ešte výskumy z dvadsiateho storočia popisujú súčasný život v nich a aj to, ako je to tam s výchovou detí, s otcovstvom a materstvom atď.
Čiže pod "matriarchátom" treba rozumieť ideológiu, ktorá uctieva materský princíp, na rozdiel od patriarchálnej, ktorá uctieva "otcovský princíp" stvorenia. Preto sú náboženstvá zásadne patriarchálne a ženy sú v mnohých vylúčené nielen z náboženských ale aj zo svetských funkcií, ale sú vylúčené alebo obmedzené aj v náboženských obradoch. V matriarchálnych spoločnostiach sa teda dá plným právom očakávať opak. Čiže aj to, že muži boli vylúčení zo svetských funkcií a aj z obradov. Neolitické matriarchálne spoločnosti sa neriadili náboženskou ideológiou.
Pokiaľ ide o samčie gény a pod. ... v prírode je to tak, že väčšinou tí veľkí a mocní sú blbí a spoločnosť, ktorá by množila len veľkých a blbých by zdegradovala celkom zákonite.  
Atavizmy - no napr. u Tuaregov muž nesmie vlastniť dom, ten vlastní žena. A pritom Tuarégovia sú mohamedáni!!!!
A priemerný vek neznamená, že sa niektorí ľudia nedožívali vysokého veku. Aj veľmi vysokého veku. Do priemerného veku sa ráta aj detská úmrtnosť. Okrem toho, ak by to aj bolo tak  (ale nebolo to tak), že by stareny mali 30 rokov, kto by asi vychovával deti do dospelosti. A pre deti  a mládež by 40-tnička bola už riadne stará Veľká Matka (tak ako pre mnohú dnešnú školskú mládež sú už 30 roční veľmi starí ľudia).
Kresťanstvom netreba argumentovať, to je zmes zdegenerovaných predstáv zmiešaných s neznalosťou pohanstva z ktorých bolo inštitucionálne vytvorené vo štvrtom storočí n.l. náboženstvo na štátnu objednávku na zmanipulovanie masy obyvateľstva v hospodársky upadajúcej Rímskej ríši. Výsledkom bolo nahradenie spoločnosti založenej na mase slobodných obyvateľov a otrokov feudálnou spoločnosťou, ktorej vládla elita podporovaná cirkvou a zvyšok obyvateľstva boli len inak nazvaní otroci - to všetko sa dialo pod zámienkou "spasenia duší" . Tým sa podarilo vytvoriť spoločnosť, ktorá v podstate permanentne žila vo výnimočnom stave s veľkým obmedzením osobných slobôd vo vyššom záujme. "Kristovi otroci"  do novej ideológie vniesli množstvo svojich dovtedajších predstáv a zvykov, vrátane predstavy o Veľkej Matke, ktorá bola pritom potláčaná už aj patriarchálnym pohanstvom.

Nemá to s podstatou článku nič spoločného, ale keď ste to načali, tak pridám čosi aj ja. Čítal som o sexuálnom správaní goríl, atraktívne samice sa pária s atraktívnymi samcami. Krížom krážom. Vraj je to ochrana potomstva, samec nevie ktorú samicu oplodnil a nezabije jej dieťa v presvedčení, že nie je jeho. Ale neatraktívni zostávajú bokom a tak sexuálne nezaujímavý samec žije s rovnako nezaujímavou samicou v párovom zväzku a vie že dieťa je jeho, lebo tu jeho škratu nikto iný nechcel. V partii opov sú teda dve skupiny, jedna žije rozšafným bohémskym životom, druhá usporiadaným meštiackym zväzkom. Tak ako dnes ludia. Problém môže nastať, ak si neatraktívna samica nájde atraktívnejšieho samca a oheň je na streche. Praveká spoločnosť sa pravdepodobne, či istotne snažila tieto vzťahy riešiť. O tom nepísal Marx, ale Engels. Napísal velmi dobrú knihu: Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Je to dobré, zaujímavé čítanie. Okrem iného opisuje rôzne formy manželstva a v dlhých domoch bolo zrejme praktizované skupinové manželstvo, kde skupina mužov má skupinu žien, súložiť môžu ovšem len vo svojej manželskej skupine a nikdy nie s členom, či členkou inej skupiny. Toto popisuje ešte v 20. storočí český etnograf a cestovatel Alberto Vojtech Frič v cestopise o juhoamerických indianoch. Existujú aj iné, pre nás absurdné sexuálne spolužitia, napríklad u Inuitov ktorí žili v pároch, manželka súložila s každým hosťom ktorý prišiel k nim domov na návštevu. Manželstvo v tých časoch zrejme zabezpečovalo okrem pokrytia sexuálnej túžby aj spôsob ako odvrátiť boj o samice a tým minimalizovať možnosť zranenia, či zabitia člena skupiny, kmeňa.

Poďme k Sarmatom, na prvom obrázku bojuje na lavej strane Sarmat a na pravo sú Skýti. Sarmati bojovali hlavne s kopijou a ten v lavo má v štíte výrez pre požitie kopije pri útoku. Dve postavy na pravo majú na bokoch tulec na šípy a Skýti bojovali ako lukostrelci. Je zaujímavé, že v dejinnom zápase vyhrali Sarmati , kopijníci vyhrali nad lukostrelcami.

Rím, Rimania a ich spôsob existencie to je vred na európskej kultúre, nič horšie od nich nebolo, hádam len Grécka Sparta. Európska civilizácia, kultúra sa rozvinula nie vďaka Rimanom, ale napriek tomu že tu boli.

Príbeh boja Sarmatov s Rimanmi popísal dejepisec Ammianus Marcellinus , stal sa v roku 359 a Rimania vtedy zatlačili Sarmatov na sever od sútoku Dunaja s Tisou, môžme predpokladať že niekam do priestorov Východného Slovenska. Všetko čo povieme ďalej sú len dohady, aj keď podložené. Veci by pomohol seriózny výskum Y-DNA, ktorý je možno aj spravený, ale pre našich historikov je to nezaujímavé. Ako je známe Slovania R1a1 putovali z oblasti južnej časti Sibíre k Dunaju a odtial sa pustili znovu na východ až prišli do južných oblastí dnešného Ruska, ten pochod trval asi 20 tisíc rokov, možno len osemnásť. Vieme že R1a1 majú aj Kirgizi, Uzbeci a ďalšie národy v tej oblasti, ale so Slovanmi okrem YDNA nemajú spoločné Nič. Aká stará je DNA Kirgizov? Sú potomkami tých čo neputovali k Dunaju, alebo sú potomkami tých čo prišli od Dunaja, rovnako ako dnešní Rusi ? Rovnaká otázka platí aj pre Skýtov a Sarmatov. Do Indie vtrhli predkovia Rusov, alebo predkovia Skýtov? Sú predkovia Rusov, Sarmatov a Skýtov tí istí muži? Alebo mali vôbec Sarmati a Skýti R1a1 Y DNA? Boli Sarmati a Skýti Slovania? Mohli byť predkovia dnešných Maďarov?

Dve veci sú velmi zaujímavé. Prvý je príbeh o Hildigisovi, kde Slovania ktorí podla našich historikov tu boli možno druhú, tretiu generáciu, boli polnohospodári a prišli z bažinatých oblastí Pripiate, tak títo Slovania postavili velkú jazdeckú armádu ktorá dokázala terorizovať obyvatelstvo až v Taliansku. Ako je toto možné? Odpoveď sa natíska sama, Slovania a Sarmati boli jedno a to isté.
Druhá zaujímavosť je popis obyvatelov Prahy od Arabských obchodníkov, ktorí o nich jasne píšu, že sú počerní. Prečo? Prečo sú počerní ? Vieme že Češi sa zúčastnili bojov s Maďarmi niekde v Nemecku, kde pomáhali Nemeckému cisárovi, nebojovali tam ako pechota, ale ako jazdecké vojsko. V tých časoch bojovali už ako jazdci? Ďalšia záhada je meno Čechy, Čech. To nevie vysvetliť nikto. Maďari to vyslovujú ako Čeh a Čehy. Ja si myslím, že Pražáci boli Sarmati z východného Slovenska ktorí utiekli pred Avarmi do Boemie a usadili sa v strede krajiny, kde si podrobili miestne Slovansko Keltské obyvatelstvo. Myslím, že Čehy je bojový povel pri ovládaní koňa /čehy /čihy/ a hota/ a jazdecký šík ho kričal pri zoraďovaní do útočnej formácie pri nasadení kopije do boja. Pri útoku na nepriatela najskôr išli hota, teda do prava a mohli strielať z lukov, luk držiac v lavej ruke, po vystrelení šípov zavelili čehy, teda do lava a nasadili kopije k boju. Ten rev ČEHY už nepriatel počul. Na záver tu máme dobre známy svadobný sprievod, ktorý viezol nevestu niekam na Moravu. Podla záznamu mali niekolko sto jazdeckých koní, ako keby tam išli Maďarskí, či Bulharskí kočovníci.
Takže ako som napísal, seriozny výskum Y DNA je viac ako potrebný.

Americký etnológ Desmond Morris napísal, že hľadať vzorce nášho správanie u primitívnych kmeňov v Amazonii či inde v pralesoch je chyba, pretože tieto kmene nie sú v skutočnosti primitívne, ale zaostalé. Nevyvíjali sa, a dôvod ich zaostalosti môže byť práve v ich bizardných sexuálnych zvykoch. Domnievať sa, že naše súčasné sexuálne chovanie je výsledkom rozumu je naivné. Naše sexuálne chovanie je výsledkom nášho podvedomia, našich vrodených inštinktov. Racionálne by bolo žiť v „dlhých domoch“ ako žijú zaostalé kmene na Novej Guinei, lebo takáto spoločnosť by bola ekonomicky oveľa efektívnejšia ako párové spolužitie. Aj sexuálne zvyky Eskimákov sú len bizardnými zvykmi etnika, ktoré neobstálo v súťaži s úspešnejšími a prežilo len vďaka tomu, že odišlo do oblasti o ktorú tie úspešnejšie etniká nemali záujem.
Tvrdiť že silní muži sú zásadne aj primitívni je vulgarizovanie problému.
Dominantní muži nemusia byť silní a tupí, náčelníci kmeňov boli zvyčajne tí najbystrejší z kmeňa. Človek väčšinou nevíťazí v živote fyzickou silou, ale rozumom.
Matriarchát chápaný ako uctievanie ženy je niečo úplne iné ako to, čo si pod ním predstavovali filozofi v 19. storočí. V ich poňatí nešlo o uctievanie, ale o dominanciu žien.
Napísali ste že sa matriarchát v západnej a strednej Európe začal meniť na patriarchát na prelome letopočtov. Omyl. V starom Ríme, ktorého dejiny siahajú hlboko do doby pred n.l. bol celkom jednoznačne dominantný muž. Rovnako ako v antickom Grécku. A aj v Judei bol jednoznačne už tisícročia pred n. l. silný patriarchát (viď Starý zákon – patriarcha Abrahám, Dávidov hárem). A čo starý Egypt a Babylon? Vždy len dobyvační králi s háremom. Ale uctievajúci bohyne. To áno. A je tiež pravda že Judea, Egypt a Babylon už nie sú západná Európa. Ale kultúrne s ňou súviseli. Antickí európski letopisci sa nad ich zvykmi v oblasti sexuality vôbec nepozastavovali.
Prečo by sa mal na prelome letopočtov meniť v Európe matriarchát na patriarchát, keď sa vôbec nezmenili spoločenské vzťahy, ani prostriedky obživy? Ide o závažnú zmenu. Prečo k nej malo dôjsť? Pod vplyvom čoho?
A pokiaľ ide o uctievanie bohýň, znova poukazujem na katolícku Matku Božiu – Bohorodičku. Stala sa de facto bohyňou, rovnocennou partnerkou boha, v silno patriarchálnom náboženstve.
K téme Sarmati.
Áno, asi šlo o slovanské etnikum, ale ťažko to môžeme dokázať, keď nemáme žiaden záznam akým jazykom hovorili. Faktom je, že genetika vyvracia migráciu obvateľstva v Európe, väčšina našich predkov tu žila už pred tisícročiami. Slovania by teda neprišli do prázdnej zeme, zmena jazyka väčšinového pôvodného obyvateľstva na takom rozľahlom území pod vplyvom postupne prichádzajúcich malých skupín Slovanov je viac ako nepravdepodobná. V Bosne majú až ¾ mužov „ilýrsku“ (pôvodnú loveckú - kromaňonskú) haploskupinu I2. Ich predkovia tam teda žili doslova „odjakživa“, tisícročia pred deklarovaným príchodom Slovanov. Jazyk zrejme zmenili oveľa skôr ako v 6. storočí, keď sa ich kultúra stretla so silnou a vyspelou kultúrou šnúrovej keramiky (ktorá sa asi len úplnou náhodou územne kryje s rozšírením „slovanskej“ R1a haploskupiny). A tieto kultúry splynuli zhruba pred piatimi tisícročiami. Zaujímave je tiež, že Homér písal o nejakých Enétoch ktorí prišli na pomoc Tróji. (V tej dobe gréčtina nepoznala hlásku „v“.) Trójsku vojnu kladú historici do doby 1200 rokov pred n.l. Prišli Tróji na pomoc Enéti či Venéti?

To čo sú bizardné zvyky je diskutabilné. Indian žijúci v pralese Amazónky sa môže čudovať nad našimi bizardnými zvyklosťami a nie je ich málo a o čo sme my vyspelejší, keď 70 % obyvatelov Slovenska považuje kúsky mŕtvol významných ludí, tzv svätcov za posvätné relikvie a ich kňaz je telo pána a pije jeho krv. O pracovnom nasadení civilizačne vyspelejšieho obyvatelstva ani nehovorím a naša hrabivosť a nenažranosť otrávila celý svet. Sexualita reaguje na vonkajšie vplyvy ktorým je spoločnosť vystavená, indiáni Severnej ameriky si brali z vyvolenou aj všetky jej sestry za manželky, chlapov bolo málo. V Rusku po vojne sa muž nemusel rozvádzať so ženou, stačilo že odišiel, chlapov bolo zúfalo málo. Párové manželstvá ktoré u nás prevažujú boli dôsledok polnohospodárskej výroby a rozpadu rodovej spoločnosti. Ak sa porovnávajú tieto vplyvy prostredia, tak s velkou pravdepodobnosťou v závere doby kamennej žili aj naši predkovia v dlhých domoch a v skupinovom manželstve. A dnes sme sa pohli kam? Takmer polovica manželstiev sa rozvedie, mladý žijú len tak na divoko, ani sa neberú a navyše velká časť vyspelých štátov považuje manželstvo dvoch mužov či žien sa samozrejmé.

Genetika navyvracia teóriu o migrácii ludí, len jej dáva ten správny rozmer, v čase aj v priestore.

Na stránke O. Cvengroša je preložených pár kapitol z knihy A. Kljiosova, píše že I2 boli skoro kompletne vyvraždení príchodiacimi Keltmi R1b.

„Párové manželstvá ktoré u nás prevažujú boli dôsledok polnohospodárskej výroby a rozpadu rodovej spoločnosti. Ak sa porovnávajú tieto vplyvy prostredia, tak s velkou pravdepodobnosťou v závere doby kamennej žili aj naši predkovia v dlhých domoch a v skupinovom manželstve.“

Dobre, aby sme sa len tak naprázdno nedohadovali, skúsim napísať článok. Aj s citáciami. S vyššie uvedeným tvrdením zásadne nesúhlasím a nie som sám.
A len na okraj, nech sme akokoľvek kritickí k našej civilizácii, chudobnú civilizáciu lovcov v Amazónii môžeme len ťažko považovať za úspešnú. Neposunuli sa vývojovo za tisíce rokov, stagnácia nie je atribútom úspešnosti ale zaostalosti.

Pozorne sledujem túto diskusiu, čakal som, čo na to admin, ale ten má nejakú robotu. Nechcem mať posledné slovo, nech nesvietim, ako posledný diskutér, napíšte po mne niekto niečo

Prikláňam sa k Valamírovi: matriarchát v Európe asi nebol. Valamírove argumenty sú logické. Žena samozrejme bola pre muža (a muž pre ženu) zaujímavá odkedy existujú. Odchylku, "inakosť" považujeme za defekt, niečo, čo nie je normálne, až neprijateľné, odmietame to.

Ak si niekto niekedy z mamutieho kla vystružlikal nejakú postavu ženy nebolo to asi preto, že stružlikal bohyňu, ale preto, lebo chcel zhmotniť svoju túžbu po žene, po nehe, po sexe. Sexuálny pud a vôbec ľudské telo bolo cirkvou posunuté mimo slušnosť, mimo zákon a my sa ostýchame priznať, že k vytvoreniu takýchto "venuší" a bohýň mal "umelec" rovnaké pohnútky, ako chlap, ktorý si otvorí pornočasopis, alebo klikne na nejakú "veselú" stránku. S rozdielom, že ten, kto klikol je konzument, ten, čo strúhal, bol tvorca. Ale pud je za tým v oboch prípadoch. Ale naši vedci potrebujú mystifikovať, zahmlievať, komplikovať, podávať vedecké informácie.
V Ponitrianskom múzeu majú asi 10 cm sošku muža so stoporeným penisom. Samozrejme, že vedátori, čo ju kdesi okolo Nitry vykopali ju nazvali po nejakom bohovi. Naozaj smiešne. Ja by som tú sošku nazval "ženská túžba". Možno ju niekedy dávno milý poslal milej, aby jej dal najavo jeho trápenie, či výzvu. Rovnako vidím matriarchát. Ako nepravdepodobný. Hoci túžba ženy vládnuť v manželstve je silnejšia, ako sexuálny pud :-), alebo pud sebazáchovy.
Slová ako "obscénne", neslušné, vulgárne a pod si vymysleli a spojili ľudia so sexualitou vďaka cirkvi. Cirkev urobila z nášho tela predmet hanby, nízkosti, poníženia pod duchovno, telo je najmä v katolicizme synonymom hriechu. Kvôli tomu dochádza k násilnostiam.
Omnoho viac neslušné je klamať, kradnúť, nepostarať sa o svojich rodičov, o svoje deti, nedodržať slovo, zradiť.

Fakt momentálne nemám čas, ale netreba k výrokom pristupovať s predpojatosťou. Matriarchát v Európe bol, ale v inom význame slova ako to chápe Morgan, Bachofen a podľa nich Engels a 19. storočie. Zbulvarizovanie teórie následne slúžilo zvyšovaniu predajnosti tlače a táto zbulvarizovaná teória potom prenikla do povedomia aj "odbornej verejnosti". Je to niečo podobné výroku "človek pochádza z opice".

Čiže plne súhlasím s výrokom: Matriarchát chápaný ako uctievanie ženy je niečo úplne iné ako to, čo si pod ním predstavovali filozofi v 19. storočí. V ich poňatí nešlo o uctievanie, ale o dominanciu žien.
Ale napr. už následné tvrdenie má zásadnú vecnú chybu:
: Napísali ste že sa matriarchát v západnej a strednej Európe začal meniť na patriarchát na prelome letopočtov. Omyl. V starom Ríme, ktorého dejiny siahajú hlboko do doby pred n.l. bol celkom jednoznačne dominantný muž. Rovnako ako v antickom Grécku. A aj v Judei bol jednoznačne už tisícročia pred n. l. silný patriarchát (viď Starý zákon – patriarcha Abrahám, Dávidov hárem). A čo starý Egypt a Babylon?

Nuž, čo k tomu napísať? keď žiadna z uvedených krajín NELEŽÍ v západnej ani v strednej Európe.
O pár dní s ak tomu vrátim podrobnejšie.

Dovolím si vrátiť sa k podstate témy, teda Sarmatskej ríši. Ja osobne musím vysloviť pochybnosť, či Sarmati mali vôbec ríšu. V krátkosti sme prebrali či Sarmati boli Slovania, alebo či im boli blízki a do akej miery a skúsim zhrnúť ďalšie indície ako mali blízko k Slovanom.
Na Peutingerovej mape sú zakreslení na pobreží Baltu, severné oblasti dnešného Polska, teda v tesnom susedstve Venetov, ktorí boli od nich na západ.
My vieme že boli usídlení v medziriečí Dunaj Tisa odkial sa ich Rimania snažili vytesniť na sever. Sídlili teda od Dunaja až po Baltské more? Ďalej tu máme príbeh o Hildigisovi, ktorý vyvoláva vážne pochybnosti o migrujúcich polnohospodároch- Slovanoch. Jazdecké vojsko s takým úspechom podla Rímskych historikov nemohli byť ani sedliaci akokolvek dlho žijúci na svojom území a silno s toho príbehu cítiť Sarmatov. Teda vychádza mi s toho že Sarmati mali k Slovanom blízko, alebo sami boli Slovanmi.
Zo všetkých historických záznamov o Slovanoch si najviac cením Prokopia /či Prokopiosa/, píše: "Tieto kmene, totiž Slovania a Anti, nie sú podriadené jedinému mužovi, ale oddávna žijú v demokracii a preto o svojich záležitostiach, tak priaznivých, ako aj nepriaznivých rokujú spoločne." ďalej síce popisuje ich vojakov ako pechotu, ale neskôr opisuje oddiel 3000 vojakov ktorý sa pravdepodobne vzťahuje na slovanskú jazdu vedenú Hildigisom. S tej zmienky o odvekej demokracii ja vyvodzujem, že Sloveni, Anti, Sarmati nemali krála a tým ani ríšu, ale tvorili skutočné Libertarianske spoločenstvo, spoločenstvo mužov sebe rovných, ktorí si volili svojich vojenských velitelov, vojvodov a rokovali spolu na snemoch. Myslím že sa dajú porovnávať s Indianmi od Velkých jazier o ktorých spoločenskom zriadení sú podrobné správy. Neplatili dane a vojnových výprav sa zúčastňovali na základe dobrovolnosti a osobného rozhodnutia. Ich "knezi" a bohovia nepotrebovali organizačnú štruktúru a knezi ešte neboli Kniežatmi. Doma žili v klanoch a podla zvykového práva a do vojny ich viedol Vojvoda s Polkovodcami. Vzťah mužov k ženám si dovolím tvrdiť, že bol asi na úrovni dneška, teda viac menej vyrovnaný. Ak chlapi odišli do vojny, tak gazdovstvá riadili ženy a to muselo vyvolávať u chlapov prirodzené uznanie. U nás na západnom Slovensku bolo bežné, že ženy držali kasu, chlap uzatváral obchod, napríklad kupoval koňa, ale žena vyplácala kúpnu cenu.
Naši predkovia boli morálne vysoko na Rímom a z môjho pohladu dnes boli Rimania neskutoční barbari a nič nemení na tom fakt, že boli vyspelejší.

Samozrejme, najprv by sme mohli začať diskutovať o termíne "ríša". Či možno zrovnávať postavenie Atilu s rímskym cisárom? A funkciu a postavenie rímskeho cisára s japonským alebo aztéckym? A v akom prípade ide o štát a v akom prípade nejde o štát? Dostávame sa do akademických polôh rovnakých ako v debate koľko anjelov sa vmestí na špicu ihly (mimoriadne dôležitá debata kedysi na ktorej sa budovalo vedecké meno a spoločenské postavenie). Až sa zhodneme na nejakej definícii, povedzme na základe príkladu Ríma, s prekvapením zistíme, že nám tá definícia nebude sedieť ani na celé obdobie Rímskej ríše. Ani u Sarmatov to zrejme nezačínalo deklaráciou o vyhlásení nezávislosti a ustanovení vlastného štátu a ani to neskončilo "úradným" zrušením. To, že v istom čase neboli tí, ktorí boli známi antickému kronikárovi, jednotní (úmyselne nepoužívam termín historik), že tých čo pozná (zrejme len z počutia z desiatej správy) skutočne popisuje ako amerických Indiánov treba brať s takou vážnosťou, s akou berieme správy tých istých autorov, ktorí píšu, že na opačnom brehu Stredozemného mora žijú ľudia, čo si nosia hlavu pod pazuchou. Teda, pravdivé na ich správe niečo je (že tam žijú ľudia)...
Podliehame klamu, že štát nemôže byť založený na demokratickom princípe. Akonáhle máme spoločenstvo, kde napr. sa prijíma uznesenie kolektívne, na základe rozhodnutia náčelníkov (starešinov) rodov, čiže na základe skutočného demokratického parlamentu, prehlásime, že to ešte nie je štát. Štát je podla toho len diktatúra v ktorej rozhoduje diktátor a ak je tam už parlament (senát), tak len ako panoptikum imitujúce demokraciu. Nuž, nakoniec , aj Avarská alebo Sarmatská ríša mohla byť práve takým panoptikom, v ktorom si síce poľnohospodárstvom sa živiace obyvateľstvo formálne zachovalo demokratické inštitúcie, svojich rodových náčelníkov, ale celkom dobre sa práve títo mohli stať a v prípade napr. Avarskej ríše aj stali len vykonávateľmi vôle toho, kto mal pod palcom ozbrojenú moc. Alebo bola práve tým demokratickým štátom, akým začínal kedysi aj Rím, než sa štátu zmocnila banda oligarchov a nakoniec ho doviedla k zániku. Napr. aj tým, že do krajiny naťahala lacnú pracovnú silu v podobe otrokov, že svoje kolónie rozširovala bez ohľadu na skutočné potreby štátu a pod.
V čom boli Rimania "vyspelejší" ?  "Barbari" vyrábali nádherné remeselné výrobky, mali rozvinuté umenie, duchovnú kultúru, aj kvalitné zbrane. Akurát neboli natoľko degenerovaní a nelipli na bezcennom majetku, nebudovali nezmyselne veľké mestá, skrátka, ich civilizácia sa nezvrhla do absurdnej podoby, ktorá je, žiaľ predmetom nášho obdivu na vrchole ktorého stoja mrakodrapy New Yorku. Nebola nakoniec tým barbarským spoločenstvom v období svojho vrcholu Rímska ríša, ktorá v skutočnosti nebola ani štátom, ale len veľkým väzenským táborom ovládaným bandou zločincov?
Zaujímavú predstavu o štáte má Aristoteles (podľa wiki): Aristoteles:Štát je rozvinuté spoločenstvo obcí alebo politické spoločenstvo ľudí, ktorí sa spojili na dosiahnutie určitého blaha. Základné úlohy štátu spočívajú v zabraňovaní nadmerného hromadenia majetku občanov a nadmerného rastu politickej moci jednotlivca a udržiavaní otrokov v podriadenosti. Ideálny je taký štát, ktorý zabezpečuje maximálnu mieru šťastného života pre čo najviac otrokárov. Otroci a slobodní chudobní sú politicky bezprávni. Ostatní slobodní občania (majetní) majú potom povinnosť podieľať sa na správe štátu. Existujú tri dobré a tri zlé formy štátu (zlé vznikli deformáciou dobrých); dobrými formami štátu sú: monarchia, aristokracia a politea. Zlými formami štátu sú: tyrania (vznikla deformáciou monarchie), oligarchia (deformácia aristokracie) a demokracia (deformácia politey).

To len tak na okraj toho, či Sarmati ( či Slovania) mali alebo nemali "ríšu", čiže štátny útvar na území, na ktorom žili. Zhrnul by som to asi tak, že ako podľa koho.....

V zápisoch byzantských dejepiscoch je mnoho záznamov o Slovanoch, velmi mnoho. Treba rozlíšiť čo sa týkalo Slovenov a čo ostatných Slovanov a posúdiť do akej mieri mohli byť rozdielne ich prejavy a prečo boli rozdielne.
Začal som tieto zápisy čítať nanovo, jednoznačne z nich vyplýva úroveň vojenstva, ktorá je excelentná a my sa môžme snažiť zodpovedať prečo to tak bolo. Tiež sa dočítame o ich spoločenskom zriadení, jednoznačný záznam o demokracii, o vojvodoch ktorí ich viedli, absencia kniežat a králov a zároveň informácie o právnom systéme vo vzťahu k zajatiu v boji, ale aj zodpovednosti za bezpečnosť hosťa. Ak zoberieme v úvahu, že všetky tieto deje, prejavy mali oporu v tradícii, tak sa môžme baviť o období niekolko storočí pred konkrétnym záznamom dejepiscov. Napríklad jazdecké vojsko Slovanov ktoré išlo s Hildigisom na vojenskú výpravu ďaleko za hranice. Jazdecká armáda a ešte k tomu výťazná, čo v značne menšom počte výťazí nad početnejším nepriatelom sa nedá vybudovať zo dňa na deň. Tam musí byť tradícia. Rovnako ako vzťah k otroctvu a osobnej slobode protivníka. Otroctvo vzniklo ako náhrada vezenia, pričom Grécko Rímsky pohlad bol o prevzatí práva na život o ktoré zajatec prišiel v boji, víťaz ho mohol zabiť, ale nespravil to, za čo mu patrilo právo nad jeho životom. Rimania tento vzťah doviedli až do absurdnosti, ale Slovania naďalej rešpektovali práva zajatca na jeho život a len dočasne mu obmedzili slobodu, aby nemohol proti nim bojovať a navyše sa ho snažili prevychovať. To je niečo unikátne, aj v porovnaní s indiánmi od Velkých jazier, ktorí tiež poznali otroctvo. Takýto stav mysle sa nedá dosiahnuť za jednu generáciu, to muselo byť myšlienkové dedičstvo desiatok generácií.
Myslím že až tak z vody nevarím.

Otroctvo vzniklo nie ako náhrada väzenia, ale ako potreba lacnej pracovnej sily na práce, do ktorej sa majiteľom otrokov, trestancov, nechcelo.

Súhlasím, ale to bolo až sekundárne. V prvých vojenských stretoch išlo jednoznačne o pozabíjanie nepriatelov. V Európe sú vraj tri archeoologocké nálezy s takýchto stretov a víťaz vyzabíjal všetkých mužov, starých ludí a deti a zobral si len mladé ženy, budúce matky ich vlastných detí ako vojnovú korisť. Vo chvíli keď víťaz nezabil svojho nepriatela, musel riešiť čo s ním. Ak by ho prepustil, musel by sa obávať jeho pomsty. Vezenia neboli, lebo to spoločnosť nebola finančne schopná uniesť. Tak jediné riešenie je otroctvo, ktoré znamenalo že zajatec musel pracovať a boli obmedzené jeho ostatné práva, napríklad nesmel sedieť pri spoločnom ohni. Odporúčam pozrieť kultúru indianov od Velkých jazier.
Otroctvo malo aj iné form, treba si pozrieť rozdiel medzi Spartou a ostatnými Gréckymi štátikmi. Ak Rímske otroctvo bolo zvrátenosť, tak Sparta bola čistokrvná zvrhlosť. Oni nemali osobných otrokov vo svojom vlastníctve, ale mali zotročení celý druhý národ a terorom ho udržovali v otrockom stave. Spravodlivosť zvíťazila, Sparťania vymreli a tých posledných pár desiatok čo prežili vlastný úpadok zobrali Rimania do otroctva.

Súhlas. Tradícia sa nedá vybudovať zo dňa na deň. Ale ani jedna veľká v izolovaných spoločnostiach. Cestovatelia hovoria, ako to vyzeralo (á) u afrických kmeňov, kde stačí prejsť do susednej osady a tam platia už celkom iné pravidlá. Čo je v jednej osade povinné, to je v druhej zakázané a trestné, stačí prejsť cez kopec, cez les či cez rieku pár kilometrov. Na vytvorenie silnej a spoločnej tradície treba mať ZJEDNOTENÚ spoločnosť s jednou autoritou. Čo z toho vyplýva? Že Slovania ani v staroveku netvorili neorganizovanú hordu samostatných rodov, veľkorodín či malých kmeňov, ale boli súčasťou veľkého spoločenstva, ktoré bolo nositeľom spoločného jazyka a spoločných tradícií. My dokonca poznáme mená a trocha aj dejiny niektorých tých spoločenstiev.
K tým otrokom. Je veľa foriem. Otroctvo máme vo svete aj dnes a pritom jeho konkrétnu formu mnohí vnímajú ako slobodu.

Možno by bolo dobré začať od definície slova "ríša" a pri tom uvažovaní o definícii som si uvedomil, že my Slováci vlastne nemáme ani svoje vlastné pomenovanie pre štát. Ríša je z nemčiny a Stadt - štát asi tiež, královstvo je od slova kráľ, to zasa od Karol, či koruna, možno to kniežatstvo, ale to nevieme či sa používalo. Takže namiesto štátu snáď "otčina", alebo "domovina", možno "vlasť". Vlasť sa mi pozdáva najlepšie, je to od slova vlastniť, teda túto zem vlastníme my, Sarmati, či Sloveni.
Pojem ríša vo mne evokuje niečo viac ako vlasť, nejaký agresívny národ, či vládca sa zmocnil vlasti iného, či iných národov, zbavil pôvodných obyvatelov ich slobôd a prinútil ich pracovať nejaký čas zadarmo pre ríšu.

Píšete: "Podliehame klamu, že štát nemôže byť založený na demokratickom princípe. Akonáhle máme spoločenstvo, kde napr. sa prijíma uznesenie kolektívne, na základe rozhodnutia náčelníkov (starešinov) rodov, čiže na základe skutočného demokratického parlamentu, prehlásime, že to ešte nie je štát. Štát je podla toho len diktatúra v ktorej rozhoduje diktátor a ak je tam už parlament (senát), tak len ako panoptikum imitujúce demokraciu."

Nijako neodporujem tomu čo ste napísali, ako som už uviedol, tak moja predstava o vlasti Slovenov je o Libertarianskom spoločenstve a úplne zhmotnenie mojej predstavy je popísané v dielach o Indianoch Severnej Ameriky, kde väčšina týchto kmeňov žila v rodovej demokracii. Volakedy sa o nich písalo ako o kmeňoch, dnes asi nikto nepochybuje že to boli národy. Myslím že Slovania okolo roku nula sa podobali spoločenstvu Čerokíov / https://cs.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cerok%C3%ADov%C3%A9 /, alebo spoločnosti Irokézov / https://cs.wikipedia.org/wiki/Irok%C3%A9zov%C3%A9 /
Dôležité je uvedomiť si že ovládali určité územie, ktoré bolo ich vlasťou a nepotrebovali k tomu krála, ani knieža, ani církev, ani dane.

Sloveni mali názov pre svoj spoločenský útvar "stolica". Z toho napr. "Nitrianska stolica", "Stoličný Belehrad". Na stolec (magický kameň, predchodca trónu"), bol nastolovaný knieža. Knieža sa v iných jazykoch nazývalo kráľom, koenigom, cisárom, cárom a pod. Neskôr v slovenčine termín knieža nadobudol iný význam. Rovnako "stolica" nadobudla význam "kraj", ako administratívna súčasť štátu - kráľovstva, ktoré sa skladalo z viacerých "stolíc". Kráľ bol potom vlastne "veľknieža" - knieža kniežat. Veľkniežatstvo sa však nazývalo už "královstvo" Pôvod významu "kráľ" sa uvádza podľa Karola Velkého, ale nemusí to byť pravda.

V najstarších záznamoch o Slovanoch /Byzantských/ sa kniežatá nespomínajú. Aj Bulhari keď vpadli na Slovanské územia nad Dunajom tak nevyhnali kniežatá, ale ich vojvodov. Myslím preto, že v tom čase, teda po 7.-8. storočie kniežatá, teda knezi boli ešte stále len to čo ich meno naznačuje, boli kňazmi. Slovania spravovali svoje veci spoločne, teda na snemoch a ak nemali jedného vládcu, to znamená že vojvodu volili ako vojenského velitela a pretože Bulhari vyhnali z pomerne malého územia vojvodov a nie vojvodu, tak je zrejmé, že obyvatelia v nejakom okruhu si volili svojho vojvodu a každý takýto okruh mal svojho vojvodu. Teda neusádzali na stolec knieža a nemohli volať svoju vlasť Stolicou. Knezi s kumulovanou funkciou vojvoda sú spomínaní neskôr, či sa knez stal aj vojenským velitelom, alebo naopak, vojenský velitel Vojvoda sa stal zároveň knezom ťažko povedať. Ale keď sa to udialo, tak potom nastoloval svoju moc nad okruhmi slobodných ludí, ktorí si do toho času vojvodov volili. A tam kde ju nastolil, tam vznikla stolica, správny okrsok, župa. Možno že Stoličný Belehrad bolo miesto vzniku Kniežatstva, možno bol prienikom kultúry Slovenov a kočovníkov, možno na stolec sadal vojvoda ešte v čase keď bol volený.
Mám s toho pocit, že ešte aj Mojmír bol volený vojvoda a podobne aj Rastislav, ktorého volbu prišli ovplyvniť Frankovia. A keď Rastislava zajali Frankovia, tak lud si zvolil svojho vojvodu, Rastislavovho príbuzného o ktorom sa píše že bol Knez.

Mohli volať Sloveni svoju vlasť Otčina? Mohli volať svoju vlasť Domovina? Domovina je od slova domov, to zasa od dom, ale je Dom slovanské slovo? Ako sa dostalo do Nemčiny, kde je Dóm pomenovanie pre velký chrám? Prevzali sme Dom od Nemcov, alebo Nemci od nás? Alebo to bola jednoducho Zem, éto naša zemlja, alebo Chorvatsky, ovo je naša zemlja.

Nemyslím si, že sa na základe byzantských či iných cudzích prameňov dá tak skalopevne tvrdiť, že Sloveni, Slovania nemali kniežatá v tom čase, ale že mali vojvodov. Vojvoda je vodca vojakov, zatiaľ čo knieža bol vodcom kmeňa, všetkých obyvateľov. Je vylúčené, žeby v siedmom-ôsmom storočí Slovania mali len vojvodov a nemali nastolované kniežatá (na kameni), lebo nastolovanie bolo veľmi dávnym zvykom, nie nápadom z deviateho storočia. Je pravdepodobnejšie, že Byzantínci a iní jednoducho nerozumeli našej terminológii a hierarchii. Po ďalšie, nastolovanie (na kamený stolec) sa zrejme netýkalo len najvyšších kniežat, ale v podstate aj iných podobných funkcií týkajúcich sa menšieho celku (napr. rodových starešinov) . Čiže aj vojvodov.
Krajinu nazývali stolicou podľa stolca a tiež župou. Z iných prameňov vieme, že krajinu stotožňovali s menom hlavného hradiska. Svoju obec, sídlo rodu nazývali "dedinou" - dedovizňou, čo je odvodené od deda a dedenia. Všeobecné označenie pre "štát" ani mať nemuseli. Vlasť je v podstate "dedina". Aj otčina je  v tomto zmysle "dedina". V podstate je to "vlastníctvo", nič vznešenejšie, ten význam bol "vlasti" podsunutý oveľa neskôr. Dom bude najskôr z latinčiny. Slovania mali "chyžu" a Nemci zasa "chatu". Nestor v 12. storočí nazýva krajinu Slovenov "zemou". lebo Rusi tak nazývali krajinu. Podf našou zemou, našou krajinou tak najskôr mysleli to, čo my dnes vnímame pod pojmom "štát". Ale ako vieme, aj dnes poniektorí pred názvom štát, či republika uprednostňujú slovné spojenie "táto krajina".

Je možné že byzantský letopisci nerozumeli, aj keď porozumieť a poznať okolité národy bolo pre nich životne dôležité a letopisec bol často z vyšších, či najvyšších vrstiev spoločnosti, teda mal prístup k informáciam ktoré zhromažďovala ich diplomacia.
Rovnako Frankovia z obdobia po rozpade, porážke Avarov spomínajú len vojvodov, teda vojenských velitelov. Samozrejme že z istotou sa nedá tvrdiť nič, ale aj iné národy mali dvoch vodcov, často jeden bol duchovný a druhý vojenský a často boli volený už len z jednej rodiny, či z niekolko málo rodín. Všetky poznatky čo máme vypovedajú o tom, že Slovania mali dvoch vodcov a zahraničný pozorovatelia prichádzali do styku len s tým vojenským, preto sa spomína vždy len vojvoda.
Usádzanie na stolec bol zrejme starodávny zvyk, lebo slovo "nastolovanie" v zmysle korunovácia sa vžilo v reči aj v iných zmysloch, najmä uviesť niečo do praxe, do života, napr. nastliť mier, nastoliť poriadok či teror. Nastolovanie nebolo výsledkom dedičských práv, ale demokratických procesov.
Podla niečoho sa pomenovávali a to pomenovanie ostalo podnes a odráža sa skoro vždy v názve krajiny, napríklad tvrdili o sebe že : To sme my, Mar-ha-ri, zabijáci a tototo je Marharija, naša krajina, krajina zabijakov. :D / to sa našťastie nezachovalo/.

Som rád, že sem sa viac menej zhodli, lebo to možno nasvedčuje, že uvažujeme správnym smerom. Aj v tých dvoch vodcoch. Jasné je, že v deviatom storočí a najmä pokiaľ ide potom o kresťanských biskupov, títo sa už dostali do inej pozície a na čelo krajiny sa dostal knieža, ktorý bol zároveň "vojvodom". Od demokratického nastoľovania sa prechádzalo k totalitnej korunovácii. Akurát sa nezhodneme v tých "zabijakoch". Ono ani kresťania, keď išli do boja a vzývali pritom napr. p. Máriu, tak nemali na mysli v tejto súvislosti nič spoločné s pôrodom.

Pod dojmom Svetomírovho príspevku mi napadá moju mysel dotieravá myšlienka, či J. F. Kenedy nebol J.F. Kende, že by aj on bol od nás?
Kresťanský vojaci pred bojom vzývali Mariu, alebo Ježiša aby ich ochránili a nie aby im pomohli v zabíjaní. Kresťanské desatoro a prikázanie nezabiješ sa obchádza dosť blbo.
Bojovníci bez ideologických predsudkov nemali problém kričať "zabijeme vás". V tom pokriku Mor ho nie je dôležité slovo Mor, lebo to môže byť v rôznych významoch, ale slovko "ho" ktoré sa môže shodovať s inoslovanským " go". Teda otázka, koho? odpoveď - ho, otázka kogo? Odpoveď "go". Ak je ho ukazovacie zámeno, tak potom MOR má jednoznačný význam.

Walibuk, bingo! Keby som to napísal ja, vyčítal by ste mi, že sa riadim pocitmi. Mám viacero takýchto "bláznivých" spojitostí. Vyzerá to tak, že Huni sú stále medzi nami a na mnohých miestach dodnes vládnu. Predsa to bohatstvo, ktoré kedysi nakradli niekto dodnes oprašuje a z neho ťaží. Hádajte, ktorá skupina obyvateľstva miluje zlato (aj ho vlastní) a do práce sa im nechce?
Áno, aj rodina Kedyho, Kendefyho odídená z Rumunska, Anglicka zakotvila s bielymi rukavičkami práve tam. Kennedy je Kendy, Kendefy, Knedz, Kňaz...Vládca.

Morho! kričali u Sama Chalupku. Inak v originále vraj Marha! No a to je trocha o inom už.

Používa sa "mar" aj "mor" v približne rovnakom význame. Zomrelý leží na marách, márne /ničotné/ je snaženie, ale umorovať zmenku, zmoril som sa /zničil/, mor /zničujúca smrtelná choroba/. Takže význam Mar je totožný s Mor, alebo mohol byť totožný v tej dobe a to "ha", to môže byť aj zle zaznamenané "ho". Sme zvyknutí na iné latinské skomoleniny slovanskej reči. V každom prípade bojový pokrik Marha nám velmi presne určuje kde bola Marharia.

Kennedy bol Írsky katolík. Je niečo okrem podoby mena čo by ho radilo nie k Írom?

Kennedyovci prišli do USA z Írska. Neznamená to ale, že do toho Írska nemohli prejsť z UK, kde celkom určite prišli Kemdeffyovci z Rumunska. Vôbec sa to nevylučuje. Ale neznamená to, že to píšem vážne, len fantazírujeme, ako aj s marha, mor ho. V oboch prípadoch azda tušíme pravdu, ale nedokážeme ju.

Bojový pokrik "Zabi ho" je celkom od veci, nehodný pre civilizovanú spoločnosť. V tej sa bojuje za vznešené ideály a pod zástavou svojich patrónov - bohov. Zatiaľ nefantazírujeme, ale uvažujeme ako jazykovedci zo SAV, ktorí sú presvedčení, že napr. meno Mojmír znamená "Môj mier". Takže neklesajme na ich "úroveň" a ani nerobme z našich predkov primitívov. Aj Mojmír sa píše v dobových dokumentoch Mojmar. Mar, samozrejme = mor aj mir. V tomto zložení neoznačuje "Môjho zabijaka". Ešte by sme mohli z toho vydedukovať "Mojasmrťa", Moje more, Moja námaha atp. Čiže tadiaľto cesta nevedie. Tadiaľto - bez znalosti o reáliách danej doby, len s nimi sa dajú pochopiť mená, názvy aj bojové pokriky.

Len dnešné špeciálne vojenské jednotky útočia a zabíjajú s mrazivým tichom. Policajné jednotky pri zásahu kričia a kričia extrémene hlasno s cielom zastrašiť nepriatela- zločincov. Začínajú výkrikom polícia, polícia a revú ďalšie pokyny. Neoznámia to slušne, dobrý deň, tu polícia, vykonáme nebezpečný zásah namierený proti Vám, prosím lahnite si tvárou na zem... Pred bojom vždy vojaci kričali, alebo robili hluk, tak vznikli vojenské kapely, tak vznikol legendárny pokrik Sovietskych vojakov v druhej svetovej vojne-urááá, revali indiáni, Kelti si búchali po štítoch a v šialenom bojovom amoku odhadzovali svoje šaty, všetko to malo za ciel dodať si odvahu a zastrašiť nepriatela. Sarmati útočili priamo na cisára, mali jedinečnú šancu zabiť toho netvora, hlavu tej Rímskej nenažranej obludy. Je to tak nepravdepodobné, že kričali "zabite ho !!!" ? Rovnako však môžme Mar-ha interpretovať trochu slušnejšie, napríklad : zničte ho, alebo ako je dnes oblúbené: spacifikujte ho. Útočiaci vojaci nikdy nie sú civilizovaný, sú to krvilačné šelmy.


My máme dva zápisy, podla Bavorského geografa vieme, že smerom od severozápadu na juhovýchod v jeho opise krajín a národov sú za Boemanmi - Čechmi uvedení Marharii - asi Moravania, za nimi sú Bulhari a tam kde sú podla Orosia uvedený Gréci, su tu menovaní Merehani, čo je interpretované ako druhí Moravania. Podla tohoto zápisu sa Marhari, asi Moravania nachádzali od Čechov až po Bulharov. Druhý zápis je práve o tom pokriku MAR-HA pri útoku Sarmatov na Rímskeho cisára. Písať o podobnosti Marha a Marhari je asi rovnaké fantazírovanie ako písať o podobnosti Slovensko a Slováci.
Medzi výkrikom Marha a záznamom o Marharii je však niekolko storočí a zároveň je nutné pripustiť aj druhú možnosť, že nekričali bojový pokrik, ale prevolávali meno svojho národa. To ako keby Maďari - policajti kričali pri zásahu Maďar !!! a my pritom vieme z youtube, že proti utečencom zasahujúci maďarský policajt kričal: gou bazmek gou. Tomu ten exulant istotne rozumel a my sme sa zasmiali. Pravda je taká, že ten chlap chcel podvedome šíriť okolo seba strach a dodať si guráže, teda zbaviť sa vlastného strachu.

Z istotou sa dá o dobe pred približne 1200 rokmi tvrdiť máločo. Aj tie jednoznačné zápisy, ktoré tvrdia že najjasnejší náš pán kráľ slávne zvíťazil v iných análoch až tak jednoznačne nevyzerajú a vyzerá to často tak, že najjasnejší pán král sa len tak tak zachránil útekom z boja. O tom čo je zapísané môžme viesť rôzne logické úvahy, s rozličnými závermi.
Veď zápis Marharii môže byť len franská skomolenina Moravani, ale rovnako sa pospolití lud môže nazývať Moravani a páni s mečom na koni sa môžu volať Marhari a Moravani môžu byť Sloveni a Marharii môžu byť Sarmati.

Tá možnosť volnej interpretácie pri dejinách niektorých ludí desí a iných nadchýna.

Walibuk spájať marha a Marhari je logické. Už som to tu uviedol. Nie je to vôbec fantazírovanie najmä ak si všimneme Marhát nad krajinou.

Bazmeg znamená po maďarsky pojeb. Musel som to napísať, taký je jednoznačný preklad.

Ten pokrik mohol byť nie marha, ale Marhariííííí (Marhari do boja) to je logické. Riman zapísal marha - lebo Riman. Dobre, že nenapísal marharus :-)

Ešte tak vedieť, podľa čoho sa tí Moravania vraj nazývali Marhari. Alebo sa tak ani nenazývali a preto ani nemohli volať to cudzie skomolené meno? Alebo sa tak nazývali a Moravanov sme si z nich urobili až my? Alebo volali meno svojho božského patróna, podľa ktorého sa nazývali? Nazývali sami seba oni Moravania alebo Marhari? Alebo to starí kronikári trocha domotali....

Chcelo by to asi samostatný článok so samostatnou diskusiou.

Všimnime si názov Morava. V Semohradsku je to Marmureš, Mureš, Morota. Samozrejme, že tam došlo k masívnemu komoleniu Dákmi a Maďarmi a...Je tam množstvo priezvik Murešan, Marušan, Morut. My máme na východe obec Marhaň, potom dlho nič, a zrazu Zlaté Moravce, veľmi časté mená Moravec, Moravčík, ktoré sa vyskytujú aj v okolí Nitry (prisťahovali sa do väčšieho mesta z Moraviec?). Ale nad Nitrianskou Blatnicou je už Marhát a mená Marhaník, Marhanec. Na Morave sú mená Marhoun, Marhold (franský vplyv?). Toto nemá nič spoločné s maďarmi a ich marha. Predsa si len ťažko pripustíme, že prišli )trebárs Huni) a povedali hanlivo na Radošíncov - ste marhy = hovädá a oni si pomenovali kopec Marhát, alebo seba Marhari. Somarina. Pre seba uzatváram fantazírovanie, nedopátrame sa.

Chcelo by to už nový článok, ale myslím si, že to marha súvisí so Sarmatmi. Lebo mar a mir a mor znamená od Perzie až po Maroko v menách a tituloch označenie "pán". Arabi tomu však nerozumejú, tak ako nechápu, čo znamená napr. meno Muamar (Mojmír). A teraz už len dopátrať sa, ako nazývali toho svojho "najvyššieho" pána Sarmati a sme doma. Marha!

Ak sa kopec volá Marhát, tak to môže byť skomolenina, alebo v nejakom nárečí vlastne "Veľký kopec". Napr. maďarsky je síce hát šesť, ale hegy -heď je kopec.

O aký jazyk ide, netuším, ale chorvátsky je hat napr. klobúk - a ten má tvar kopca, takže to môže byť napr. chorvátske alebo sarmatské meno. Mar je náš dnešný mir v zmysle veľký. Takže súhlasím - Marhát bude Veľký kopec. Maravania by podľa toho mohli byť aj "páni", alebo ctitelia "Mary". Nuž a do bitky sa vrhali buď za Boha, alebo za národ, podľa toho, čo to Marha! znamenalo.

Toto je ale výsledok fantázie, chlapci. Nejaký dôkaz, indíciu, nejaké vodítko. Veď to stojí na vode. To nieeee. Aj keby to hneď mal byť veľký kopec, potrebujeme niečo aspoň kvázi seriózne. To sa rovno dohodnime, že Nitra je od Ni trä - nie traja. A pliesť do toho maďarčinu už vôbec nie. Marhát bol za Marehanov - tam je kľúč.

Nuž ale veď vodítko máme. Mar má význam "veľký", mocný a pod. Od toho je odvodené aj slovo "pán" a "knieža". No a hát ako napr. chorvátčina dokladá, je slovo označujúce tvar aký má kopec. Tu nejde o maďarčinu. Aj v madarčine sú slová, ktoré majú dávny pôvod - napr. kor - kruh. Takže podobnosť môže byť. V slovenčine síce nemáme "hát" ako slovo pre kopec, ale máme slovo "hať", možno od kopca hliny, prekážky ktorou sa "hatalo".
A medzi TRA v slove Nitra a TRAJA je naozaj súvislosť, ale to by som už veľmi odbočil.

Bolo by zaujímavé pozrieť nejaký sarmatský text, alebo text v starej, neslovanskej chorvátštine. Neviem, kde by sa to dalo nájsť. Ale je zaujímavé, že sa uvádza, že pôvodne Sarmatmi boli aj Anti, tiež Alani a iní. Napr. aj Jazygovia. Podľa mňa Jazygovia=Slovania, lebo jazyg=slovo. O Alanoch nemeckí autori pritom píšu, že to boli Germáni. Akurát, kde by sa tam kdesi pri Azovskom mori nabrali Germáni! Alani boli spojencami Vandalov v istom čase Nemeckí autori považujú Vandalov za Germánov. Lenže Vandali budú predsa Vinidi-Veneti. A Veneti sú opäť sarmatskoslovanský kmeň. Je prirodzené preto, že sa spojili so scojimi príbuznými Alanmi.
O tejto problematike by bolo dobré napísať článok, lebo o tomto sa takmer nič nevie a nepíše. Teda o spojení a vplyve Sarmatov a Slovanov. Potom je aj logické, že máme také slová v slovenčine, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako cudzie. Napr. ten Marhát.

Jazyk Sarmatov - ktovie či sa niekde zachoval. Ale zrejme nebol tak veľmi odlišný od slovanských jazykov, keď sa v Európe rozplynul. Je aj taká teória, že Slovania vlastne vznikli vďaka Sarmatom a to tak, že zmiešaním dávneho jazyka Európanov neindoeurópskych so Sarmatmi vlastne vznikol slovanský jazyk odlišný tým od jazyka Keltov, Germánov a Románov. Treba však zobrať do úvahy aj to, že aj te ostatné jazykové skupiny sú indoeurópske, tak zrejme aj ten "predslovanský" jazyk bol indoeurópsky. Možno že Slovania vznikli z Keltov zmiešaním so Sarmatmi.

K etnogenéze Slovanov a Sarmatov existuje niekoľko názorov, vrátane toho, že Sarmati mali vpyv na vývoj slovanských jazykov, ktoré na rozdiel od západných patria do satemovej skupiny a pod. Zaujímavé by zrejme bolo aj zamyslieť sa nad vplyvmi v ideológii, spoločenskom živote atd. Napr. grécky autor Skylax vo štvrtom storočí p.n.l. a rovnako aj Plínius hovoria o tom, že Sarmatom vládli nie muži, ale ženy!!!!!
Potom máme správy o Amazonkách, ktoré sú zrejme odrazom tohto. Je pravdepodobné, že Sarmati k nám priniesli ako termín boh, tak aj vieru v Perúna - boha hromu ako ústrednej postavy panteónu. Ale to je zasa v rozpore s tou vládou žien.

Podľa Pavla Jozefa Safárika... " Slovania sídlili od nepamäti a po dlhé stáročia pred narodením Krista v európskej Sarmatii, ktorá sa rozprestierala od ústia Visly až ku Karpatom, odtiaľ až k ústiu Dnepra, pozdĺž pobrežia Azovského mora až k Donu a odtiaľto hore až k Bielemu moru a Archangelsku, tam na brehoch Baltského mora dali im podľa Nemcov, sídla ktorých zaujali, meno Veneti (Heneti, Vinidi, Vindi), tu na Dunaji zasa a na Azovskom mori Byzantínci, pravdepodobne podľa gréckej obmeny slova Henet, Vend menovali ich Anti - Proti domnienke, že najstaršie sídla mali Slovania pri Meotskom [Maeotis palus (lat.) — starý názov Azovského mora] mori na hornom Dnepre a na hornej Volge (Dobrovský, Geschichte der böhmischen Literatur, str. 9, podľa Pliniovej výpovede o Srboch, Historia naturalis, str. 1, kniha 6, hlava 7), svedčí veľký počet slovanských kmeňov a množstvo národa, ktoré istotne po toľkých vojnách, po vyničení alebo splynutí väčšiny kmeňov, napr. v Nemecku. Uhorsku, Dácii atď., sotva by mohlo byť menšie ako teraz. Slovanov sídliacich pri Baltskom mori pre ich jantar poznali najskôr Féničania, a keď sa jantár stal dôležitým predmetom obchodu, začali ich poznávať aj Gréci. Tak pozdĺž Baltského mora smerom od Lübecku, ako aj na popredných ostrovoch Baltského mora stavali si prímorské mestá. Južným Slovanom prvý podnet pre rozšírenie sídel dali zas pravdepodobne Góti, ktorí sa r. 250 boli usadili v Dácii a na Čiernom mori. Druhá, ešte lepšia príležitosť sa im naskytla za cisára Aureliána (270), ktorý sa dobrovoľne vzdal Dácie, rozprestierajúcej sa od Dunaja medzi Tisou a Alutou - ( Oltul rieka v Rumunsku ) až ku Karpatom a k Bastarnským Alpám, a rímskych kolonistov presídlil za Dunaj do Moesie -   ( v staroveku rímska provincia medzi dolným Dunajom a Balkánom. Horná Moesia sa rozprestierala na území dnešného južného Srbska, dolná Moesia v dnešnom Bulharsku na východ od Sofie ) „ ...

Možno je moja otázka trocha naivná, ale keď bola ríša, mala aj svojich panovníkov a svoje hlavné mesto? Prečo o nej vieme tak málo. Priznám sa, že som v podstate o tomto vôbec nič nepočul, ani v škole ani inde.

ak budete čítať pozorne, odpoveď na svoju otázku dostanete hore, hneď na začiatku témy z 31. augusta "Sarmati a ich naša ríša". Možno k doplneniu skúste aj texty P. J.Šafárika v linku : http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1787/Safarik_Slovanske-starozitnosti-II/2#ixzz4MgieET2j resp. podľa chronológie histórie a kultúry Rusínov http://www.rusyn.sk/data/files/13.pdf hlavným mestom Sarmatov bolo mesto Metropolis, /podľa greckého pomenovania/, Metropolis stál na mieste dnešného Kyjeva alebo http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=395

Dá sa len súhlasiť, že aj keď sem tam niekto o Sarmatoch napíše, nie je im ani zďaleka venovaná patričná pozornosť. Nie je to len pre nedostatok informácií. Sarmati sa akosi nikomu veľmi do dejín nehodia. Ani Slovanom, ani Germánom. V čase, keď historici trpeli oveľa väčšou (auto)cenzúrou, tak jednoducho spájať Slovanov so Sarmatmi nebolo žiadúce. Svoje o tom vedia napr. Chorváti. Sarmati však patria do našej etnogenézy, rovnako ako napr. Valasi, ovplyvnili náš jazyk, zrejme aj náboženstvo a dlho po tom čo ako etnikum zanikli, ich rody stáli na čele kniežatstiev - už ako slovanské. Nie je to nič dehonestujúce, roľníci orali, bojovníci strážili a bojovali. Nič nie je na tom ponižujúce, dať si opraviť hrniec drotárovi, teda dnes hovoríme "profesionálovi" (obrazne, hrnce zostali, drotári vymizli).

Myslím, že Germáni len zožali, čo si samotní Slovania zasiali. Veď kto, či čo bránilo Slovanom, aby pestovali svoju kultúru, svoje dejiny: Toto som našiel napr. u Šafárika o Poliakoch:

Z týchto kronikárov si Martin Gallus, inak dosť priemerný spisovateľ, počína predsa len ešte ako-tak nesmelo, no jeho nástupca Kadłubek, časom pôsobenia a duchom veľmi blízky uhorskému notárovi kráľa Bela III., hovoriac o najstaršej dobe poľského národa, všetečne zanedbal všetky povinnosti súdneho historika. Neobviňujeme ho preto, že tam, kde sa z hodnoverných prameňov o dejinách starých Lechov nemohol nič dozvedieť, o nich nič nehovorí, ale preto, že ľudové poviedky a povesti, ktorými začína svoje dielo, mal pre potomstvo verne spísať v živom poľskom jazyku, no on ich preoblieka do neprirodzeného, obludného latinského šatu, a to tak, že keď má hovoriť o Slovanoch, Nemcoch, Pečenehoch, Plavcoch, o Boleslavovi a Kazimírovi i jeho koňovi atď., tára kadečo zo svojich latiníkov prevzaté o Partoch, Getoch, Dákoch, Bastarnoch, Mardoch, Tibianoch, o Júliovi Caesarovi, o Alexandrovi a jeho koňovi Bucefalovi atď., priliepajúc tieto mená národom a osobám, ktorým ony neprislúchajú, a slovanské dejiny tak nemiestne a nezmyselne zapĺňa zdrapmi z rímskych klasikov. V tom nekritickom neporiadku sa poľskí letopisci vzájomne pretekali, takže bezočivý Kadłubek zjavne predstihol skromného Galla, sám však za svojimi nasledovníkmi ďaleko zaostal

Veľmi to pripomína napr. aj českého Kosmasa, ktorý slovanských bohov pomenúva latinskými názvami. Preto takmer nič nevieme zo svojich starších dejín , ani o Sarmatoch. Kresťanskí autori pestovali kultúru kolonialistov, nie domácu.

Ospravedlňujem sa, nebol som až tak nepozorný, len som akosi podvedome myslel, že od nás je do Kyjeva ďaleko a že nejaké významné sídlo Sarmatov mohlo byť aj niekde u nás. Neviem si vôbec predstaviť, ako mohli ovládať tak ohromné územie. Určite to muselo fungovať tak ako dnes, teda že v skutočnosti bola krajina rozdelená ne veľa malých častí, ktoré mali svoje sídla. V nich zasa miestnych vládcov alebo správcov.