Strata súdnosti ?

Je udivujúce, že drvivá väčšina našich historikov stále omieľa iracionálne nezmysly, tváriac sa pri tom ako vedci, v čase keď stále viac amatérov namieta proti nelogickosti ich tvrdení. S buldočou zaťatosťou trvajú na sťahovaní národov, alebo na centre takzvanej Veľkej Moravy na dnešnej českej Morave, neberúc do úvahy silu faktov, ktoré prinajmenšom prvú dogmu úplne jednoznačne vyvracajú. Ide predovšetkým o genetický výskum, ktorý bol začatý už pred viac ako štvrťstoročím (Luigi Cavalli-Sforza) a ktorý stále pokračuje, pričom táraniny o sťahovaní národov úplne jednoznačne vyvracia. Výskum Petra Underhilla a ďalších 31 genetikov z 23 popredných svetových pracovísk publikovaný v European Journal of Human Genetics (2015) napríklad viedol genetikov k záveru, že rozšírenie (slovanskej) R1a haploskupiny od Rýna na západe po Volgu na východe je pravdepodobne spojené s kultúrami medenej a ranobronzovej  doby, vrátane Proto-Slovanskej kultúry bronzovej doby, ktorá vznikla v stredne Európe okolo  Visly. Ide o spoločnú prácu 32 genetikov z USA, Francúzska, Veľkej Británie, Chorvátska, Estónska, Arménska, Talianska, Ruska, Izraela a Iránu, publikovanú v serióznom vedeckom časopise. ( http://www.nature.com/ejhg/journal/v23/n1/full/ejhg201450a.html ) V publikácii títo genetici tiež napísali, že najstaršie R1a línie nájdené v starovekej DNA sú datované 4 600 rokov dozadu, čo je obdobie spojené s rozkvetom kultúry šnúrovej keramiky. Toľko genetici. Vzhľadom na výraznú diverzifikáciu R1a génov vôbec nepochybujú o tom, že nositelia tejto haploskupiny tu žili už pred 5 000 rokmi. Ich odhad je   ~5800 rokov. A nepochybujú ani o tom, že už v dobe bronzovej tu v strednej Európe boli nejakí Proto-Slovania, ktorí dokonca mali vlastnú kultúru. Takže o nejakom prisťahovaní sa Slovanov v 5. storočí nemôže byť ani reči. Ako to, že naši historici o výsledkoch genetického výskumu nič nevedia?
Keď sa pozrieme na mapu rozšírenia kultúry šnúrovej keramiky a na mapu rozšírenia R1a haploskupiny, musí byť každému jasné, že územie na ktorom kvitla kultúra šnúrovej keramiky a územie na ktorom žijú dodnes nositelia R1a haploskupiny sa takmer kryjú.

Územie na ktorom kvitla kultúra šnúrovej keramiky 3000-2350 rokov pred n. l.
 

Územie na ktorom žijú (dnes) nositelia R1a haploskupiny

To pritom ubehlo od zániku kultúry šnúrovej keramiky viac ako 4 000 rokov. Ako sa zdá, jej nositelia nezmizli ani sa neodsťahovali, ich potomkovia žijú na tom istom území ako žili pred 5 tisícročiami ich praotcovia. Výskum publikovaný v European Journal of Human Genetics v roku 2010 pod názvom  „Separating the post-Glacial coancestry of European and Asian Y chromosomes within haplogroup R1a“ (https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2987245/ ), na ktorom sa takisto zúčastnil početný medzinárodný tím (v ktorom boli už aj gentici z Pakistanu, Indie a Slovenska) našiel maximálnu diverzifikáciu génu R1a na území Poľska, Slovenska a Kréty. Veľká diverzifikácia hovorí o veľkom veku populácie ktorá je nositeľom nejakého génu, pričom v danom prípade ide o tisícročia. Z genetiky je teda jasné, že nositelia R1a haploskupiny žijú na zmienených územiach veľmi dlho, niekoľko tisícročí. Na Slovensku je nositeľom tohto génu 41,5 % mužov, v Poľsku až 57,5 %. Predkovia týchto mužov nemohli prísť v žiadnom prípade až v 5. storočí, žili tu už pred 5 tisíckami rokov. Tak o akom sťahovaní národov to naši historici hovoria?
Takzvané sťahovanie národov je výmysel nemeckých historikov z 19. storočia, ktorý mal ospravedlniť pruskú a neskôr nemeckú agresiu voči slovanským národom na východe. Presne tak, ako to napísal aj Metod Nečas. Nejde o žiadnu vedu, šlo len a len o politickú objednávku. Dnes je už táto teória (či skôr dogma) uvádzaná len zo zotrvačnosti, historikmi bez vlastného názoru a logiky. Alebo progermánskymi fanatikmi ( Peter Makenzie  http://peter.mackenzie.org/history/hist33141.htm )  Prečo ale túto nezmyselnú dogmu stále tak urputne obhajujú naši profesionálni historici?  Poľskí historici ju smelo odmietajú.
O tendenčnosti nemeckých historikov 19. storočia svedči výrok Theodora Momsena, historika a laureáta Nobelovej ceny, ktorý uvádza Metod Nečas vo svojej knihe. (Uvádza ho ale v knihe o starom Ríme aj Vojtech Zamarovský.)  Renomovaný nemecký historik Momsen vyhlásil, že „..keď nie sú Česi schopní prijať „logické“ dôvody, treba im „rozbiť“ tvrdé hlavy palicou.“  Momsen žil v rokoch 1817 –1903, v rokoch 1848 – 1949 bol politicky činný, spomenutý výrok odznel v roku 1897. No a čím tak tvrdohlaví Česi slovutného pána profesora rozčúlili? Nuž tým, že svojimi štátoprávnymi národnými snahami „rozbíjali jednotu nemeckého národa a jeho kultúru.“  K tomu zrejme netreba komentár. Momsen nebol tvorcom teórie o sťahovaní národov, z jeho postoja sa ale dá usúdiť aký postoj k Slovanom mali aj jeho ostatní kolegovia. Slovania boli pre nich len zberba, ktorá osídlila pôvodné germánske územia po tom, ako ich Germáni opustili, ustupujúc pred oveľa početnejšími hordami Aziatov. Ako sa germánske kmene „odsťahovali“, to už týchto historikov netrápilo. Nevedeli to nijako vysvetliť, tak ako to nevedia vysvetliť ani naši dnešní profesionáli, ktorí opakujú tendenčnú nemeckú dogmu. Lebo sťahovanie sto- alebo viac tisícového národa v ranom stredoveku je holá nemožnosť. Už organizácia „sťahovania“ je prvým závažným problémom. Ako oznámiť všetkým usadlostiam že 27. mája všetci príslušníci kmeňa/národa odchádzajú (nevedno kam), lebo od východu sa blížia nejakí Huni? Nie všetci žili v mestách. A ako dosiahnuť, aby sa v určený deň všetci niekde zhromaždili a odišli, opustiac svoje polia a chatrče, len aby mohli ďalej živiť svojho kráľa a jeho družinu a nie tých  zlých Hunov? Lebo tie „germánske“ kmene mali už vtedy kráľov a tí mali vojenské družiny. Ďalším problémom je strava počas migrácie a na novom mieste do prvej úrody. Táraniny o tom že putujúce národy lovili zver a ryby môžeme pokojne odmietnuť. Jeleň potrebuje niekoľkohektárové teritórium, hustota jelenej zveri na jednom km² je dnes 1,5-2 kusy, ak aj bola vtedy väčšia, nie oveľa. Pri energetickej potrebe 4000 – 4500 kcal (16 750 – 18 800 kJ) denne u stredne sa namáhajúceho muža a 3200 – 3500 kcal u ženy (1 kcal = 4, 1855 kJ) by taký stotisícový národ by potreboval denne uloviť asi tak 2000 kusov jelenej zveri. (Kilogram hovädzieho mäsa má v priemere 1800 kcal, jelenie mäso bude mať podobnú energetickú hodnotu.) Len pre lepšiu predstavu, na zalesnenej ploche veľkej ako celé Maďarsko by mohlo žiť zhruba 180 000 kusov jelenej zveri, čo by postačilo stotisícovému národu na 3 mesiace (za predpokladu že by bez ťažkostí ulovil všetky jedince). O rybolove je škoda vôbec uvažovať. Zostáva teda lúpenie, alebo presun vlastných zdrojov. Na lúpenie musí byť v oblasti národ ktorý dopestoval zdroje potravy a je taký hlúpy, že ich nevie pred lupičmi ukryť. Teda aspoň ich podstatnú časť. Lenže ak žilo na území Maďarska v 9. storočí 200 000 ľudí, prechod 100-tisícovéholúpaceho národa by spôsobil smrť hladom veľkej časti tamojších obyvateľov, nehovoriac o tom, že ten lúpiaci národ (napr. Longobardi) by musel lúpiť na celom území, čo je nemožné. Už len preto, že kým by lúpili, nemohli by postupovať A vôbec, chodili by lúpiť aj so ženami a deťmi? Vlastné zdroje sú tiež problém, ide o ich transport, stotisícový „národ“ by musel presúvať viac ako 43 tisíc ton obilia. To je nezmysel. Na voz sa vtedy nedala naložiť ani tona, ale keby aj, kolóna vozov by bola dlhá  najmenej 430 km. V prípade niektorých progermánskych „historikov“ môžeme pokojne hovoriť o úplnej strate súdnosti. Už spomenutý pán Mackenzie, ktorý odhaduje počet sťahujúcich sa Longobardov na 500 000, si predstavuje mapu Európy v rokoch 530 a 600 takto:


rok 530

rok 600
Germánske kmene z východnej polovice Európy boli podľa tohto pána v 6. storočí zrazu úplne nahradené slovanskými, ktoré v priebehu 70 rokov osídlili väčšiu polovicu Európy. Ako je to možné, keď ešte v roku 530 žiadni Slovania nikde neboli, nad tým sa pán Mackenzie nezamýšľa. Podobne ako ani ďalší obhajcovia „sťahovania národov“. Jednoducho túto otázku ignorujú, lebo keby sa na ňu pokúsili hľadať odpoveď, nevyhnutne by prišli k záveru, že celé „sťahovanie národov“ je holá nemožnosť. Prečo túto dogmu naši profesionálni historici už dávno neodmietli a urputne sa jej držia, popierajúc tým všetku logiku a dokazujúc úplnú stratu súdnosti? Kvôli čomu?  
A podobnú stratu súdnosti môžeme našim historikom vytknúť aj v prípade takzvanej Veľkej Moravy.  Dušan Třeštík v predhovore svojej knihy Vznik Velké Moravy napísal, že historik i archeológ musia dbať o to, aby svoje súdy obmedzili len na svoje pramene a až v ďalších krokoch sa pokúšali obidva druhy prameňov nejako spojiť. Myslené je to tak, že archeologické nálezy by sa nemali prispôsobovať historickému očakávaniu, ani historik by nemal prispôsobovať svoje zistenia archeologickým nálezom. Táto zásada sa ale práve pokiaľ ide o dejiny ríše nazvanej Veľká Morava nedodržiavala a nedodržiava sa dodnes. Archeologické nálezy sa interpretujú tak, aby vyhovovali očakávaniu historikov, a naopak, historické zdroje sa interpretujú tak, aby boli v súlade s archeologickými nálezmi. Nerobí sa ani kritické zhodnotenie celku, po ktorom Třeštík volal, ktoré ale sám neraz nedodržiaval.
To že sa takzvaná Veľká Morava považovala za akéhosi predchodcu Československa videlo v minulosti historikov k určitej tendenčnosti, čo sa čiastočne dá pochopiť. V súčasnosti ale nie je žiaden dôvod prekrúcať históriu, netreba dokazovať spolupatričnosť dvoch národov v záujme udržania spoločného štátu, pretože spoločný štát už Česi a Slováci nemajú. (Napriek tomu nikto o ich vzájomnej blízkosti a spolupatričnosti nepochybuje.)
Z akého dôvodu ale naši historici nasilu obhajujú neobhájiteľné a uvzato presviedčajú verejnosť že centrum prvého slovanského štátu bolo v malom hradisku pri Mikulčiciach? Hradisko Valy neďaleko Mikulčíc síce popísal moravský archeológ Karel Jaroslav Maška už v roku 1888, ale v tom čase sa ešte nepokladalo za sídlo vládcov takzvanej Veľkej Morvy. Vykopávky tam začali až v roku 1954 a po objavení honosných hrobov sa začala postupne presadzovať téza, že ide o centrálne hradisko ríše zvanej Veľká Morava. Bez akéhokoľvek historického dôkazu, bez kritického zhodnotenia celku, po ktorom v predhovore svojej knihy tak volal Dušan Třeštík. Lebo kritické prehodnotenie na základe princípov logiky je v prípade takého závažného záveru, akým je lokalizácia centra ríše, jednoducho nevyhnutným krokom.
Mikulčické Valy boli vyhlásené za centrum ríše zvanej Veľká Morava nielen bez jediného historického dôkazu, ale dokonca aj v rozpore s logikou. Prečo by sa mal vládca veľkej ríše tiesniť v malom hradisku o rozlohe 9 ha, keď neďaleké Pohansko malo úctyhodných 27 ha? Argument, že na mikulčických Valoch bol nájdený kostol dlhý až 34 m, ( a široký 9 m) kým v Pohansku bol kostol zhruba o polovicu menší (dlhý18,6 m a široký 7,2 m) nie je dostatočným dôvodom na to, aby sme mikulčické Valy akceptovali ako centrum veľkej ríše. A aj argument, že na Valoch bolo nájdených o niečo viac hrobov, ako napríklad v Pohansku, je trochu slabým dôvodom pre uprednostnenie mikulčických Valov. Prečo by malo byť centrom ríše trikrát menšie hradisko, v ktorom sa našla na jeho najvyššom mieste jedna jediná stavba svetského typu, o rozmeroch 26 x 10 m, s drevenými stĺpmi ktoré asi niesli strop. Kde sú obytné budovy šľachticov, kasárne vojakov, kde sú stajne? Svätopluk mal predsa vojsko, odhadované na niekoľko desiatok tisíc vojakov. Že by nemal v hlavnom meste ani pár stoviek bojovníkov? Kto potom bránil mesto keď ho obliehali Frankovia? Samozrejme, Pohansko bolo takmer na hranici s Franskou ríšou, ležalo len 70 km od Dunaja, je viac ako nepravdepodobné že by tu mohlo byť centrum ríše. Prečo by ale malo byť toto centrum práve vo Valoch? Je to síce najbohatšie archeologické nálezisko z obdobia takzvanej Veľkej Moravy, ale to je na vyhlásenie že šlo o centrum ríše trochu málo. Žiadne iné argumenty ktoré by podporovali túto tézu totiž nejestvujú. Naopak, je veľa dôvodov proti. Napríklad čas výstavby opevnenia. Bolo celkom jednoznačne vybudované až v druhej polovici 9. storočia, predtým mali Valy len jednoduchú drevenú palisádu. Českí archeológovia datujú výstavbu silnejšieho opevnenia až do druhej polovice 9. storočia, dokonca až na jeho záver. Franskí analisti ale písali o „Rasticovej nevýslovnej pevnosti“ už v roku 855.
Lenže ani táto časová nezrovnalosť nie je ten najzávažnejší argument proti mikulčickým Valom. Zo spisu Konštanína Porfyrogeneta vieme, že Veľká Morava, ktorú spustošili starí Maďari, ležala hneď za Dunajom,  ...“Územia však ležiace vyššie, ktoré sú osídlené Turkami (Maďarmi), sa v súčasnosti nazývajú podľa názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú nasledujúce: prvá z nich je Temeš, druhá rieka Tutis, tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte ďalšia rieka Tisa.“  Ide teda celkom jednoznačne o územie dnešného rumunského Sedmohradska (možno aj časti východného Maďarska). Robiť z byzantského cisára hlupáka ktorý nemal správne informácie a nevyznal sa v zemepise  (ako to robia naši historici) je naozaj úbohý pokus spochybniť jeho spis. Byzantský cisár opisoval územie susediace s jeho ríšou, rieky ktoré vieme dobre identifikovať neuviedol len tak, nevediac kadiaľ tečú. Vedel veľmi dobre o akej krajine píše. Pokiaľ ale bolo Svätoplukovým panstvom aj Sedmohradsko, je v rozpore so zdravým rozumom predpokladať, že túto oblasť ovládol vládca z malého hlineného hradiska na českej Morave.
Okrem malej oblasti na severe bolo Sedmohradsko starou rímskou provinciou zvanou Dácia, romanizovanou už v druhom storočí. Rimania tu vystavali mestá opevnené kamennými hradbami, pričom najväčšia pevnosť Apulum mala (hradbou chránenú) rozlohu 37,5 ha. Okolo nej bolo mesto, rozlohou väčšie ako dnešná Alba Iulia, ktoré malo podľa odhadu archeológov 40-45 tisíc obyvateľov. Už v 9. storočí sa toto mesto volalo Belgrad a volalo sa tak až do 19. storočia. Nešlo o jedinú rímsku pevnosť na území Sedmohradska, Ani nie 200 km severne je Moigrad, rímske Porolissum, kde žilo podľa archeológov už v 2. storočí 20-25 tisíc ľudí. (A mestský život nebol podľa archeologických nálezov v sedmohradských mestách prerušený ani počas tzv. „sťahovania národov“, bol zaznamenaný len určitý jeho úpadok.) Na rozdiel od Apula, obohnaného bielou hradbou z vápenca, bolo Porolissum chránené hradbou zo sivého andezitu.


Zrekonštruovaná brána a časť hradby Porolissa - Moigradu

Sedmohradsko oplývalo nerastným bohatstvom, železom, zlatom, striebrom aj soľou. Práve nerastné bohatstvo podnecuje vznik remesiel a následne obchod, čo zase vedie ku vzniku miest. Staré rímske provincie boli vo všeobecnosti vyspelejšie ako kraje mimo rímskej ríše. Aj Franská ríša vyrástla na troskách starej rímskej provincie Galia. Môže súdny človek uveriť, že niekdajšiu Dáciu s ľudnatými mestami, chránenými murovanými kamennými rímskymi hradbami, si podmanil nejaký vládca s drevo-hlineného hradiska v ktorom žilo asi 1500 ľudí (odhad Josefa Poulíka)? Celá južná Morava (bez Sliezska) je rovinatá, poľnohospodárska krajina. Nie sú tam žiadne významnejšie zdroje surovín, ktoré by podnietili remeselnú výrobu a následne obchod a rozvoj miest. Nebolo tu zlato ani striebro, povrchové ložiská železa boli malé, sotva postačujúce pre vlastnú potrebu, dovážať sa musela aj soľ. Okrem jednej jedinej aglomerácie mestského typu – Staré Město, ktorá mohla mať podľa odhadu českých archeológov snáď až 5000 obyvateľov, sa na českej Morave z 9. stor. nenašli žiadne mestá. Kde by vzal vládca takéhoto územia dostatok vojakov na útok proti Nitre, kde mala mestská aglomerácia v 9. storočí väčšiu rozlohou ako dnešná Nitra a len v samotnom meste boli tri opevnenia s drevo-hlinenými hradbami a kamennou plentou o celkovej rozlohe takmer 50 ha. Nitriansky hrad pritom nechránili močiare, ale z troch strán neprístupná skala. Aj pri veľmi riedkom osídlení nitrianskej aglomerácie (mala rozlohu vyše 10 000 ha) tam muselo žiť desaťnásobne viac obyvateľov ako v Starom Měste. Nie je absurdné predpokladať, že  Nitru aj sedmohradský Belgrad ovládalo maličké hradisko Valy neďaleko Mikulčíc? Stratili naši historici úplne súdnosť?


Valamir Magyár" />

Hm, vďaka, Valamír, dočkali sme sa. Je to článok, ktorý reže do živého, napísaný inak, ako predošlé, provokuje, dokazuje, nabáda k logickým úvahám. Nabáda najmä postaviť sa veľmi kriticky k tzv. autoritám dnešnej historiografie, archeológie. Môže mať človek aj štyri tituly z histórie, môže byť členom SAV. Ale ak drísta kopírované nezmysly, tvári sa pritom učene, je nesmierne trápny a uráža ťých, čo nehltajú bez súdnosti ich táraniny. Uráža tých, ktorím nechýba súdnosť a logika. Tých, ktorí sú potom "vedcami" znevažovaní a vláčení po médiách v najhoršom svetle. Myslím, samozrejme nás, ľudí pátrajúcich po pravde za svoje peniaze, za svoj životom vymeraný čas. Na rozdiel od nich, ktorí si nechávajú za nezmysly platiť a píšu si tituly, požívajú spoločenskú vážnosť a čo je najhoršie, vychovávajú generácie ďalších pritakávačov a ohlupovačov verejnosti.
Tvoj článok, Valamír ma provokuje konečne si sadnúť a tiež niečo stvoriť z našej spoločnej cesty do Sedmohradska. Len predošlem odporcom Banátskej a Sedmohradskej  Veľkej Moravy: môžete sto krát oponovať, teoretizovať. Ale stačí jedna jediná cesta do tejto zeme a tá vás sama presvedčí, že všetko bolo inak.Ovšem len tak, že budete vnímať slovenskými očami skutočnosti, ktoré sa vnímavému pozorovateľovi ukazujú na každom kroku v týchto zemiach.