Trenčín - nevýslovná pevnosť Považia

Matúš Čák Trenčiansky, Rímsky nápis na Trenčianskej hradnej skale, legenda o Studni lásky, či Legenda o pustovníkoch Svoradovi a Benediktovi... Mnohí ľudia poznajú Trenčín práve pre tieto udalosti a osobnosti. Trenčín však skrýva ešte iné tajomstvo, ktoré môže prevýšiť významom aj tie spomenuté.

Trenčín sa nachádza na dôležitej križovatke starodávnych, nielen obchodných, ale aj vojenských a správnych ciest. Jantárová cesta bola orientovaná juh-sever cez územie dnešných miest Bratislava (Carnuntum), Cífer-Pác (pri Trnave), Beckov, Trenčín (Laugaricio), Žilina, Čadca a pokračovala na sever. Druhá cesta viedla smer západ-východ z Moravy cez Brno, Uherský Brod, Trenčín, Bánovce nad Bebravou, Zvolen a napojila sa na Hodvábnu cestu, ktorá pokračovala na východ. Staré cesty boli využívané samozrejme už v praveku a s rozvojom obchodu boli čoraz viac frekventované. Dnešné hlavné cesty vo väčšine prípadov kopírujú tie prastaré, ktoré boli v každej dobe vymedzené a určené geologickými pomermi a podmienkami. Museli obchádzať vysoké nepriechodné hory, najmä v zime, ktoré boli aj nebezpečné pre riziko odcudzenia majetku. Priamo rozvodím  a údolím riek však tiež neviedli, pretože močiare boli nepriechodné, vodné toky neboli regulované tak ako dnes. Výnimkou sú spevnené cesty, brody a mosty.

Listina so súpisom a ohraničením majetkov Nitrianskeho biskupstva uvádza, že od čias jeho založenia (koniec 11. – začiatok 12. storočia) mu prináleží tretina z trhového, prevozného a mostného mýta v Trenčíne. Historické pramene poukazujú, že v Trenčíne existoval most cez Váh už minimálne od konca 11. storočia. Pred mostom sa tu nachádzal brod alebo prievoz cez rieku, to sa dnes už presne určiť nedá.

Trenčianska kotlina je významná nie len tým, že ňou preteká rieka Váh a križujú sa tu dve významné cesty, ale strategickú polohu jej dodávajú aj obklopujúce hory. Biele Karpaty ju lemujú zo západu, Považský Inovec z juhu, medzi nimi preteká Váh cez zúženú dolinu pri Trenčianskych Bohuslaviciach - Beckove, Strážovské vrchy ju strážia z východu. Severne od Trenčianskej kotliny pokračuje ďalej Považská nížina, ktorá končí až pri Púchove. Považská nížina, do ktorej ústí mnoho významných ciest a priesmykov všetkými smermi má svoje centrum v zúženom mieste pri Trenčíne, nad ktorou sa po oboch brehoch Váhu vypínajú dva vŕšky: Trenčianska hradná skala s Brezinou – západný výbežok Strážovských vrchov a vrch Chochel so Skalkou pri Trenčíne – východný výbežok Bielych Karpát.

Všetky tieto faktory predurčili oblasť Trenčína stať sa územno-správnym centrom veľkého územia. Od najstarších čias sa tu usádzali ľudia, centralizoval obchod, remeselnícka výroba, poľnohospodárstvo, ale aj kultúrny a duchovný život. Analýza Považskej nížiny nás odkazuje na jej najvýznamnejšie a najstrategickejšie miesto Trenčín – Skalka nad Váhom.

Osídlenie Skalky datujú odborníci na základe archeologických nálezov od neskorej doby kamennej (okolo r. 2800 pred Kr.), cez staršiu a mladšiu dobu bronzovú, cez staršiu a neskorú dobu železnú, až do staršej doby rímskej.  Samotná Skalka mala výhodnú strategickú polohu, takže bola ideálnym miestom na zakladanie sídiel. V posledných obdobiach tu sídlil ľud púchovskej kultúry.

Nezmazateľné stopy zanechali na Skalke a v blízkom okolí starí Slovania v podobe hradiska a pohrebiska z 9. stor. Na Skalke bol objavený kostolík z počiatkov uhorského štátu bol pri výstavbe diaľnice v r. 1995.

Rozsiahly cintorín na náhornej plošine sa stal miestom posledného odpočinku zomrelých v 11. a 13. storočí

Mimoriadne bohaté nálezy zlatých a strieborných mincí, ktoré boli razené vo viacerých keltských oblastiach v priebehu 1. storočia pred Kr., sa najnovšie objavili na hradisku v Trenčianskych Bohuslaviciach. Prostredníctvom diaľkového obchodu sa sem dostali i prvé rímske mince.

Pri návšteve Trenčína som sa išiel sám presvedčiť o spomínaných hradiskách, o ktorých píše bádateľ A. Dolog v článkoch. Myslím si, že čísla o ktorých rozprával vôbec neboli prehnané. V lesoparku Brezina sa nachádza veľký hradištný komplex, pozostávajúci z 2 centrálnych hradísk, ku ktorým sú lupienkovito pridané ďalšie hradiská. Celkový počet hradísk zatiaľ nie je známy, podarilo sa mi vypátrať 6 hradísk. Som si však istý, že pri ďalšej mojej návšteve sa toto číslo zvýši.

Centrálne hradisko má zo západnej strany miestami val 10m vysoký (!) s primerane impozantnou priekopou. V porovnaní s inými opevneniami je to trenčianske „nevýslovné a ničomu známemu nepodobné“. Udivoval ma zachovalý sklon 10m valu, ktorý mal max. stúpanie cca 50°, akoby ho boli postavili len nedávno. Musí mať veľmi pevnú a kvalitnú konštrukciu, ktorá odolala zubu času (drevené rošty, výstuže, kamenné vence a výplne), pretože donedávna bola celá Brezina aj s Trenčianskym hradom pasienkom a boli intenzívnejšie vystavované erózii. Za týmto valom a priekopou sa rovnobežne tiahne ďalší val, za ktorým sa nachádza náhorná plošina s Pamätníkom 69. umučeným na Brezine počas povstania SNP. Na plošine sa nachádza niekoľko veľkých jám, ktoré pripomínajú lomy po ťažbe kameňa, možno na stavbu opevnenia, ktoré mohli obývajúci súčasne využiť po skončení ťažby na stavbu prístreškov, aby sa ukryli pred vetrom, alebo ako ohradu pre dobytok - táto možnosť sa mi však zdá nepravdepodobná. Zvieratá bývali v ohradách, ale nie blízko domov, kvôli zápachu. V jednej z jám je obnažená skalná stena, prikláňam sa k tvrdeniu p. Dologa, že jej rozmery by mohli zodpovedať vodnej cisterne. Pozdĺž bočného svahu náhornej plošiny  - akropoly je vybudovaný obranný val, využívajúci z východnej strany prudký prirodzený svah. Hradisko  malo 2 brány, cesta ním prechádzala popod akropolu do Hradiska III, z ktorej odbočka vedie aj na náhornú plošinu.

Jama č.1 na akropole po ťažbe kameňa

Jama č. 3

Jama č. 3

Panoráma od cesty pod akropolou

Pohľad na bránu smerom od Hradiska III.

Dnešný Trenčiansky hrad leží na tzv. Trenčianskej hradnej skale. Tá sa stala už od najneskôr Doby bronzovej opevneným sídliskom Lužickej a Púchovskej kultúry. Vďaka svojej vyzdvihnutej polohe voči Hradisku III., ktorého ¾ obvodu tvorí skalná stena je druhým centrálnym hradiskom. Počas obdobia Veľkej Moravy (pravdepodobne staršia, ako sa uvádza) tu bola postavená 4-kochálna rotunda ariánskeho vierovyznania. Ďalšou stavbou zo stredoveku je hradná veža pochádzajúca z 11. storočia, z ktorej sa postupne sformoval Trenčiansky hrad. Dnešné kamenné múry stále stoja na valoch niekdajšieho hradiska, z južnej strany sa zachovala aj časť priekopy. Na hlinito-drevené valy sa stavali drevené palisády, kamenné múry na rovinný terén, mierny val alebo skalu. Zo statického hľadiska, ťažký kamenný múr (bremeno) umiestnený na pomerne nízkom vale s malou priekopou nemohol byť postavený už vyšší, inak by nastala svahová deformácia valu a múr by mohol spadnúť.

Nachádza sa na mieste dnešného čerešňového sadu. Tvoria ho 2 roviny oddelené terasou cca uprostred hradiska. Z južnej strany je dodnes zreteľný val s priekopou (dnes ňou vedie cesta) s výškou približne 2m, z východnej strany využíva prirodzený strmý terén pahorku, preto tu nebolo nutné stavať val. Medzi vyššou terasou a týmto zrázom vedie cesta do Hradiska I, ktorá je voči terase nižšia o 2m. Podľa starších máp sa val nachádzal aj na západnej strane medzi ním a Hradiskom IV. Toto hradisko, alebo skôr medzihradie, je vnútorným prepájajúcim hradiskom medzi Hradiskami I, II a IV. Jeho tvar sa lievikovito rozširuje smerom od Hradiska I.

Jarok vedúci k prepojeniu Hradísk I. a III.

Úzka šija medzi Hradiskami I. a III., šírka šije cca 8-10m.

Strmý svah Breziny nad mestom je v skutočnosti prírodný neprístupný obranný prvok hradiska zo západnej strany. Tento svah sa na juhu v ostrom uhle spája s valom a priekopou existujúcimi dodnes, ktoré hradisko chránia z východu. Ako je zvykom, sú využívané ako cesty. Vedľa sa rozprestiera milionárska štvrť, ktorá ohrozuje hradištný komplex. Na sever sa nadpája na kamenný múr Trenčianskeho hradu. Na tomto hradisku sa našli archeologické nálezy z doby kamennej staré až 40.000 rokov.

Podľa archeologických nálezov sa nachádzalo ďalšie hradisko na návrší niekdajšej Pollakovej tehelni. Dnes túto oblasť pohltila mestská zástavba. Na starších mapách je vidieť vhodnú morfológiu terénu pre postavenie ďalšieho hradiska, ktoré by chránilo západné valy hlavného Hradiska I. Dodnes je zreteľne vidieť náhornú plošinu, na ktorej stoja rodinné domy. Na východe sa nadpája na Hradisko V.

Podľa terénneho prieskumu, analýzy územia a usporiadania jednotlivých hradísk celý komplex slúžil nie ako obranná pohraničná pevnosť, ale ako centrum a sídlo miestodržiteľa – kniežaťa aj s jeho armádou, hlavné „mesto“ veľkého územného celku, ktoré v prípade obrany bude schopné odolať veľkému útoku. Ako nás história naučila, Trenčiansky hrad bol skutočne nedobytný, pokiaľ hrad dobýjali priamym útokom a nie lsťou. Hradisko I. – s najvyššie položenou akropolou s pomedzi hradísk a najmohutnejšími valmi slúžilo ako sídlo vyššej spoločnosti, šľachty – miestneho kniežaťa. Každé jedno hradisko malo svoj funkčný charakter ako sídlo kniežaťa, sídlo vojenskej posádky stálej a prechodnej, zbrojnica, sklady obilia a iných potravín, úkryt dobytka a ľudí v prípade nebezpečenstva, strážna funkcia, administratívna atď...

Z terénu je badať, že valy tvoriace jednu časť sú postavené rôznou technikou a v rôznych obdobiach. To je dôkazom, že hradiská boli obnovované a používané dlhšiu dobu. Poškodenie mohlo nastať pri dobýjaní alebo poveternostnými vplyvmi a katastrofami. Pôdorysnou plochou patrí medzi najväčšie hradiská a hradištné komplexy na Slovensku.

Približná plocha hradiskového komplexu = 300.000m2 = 30ha

Približný vonkajší obvod komplexu = 4,5km

Väčšiu hodnotu dosiahla iba Bíňa s plochou 107ha, ide však o hradisko na rovine. Nitrianske hradiská dosahujú plochu 27ha, ktoré sú ale roztrúsené na väčšom území. Z výšinných hradištných komplexov je ten trenčiansky najväčší.

K hradiskám nepochybne patrili pridružené hradiská nad Kubrou s množstvom polozemníc, kde žila nižšia vrstva obyvateľstva, na Skalke a nad Drietomou.

Detail zmapovania pozostatkov hradiska na mape z roku 1964

Čo má spoločné Ľudovít Stárek, Rímsky nápis na hradnej skale a lesopark Brezina?

Ľudovít Stárek (30. 3. 1803 Bratislava – 22. 3. 1863 Trenčín) študoval na nižšom gymnáziu v Trenčíne, kedy mal možnosť sa s okolím Trenčína bližšie spoznať. Vyššie gymnázium absolvoval v Nitre, kde potom študoval teológiu, kde bol vysvätený za kňaza v roku 1826. Popri pastoračných povinnostiach venoval pozornosť dejepisu. V Žiline usporiadal mestský archív a spracoval jej prvé syntetické dejiny. Stárek sa vrátil do Trenčína v auguste 1845, kde aj zomrel v marci 1863. Stal sa riaditeľom gymnázia a zároveň rozvíjal svoju bádateľskú vášeň. Usporiadal najstaršiu časť dejín mesta, spísal zoznam najstarších a najdôležitejších listín (Elench-katalóg), v nemčine vydal Sprievodcu po trenčianskej hradnej zrúcanine a obrysy kráľovského slobodného mesta a hradu Trenčín. Propagoval kult trenčianskych pustovníkov svätého Andreja-Svorada a Benedikta. Dal zrekonštruovať niektoré objekty na Skalke.

Roku 1852 znovuobjavil nápis na trenčianskej hradnej skale. Bol známy už v stredoveku, časom však upadol do zabudnutia, pretože ho zakrývali stromy.  Spomínaný rok počas silnej víchrice na Považí vyvrátilo topoľ, ktorý zakrýval nápis. Odpis odkrytého nálezu poslal na rozlúštenie epigrafovi Theodorovi Mommsenovi. Pre nesprávnu interpretáciu nemecký špecialista najskôr označil nápis za falzifikát. Dlhotrvajúce polemiky o pravosti antickej pamiatky pomohli rozlúsknuť maďarskí historici, ktorí Mommsenovi poslali sadrový odliatok. Stárek sa tejto satisfakcie už nedožil. Paradoxne, Viedenská archeologická spoločnosť ho prijala za svojho člena už o rok po zverejnení objavu.

Nad mestom začal postupne zalesňovať holé kopce v okolí Trenčianskeho hradu. Spočiatku skúšal sadiť všelijaké druhy stromov, žiadnemu sa tam však nedarilo. Stárek bol z toho zúfalý, až sa mu po rokoch snaženia podarilo zalesniť holé kopce brezami – odtiaľ názov Brezina. Lesný park prvotne dostal na počesť svojho zakladateľa názov Ľudevítov. V Bratislave mu vydali v r. 1852 publikáciu Wegweiser in der Trentchiner Burg-Ruine und Umrisse der Geschichte der k. Freistadtund Burg Trentschin, kde zhrnul svoje poznatky o kultúrnych hodnotách a histórii Trenčína. Ľ. Stárek odvodzoval názov Trenčín od Ptolemaiovho Trisson-Tritson.

Ľudovít Stárek bol popri kňazskom povolaní zanietený a rozhľadený historik. Keď v roku 1852 objavil rímsky nápis, čakal veľkú senzáciu a gratuláciu, namiesto toho sa dočkal iba posmeškov, neuznania a odsudzovania do konca svojho života, za domnievané „sfalšovanie“ dejín. Istú dobu dokonca hrozilo zničenie Rímskeho nápisu. Utiahol sa. Keďže mal trenčianske dejiny veľmi dobré zmapované nielen z dokumentov, ale aj z terénu, určite mu nemohli uniknúť valy, priekopy a jamy na Brezine, ktoré na holých pastvinách priam kričali. Nechcel aby túto ďalšiu senzáciu postihol rovnaký osud, preto sa rozhodol opevnenie pred očami ľudí skryť a silou mocou zalesniť. Aby tu počkala na dobu, keď bude veda ochotná prijať skutočnosť, že Trenčín bol kedysi najmocnejším miestom vo svojom okolí.

Historicky doložené názvy Trenčína

150 – 160 n. l.: Leukaristos
Klaudios Ptolemaios (asi 85 – asi 165) vo svojom diele Geografiké Hyfegesis (Návod ku geografii) napísaný v rokoch 150 – 160.
179 n. l.: Laugaricio / Leugaricio
Názov lokality LAVGARICIO(NE) na Trenčianskej hradnej skale bol zapísaný rímskym vojskom v zime z roku 179 na 180 v znení:

• VICTORIAE
  
• AVGVSTORV(m)
  
• EXERCITVS QVI LAV
  
• GARICIONE SEDIT MIL(ites)
  
• L(egionis) II DCCCLV
  
• (Marcus Valerius) MAXIMIANVS LEG(atus) LEG
  
• (ionis) II AD(iutricis) CVR(avit) F(aciendum)
  

„Na počesť víťazstva [alebo: Na víťazstvo/Víťazstvu) cisárov z vojska [alebo: a vojska/Vojsko], ktoré táborilo [alebo: ležalo/sídlilo/usadilo sa/rozprestrelo sa] v Laugariciu, 855 vojakov II. légie Marcus Valerius Maximianus, legát II. pomocnej légie dal vyhotoviť.“
Nápis som si sám preložil, aby som si bol istý a s prekladom viac-menej súhlasím.
V každom prípade, nehovorí len o prezimovaní 855 vojakoch niekde v blízkosti Trenčianskej hradnej skaly, ale aj o víťazstve, ktoré dosiahlo cisárstvo a légia v tejto oblasti. Rímska armáda, pokiaľ sa utáborila na cudzom území, si stavala dočasné tvrdze štvorcového pôdorysu. V Trenčíne na to ale nebol priestor v močaristom údolí Váhu.  Ich náhradným prechodným sídlom sa mohli stať trenčianske hradiská, ktoré mohli dobyť spomínaným víťazstvom na rímskom nápise.
Klasická rímska légia pozostávala približne z 5120 vojakov. Výraz „Adiutricis“ = Pomocná je prívlastok légie, ide o plnohodnotnú légiu v pravom slova zmysle. Náš Marcus Valerius Maximianus slúžil napr. v légiách: Legio I Adiutrix (Pomocná), Legio III Augusta (Cisárska), Legio V Macedonica (Macedónska), Legio XIII Gemini (Dvojča). Pre rímsky spôsob taktiky boja je dôležité zachovávať požadovaný počet vojakov, kde má každý svoju špecifickú úlohu, ako trubači, bubeníci a iní, ktorí dávajú taktické signály veliteľom a vojsku, centurioni (stotníci), ikononosiči portrétu cisára, nosič posvätného zvieraťa légie, jazda administratívna, jazda bojová... Každý jeden vojak je dôležitý. Zatiaľ sa nedá inak vysvetliť počet 855 vojakov, ako stratami v bitke pri Trenčíne. Hroby a pozostatky sa nemusia tak ľahko nájsť. Padlých vojakov pozbierali a spálili na „hranici“, aby zabránili šíreniu moru, zbrane a výzbroj tiež nebola lacná záležitosť.
Druhý rímsky nápis potvrdzujúci historickosť toho trenčianskeho sa zachoval v alžírskej Záne vo forme LEUGARICIO.
Mladšie doložené názvy
Trenchin (1193), Trincinensis (1208), Trinchiniensis (1229), Trencyn (1232), Trusun (začiatok 13. st.)
Trenčiansky hrad
„V zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 sa spomína provincia Vag na strednom Považí. Vzhľadom k dobe založenia biskupstva v poslednej tretine 10. storočia, je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol už koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom tejto provincie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa však nachádza už v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách. Viaže sa k roku 1067, kedy prebiehali boje medzi uhorským kráľom Šalamúnom a českým kniežatstvom.“
„Samotné mesto Trenčín sa spomína v tzv. Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113 ako mýtna a trhová osada pod Trenčianskym hradom. Zdá sa, že napriek maďarskému záboru sa na okolí Trenčína udržala pôvodom slovanská šľachta. V roku 1241 sa spomína trenčiansky župan Bogomer, ktorý viedol obranu Trenčianskeho hradu proti Tatárom. Tatársky vpád, ktorý v tomto a nasledujúcom roku vyľudnil značnú časť Uhorska, smeroval jedným prúdom zo severnej Moravy Vlárskym priesmykom koncom apríla na Trenčín. Podhradská osada bola zrejme zničená, ale samotný hrad, v tom čase isto aspoň z časti kamenný, útoku odolal.“
-         - Koniec 11. st.:  Provincia (územie) Vag
       Nepochybne mala aj správne sídlo, ktoré sa však nespomína.
-         - Rok 1067: spomína sa Trenčiansky hrad,  226 rokov pred mongolským vpádom (tatármi).
-        - Rok 1241: Trenčiansky hrad ako jeden z mála v Uhorsku odolal mongolskému vpádu. Z toho plynú nasledujúce možnosti:
o    Bol kamenný – ťažko podpáliteľný
o  Mal veľmi dobré opevnenie. V tom čase z juhu ešte nebolo hviezdicové protiturecké opevnenie, vo funkčnosti museli byť ešte hradiská – predhradia.
o    Kombinácia týchto možností


Kráľ Belo IV. po pustošivých nájazdoch Tatárov organizoval novú obranu a veľkú nádej vkladal do prestavby hradov. Na západnom Slovensku priamo na ruinách rímskych opevnení pozdĺž Dunaja, alebo v ich tesnej blízkosti, dal staršie hrady prestavať alebo budovať nové. Rovnako podporoval stavbu opevnení pozdĺž hlavných ciest a v strediskách menších správnych oblastí. Typickým objektom novej stavebnej činnosti na hradoch bola obytná veža, ktorej rímske vzory ešte stáli a rôznej forme už slúžili skôr ako jadrá niektorých uhorských hradov /Ostrihom, Spiš, Trenčín/.[1]
Nedopátral som sa, odkiaľ autor čerpal informácie.

Etymológia a historickosť názvu Trenčín/Laugaricio/Leukaristos

Teória val – priekopa
Nedávno som čítal indíciu, či nemôže mať Trenčín niečo spoločné s priekopou po anglicky TRENCH (čítaj trenč). Súčasťou priekopy je val, ktorý vytvára, tieto 2 slová nemožno od seba deliť, tvoria jeden celok, preto som spravil etymologickú analýzu oboch slov.

Val – murum lat.

-          Vägg švéd. - napr. rieka Váh-Vag-Vagus = hranica, prekážka

-          Wand nem.

-          Veggen nór.

-          Væg dán.

-          Vegg isl.

-          Fal maď. – fonetická zámena V a F. Od toho majú maďari Fal/falva ako názov pre obec. Osídlenia boli opevnené.

-          Balla ír.

-          Wal wal.

-          Bhalla šk. Gael.

-          Parede galíc.

-          Sienos lit.

-          Siena lot.

-          Sein est.

-          Seinä fín. - francúzka rieka Seina = hranica, prekážka

-          Sciana (сцяна) bielor.

-          Toíchos gréc.

-          Stena rus.

-          Stina ukr.

-          Stena bul.

-          Zid bos., srb., chor.

-          Mur alb.

-          Duvar tur.

 
Čo z toho vyplýva?
1.       V jazykoch pobaltských a slovanských lit., lot., est., fín., bielor., rus., ukr., bul. VAL = STENA, spoločný menovateľ je keltština, ňou bola pomenovaná francúzska rieka Seina
2.       V jazykoch juhoslovanských bos., srb., chor. VAL = ZID. Toto slovo poznáme v češtine ako ZEĎ/ZÍDKA = STENA
3.       Po alb., lat. VAL = MUR+um = múr, stena
4.       V germánskych jazykoch VAL = VAG
5.       Rieky ako Mura (Balkán), Seina (Francúzko), Hron (Granus – hranica), Váh, Morava(?) znamenajú val, stena, múr, prekážka, hranica. Rieky a hory boli geografické prvky, ktoré rozdeľovali krajinu, kmene a ich územia (najznámejšie Limes Romanum na Dunaji, Rýne, Sarmatské hory...) z dôvodu, že vytvárajú prirodzené prekážky, ktoré sú prechodné iba v niektorých miestach (priesmyky, brody) a ľahšie sa strážia. Iné rieky sa práve naopak stali centrom civilizácie. Funkcia rieky ako hranice alebo tepny sa striedala podľa rozdelenia krajiny.
6.       Váh nie je možno pomenovaný ako val po celej svojej dĺžke, ale mohol prevziať pomenovanie od valov, ktoré sú v jeho blízkosti v strategickom geografickom bode Považia – Trenčíne.
Preklad slov zo slovenčiny cez google.translate.com neposkytuje na výber synonymá. Priekopa po rumunsky sa povie tranše, preto som prekladal do iných jazykov priamo z tohto slova, ktoré znie rovnako ako základ slova pre Trenčín. Všetky slová v oboch tabuľkách som si pre správnosť overoval spätným prekladom do angličtiny, slovenčiny a opačne. Netreba sa čudovať napr. nemeckému slovu graben, ktoré zároveň znamená kopať a hroby. Také homonymá má aj slovenčina (zámok, koruna, rys, strana...)

Priekopa (prekladané z rum. slova tranşee) – Fossa, vallum lat.

-          Tranşee rum.

-          Trinse ír.

-          Truinnsidh šk. gael.

-          Trincheira galíc.

-          Transheya (траншея) ukr. - Trenčín = opevnené miesto

-          Tranšeja lot.

-          Trench ang.

-          Árok maď. – zo slovenského járok

-          Jarek slovin.

-          Graben nem.

-          Llogore alb.

-          Hendek tur.

-          Chantáki gréc.

-          Rovot mac.

-          Rov srb., chor.

-          Rov, šanac bosn.

 
Analýza prekladu slova priekopa:
1.       Jazyky ír., šk. gael., galíc. majú podobný preklad ako rum., lot., ang., ukr. Spoločný pôvod majú v keltštine, keďže Kelti boli rozšírení od Pobaltia po Britské ostrovy. Angličtina toto slovo prebrala z keltských jazykov, ako mnohé iné. Zaujímavé je, že slovo sa zachovalo v ukrajinčine a rumunčine, preto bolo pravdepodobne používané aj u nás.
2.       Nikto ma nepresvedčí o tom, že slovo ROVÁŠ je z maďarčiny a všetky okolité slovanské národy to prebrali od Maďarov, nie naopak. Rov je v srb., chor., bosn. čiastočne aj mac. zárez v zemi. Na rováši je rov zárez na palici.
3.       Má niečo spoločné albánsky preklad priekopy – LLOGORE s naším LAUGARICIOM? V tomto prípade Laugaricio znamená „priestor ohradený priekopami“. Znamenalo by to, že názvy Trenčín aj Laugaricio hovoria o tom istom – mieste opevnenom priekopami a valmi. Táto možnosť je dosť pravdepodobná, Trenčín so svojimi min. 6 hradiskami s plochou cca 30ha s pridruženými hradiskami a opevnenými osadami v Kubrej, na mieste dnešných kasárni, v centre, pod Pollakovou tehelňou, v Istebnom, na Skalke, nad Drietomou atď...
4.       Po bosniansky priekopa = šanac, pritom naše šiance označujú valy. To je priama indícia, že val a priekopa idú ruka v ruke.
Albánsky jazyk má nejasný pôvod, ide však o starý (pravdepodobne indoeurópsky) jazyk s prvkami románskymi, gréckymi, slovanskými a balkánskymi. Podľa niektorých jazykovedcov je pokračovaním ilýrčiny alebo dáčtiny s tráčtinou. Preto slovo LLOGORE môže byť staré a pôvodné. V mnohých prípadoch sa stávalo, že názvy miest boli prekladané, ak cudzojazyčne hovoriaci človek poznal význam názvu v miestom jazyku (napr. Magdeburg - pôvodne slovanský Dievčí hrad).  Keď cudzinec nepoznal zmysel miestneho názvu, prevzal ho a mierne skomolil (Pressburg – Prešpork, Possonium – Požony - Buzana).
Myslím, že druhý prípad rozpráva o vzťahu medzi Leugaricio a Leukaristos. Základ slova je nesporne LEUG(K)ARIC(S). Latinčina sa v rôznych dobách vyslovovala rozdielne, Leugaricio mohlo byť čítané ako LEUKARISio a sme u gréckeho záznamu LEUKARIStos. Napriek tomu, že Leukaristos je o cca 20 rokov starší záznam, nedá s istotou povedať, kto od koho preberal, pretože miesto bolo známe určite skôr ako oba záznamy.
Teória Lug / Lugi / Lugovia
Klaudios Ptolemaios vo svojom diele Veľká Germania (150 – 160) spomína lokalitu Leukaristos, ale aj nasledujúce kmene:
"A nazpět pod Semnony sidli Silingove a pod Bugunty Lugove Omani a za těmito Lugove Diduni až k hoře Askiburgios; a za Silingy Kalukoni po obou březich řeky Albis, za těmito Chairuskove a Kamavove až k hoře ≫Melibokos≪, od nich k vychodu při řece Albis Bainochaimove, za nimi Bateini a za těmi až pod horou Askiburgios Korkontove a Lugove Burove až k vrchovisku řeky Vistula; pod těmito nejprve Sidoni, pak Kogni, pak Visburgiove nad hvozdem Orkynskym."
Vďaka tomu, že vieme lokalizovať vrchovisko rieky Vistuly = Visly (pramení v Silesian Beskids – Sliezskych Beskydoch pri hraniciach s Českom a Slovenskom – našich Kusyciach) a sídlo Burov (dnešné Búry na slovenskom Záhorí) môžeme určiť polohu kmeňa Lugov od severného okraju Malých Karpát cez Považské údolie až po prameň rieky Visly. Kmeňový zväz Lugov sídlil aj na iných územiach v strednej Európe.
Ak Lugi/Lugovia, ktorí žili na tomto území a v Trenčíne mali svoje hlavné hradisko –mesto, tvoria prvé slovo LAUGA, čo potom znamená RIC?
Od počiatkov ariánskeho do katolíckeho kresťanstva na našom území fungovala prax nasledovne. Nové rotundy a chrámy boli stavané na starých pohanských svätyniach, aby tak ľud prirodzene prešiel z pohanstva na kresťanskú vieru. Kňaz ale musel vykonávať mnohé pohanské úkony, inak by ho ľudia nebrali ako ich duchovného vodcu. Tak vznikol guláš pohanských zvykov a kresťanskej viery, ktorý trvá dodnes. Legenda o Svoradovi a Benediktovi, ktorí  v rannom počiatku Uhorska žili pustovníckym životom, si Skalku za svoju svätyňu nevybrali náhodou. Jaskyňa, v ktorej žili bola súčasťou skalnej svätyne uctievanej našimi predkami, ktorá plnila úlohu tzv. brány raja – vstupu do magického iracionálneho sveta. Neskôr tu bolo zriadené opátstvo, podľa ktorého dostala pomenovanie neďaleká rovnomenná dedina Opatová nad Váhom (dnes už súčasťou Trenčína). V bráne raja sa nachádza Svoradova stopa, ktorú podľa legendy zaryl do skaly holými rukami Benedikt, keď sa bránil pri odvlečení z jaskyne zbojníkmi, ktorí ho následne zabili a hodili do Váhu. Vyzerá to tak, že domorodci si moc pôvodných bohov uctievaných vo svätyni stotožnili so sv. Benediktom a Svoradom. Nad Skalkou na vrchu Chochel bol v 11. storočí postavený kostolík.



Druhá svätyňa, podobná tej na Skalke, sa nachádza priamo na Trenčianskej hradnej skale. Obidve majú spoločné znaky: polohu nad riekou Váh, skalný typ pohanskej svätyne a postavenie kresťanských chrámov na ich mieste. Na ten trenčianskej, napriek tomu, že sa nachádza v centre mesta a musela odolávať útokom na hrad, ale aj horolezcom, sa dodnes nachádzajú rôzne mytologické motívy vytesané v skale: postavy zachytené pri činnosti, zvieratá a mytologické bytosti.



A ako nám to sama skala ukazuje, svojou nápaditosťou lákala ľudí už od najstarších čias zaznamenávať na sebe informácie (rímsky nápis, reliéf Jána Jiskru z Brandýsa).


Na Hradisku II, nad Trenčianskou hradnou skalou, je archeológmi najstaršou objavenou kamennou stavbou na ňom štvorkochálna rotunda z obdobia Veľkej Moravy – 9. storočia, ktorá prevzala úlohu sakrálneho objektu od staršej skalnej svätyne pod ňou a používaná bola až do 15. storočia. Pokiaľ je ariánska, jej vznik môže siahať až do 4.storočia.
Druhé slovo RIC(t,s ?)/RIS , s prihliadnutím existencie pohanských svätýň na oboch brehoch Váhu pri Trenčíne, môže byť skrátenou alebo staršou formou slova RÍTUS, pod ktorým sa myslí obrad, slávnosť. Názov Laugaricio v tomto prípade hovorí o mieste, kde žijú Lugi a vykonávajú rítusy, teda „obrady Lugov“ alebo „svätyňa Lugov“.
Mnoho národov a kmeňov má svoje meno odvodené od názvu svojho hlavného božstva, ochrancu kmeňa. Napr. Slovania od Slnka, Thoti od Teuth, Rujania od Rug. Na rovnakom princípe sa pomenovali Lugovia podľa Luga, prastarý boh pôvodne lovcov a zberačov. Preto by Laugaricio rovnako mohlo znamenať „Lugova svätyňa“.
A aký názor majú „odborníci“?
"V minulosti sa tiež usudzovalo, že názov môže pochádzať z rímskeho Terencia. Historický zborník z roku 1947 napríklad tiež uvádza, že už samotný latinský názov Laugaricio bol odvodený zo slovanského slova Lagarice (=Luharice), lebo predpokladal, že tu žili už pred príchodom Markomanov a Kvádov Slovania. Názov Trenčín je však s najväčšou pravdepodobnosťou naozaj slovanského pôvodu a ako ukazujú rozbory historických zápisov, tento názov bol zrejme odvodený z miestneho mena Trnka/Trenka, privlastňovacou príponou – ín."

Trenčín - hlavné mesto?

Vzor pre Trenčín, ako plne schopné a bezpečné hlavné mesto a centrum krajiny môže poslúžiť Matúšova zem (terra Mathaei) – kniežatstvo Matúša Čáka Trenčianskeho. Za svojho najväčšieho rozmachu (zač. 14. storočia) Matúš (ktorý sa vraj nechával poddanými oslovovať knieža) vlastnil územie, ktoré pokrývalo takmer celé územie dnešného Slovenska, časť severného Maďarska, značnú časť Moravy a Poľska ovládal a spravoval z mesta, ktoré ležalo v centre tohto územia – Trenčína. Matúšovo žoldnierske vojsko pozostávalo vraj z 15000 pešiakov a jazdcov, z toho bolo 1500 kopijníkov a rytierov.
Trenčín teda podmienku hlavného mesta spĺňa - ako mocenské i duchovné centrum zastúpené v každej epoche. V súčasnosti s presídlením moci a reorganizácii krajín jeho význam klesol a ten historický zostal nepovšimnutý, podcenený. Naši historici na trenčianskom území v počiatkoch Uhorského kráľovstva z nedostatku písomných prameňov predpokladajú „územie nikoho“, čiže o ktoré bojovalo Uhorské, Poľské aj České kráľovstvo, pretože sa nachádzalo v blízkosti ich hraníc. Nepočítajú však s tým, že Trenčín bol schopný (aj na základe archeologických nálezov) nezávislosti a v tom čase mohol spravovať svoje vlastné kniežatstvo.
Aký význam mal Trenčín počas Rímskej ríše, Vaniovho kráľovstva, Samovej ríše, Veľkej Moravy? Myslím, že pri porovnaní s domnelým hlavným mestom Veľkej Moravy – Mikulčicami je každému odpoveď jasná.
 
Zdroje:
https://sloveni.forumsk.com/t105-topic
https://sloveni.forumsk.com/t106-topic
https://sloveni.forumsk.com/t107-topic
 
http://www.trencin.sk/historiadata
http://www.trencin.sk/25701
http://www.trencin.sk/historia
https://sk.wikipedia.org/wiki/Laugaricio
https://mytrencin.sme.sk/c/6916365/objavu-pomohla-vyssia-moc.html
http://www.trencin.sk/osobnosti
http://www.trencin.sk/15340#historiaSkalky
http://www.trencin.sk/12456
https://sk.wikipedia.org/wiki/R%C3%ADmsky_n%C3%A1pis_v_Tren%C4%8D%C3%ADne
https://en.wikipedia.org/wiki/Marcus_Valerius_Maximianus
https://en.wikipedia.org/wiki/Imperial_Roman_army
http://www.trencin.sk/laugaricio#Laugaricio
https://en.wikipedia.org/wiki/Silesian_Beskids

---

[1] http://mreferaty.aktuality.sk/trencin/referat-15206

Teší ma, že som inšpiroval min dvoch ľudí, Trenčanov, ktorí sa dali do hľadania myslím, slávnej a dlhej histórie Trenčína. Upútal ma ten umelý kopec, na ktorom je náznak niečoho kruhového, čo by mohlo naozaj evokovať dôvod kopca - strážnu vežu, turňu.
Čo sa týka názvu Laugaricio, Levkaristos ostávam pri gréckom pôvode. Mám oporu v archeologickom doložení prítomnosti Grékov (prospektorov?) na Liptove - Liptovské Sliače, kde sa v bývalom žriedle min. vody našli dve kostry s bronzovou výstrojou a výzbrojou. Spomína aj Dr. Dvořák.
Názov Trenčína od trniek nevylučujem, ale miesto výraznešie charakterizovali práve trenč. Trniek môže byť mnoho aj vedľa.
Z otlačku ruky sv. Benedikta sa zrejme autor pobavil v duchu, ako ja. Mne to nestálo za foto. :-) Na ilustráciu dobré.
Celé bádanie okolo Trenčína, Rimanoch, spolu so spomienkami na mladosť ma motivujú k hľadaniu iných súvislostí. Myslím, že to bude článok, ktorí trocha upúta. Ale na fotky musím čakať na príhodné počasie.

Držím palce v hľadaní, viacmenej Trenčín prenechávam kolegom rodákom. Je to veľká téma a toto sú len jej začiatky. Tuším bez profesionálov sa nepohneme ďaleko. Mesto Trenčín oficiálne odmietlo moje práce, aj keď som za ne nič nechcel.