PRISKOS - preklad správy

Priskos  grécky Πρίσκος,  bol diplomat v službách Východorímskeho cisárstva a bol jedným s mužov ktorí rokovali s Attilom v roku 449 vo Valašksu, dnešnom Rumunsku.
Napísal svoju prácu v gréčtine. Zachovali sa z nej len fragmenty. Priskovo rodné mesto Panium bolo mesto v dnešnom Turecku, asi 150 km západne od dnešného Istanbulu.

Nasledujúci preklad je prekladom z anglického prekladu, preto môže byť oproti originálu trochu skreslený. V snahe o vernosť nie je preklad štylisticky upravený, takže v niektorých pasážach vyznieva ťažkopádne. Aj mená boli kvôli tomu ponechané v pôvodnej podobe.

٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭٭  

Vydali sme sa s barbarmi na cestu a prišli do Sardiky, ktorá je trinásť dní rýchleho putovania od Konštantinopolu. Zastaviac sa tam sme považovali za vhodné pozvať Edecona a barbarov ktorí boli s ním na večeru.
Miestni obyvatelia nám predali ovcu a vola, ktoré sme zabili a pripravili jedlo. Pretože počas čakania na večeru barbari velebili Attilu a my sme velebili cisára, Bigilas poznamenal, že nie je správne porovnávať človeka s bohom, mieniac tým, že Attila je človek a Theodosius boh. Táto poznámka Hunov rozčúlila. Ale my sme otočili rozhovor iným smerom a upokojili ich zranené city; a po večeri, keď sme osameli, Maximin obdaril Edekona a Oresta hodvábnymi látkami a indickými drahokamami...
Keď sme prišli do Naissusu, našli sme mesto opustené akoby bolo vyplienené; len niekoľko chorých ležalo v kostoloch. Zastavili sme sa neďaleko rieky, na otvorenom priestranstve, lebo všade na zemi vedľa brehu rieky bolo plno kostí ľudí zabitých vo vojne. Na druhý deň sme prišli do stanice Agintheus, k vrchnému veliteľovi Ilýrskej armády (magister militum per Illyricum), ktorý bolo vyslaný z neďalekého Naissusa, aby sme mu oznámili cisárove rozkazy a prevzali päť z tých sedemnástich dezertérov o ktorých Attila napísal cisárovi. Po rozhovore nám dezertérov odovzdal, zaobchádzajúc s nimi láskavo. Nasledujúci deň sme pokračovali z oblasti Naissusa smerom k Dunaju; vstúpiac do hlbokého údolia s mnohými ohybmi a vinutiami, a so zdĺhavými cestami. Mysleli sme, že sme šli na západ, ale keď sa rozvidnelo slnko vyšlo vpredu; a niektorí z nás, neznalí topografie, volali že slnko vyšlo nesprávne, čo predpovedá nezvyčajné udalosti. V skutočnosti časť cesty smerovala na východ v dôsledku nepravidelnosti terénu. Keď sme prešli tieto namáhavé miesta, prišli sme na rovinu, ktorá bola zalesnená. Pri rieke sme dostali barbarských prievozníkov, ktorí nás previezli cez rieku v člnoch, ktoré si sami vyrobili z jedného vydlabaného stromu.
Tieto prípravy neboli robené kvôli nám, ale aby sa to oznámilo celej spoločnosti Hunov; lebo Attila sa tváril že chce loviť (dezertérov) na rímskom území, ale jeho zámer bol naozaj nepriateľský, pretože mu neboli vydaní všetci dezertéri. Keď sme prekročili Dunaj a pokračovali s barbarmi asi sedemdesiat stádií, boli sme prinútení čakať na jednej rovine, aby Edekon a jeho skupina mohli ísť dopredu informovať Attilu o našom príchode
Večer, keď sme večerali, sme počuli zvuk blížiacich sa koní, a dvaja Skýti prišli s nariadením že sa máme vydať k Attilovi. Najprv sme ich pozvali k jedlu a oni zosadli a potešili sa. Nasledujúci deň sme pod ich vedením prišli okolo tretej hodiny k Attilovým stanom, ktorých bolo veľa, a keď sme chceli postaviť náš stan na kopci, barbari čo nás privítali nám v tom bránili, lebo Attilov stan bol na nižšom mieste, a tak sme náš stan postavili tam kde si želali Skýti.... (Potom dostali odkaz od Attilu, ktorý poznal podstatu ich posolstva, že ak mu nemajú čo viac povedať tak ich neprijme, takže sa neochotne pripravovali na návrat.)
Keď bola batožina zbalená na ťažné zvieratá a my sme sa chtiac-nechtiac pripravovali odísť v noci, prišiel odkaz od Attilu aby sme vzhľadom na neskorú hodinu počkali. Potom prišli muži s volom a riečnymi rybami, ktoré nám poslal Attila a keď sme sa navečerali, šli sme spať. Keď bol deň, očakávali sme lepšiu a zdvorilejšiu správu od barbara, ale on nás znova vyzval odísť ak nemáme iné poverenie ako to, o ktorom už vedel. Neodpovedali sme a pripravovali sa na cestu, hoci Bigilas trval na tom, že by sme sa mali tváriť že máme aj iný odkaz. Keď som videl aký je Maximin skľúčený šiel som za Scottasom (jedným z hunských šľachticov, bratom Onegesia) vezmúc so sebou Rustikusa, ktorý rozumel hunský jazyk. Ten prišiel s nami do Skýtska nie ako člen posolstva ale kvôli obchodu s Constantiom, Talianom ktorého kedysi Aetius poslal k Attilovi, aby bol monarchovým súkromným tajomníkom. Informoval som Scottasa, Rusticus robil tlmočníka, že Maximin by im dal veľa darov keby mu dohodli rozhovor s Attilom a že posolstvo neprospeje iba záujmom dvoch mocností, ale aj súkromnému záujmu Onegasia, lebo cisár si žiada, aby bol vyslaný ako vyslanec do Byzancie, aby zariadil rokovanie medzi Hunmi a Rimanmi, a že aj on dostane veľkolepý dar. Keďže Onegesius nebol prítomný, dar bol pre Scottasa, povedal som, že ak nám pomôže, či skôr ak pomôže svojmu bratovi, zároveň potvrdí pravdivosť povesti, ktorá mu pripisuje rovnaký vplyv na Attilu ako má jeho brat. Scottas nasadol na koňa a šiel k Attilovmu stanu, zatiaľ čo ja som sa vrátil k Maximinovi a nájduc ho v stave rozpakov a úzkosti, ležiaceho na tráve s Bigilasom, som mu popísal rozhovor so Scottasom a navrhol mu aby sa pripravil na audienciu u Attilu. Obaja vyskočili, schvaľujúc to čo som urobil a zavolali späť mužov. ktorí už odchádzali s ťažnými zvieratami. Keď sme zvažovali čo povedať Attilovi a ako mu odovzdať cisárov dar, Scottas prišiel aby nás k nemu priviedol a my sme vstúpili do Attilovho stanu, ktorý bol obklopený množstvom barbarov. Attilu sme našli sedieť na drevenej stoličke. Zastali sme blízko neho a Maximin predstúpil a pozdravil barbara, pre ktorého mu dal cisár list, hovoriac že cisár sa modlí za jeho bezpečie a bezpečie jeho blízkych. Kráľ odpovedal, „Nech sa stane Rimanom čo želajú mne“, a hneď vynadal Bigilasovi, nazývajúc ho nehanebným hovädom a spytujúc sa ho, prečo sa opovážil prísť keď neboli vydaní všetci dezertéri...
Po Bigilasovom odchode, vrátil sa do cisárstva (oficiálne aby našiel dezertérov, v skutočnosti ale aby priniesol peniaze svojmu sprisahancovi Edeconovi), sme zostali deň na mieste a potom sa vydali s Attilom do severných častí jeho ríše. Sprevádzali sme za čas barbara, ale keď sme dosiahli určitý bod, na príkaz Skýtov čo nás sprevádzali sme šli ďalej inou cestou, lebo Attila pokračoval do dediny kde sa chcel oženiť s Eskamovou dcérou, hoci už mal veľa iných manželiek, lebo Skýti praktizovali mnohoženstvo. Pokračovali sme priamo po rovine prejdúc splavné rieky – z ktorých najväčšie, najbližšie k Dunaju sú Drecon, Tigas a Tiphesas --- ktoré sme prekonali v monoxyloch, člnoch vyrobených na mieste, používaných osadníkmi na brehoch; menšie rieky sme prešli na pltiach, ktoré barbari viezli so sebou na kárach, kvôli prekonaniu močiarov. V dedinách nás zásobili potravou --- prosom namiesto pšenice a medovinou (medos), ako to miestni volali, namiesto vína. Sprievodcovia ktorí nás sprevádzali dostali proso a nápoj z jačmeňa, ktorý barbari volali kam(ys). Neskoro večer, po prejdení dlhej cesty, sme postavili náš stan na brehu jazera, čerstvú vodu z neho používali obyvatelia susednej dediny. Ale vietor a búrka sprevádzaná hromami a bleskami a silným dažďom nas zobudili, takmer zhodiac náš stan; všetok náš riad bol spláchnutý do vôd jazera. Zdesení nešťastím a búrkou sme opustili miesto a stratiac sa druh druhovi v temnote každý hľadal cestu ktorá sa mu zdala najľahšia. Všetci sme sa ale odlišnými cestami dostali do dediny a vyvolajúc poplach sme dosiahli v čo sme dúfali. Skýti z dediny na hluk vyskočili zo svojich chát a svietiac rákosím ktoré používali na rozkurovanie sa spytovali čo chceme. Naši sprievodcovia odpovedali že nás vydesila búrka; takže nás pozvali do ich chatrčí a poskytli nám teplo zapálením veľkého ohňa z rákosia. Pani čo vládla dedine –--bola zo jedna z Bledových manželiek --- poslala nám zásoby potravín a pekné dievčatá aby nás potešili (to je skýtsky kompliment). Najedli sme sa s dievčatami, ale odmietli sme ďalšie výhody ich prítomnosti. Zostali sme v chatkách až kým sa nerozvidnelo a potom sme šli hľadať náš riad, ktorý sme čiastočne našli na mieste kde stál náš stan, čiastočne na brehu jazera a čiastočne vo vode. Deň sme strávili sušením našich vecí; lebo búrka skončila a bolo jasné slnko. Postarajúc sa o naše kone a dobytok sme zamierili k princeznej, ktorej sme vyjadrili úctu a obdarovali ju, aby sme splatili jej láskavosť. Dary pozostávali z vecí ktoré si barbari cenia, pretože sa v ich krajne nevyrábajú --- tri strieborné flakóny, červené kože, indické korenie, palmové ovocie a iné delikatesy.
O sedem dní neskôr, po prejdení veľkej vzdialenosti, sme sa zastavili v dedine; lebo zvyšok cesty bol rovnaký pre nás aj pre Attilu; pretože sa patrilo počkať aby on mohol ísť dopredu. Tu sme stretli nejakých „západných Rimanov“, ktorí tiež prišli k Attilovi ako posolstvo --- vojvodu Romula, guvernéra Norika Promota a vojenského kapitána Romana. Boli s nimi Constantius, ktorého Aetius poslal Attilovi ako tajomníka a Tatulus, otec Oresta; títo dvaja neboli súčasťou posolstva. Constantius sa s nimi poznal dávnejšie z Talianska a Orestes sa oženil s Romulovou dcérou.
Cieľom posolstva bolo obmäkčiť Attilu, ktorý požadoval vydanie Silvanusa, obchodníka so striebornými podnosmi, lebo dostal od istého Constantiusa lode so zlatom. Tento Constantius, rodom Gal, bol predchodcom svojho menovca v úrade Attilovho tajomníka. Keď bolo Sirmium v Panónii obliehané Skýtmi, tamojší biskup zveril lode do jeho (Constantiovej) opatery, aby pokiaľ bude mesto dobyté a on prežil mohli byť použité ako výkupné za neho; a v prípade že bude zabitý, boli použité ako výkupné za obyvateľov ktorí sa dostanú do zajatia. Ale keď bolo mesto zotročené, Constantius porušil záväzok a keď bol v Ríme kvôli obchodu založil lode Silvanusovi za peniaze s podmienkou, že keď vráti peniaze v určenej lehote, náklad mu bude vrátený, v opačnom prípade sa stane Silvanusovým majetkom.   Constantius, podozrievaný zo zrady bol ukrižovaný Attilom a Bledom; a potom, keď sa Attila dozvedel o záležitosti s loďami, žiadal vydanie Silvanusa na základe toho, že ukradol jeho majetok.  Preto Aetius a západorímsky cisár poslali posolstvo aby vysvetlilo, že Silvanus bol Constantiusovým veriteľom, že lode boli založené nie ukradnuté a že ich Silvanus predal kňazom a iným na posvätný účel. Keby však Attila odmietol upustiť od svojej požiadavky, on cisár, mu pošle hodnotu lodí, ale nevydá mu nevinného Silvanusa.
Keď sme si nejaký čas počkali kým nás Attila predíde pokračovali sme a prekonajúc nejaké rieky sme prišli do rozľahlej dediny, kde bol Attilov dom, o ktorom sa hovorilo že je najveľkolepejší zo všetkých jeho obydlí na iných miestach. Bol zhotovený z leštených dosiek a obohnaný drevenou ohradou, určenou nie na ochranu, ale pre vzhľad. Onegesiusov dom bol druhý po kráľovom čo do veľkoleposti, bol obklopený drevenou ohradou, ale nebol ozdobený vežičkami ako kráľov. Neďaleko ohrady bol veľký kúpeľ, ktorý Onegesius --- ktorý bol druhý najmocnejší medzi Skýtmi--- vybudoval privezúc kamene z Panónie; lebo barbari v tejto oblasti nemajú žiadne kamene ani stromy, ale používajú dovezený materiál. Staviteľ kúpeľa bol zajatec zo Sirmia ktorý očakával že ako odmenu získa za vybudovanie kúpeľa slobodu. Ale bol sklamaný a postihlo ho väčšie nešťastie ako samotné zajatie u Skýtov, lebo Onagesius ho vymenoval za kúpeľníka a musel posluhovať jemu a jeho rodine keď sa kúpali.  
Keď Attila vstúpil do dediny vítali ho dievčatá postupujúce v radoch pod tenkými bielymi baldachýnmi posteľnej bielizne, ktoré držali vonkajšie ženy stojace pod nimi, a ktoré boli také veľké že pod každým kráčalo sedem alebo viac dievčat. Bolo tam veľa radov dievčat, teda aj baldachýnov, a dievčatá spievali skýtske piesne. Keď on (Attila) prišiel bližšie k Onegesiusovmu domu, ktorý stál po ceste, Onegesiusova manželka vyšla z dverí s veľkým počtom sluhov, nesúcich mäso a víno, pozdravila ho a poprosila ho prijať jej pohostinstvo. To je najvyššia pocta aká môže byť preukázaná medzi Skýtmi. Aby potešil manželku svojho priateľa, jedol sediac na koni, jeho spoločníci zdvihli podnos k jeho sedlu; a ochutnajúc víno pobral sa do paláca, ktorý bol vyšší ako ostatné domy a vybudovaný na vyvýšenom mieste. Ale my sme zostali v dome Onehesiusa, na jeho pozvanie, lebo sa vrátil práve z výpravy s Attilovým synom. Jeho manželka a príbuzní nás počastovali večerou, nakoľko on nemal čas, lebo musel vyrozprávať Attilovi o výsledku svojej výpravy a vysvetliť nehodu ktorá sa stala mladému princovi, ktorý sa pošmykol a zlomil si pravé rameno. Po večeri sme opustili Onegesiusov dom a ubytovali sa bližšie k palácu, aby bol Maximin v príhodnej vzdialenosti pre navštívenie Attilu a aby mohol udržiavať styk s jeho dvorom. Nasledujúci deň na úsvite ma Maximin poslal k Onegesiusovi s darmi ktoré mu ponúkol on aj s tými ktoré poslal cisár a som mal vyskúmať či sa bude rozprávať s Maximinom a kedy. Keď som prišiel k domu, aj so sprievodom čo niesol dary, našiel som dvere zavreté a musel som čakať kým niekto vyjde von a oznámi náš príchod. Ako som čakal a prechádzal sa hore-dole pred ohradou ktorá obklopovala dom, nejaký muž, ktorého som pre jeho skýtsky odev považoval za barbara, prišiel a pozdravil ma grécky, slovom Xaire, "Buď pozdravený!" Bol som prekvapený Skýtom hovoriacim grécky. Lebo poddaní Hunov, pozháňaní z rozličných zemí, hovoria okrem ich vlastných barbarských jazykov, buď hunsky alebo gótsky, alebo pokiaľ majú obchodné styky so západnými Rimanmi  - latinsky, ale nikto z nich nehovorí plynule grécky, okrem zajatcov z Trácie alebo z ilýrskeho pobrežia, a týchto ľahko spozná každý cudzinec podľa roztrhaného odevu a špinavých hláv, ako ľudí ktorých postihol zvrat. Tento muž však naopak vyzeral ako zámožný Skýt, súc dobre oblečený a majúci vlasy ostrihané dookola podľa skýtskej módy. Odpovedal som na pozdrav, a spýtal sa ho kto je a odkiaľ prišiel do cudzej zeme a osvojil si skýtsky život. Keď sa ma spýtal prečo to chcem vedieť, povedal som mu, že jeho helénska reč vzbudzuje moju zvedavosť. Vtedy sa usmial a povedal že sa narodil ako Grék a ako obchodník prišiel do Viminacia na Dunaji, kde zostal dlhý čas a oženil sa s veľmi bohatou ženou. Ale mesto sa stalo korisťou barbarov a on prišiel o svoj blahobyt, a kvôli svojmu bohatstvu bol pri delení koristi určený Onegesiusovi, lebo bolo zvykom u Skýtov vyhradiť pre vodcov bohatých zajatcov. Statočne bojoval proti Rimanom aj proti Acatirom a získanou korisťou zaplatil pánovi a tak nadobudol slobodu. Potom sa oženil s barbarskou manželkou a mal deti, a má výsadu jedávať pri Onedesiusovom stole.
Považoval svoj nový život medzi Skýtmi za lepší ako ten starý medzi Rimanmi a dôvody ktoré povedal boli nasledujúce: „Po vojne Skýti žijú v nečinnosti, užívajúc čo získali, a vôbec alebo len veľmi málo sa trápia. Na druhej strane Rimania sú na prvom mieste veľmi ohrození tým že budú zabití vo vojne, pretože musia ponechať nádej na svoju bezpečnosť na iných a nemajú svojimi tyranmi dovolené používať zbrane. A tí ktorí ich použijú sú poškodení zbabelosťou svojich generálov, ktorí nepodporujú vedenie vojny. Ale podmienky poddaných v čase mieru sú ešte oveľa horšie než zlá vojny, pretože vymáhanie daní je kruté a bezohľadní muži spôsobujú utrpenie ostatným, keďže zákony v skutočnosti neplatia pre všetky triedy. Previnilec ktorý patrí do bohatej triedy nie je potrestaný za bezprávie, zatiaľ čo chudobný človek ktorý nerozumie veci je vždy potrestaný pokiaľ neodíde z tohto života pred súdnym konaním, tak dlho je priebeh žalôb naťahovaný a tak veľa peňazí naň vynaloží. Vrchol úbohosti je nutnosť platiť aby sa dosiahlo právo. Lebo nikto nedá za pravdu poškodenému ak nezaplatí sudcovi a súdnym úradníkom.“
V reakcii na tento útok na ríšu som ho požiadal, aby bol taký dobrý a trpezlivo si vypočul aj druhú stranu. „Tvorcovia rímskej republiky,“ povedal som,  „ktorí boli múdri a dobrí muži, aby zabránili tomu že sa veci budú diať samovoľne, urobili triedu mužov strážcov zákona, a vymenovali inú triedu, profesionálov v zbrani, ktorí nemajú žiadnu inú úlohu než byť vždy pripravení na boj a ísť do vojny bez strachu, keďže vďaka výcviku ktorý je ich činnosťou je ich strach vopred odstránený. Iný boli zase určení zaoberať sa obrábaním pôdy, podporovať seba a tých ktorí bojujú aby ich bránili prispievaním do vojenských obilných zásob... Tým čo chránia záujmy sporných strán platia peniaze tí druhí, rovnako ako platia roľníci vojakom. Nie je správne podporovať toho kto pomáha a odmeniť ho za jeho láskavosť? Podpora koňa prospieva jazdcovi. Tí čo vynaložili peniaze na proces a nakoniec ich stratili to nemôžu zvaľovať na nič iné, iba na neprávosť ich prípadu. A pokiaľ ide o dlhý čas procesov, ten je spôsobený starosťou o spravodlivosť, lebo sudcovia nemôžu zlyhať pri vydávaní správneho rozsudku tým, že udelia unáhlene trest; je lepšie aby oni premýšľali a zvažovali prípad dlhšie než aby súdiac náhlivo poškodili človeka a previnili sa proti Božstvu, ustanoviteľovi práva... Rimania zaobchádzajú so svojimi služobníkmi lepšie než skýtsky kráľ s jeho poddanými. Zaobchádzajú s nimi ako otcovia alebo učitelia, napomínajúc ich aby sa zdržali zlého a sledovali línie ktoré ich privedú k tomu aby boli vážení a ctení; trestajú ich za ich chyby ako svoje vlastné deti. Nemajú dovolené, ako Skýti, spôsobiť im smrť. Majú veľa spôsobov ako im priznať slobodu, môžu ich oslobodiť nielen počas života ale aj závetom a posledná vôľa Rimana ohľadne jeho majetku je zákon.“
Môj partner ronil slzy a uznal, že zákony a ústava Romanov boli dobré, len ľutoval že miestodržitelia, nemajúci ducha predošlých generácií, ničili Štát.
Kým sme boli zaujatí rozhovorom, vyšiel von sluha a otvoril dvere ohrady. Poponáhľal som sa a vyzvedal či má Onegesius čas, lebo mu chcem dať odkaz od rímskeho vyslanca. Odpovedal že sa s ním môžem stretnúť ak počkám, lebo sa práve chystá von. A zakrátko som ho uvidel idúceho von a pozdravil ho hovoriac, „Rímsky vyslanec ťa zdraví a ja som prišiel s darmi od neho a so zlatom ktoré ti poslal cisár. Vyslanec ťa túži vidieť a prosí ťa aby si určil čas a miesto.“ Onegesius prikázal svojim sluhom prevziať zlato a dary a povedal mi aby som oznámil Maximinovi že k nemu hneď príde. Doručil som odkaz a Onegesius sa bez meškania objavil v stane. Vyjadril svoju vďaku Maximinovi a cisárovi za dary a spýtal sa prečo mu ich poslal. Maximin povedal že prišiel čas aby sa Onegesius stal známejší medzi ľuďmi, že keby prišiel k cisárovi a svojou múdrosťou zorganizoval diskusiu medzi Rimanmi a Hunmi, a zariadil svornosť medzi nimi; získal by tým veľa výhod pre svoju rodinu pretože on a jeho deti budú navždy priateľmi cisára a cisárskej rodiny. Onegesius sa vyzvedal aká bude miera cisárovej vďačnosti a ako zariadiť diskusiu. Maximin odpovedal: „Keď prídeš do krajín rímskeho cisárstva dostaneš od cisára poverenie a usporiadaš záležitosti preskúmaním ich príčin a rozhodneš o nich na základe mieru.“ Onegesius povedal že bude informovať cisára a jeho ministrov o Attilových želaniach, ale Rimania nemôžu očakávať že by mohli niekedy dosiahnuť aby zradil svojho pána, alebo zabudol na svoj skýtsky život a na svoje manželky a deti, alebo uprednostnil bohatstvo medzi Rimanmi pred záväzkom voči Attilovi. Doložil, že viac poslúži Rimanom keď zostane vo svojej zemi a zmierni hnev svojho pána, keby bol pre niečo nahnevaný na Rimanov, ako keby ich navštívil a vystavil sa previneniu keby zariadil niečo, čo by Attila neschvaľoval. Potom odišiel, súhlasiac aby som mu občas prinášal posolstvá od Maximina, lebo nebolo v súlade s Maximinovou dôstojnosťou ako vyslanca aby ho stále navštevoval.
Nasledujúci deň som vošiel do ohrady Attilovho paláca, nesúc dary pre jeho manželku, ktorá sa volala Kreka. Mala troch synov, z ktorých najstarší vládol Actirom a iným národom ktoré žili v Pontskom Skýtsku. Vo vnútri ohrady boli početné budovy, niektoré z vyrezávaných dosiek, pekne zapadajúcich do seba, iné z okrúhlych zaoblených drevených klád, ktoré sa dvíhali do strednej výšky nad zemou. Attilova manželka žila tu, a uvedený barbarmi pri dverách som ju našiel ležiacu na mäkkej pohovke. Dlážka miestnosti bola pokrytá vlnenými rohožami na chodenie. Okolo nej stálo početné služobníctvo, a slúžky sediace na podlahe pred ňou vyšívali farebnými niťami ľanové šaty, ktoré sa ako ozdoba nosia na skýtskom odeve. Po tom ako som vošiel som pozdravil a predložil dary, a vyšiel som von a išiel som k inému domu, kde bol Attila, a čakal som na Onegesiusa, ktorý ako som vedel, bol s Attilom. Stál som v strede veľkého davu – strážcovia a jeho sprievodcovi ma poznali a tak ma nikto neobmedzoval. Videl som veľký počet prichádzajúcich ľudí a rozruch a hluk, očakával sa Attilov príchod. A on vyšiel z domu dôstojnou chôdzou, pozerajúc okolo zo strany na stranu. Sprevádzaný Onegesiusom si zastal pred domom, a veľa ľudí ktorí mali súdny spor s inými prichádzali a preberali si rozsudok. Potom sa vrátil do domu a prijal vyslancov barbarských národov.
Kým som čakal na Onegesiusa bol som oslovený Romulom, Promotom a Romanom, vyslancami ktorí prišli z Talianska kvôli lodiam so zlatom; sprevádzal ich Rusticius a Constantiolus, muž z panónskeho územia, ktorý bol poddaným Attilu. Pýtali sa ma, či sme boli odmietnutí alebo požiadaní aby sme zostali a ja som odpovedal že sa to dozviem od Onegesiusa na ktorého preto čakám pred palácom. Keď som sa ich spýtal či dostali od Attilu priaznivú odpoveď povedali mi, že jeho rozhodnutie sa nedalo zmeniť a že hrozí vojnou ak buď Silvanusa, alebo lode z riadom nevydajú.
Kým sme rozprávali o stave sveta vyšiel Onegesius; šli sme k nemu a spýtali sa na naše záležitosti. Prehovoriac najprv k niektorým barbarom mi prikázal spýtať sa Maximina načo ho konzuli Rimanov posielajú ako vyslanca k Attilovi. Keď som prišiel do nášho stanu a doručil odkaz Mximinovi, poradil som sa s ním akú odpoveď dáme na otázku barbara.
Vrátiac sa k Onegesiusovi som povedal, že Rimania ho žiadajú aby k ním prišiel a pripravil podmienky na rokovanie, alebo cisár vyšle akéhokoľvek vyslanca ktorého si vyberie. Nato ma vyzval aby som priviedol Maximina, ktorého sprevádzal k Attilovi. Krátko po tom ako Maximin vyšiel mi povedal, že barbar si želá Nomusa alebo Anatoliusa, alebo Senátora ako vyslanca, a že neprijme nikoho iného než jedného z týchto troch; keď Maximin namietol že sa nehodí zmieňovať sa o týchto mužom menom lebo by ich to urobilo podozrivými v očiach cisára, Attila povedal, že keď sa rozhodnú nesplniť jeho želanie, nezrovnalosti môžu byť urovnané zbraňami.
Keď sme sa vrátili do nášho stanu, prišiel Orestesov otec s pozvaním od Attilu pre nás oboch na oslavu o tretej. Keď nadišla tá hodina, šli sme do paláca spolu s poslami zo západného Ríma a zastali sme na prahu haly v prítomnosti Attilu. Nosič pohárov nám dal pohár, podľa národného zvyku, aby sme sa mohli pomodliť skôr než si sadneme. Ochutnajúc pohár sme si šli sadnúť; všetky stoličky boli pozdĺž stien miestnosti na oboch stranách. Attila sedel v strede na pohovke; druhá pohovka bola umiestnená za ním a z nej videli schody hore k jeho posteli, ktorá bola krytá ľanovými plachtami a prikrývkami zdobenými ornamentom, takými ako Gréci a Rimania používajú na zakrytie svadobného lôžka. Miesta napravo od Attilu boli najčestnejšie, tie naľavo kde sme sedeli my boli druhé. Berichus, vznešený medzi Skýtmi sedel na našej strane, ale mal pred nami prednosť. Onegesius sedel na stoličke vpravo od Attilovej pohovky a oproti Onegesiusovi sedeli na stoličke dvaja Attilovi synovia; jeho najstarší syn sedel na jeho pohovke, nie blízko neho, ale na vzdialenom konci, s očami upretými k zemi, v plachej úcte k svojmu otcovi. Keď bolo všetko pripravené, nosič pohárov prišiel a podal Attilovi drevený pohár s vínom. On ho vzal a pozdravil najpoprednejších, ktorí poctení pozdravom vstali a nemohli si sadnúť kým kráľ neochutnal, alebo nevypil víno a nevrátil pohár posluhovačovi. Potom všetci hostia poctili Attilu rovnakým spôsobom, zdraviac ho a ochutnávajúc poháre; ale on nevstal. Každý z nás mal svojho nosiča pohárov, ktorý prišiel aby nám dal víno, keď sa vzdialil Attilov nosič pohárov. Keď druhí podľa svojho postavenia a tí najbližšie k nemu boli takto uctení, Attila pripil rovnako aj nám, podľa poradia sedadiel. Keď táto ceremónia skončila, nosiči pohárov odstúpili a stoly, široké pre troch alebo štyroch, alebo dokonca pre viac, boli prinesené neďaleko Attilovho stola, aby si každý mohol brať jedlo na taniere bez toho aby opustil svoje sedadlo. Najprv vošiel posluhovač Attilu s tanierom plným mäsa a za ním šiel ďalší s chlebom a lahôdkami, ktoré položili na stoly. Vyberané jedlo, servírované na striebornom tanieri, bolo prichystané pre nás a pre barbarských hostí, ale Attila nejedol nič iba mäso na drevenom lopári. Aj vo všetkom inom ukazoval svoju striedmosť; jeho pohár bol z dreva, zatiaľ čo hostia mali kalichy zo zlata a striebra. Jeho odev bol tiež celkom jednoduchý, vyznačujúc sa len tým že bol čistý. Meč ktorý nosil na boku, remienky jeho skýtskej obuvi, ani uzda jeho koňa neboli ozdobené ako tie u iných Skýtov zlatom, drahokamami, alebo nejakou inou cennosťou. Keď dobroty prvého chodu boli skonzumované, všetci sme vstali a nesadli si kým každý, podľa poradia ako bol predtým obslúžený, nevypil na zdravie Attilu kalich vína, ktorý dostal. Potom sme si sadli a na každý stôl bol položený druhý chod s pochutinami rôznych druhov. Po tomto chode sa opakovala rovnaká ceremónia ako po prvom. Keď nastal večer, boli zapálené pochodne a dvaja barbari, príduc dopredu pred Attilu spievali piesne ktoré skomponovali, oslavujúc jeho víťazstvá a hrdinské činy vo vojne. A z hostí čo pozerali na spevákov niektorí boli potešení veršami, iní spomínali na vojnu a boli v duši vzrušení, kým ešte iní, ktorých telá boli vetché a ich duše si žiadali odpočinok, ronili slzy. Po piesňach sa objavil Skýt ktorého myseľ bola vyšinutá a prednášajúc nezvyklé a nezmyselné slová prinútili spoločnosť smiať sa. Po ňom vstúpil maurský trpaslík Zerkon. Bol poslaný Attilom ako dar Aetiusovi, a Edecon ho presvedčil aby prišiel k Attilovi aby získal späť svoju manželku, ktorú zanechal v Skýtsku; dáma bola Skýtka, ktorú získal vďaka svojmu patrónovi Bledovi za manželku. Neuspel pokiaľ ide o jej získanie, lebo Attila sa naňho hneval pre jeho návrat. Z príležitosti hostiny urobil svoj výstup a dostal všetkých okrem Attilu do neuhasiteľného smiechu svojím vzhľadom, odevom, hlasom a svojimi slovami, ktoré boli zmätenou zmesou Latinčiny, Hunštiny a Gótštiny. Ale Attila zostal nehybný a s nezmenenou tvárou, ani slovom ani pohybom neprejavil nič čo by sa blížilo úsmevu alebo veselosti, okrem príchodu Ernasa, svojho najmladšieho syna, ktorého potiahol za líce a pozrel na neho s milým pohľadom spokojnosti. Bol som prekvapený že sa tak venoval tomuto synovi a nastaral sa o svoje ostatné deti, ale barbar ktorý sedel vedľa mňa a vedel latinsky mi ponúkol vysvetlenie, povedal že proroci predpovedali Attilovi že jeho rod padne, ale bude obnovený týmto chlapcom. Keď noc pokročila, odišli sme z hostiny, neželajúc si zúčastňovať sa ďalej pitky...

                                                                                                                                                                                    Valamir Magyár

Úžasné informácie. Mohol síce lepšie určiť polohopis, ale aj tak vďaka. Ale také info, že v 5. storočí si bohatý kupovali právo a chudobný mal smolu, právo na pravdu nemal...odkedy je človek človekom, je mu vlkom. Často. Akosi čím viac na západ je to pravidlom. V Rumunsku sú ľudia úprimní, neskazení, chudobní, ale čistotní. Skúste nemocnicu v menších mestách, alebo Košice, Šaca a potom opáčte Bratislavu. Kde sa chovali k vám ľudskejšie, empatickejšie. Priskosova správa je širokospektrálnym svedectvom. Ďakujem Priskosovi, a ešte raz Valamírovi, ktorý si vo svojej nesmiernej zaneprázdnosti našiel čas na preklad. Chcel som sem dať emotikon klaňačku, ale nie je. Klaniam sa.

Áno, postrehol som, a to už pri "strojovom" preklade, keď som začal písať o Hunoch. Lenže je to treba "správne" pochopiť. Ak drevo a kamene dovážali na stavbu z Pannonie, neznamená to ale, že na mieste stavby drevo a kamene neboli. Kamene sú všade. Práve v Pannonii sú vzácne. Ale musíme z toho von: dovážali kamene, ktoré sa nachádzali LEN v Pannonii. Rovnaké to bolo s drevom. Treba si všimnúť, že bývalý väzeň, ktorý staval bazén pre Attilov hárem a pre neho (ale aj pre Onegesiosa a jeho hárem) bol pred tým väznený v Sirmiu. Neďaleko Sremskej Mitrovice je niekoľko lomov. A je tam aj lom práve z doby rímskej na ružový mramor. Je to v pohorí Fruška gora, to som tu už písal. Nápad doniesť na stavbu bazéna práve kameň z Pannonie mohol vyjsť z jeho hlavy, pracoval tam. Poznal to a týmto nápadom sa chcel zalíškať Attilovi, aby mu potom dal slobodu. I stalo sa, kameň doviezli.
Bazén po mojom objave travertínového bazéna pri Hunedoare, tak, ako som ho našiel tiež chápme ako polotovar, ktorý pre človeka milujúceho luxus bol celkom určite škaredý a nechal si ho vyložiť práve - dajme tomu, ružovým mramorom z Pannonie. Aby sa to zasa páčilo jeho ženám. No a keď sa tieto dejiny pominuli, kameň dostal nohy a "odišiel". Ale o tom travertínovom bazéne sa vie, že bol už za rímskej okupácie (od r. 106). Vraj. Takže, ak je to tak, potom už dávno tam mali nasadiť jeden sací bager a vycucnúť a preskúmať to bahno. Ak sa tam nájdu nebodaj úlomky ružového mramoru, či iného cudzieho kameňa a nebodaj aj nejaký ten šperk, či iné artefakty, potom si konečne dupnem a poviem: heureka! Lenže Rumuni na to zvysoka ..., aby sa oni starali o nejakého Attilu a vôbec, je to krajina, kde sa vykopávky robia aj bagrom. Škoda ďalej komnetovať. Totiž je v tom politika, ako všade. Ak Rumuni nájdu vážne dôkazy, že Attila sídlil u nich, (čo bezpochyby bolo tak), narastú rohy Szekelyom (Csíkom), ktorí si hovoria, že sú potomkami Hunov a už teraz dupkajú, že chcú autonómiu. Rumuni napr. majú pri dedine Šona osem mohýl, ktorým hovoria pyramýdy, ale je tam zákaz kopať. I tak še da! Dodnes nezakopli, aj keď tam sú pochovaní významní Huni (?) s nejakým zlatom. Časť Hunov - pozostalá verchuška práve tade utekali z oblasti, kedy boli porazení.