Svätopluk – vzostup a pád ríše.

Nielen romantickí slovenskí národovci v 19. storočí, ale aj dnešní Slováci (vrátane predstaviteľov moci) považovali a považujú Svätopluka za symbol vzostupu a veľkosti takzvanej Veľkej Moravy, prvého skutočného štátu Slovanov. Málokto si ale kladie otázku, či Svätopluk nebol aj jeho hrobárom. V prostredí, kde tomuto kráľovi stavajú jazdecké sochy, je takáto otázka takmer rúhaním. Nespochybniteľným faktom ale je, že krátko po Svätoplukovej smrti jeho ríša zanikla. Ako príčina jej zániku sa uvádza vpád Maďarov, ktorí ju vraj rozvrátili. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že šlo o zúfalcov vyhnaných zo svojich sídel Pečenehmi, ktorých ešte navyše pred príchodom do Panónie porazili a zdecimovali aj Bulhari a ktorí sa napokon usadili v nehostinnom veľkomoravsko-bulharskom pomedzí, kde potom roky žili, nechávajúc sa najímať ako bojovníci tak franským kráľom ako aj Svätoplukom. Už to, že žili  nejaký čas v puste dokazuje, že boli vo veľkom početnom nepomere voči obyvateľom ríše, takže ťažko mohli byť prvotnou príčinou jej pádu. Historici odhadujú, že vo vrcholnom období pred pádom mala Svätoplukova ríša približne milión obyvateľov, čiže aj keby prišlo stotísíc Maďarov, ako sa občas úplne nepodložene uvádza, šlo by o desaťnásobne menšiu silu akú mali k dispozícii vládcovia takzvanej Veľkej Moravy. Americký historik a filozof Will Durant napísal vo svojom 11-zväzkovom diele The Story of Civilization (Príbeh civilizácie) že veľká civilizácia nie je dobytá zvonka, pokiaľ sa už predtým sama nezničila zvnútra. Ani ríša zvaná Veľká Morava, ktorá dlhé roky úspešne vzdorovala mocnej Franskej ríši, nebola dobytá a rozvrátená malým nomádskym kmeňom bez toho, aby tomu nepredchádzal jej rozvrat zvnútra. A pretože jej pád prišiel bezprostredne po Svätoplukovej smrti, musel vnútorný rozvrat začal za jeho vlády.
Fuldské anály v roku 894 zaznamenali okrem toho, že „Svätopluk, knieža Moravanov a pošva všetkej vierolomnosti... ...nešťastne dožil svoj posledný deň,“ aj toto: „Avari, ktorí sa nazývajú Uhrami, v tom čase prešli za Dunaj a spôsobili mnohé nešťastia. Celkom vyvraždili totiž chlapov a staré ženy, iba mladé dievčatá ako dobytok na ukájanie vášne vláčili so sebou a celú Panóniu až do základu spustošili.“ V nenávistnom liste salzburského arcibiskupa Teotmara a jeho biskupov pápežovi z roku 900 sa pisatelia sťažujú na Slovenov ktorí sa spolčujú s Maďarmi, holia si hlavy aby vyzerali ako oni a chodia s nimi lúpiť franské kraje. List bol napísaný iba 6 rokov po jeho  smrti, Sloveni sa teda začali spolčovať s Maďarmi buď bezprostredne po Svätoplukovej smrti, alebo už za jeho života.
O tom, že Svätopluk mohol byť príčinou pádu ríše zvanej Veľká Morava, neuvažoval v minulosti žiaden historik, ani slovenský ani cudzí, a v súčasnosti sa o podiele Svätopluka na páde jeho ríše  kriticky a odvážne vyjadril len jeden autor. Ondrej Chreňo na svojom portáli „Cesta do ranej histórie Slovákov“ napísal že – „Hoci Svätopluk rozšíril hranice Moravy a za jeho panovania môžeme hovoriť o veľkom územnom rozmachu Moravy, v skutočnosti spôsobil zánik Moravy, ...Bol síce výbojný a za jeho života sa ho obávali samotní Nemci, po smrti Svätopluka bolo všetkým jasné, že na Morave už niet sily, vojenskej ani duchovnej, ktorá by Moravu udržala.“ .
Faktom je, že sa takzvaná Veľká Morava začala okamžite po Svätoplukovej smrti rozpadať. Ešte v roku 894 (keď Svätopluk zomrel) sa odtrhlo české kniežatstvo, možno aj Visliansko a Lužice. Potom začala bratovražedná vojna Svätoplukových synov o trón a najneskôr v roku 896 už ríša nejestvovala. To že sa na jej rozpade podieľali aj jej vlastní obyvatelia naznačuje list arcibiskupa Teotmara. Vyplýva z neho že sa Sloveni s Maďarmi už pred rokom 900 spolčovali, chodili s nimi plieniť franské kraje a že Sloveni nedovolili Frankom prejsť cez ich územie, keď Frankovia chceli ísť na pomoc Maďarmi sužovanému Taliansku. To vôbec nepodporuje predstavu krutých nájazdníkov ktorí vtrhli do ríše, premohli jej obrancov a rozvrátili ju. Skôr sa zdá, že im pri tom „rozvracaní“ veľmi aktívne pomáhali jej obyvatelia. A tu by sme sa mali zamyslieť nad otázkou prečo. Prečo sa ľud spojil s cudzincami, ktorých reči nerozumel, aby privodil pád svojej vlastnej ríše? Lebo bez ich pomoci to Maďari v žiadnom prípade dokázať nemohli. Starí Maďari neboli démonické bytosti ktoré dokázali premôcť viac ako desaťnásobnú presilu, Bulhari ich porazili a podľa franských análov ich zrejme opakovane porazil aj Mojmír II. Za pádom ríše zvanej Veľká Morava bolo očividne niečo iné ako nadprirodzené bojové schopnosti starých Maďarov a Svätopluk v tomto ohľade určite nebol bez viny.

O Svätoplukovom pôvode veľa nevieme, nepochybne ale bol z rodu Mojmírovcov, Fuldské anály ho označujú ako Rasticovho synovca. Nie je ani absolútne isté či vládol v Nitre a nie je celkom isté ani odkedy. Všeobecne sa verí, že mu niekedy po roku 850 zveril Rastic vládu nad Nitrou. O tom prečo tak urobil môžeme len špekulovať, žiadne zdroje ktoré by tento jeho počin vysvetlili nemáme. Ako najpravdepodobnejšie vysvetlenie je predpoklad, že Svätopluk mal na trón po Mojmírovi prirodzené právo, možno ešte väčšie ako Rastic. Ako vieme, Rastica dosadil na trón po Mojmírovi franský kráľ Ľudovít Nemec. Ak mu musel pomôcť na trón franský kráľ, zrejme nebolo jeho nástupníctvo jasné a nespochybniteľné, zrejme bol v hre aj iný uchádzač. Či to bol Svätoplukov otec nevieme, ale vzhľadom na to že Rastic bol Mojmírovým synovcom a Svätopluk zase Rasticovým, bol celkom určite aj Svätoplukov otec blízkym príbuzným Mojmíra. Nad tým, či bol aj on Mojmírovým synovcom a či nebol dokonca Rasticovým bratom, si hlavu lámať nemusíme. Označenie synovec (lat. nepot) v prípade Rastica aj Svätopluka vo Fuldských análoch nemusí byť úplne presné. Faktom je, že šlo o blízkych príbuzných. Nejaké právo na trón mal teda celkom určite aj Svätoplukov otec, čím by bolo možné vysvetliť ambície samotného Svätopluka, jeho podlú zradu vlastného strýka, ale aj jeho okamžité a bezproblémové prijatie za vládcu, keď zradiac Frankov „vstúpil do starého Rasticovho mesta“ aby prevzal z rúk Slavomíra velenie nad vzbúrenými moravskými Slovenmi.
Nič tak neodhaľuje Svätoplukov charakter ako jeho podlá zrada vlastného strýka Rastica a jeho vydanie Frankom. Slovenský historik Matúš Kučera sa snaží interpretovať túto Svätoplukovu podlosť ako politickú nevyhnutnosť, ale prevažná väčšina historikov považuje Svätopluka jednoducho za zradcu. Český historik Václav Novotný, Slovák Ján Dekan, aj exilový historik Zdeněk Dittrich považujú Svätopluka za zradcu zradcov. A aj Dušan Třeštík, ktorý sa názorovo s Dittrichom často nezhoduje, vo svojej knihe Vznik Velké Moravy o Svätoplukovom poddaní sa Frankom celkom jednoznačne napísal: „V každém případě se jednalo o jasnou zradu.“  A o zajatí a vydaní Rastica Frankom rovno napísal že - „Svatopluk tak dovršil svou zradu když se zachoval jako věrný vazal říše, především sa ale pohodlně zbavil strýce.“
Nuž pozrime sa najprv, ako udalosť ktorá sa odohrala v roku 870 opisujú Fuldské anály:

„Svätopluk, synovec Rasticov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi spolu s dŕžavou, ktorú spravoval. Preto sa Rastic veľmi nahneval, synovcovi tajne strojil úklady a rozkázal ho na hostine nič netušiaceho zabiť; avšak s Božou milosťou vyviazol z nebezpečenstva smrti. Lebo prv ako vošli do domu tí, ktorí ho chceli zabiť, na znamenie dané mu akýmsi zasvätencom do tohto úskoku, vstal z miesta hodovania a akoby zaujatý lovom so sokolmi unikol pripraveným nástrahám. Rastie však, vidiac, že jeho lesť bola prezradená, s vojakmi sledoval svojho synovca, aby ho zajal; avšak spravodlivým rozhodnutím Božím chytil sa do slučky, ktorú nastrojil; bol totiž týmto svojím synovcom zajatý, sputnaný a odovzdaný Karolmanovi, ktorý ho poslal do Bavorska pod dozorom vojakov, aby neušiel a bol pod strážou väznený v žalári až do príchodu kráľa. Karolman potom vnikol do jeho ríše bez každého odporu, všetky hrady a pevnosti si podrobil a keď ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku a obohatil sa kráľovskými pokladmi, vrátil sa... ...Keď sa potom kráľ Ľudovít zdržiaval v paláci v Aachene, prišli k nemu vyslanci cisára Ľudovíta z Itálie a súčasne pápeža Hadriána, ktorých po prijatí prepustil. A zakrátko potom vyrazil okolo novembrových kalend a prišiel do Bavorska; tu so svojimi konajúc poradu, rozkázal priviesť Rastica, sputnaného ťažkými okovami a podľa rozhodnutia Frankov a Bavorov, ako aj Slovanov, ktorí prišli z rôznych provincií prinášajúc dary kráľovi, dal odsúdeného na smrť pripraviť iba o svetlo očí.“

Pisateľ análov, zrejme mních Meginhard, podáva Rasticovo zajatie a jeho vydanie úbohej, nízkej pomstychtivosti franského kráľa ako „spravodlivé rozhodnutie Božie“, ako trest za to že chcel úkladne zavraždiť svojho synovca. Ťažko by totiž mohol inak napísať, že sa „kresťanský kráľ“ Ľudovít Nemec, tak hanebne a pomstychtivo vyvŕšil na moravskom vládcovi, ktorého úskokom zajal jeho synovec.
Exilový historik Zdeněk Radslav Dittrich (ktorý sa narodil v roku 1923 v Bratislave a zomrel len pred rokom v holadskom Utrechte), podobne ako Ján Dekan odmietli uveriť detinsky naivnému príbehu, ktorý tak farbisto opisuje franský kronikár. Dittrich rovno vyhlásil, že - „skutečnost byla zřejmě jiná.“
Celý príbeh je totiž taký rozporuplný, že žiaden kriticky uvažujúci človek mu nemôže uveriť. Predovšetkým, Rastic bol bojovník – vojak. Nepotreboval nejakých najatých vrahov na to, aby zabili svojho zradného synovca. Jeho družina bojovala a zabíjala nepriateľov, nemusel sa spoliehať na najatých vrahov, ktorí nevedno prečo včas neprišli. (Asi meškal rýchlik z Palerma do Mikulčíc.)
Nie že by sa nikdy v stredoveku nevraždilo počas hostiny. Český kráľ Boleslav III dal povraždiť v roku 1003  pri fašiangovej hostine nenávidených Vršovcov, ktorí ho predtým vyhnali zo zeme. Vrátil sa na trón s pomocou svojho bratranca, poľského kráľa Boleslava Chrabrého, neodvážil sa ale priamo mocných Vršovcov potrestať, preto ich nechal povraždiť opitých pri hostine najatými poľskými vojakmi, keď boli Vršovci neschopní účinnej obrany. Rastic ale nepotreboval svojho synovca a jeho družinu opíjať, podľa kronikára mal prísť Svätopluk do jeho hradu. Neprišiel tam hádam, chudák „nič netušiaci“, s celou armádou. Aj ďalší opis udalosti je taký naivný, že je až smiešny. Rasticova mentálna úroveň by musela byť hlboko v pásme debility keby nechal svojho synovca, ktorého sa vraj chystal zavraždiť, odísť z hostiny na lov so sokolom. Kedy by asi podľa Meginharda mal Rastic pochopiť, že jeho lesť bola prezradená? Lov so sokolom nebol polhodinovou záležitosťou. Ak šlo o hostinu počas poludnia (čo je vysoko pravdepodobné), potom by prostáčik boží Rastic prišiel na to, že sa jeho synovec už nevráti, až niekedy večer. A to by už mohol na prenasledovanie utečenca, majúceho poldňový náskok, zabudnúť. Do zotmenia by ho už nijako nemohol dohoniť.  
Aj to že Rastic padol do pasce ktorú sám nastrojil je nezmysel. Keby už naozaj mal Svätopluka prenasledovať, vzal by si najmenej dvojnásobný počet vojakov ako mal jeho synovec. Mních Meginhard nám podáva tento detinsky naivný príbeh aby ukázal svojho kráľa v lepšom svetle. Nebolo totiž dôstojné kresťanského kráľa zaobchádzať s takou barbarskou krutosťou s vládcom susednej zeme, ktorého zradne uniesol jeho synovec. Lebo ak si odmyslíme nereálnu rozprávku o najatých vrahoch ktorí neboli včas na mieste, potom je jasné, že to bolo presne naopak. Že nič netušiaceho Rastica vlákal do pasce Svätopluk, aby si jeho vydaním Frankom získal ich vďačnosť. Svätoplukovo kniežatstvo nebolo celkom určite úplne samostatné, Rastic bol Mojmírovým nástupcom, je proti zdravému rozumu aby znova rozdelil ríšu, ktorú jeho strýko zjednotil. Svätopluk bol jeho podriadený, nech už mal akúkoľvek mieru samostatnosti, rozhodne nemohol bez Rasticovho súhlasu dať svoje kniežatstvo do vlastníctva Frankom. Matúš Kučera sa síce pokúša obhájiť jeho zradu tým, že pozvaním Cyrila a Metoda si Rastic – „Pobúril proti sebe bavorský klér i franskú politiku, a preto Svätopluk videl východisko len v mierovom zabezpečení západnej hranice Veľkej Moravy.“  Lebo ako napísal: „Bolo treba myslieť na budúcnosť... ...Rozšírenie hraníc svojho Nitrianskeho kniežatstva na východ i juhovýchod mohol Svätopluk uskutočniť len pri mierovom zabezpečení svojej západnej a juhozápadnej hranice.“¹    Teda svoju západnú a juhozápadnú hranicu mohol podľa M. Kučeru Svätopluk zabezpečiť len tak, že nijaká západná a juhozápadná hranica nebude, lebo jeho dŕžava sa stane súčasťou Franskej ríše. Naozaj zvláštna logika. Iba prostoduchý Svätopluk si mohol myslieť, že keď sa poddá Frankom zbaví sa nadvlády svojho strýka a bude si môcť robiť čo sa mu zachce. Zrejme predpokladal, že ho Karolman ustanoví za vládcu celej Moravy, a spokojný že je takzvaná Veľká Morava formálne súčasť jeho ríše, ponechá Svätopluka vládnuť si podľa vlastnej vôle. To bolo naozaj také naivné očakávanie, že odhaľuje ďalšiu Svätoplukovu vlastnosť – úplnú politickú hlúposť. Lebo len čo Karolman Rasticovu „ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku a obohatil sa kráľovskými pokladmi,...“,  ustanovil tam za správcov svojich grófov, Engelšalka a Vilhelma. Tí neskôr Svätopluka obvinili zo zrady a Karolman ho dal uväzniť. Načo by mu tam ešte ten hlúpy Sloven bol? Až vtedy zrejme Svätoplukovi došlo ako naletel. A nebyť hrdinského odboja moravských Slovenov pod vedením Slavomíra, bol by budúci veľký kráľ zhnil vo franskom väzení. Takže nie je pravdou, že Svätopluk mohol svoje výboje proti Slovanom na západe a juhozápade „uskutočniť len pri mierovom zabezpečení svojej západnej a juhozápadnej hranice,“ ako píše Kučera. Franská ríša totiž nebola nikdy slabšia ako práve v tom čase. Bola oslabená nedávnym bojom Ľudovítových synov o moc a hoci Frankovia uskutočnili v roku 869 vpád na Moravu a do Svätoplukovho kniežatstva, veľkolepo pripravenú výpravu nemohol viesť samotný kráľ, lebo ťažko ochorel a všeobecne sa očakávalo že čoskoro zomrie. Jeho syn Karol preto len spálil okolie Rasticovej „nevýslovnej, všetkým najstarším nepodobnej“ pevnosti a ani jeho brat Karolman tiahnuci proti Svätoplukovi nedopadol oveľa lepšie. V tom istom roku navyše zomrel ich strýko Lothar II a celú jeho ríšu pri slabosti Východofranskej ríše a chorobe kráľa Ľudovíta obsadil v rozpore s predošlou dohodou ich strýko Karol Holý (Lysý), nevlastný brat Lothara II a Ľudovíta Nemca. Frankovia teda mali v nasledujúcom roku iné starosti ako podrobovanie si moravských Slovenov. Svätopluk sa vonkoncom nemusel poddávať so svojim kniežatstvom Frankom. Napokon, kronikár otvorene píše že tak urobil „majúc na zreteli vlastné záujmy“. Vo svojej naivite zrejme očakával že ho Frankovia za zradu strýka odmenia a že ho urobia kráľom aj nad jeho kniežatstvom. To že sa ho Rastic chystal zákerne zavraždiť, najmúc si na to vrahov, je celkom očividne len účelový výmysel kronikára Meginharda. Žiadne iné anály o tom nič nevedia. Bertiniánske anály píšu o roku 870 že Ľudovít  - „Odtiaľ v mesiaci máji do Attinackého paláca prišiel; tam dvanásť poslov svojho brata Ľudovít pre rozdelenie kráľovstva prijal; čo napomohlo uzdraveniu tela Ľudovíta, rovnako ako prospešnosť, že Winda (Slovana) Rastica, po dlhú dobu smrteľného (nepriateľa) úskokom zajali vo vojne.“ ²  
Až v máji 870 sa teda Ľudovít Nemec nečakane uzdravil a Karol Holý sa rozhodol, že sa s ním o Lotharovu ríšu rozdelí. Na jeho uzdravenie vraj mala blahodarný vplyv aj správa že - „Rasticiium Winidum, sibi diutino tempore infestissimum, tam dolo quam bello captum,...“ – teda že Rastica úskokom zajali vo vojne. O jeho úkladoch proti Svätoplukovi kronikár nič nevie, ale o jeho zajatí pomocou nejakého úskoku vie.  
A Xanténske anály píšu o roku 871 (!! čo je zrejme chyba) že  – „Rasticius rex Margorum a Karlomanno captus et in Franciam patri directus ibique postea luminibus privatus est.“ Teda že
„Rastic, kráľ Moravanov Karolmanom bol zajatý a do Franskej ríše dopravený, kde potom bol svetla zbavený.“ ³  O žiadnych Rasticových úkladoch z ktorých Svätopluk len “s Božou milosťou vyviazol“ ani tieto anály nič nevedia. Prečo niektorí historici považujú za pravdu naivne detinský a v mnohom si protirečiaci príbeh mnícha Meginharda, ťažko povedať. Zrejme nechcú pripustiť že náš veľký kráľ bol obyčajný podliak. Lebo, dalo by sa mu odpustiť že v túžbe po moci svojho strýka zabil. V bojoch o trón sa zabíjali aj bratia. Ale zajať úskočne svojho strýka a potom ho podlo vydať Frankom, aby sa na ňom pomstychtivo vyvŕšili a nechali ho slepého dožiť niekde v kobke, bol jednoducho neodpustiteľný a neospravedlniteľný zločin. Svätopluk tým okrem iného všetkým ukázal, že uznáva franského kráľa ako vládcu nadradeného slovanským kniežatám, ako vládcu ktorý má právo svojich neposlušných slovanských vazalov trestať. Urobil tak navyše v čase, keď pápež vytvoril pre Panóniu a Moravu (Moravy) samostatnú cirkevnú provinciu, čím jednoznačne poprel akékoľvek nároky franského kléru na toto územie.Na rozdiel od biskupstva totiž arcidiecéza nepodlieha už žiadnemu cirkevnému hodnostárovi, ale priamo pápežovi. Nemá to len finančný, ale hlavne politický význam. Žiaden cirkevný hodnostár nemôže prostredníctvom podriadených kňazov ovplyvňovať zvonka chod iného štátu. Preto sa české kniežatá a českí králi viac ako tristo rokov usilovali o vlastné arcibiskupstvo. Neúspešne. Podarilo sa to až v roku 1344, v závere vlády Jána Luxemburského, keď bol jeho spoluvládcom jeho syn, neskorší český kráľ a rímsky cisár Karol IV. Určite v tom zohrala významnú rolu aj skutočnosť, že Ján Luxemburský bol synom rímskeho kráľa Henricha VII. O samostatnú cirkevnú provinciu usiloval aj uhorský kráľ Štefan I, usilovali o ňu aj poľskí králi, každý vládca okrem Svätopluka chápal jej význam.
Vďaka Rasticovi mala ríša zvaná Veľká Morava vlastnú arcidiecézu a je naozaj nepochopiteľné, že Svätopluk proti nej bojoval, podporujúc franské duchovenstvo, hoci mal s Frankami vlastnú zlú skúsenosť. To že sa neznášal s Metodom bola jeho osobná (či skôr osobnostná) záležitosť, ako vládca Slovenov však nemal právo ísť preto proti záujmom vlastného štátu. Koniec koncov, slovanských kňazov vyhnal úplne nezmyselne až po Metodovej smrti, plniac tým hlúpo želanie franského kléru a franského kráľa. Nešlo pritom vôbec o nejakú náboženskú zmenu či reformu, čo by sa ešte dalo ako tak pochopiť. Náboženstvo sa nemenilo, šlo len o nahradenie slovanských kňazov franskými a nahradenie slovanskej bohoslužby latinskou. Nebolo to pritom vôbec želanie pápeža, práve naopak. Hadrián II napísal v roku 869 vo svojom liste Rasticovi, Svätoplukovi a Koceľovi toto: „Tú však jedinú zachovajte obyčaj, aby ste pri omši najprv čítali Apoštola a Evanjelium po rímsky a potom po slovensky, ...  Ak by sa však niekto z učiteľov u vás pôsobiacich opovážil inakšie vás zavádzať, ... pričom by hanil knihy vášho jazyka, nech je vylúčený nielen z prijímania, ale aj z Cirkvi, kým sa nenapraví.“  A pápež Ján VIII píše v roku 880 v liste Svätoplukovi v podobnom duchu: „Napokon právom schvaľujeme slovenské písmo... a prikazujeme aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista, Pána nášho.“  Šokujúci je ale záver tohto  listu: „A keď sa Tebe i Tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, nariaďujeme, aby sa pre Teba omšové obrady odbavovali po latinsky.“   Prečo vyžadoval Svätopluk omšu v latinskom jazyku? Určite nie preto, že ovládal latinčinu lepšie ako materinský jazyk. Žiadal si latinskú omšu preto, že ho na to navádzal Viching, a on vo svojej zaslepenosti hlúpo plnil želanie tohoto franského agenta. Lebo aký iný význam mala pápežská výnimka pre neho, aby mohol počúvať omšu v latinčine, ak nie ostentatívne tým ukázať, že je proti Metodovi a jeho slovenskej bohoslužbe. Kráľ Slovenov si vyžiadal výnimku od pápeža, aby mohol počúvať omšu v bohoslužobnom jazyku cudzej mocnosti. Akoby bol jeho vlastný jazyk menejcenný. Čo tým chcel ukázať svojmu ľudu?
To že sa (staro)slovenský jazyk stal štvrtým bohoslužobným jazykom muselo vyvolať pocit hrdosti aj u toho najúbohejšieho Slovena. A to bez ohľadu na to, či vnútorne prijal kresťanstvo, alebo nie. Chlapci z jeho národa (hen z Močenku) slúžili v jeho jazyku omše a vykladali Písmo, jeho jazyk bol štvrtý jazyk na svete v ktorom sa konali bohoslužby, popri gréčtine v Byzantskej ríši a latinčine v Svätej ríši rímskej (čiže Franskej). Nepochybne to malo vplyv aj na rýchlu christianizáciu zeme, predovšatkým to ale malo nesmierny vplyv na sebavedomie a hrdosť Slovenov. A ich kráľ za tejto situácie uprednostňoval latinskú bohoslužbu? Aký štátnický dôvod na to mal? Vyhnanie slovanských kňazov a ich nahradenie franskými muselo uvrhnúť Slovenov do zmätku. Frankovia opakovane napadali ich zem, plienili a vraždili, priznávajú to s nadšením ich zbožní mnísi v kronikách, útoky Slovenov boli výnimočné, vieme len o odvetnom vpáde Rastica keď prenasledoval Ľudovíta Nemca po neúspešnom obliehaní jeho hradu a o vpáde Svätopluka keď Frankovia nechceli pristúpiť na prímerie. Ako sa mali ľudia zmieriť s tým, že im znova budú slúžiť omče franskí kňazi, zatiaľ čo ich chlapcov vyhnali alebo predali do otroctva? Svätopluk žiadal od svojich poddaných nemožné. Aby za jednu generáciu trikrát zmenili učiteľov náboženstva a prijali ako správny predtým zavrhnutý názor naň. Je úplne isté, že veľa veľmožov s tým nesúhlasilo, keď sa Svätoplukov syn Mojmír II pokúsil okolo roku 900 obnoviť samostatnú cirkevnú provinciu, musel mať okolo seba družinu veľmožov čo tento jeho krok podporovala.
Svätopluk svojim konaním zbavil svoj ľud akýchkoľvek ilúzií že za kresťanstvom je aj niečo iné ako sebecké záujmy vládcu. Takže kým kresťanstvo vo Franskej ríši ľudí zjednocovalo, v ríši ktorú sme nazvali Veľká Morava bolo príčinou rozkolu. Svätoplukova ríša sa vďaka statočnosti jeho vojakov územne rozrastala, ale vnútorne slabla v dôsledku rozporov medzi promoravskými a profranskými veľmožmi, podvratnej činnosti franských kňazov, ako aj v dôsledku rezignácie  znechuteného a vlastným kráľom poníženého ľudu. Bolo to nanešťastie práve v období, keď sa nový franský kráľ Arnulf Korutánsky rozhodol ríšu Slovenov za každú cenu zničiť, a keď si  nomádske kmene starých Maďarov hľadali nový životný priestor.
To že bol medzi moravskými veľmožmi rozkol dokazuje aj bratovražedná vojna Svätoplukových synov po jeho smrti. Trvala celé tri roky a priniesla Slovenom nesmierne utrpenie. Stačí prečítať si heroické opisy z franských análov:
„...v roku 898 .... vznikli medzi dvoma bratmi z národa Moravanov, totiž medzi Mojmírom a Svätoplukom, a ich ľuďmi veľmi vážne rozpory a sváry. Keď sa to cisár a kráľ dozvedel, poslal markgrófa Liutbalda, grófa Ariba a bavorských veľmožov spolu s ostatnými svojimi vernými, aby pomohli, oslobodili a poskytli ochranu tej strane, ktorá doňho vkladala nádej a hľadala uňho útočište. Vyslané vojsko potom, ako sa len dalo, ohňom a mečom svojich nepriateľov pokorilo, spustošilo krajinu a všetkých pobilo.“
A o roku 899 anály zaznamenali toto:  „Potom bola znovu zorganizovaná výprava a poprední Bavorov vtrhli so svojimi ľuďmi v zime odvážne a nepriateľsky na územia Moravanov. So silným vojskom spustošili ich kraje, a keď zhromaždili korisť, vrátili sa s ňou domov. …
Krátko nato vpadli Bavori znovu smelo na pohraničné územia Moravanov, a čo sa dalo, ukoristili a vyplienili.
A ešte aj v roku 900 – „Bavori vtrhli cez Čechy, ktoré si pribrali ako spojencov, do kráľovstva Moravanov a tri týždne tu nivočili krajinu ohňom. Nakoniec sa vrátili bez akejkoľvek ujmy domov.“
Niet divu, že trpiaci ľud sa od svojich vládcov odvrátil, majúc už po krk nekonečného utrpenia ktoré im priniesla vláda Svätoplukovcov. Okrajové časti ríše využili slabosť centrálnej moci a rýchlo sa odtrhli, nemajúc žiaden pocit spolupatričnosti so zvyškom ríše. A ľud v centrálnej oblasti sa húfne pridával k Uhrom, starým Maďarom, aby ako príslušník tohto etnika unikol útrapám vojny aj poplatkom ktoré vyberal franský klérus. Teotmar vo svojom liste zúri že mu Sloveni už neplatia dane a vyhráža sa, že budú musieť, či chcú alebo nechcú. Lenže zmýlil sa. Svätoplukovi Sloveni dali prednosť pohanstvu. Nielen v Panónii, ale aj v Mikulčiciach a Nitre našli archeológovia neklamné známky návratu k pohanstvu v tomto období

„Si vis pacem, para bellum!“ – hovorí latinské príslovie (Ak chceš mier, pripravuj vojnu!) Nestačilo vyhlásiť sa za Maďara a odoprieť poslušnosť vládcovi, slobodu si mohli udržať len ozbrojeným odporom. Zbavovali sa teda svojich vladykov, holili si hlavy a vyrážali na lúpežné nájazdy do okolia. Už v roku 900 sa Teotmar a jeho biskupi na takéto konanie Slovenov sťažujú: „prijali medzi seba nemalý počet Uhrov a podľa ich zvyku hlavy svojich nepravých kresťanov dohola ostrihali a poslali na našich kresťanov, ba aj sami ich prepadli a jedných do zajatia odviedli, druhých pozabíjali,...“ Prechod k Maďarom musel byť teda rýchly. Niet sa čo diviť. Ktorý Sloven by nechcel vidieť ako Frankovia ktorí mu spálili dom a ulúpili dobytok utekajú jačiac od hrôzy zo svojho horiaceho obydlia? A ktorý Sloven, ktorému Frankovia zabili brata či otca, by nechcel vidieť ako franskí šľachtici v krúžkovom brnení padajú z koní, zasiahnutí jeho šípmi. Prechod k Maďarom pokračoval rýchlosťou stepného požiaru. Len tak sa dá vysvetliť, že hoci sú dnešní Maďari geneticky totožní so svojimi susedmi, hovoria odlišným, ugrofínskym jazykom. Arnulf zomrel v roku 899 a Frankovia, zdesení pustošivými vpádmi nových, stále početnejších „Maďarov“ ponúkli Mojmírovi II mier a spojenectvo. Ale bolo už neskoro. Jeho niekdajší poddaní sa nechceli vrátiť pod jeho žezlo a ako sa zdá, odmietali aj kresťanstvo. Kresťanstvo síce úplne nevymizlo, predovšetkým nie v okrajových častiach niekdajšej Svätoplukovej ríše, kde sa udržali pri moci slovanskí vladykovia. Novovzniknutým Maďarom na juhu ho však znova nanútil až o 100 rokov neskôr Štefan I (Vajk), ktorý sa okamžite postaral aj o zriadenie vlastnej cirkevnej arcidiecézy. Na rozdiel od Svätopluka chápal, že vlastná arcidiecéza je bezpodmienečnou požiadavkou pre skutočnú samostatnosť jeho kráľovstva.
Staviame sochy Svätoplukovi, ktorý síce územne ríšu na krátky čas rozšíril, ale svojím sebectvom a  politickou hlúposťou zapríčinil aj jej pád. Lebo ako povedal Will Durant :  "A great civilization is not conquered from without, until it has destroyed itself from within."  


Zdroje:

¹  Matúš Kučera: Postavy veľkomoravskej histórie. PERFEKT a.s. rok 2013
²  https://archive.org/stream/annalesbertinian00wait#page/108/mode/2up (strana 102).
³  http://www.thelatinlibrary.com/xanten.html (rok DCCCLXXI)

Amin, už som to písal: nie je možné vyberať si, čo nám pasuje a čo nie. Predsa jasná správa hovorí, že zajatí sedmopočetníci Angelár, Kliment, Naum a pod. boli vo väzení a prišlo zemetrasenie, rozvalilo múry - pri Nitre by sa to stať nemohlo.
Utekali cez Kriš, Temeš, Baktu k Dunaju a po troch dňoch boli v Belehrade. Ak by boli väznení v Nitre, ani to by nemohla byť pravda.
Arcibiskup podľa kánonického práva musí mať sídlo tam, kde je zemepán. Takže biskup zastupuje arcibiskupa tam, kde arcibiskup nie je, v inom kraji. Pápež ani raz neupozornil Svätopluka, že drží na jednom mieste oboch, je to nezmysel. Wiching samozrejme po smrti Metoda šiel "vyššie", teda tam, kde bol Svätopluk.
A na záver: nemožno ignorovať ani správy Ibn Rusta a ostatných arabov. Tie správy sedia len vtedy, ak pripustíme, že tým hradom Sentobulkovým bol Arad - Grad Morava na Morave. Predsa ste videl aj mapy, kde to presne bolo - na ostrove rieky Morava. Už som to dopodrobna vysvetľoval.
Moigrad ste ako prvý v médiách spomenul práve vy. Ja som ho síce "objavil" nezávisle, ale po vás.
Mohutná slovanská toponýmia v Transylvánii existuje.
Artefakty v múzeu v Albe sú jasne veľkomoravské.
Toto všetko nie je možné ignorovať a tvrdiť, konštruovať, ako to robil Kučera.

Ráno múdrejšie večera.(?)
Nechcel som písať k tomu traktáty, ale situácia sa vyhrotila na nedorozumení, tak teda podrobne:

Amin prekladov je niekoľko a viem o tom, že Češi, či Moraváci si to vykladajú vlastne rovnako, ako ja, len geograficky je to u mňa úplne iná Morava – mesto, aj rieka. Samozrejme, že som dlho sedel nad alternatívami, ktoré sú prijateľnejšie, ktoré by „sadli do formy výpovede Arabov“. Vychádzam z toho, že Arabi písali svoje svedectvá ako zážitky z ciest, nemali pravdepodobne dôvod deformovať skutočnosti. Deformovali však názvy. Je to nešťastie pre nás, ale naozaj beriem ich výpovede ako pravdivé. Ak sú pravdivé, potom sa pokúšam podľa popisu krajiny nájsť miesto, o ktorom píšu. Nie aby to pasovalo mne (hoci poteší, ak áno), ale naozaj, aby to pasovalo. A teraz k textu:
   V pozoruhodnej knihe Arabské správy o Slovanoch Ján Paulíni prekladá viacerých autorov, ktorí sa vzájomne dopĺňajú v informáciách. Pozoruhodný je tento: „Ich panovník je korunovaný. Poslúchajú ho a konajú podľa jeho príkazov. Jeho sídlo je uprostred krajiny Slovanov. Najvýznamnejší z nich je vladár, ktorého volajú vládcom vládcov. Volajú ho Swit bulk – Svätopluk. Je mocnejší, ako župan a župan je jeho nástupca. Tento panovník má mnoho koní a jeho jedlá sa pripravujú z kobylieho mlieka. Má vynikajúce, pevné a vzácne brnenia a mesto Morava na ostrove rieky, v ktorom sídli, sa volá G.rwäb. V tomto meste sa koná trh každý mesiac tri dni. Ich prvé mesto na východe krajiny sa volá Vábnit. (pozn. autora – dovolím si odhadnúť, že sa jedná o dedinu Vlahica, ktorá je na starej ceste na východ cez karpatský priesmyk.)
neskoršie anonymné dielo Hudut al-alam (Krajiny sveta) z r.  982 (?)
Cez krajiny Slovanov prechádza horský oblúk. Ide neďaleko od slovanského mesta H.rdáb. Tiahne sa poza to mesto až na koniec slovanských krajín a tam sa aj končí.
Krajina Rusov a jej mestá: Na východ od tejto krajiny sa nachádza Hora Pečenehov. Na juh od ruskej krajiny sa nachádza rieka Rútá a na západ od nej žijú Slovania. Na sever od krajiny Rusov sa nachádzajú ľudoprázdne kraje – a to je obrovské územie.
Rieka Rútá vyviera z hory, ktorá sa nachádza na hraniciach medzi Pečenehmi, Maďarmi a Rusmi (Transylvánske alpy). Potom tečie po hraniciach ruskej krajiny (Ukrajina) smerom k Slovanom. Vteká do Slovanského mesta H.rdáb a používa sa na zavlažovanie polí a lúk. „
Ak máme identifikovať rieku Rútá, ktorá pramení podľa popisu v horách medzi spomenutými územiami, je jediná rieka, ktorá foneticky sa môže stotožňovať s popisom, a to je rieka Morava, Mureš, Maruša. Tá pramení v mieste, ktoré popisuje arabský kupec.
Aj Jordanes pri popisovaní boja medzi Gepidmi a Ostrogótmi pri dedine Galtis (našťastie sa tak volá aj dnes Galtiu) spomína, že to bolo na rieke Auha. To je tiež deformovaný názov rieky Maruša. Možno ho deformovali tak Góti, ktorí si dedinu Galtis vytvorili. Podstatné, prečo to píšem je druhá deformácia názvu tej istej rieky ako príklad, že nielen Arab mal problém s jej názvom a ak by sme kvôli deformácii názvu rieky odmietli toto svedectvo, neznamenalo by, že k boju nedošlo. Ale ak to pri miernej úprave Galtis – Galtiu, Auha = Maruša sedí, je to prinajmenšom indícia k určeniu miesta boja. Najmä vtedy, ak na mieste nájdeme kaplnku, ako tomu je na mieste, kde sú pravdepodobne uložené kosti bojovníkov bitke pri Ipli.
Ale pokračujme s Arabmi. Ak prvá dedina po horách, ktorými treba prejsť k Slovanom je nazvaná Vábnit, potom si všimneme, že po prekonaní najstrmšieho úseku priesmyku (kde sa chystám pozrieť) predpokladaného prechodu, cesty, ktorá aj dnes existuje, potom Vábnit môže vyť spomínaná Vlahica. Rieka Rútá tečie k Slovanom a pri Slovanoch aj končí (vlieva sa do Tisy). Tečie okolo sídla Svätopluka (Swit – bulk), ktoré je na ostrove rieky Rútá. Mesto sa volá...rôzne modifikácie pre Araba nevysloviteľné, môže ísť o Arad. Ak navyše dostanete mapu od riaditeľa múzea, kde na ostrove rieky Mureš je ešte stará pevnosť, ktorá patrila Slovanom, máte možnosť len jednu: pripustiť, že to celé do seba zapadá a ak napíšete, že je pravdepodobné, že Svätopluk sídlil, či vlastnil pevnosť Arad, ste určite bližšie k pravde, ako vedec, ktorý napíše, že Svätopluk sídlil v Nitre. Pritom všetci sa zhodneme, že v Nitre pravdepodobne bol. Aspoň istý čas. Takže zhrnuté a podčiarknuté: konštrukciu, ktorú som na základe týchto indícií postavil považujem za prijateľnú aj napriek tomu, že pre niektorých prijateľná nie je. Ale s tým nič neurobím, s tým sa vysporiadajú, alebo nevysporiadajú neveriaci. Tak, ako sa možno vysporiadal p. Semeš, keď som mu to porozprával, lebo mi na to nadšene spomenul Oradeu a súvis s výpoveďou vraj Žizni Nauma II, kde sa hovorí o tom, ako „utekali cez rieky Križ, Temeš, Bakta k Dunaju...

Čo sa týka p. Semeša. Keď som sa vrátil z Mikulčíc, zavolal som mu a povedal, čo som videl. Bol najprv v pomykove, (bodaj by nie, keď jeho hl. mesto VM boli práve Mikulčice), potom povedal, že vie o tom, že aj niektorí moravskí vedci istý čas spomínali, že sú tam avarské hroby, ale upustili od toho. Po našom rozhovore si nebol už istý ani on s Mikulčicami ako s centrom VM. Od p. Semeša čerpem hlavne motiváciu. Pozná veľa faktov, mnohé sú nám nedostupné, lebo nevieme latinsky, grécky, ale zasa on nepozná to, čo je prístupné nám, nepracuje s PC. Ale povie aj veci, ktoré pozná vďaka jeho znalosti latiny a gréčtiny, ktoré sú ignorované vedcami...objednáva si z Lexikónu archívu Vatikan fotokópie strán dokumentov a prekladá. Takže mnohým jeho výpovediam verím, ale dá mi prácu overovať zdroj. Zakaždým si ale hovorím: nesmieš mať na seba tvrdší bič, ako majú profesionáli. No a keď ho nemám v ruke ja, vo vašich rukách nie je bič, ale palica. Najmä vtedy, keď preskočíte niektoré vety, alebo ma chcete provokovať k lepšiemu výkonu   . A primitívi potom píšu zlomyselné kecy.

Ešte doplním: prečo sa  nezachoval názov Morava na dnešnom Mureši? Pretože a) Rumuni nemajú záujem podporovať to, že na ich území boli Slovania, b) tak, ako my, bývajúci okolo Nitry nepovieme "ideme do Nitry", ale ideme do "mesta", tak nehovorili ľudia v okolí Moravy ideme do Moravy, ale ideme na hrad. Hrad = Arad Aj Oradea je výsledkom deformácie. Možno sa volala niekedy úplne inak. Lenže ľahšie bolo povedať: idem do mesta a tak aj ostalo - Nagy várad, veľké mesto. Ale Rumuni skomolili názov z dvoch slov: Ó - starý rad = hrad. S koncovkou rumunskou - Oradea. Je spústa názvov takto deformovaných pri ktorých ma Walibuk zastaví, že si ich upravujem podľa seba. Ale ak prečítam Ocolišu mare, je to Okoličné Veľké. Ak je tam Plešul, tak základ slova je predsa Plešivec, najmä vtedy, ak je vedľa neho kopec s nedeformovaným názvom SLOBODA. No a tak treba vnímať a vedieť čítať tie názvy. Naozaj sú slovenské. Prečítajte si ešte raz https://sloveni.forumsk.com/t27-topic

Ja viem, moje písanie je často až priveľmi suverénne, podávam ho ako presvedčený človek a to vyvoláva vo vás averziu. Nuž, som taký, aký som. Skúste mi to odpustiť a radšej príjmite informáciu   Snažím sa, aby za tou informáciou boli aspoň také indície, aké potvrdzujú prítomnosť Sväatopluka v Nitre, či sťahovanie Slovanov v 5. -6. storočí

Právnická otázka "cui bono" . Komu prospelo, keď pápež Štefan V. koncom apríla 885 oznamuje Svätoplukovi , že ho príjma pod ochranu a dôrazne ho poučuje o Svätej trojici, zároveň zakazuje Metodovi kázať v staroslovenčine a ruší jeho určenie svojho nástupcu, ktorý môže byť nástupcom len vtedy, ak sa osobne predstaví pápežovi a obháji svoju schopnosť byť arcibiskupom. Doposiaľ som čítal podozrenia, že tento list vznikol po intrigách Wichinga a jeho snahe stať sa arcibiskupom moravským. No kto si prečíta Napomenutie vladárom, spoza Wichinga, ktorý mal tiež z listu prospech sa vynára sám Svätopluk, ktorý spolu s Wichingom mohli spôsobiť vznik tohoto listu. Svätopluk rovnako, ako aj jeho syn Mojmír II mal viacero žien (o Mojmírovi hovoria rumunské pramene), čo je nosnou myšlienkou výtky Metoda voči vladárom. Napomenutie vladárom bolo odprezentované podľa prameňov pravdepodobne vo veľkej crkvi moravskej v intervale r. 880 - 885. Svätopluk si teda nemohol rozumieť s Metodom v jeho snahe usporiadať jeho rodinný život (a rod. život vladárov) a urobil ťah, ktorým sa Metoda de facto zbavil za živa, pretože pápež mu "dovolil" počúvať liturgiu latinsky. Teda v jazyku, ktorému rozumel len málokto a to Svätopluka nerušilo v jeho spôsobe života.
Veľmi dôležitým momentom je ale v úvode pápežovo "vysvetľovanie" dôležitosti trojjediného boha. Z tohoto môžeme len usudzovať, že ešte sám Svätopluk mohol koketovať s ariánskou vierou ešte r. 885.

Od začiatku mi je jasné, odkiaľ vietor fúka. Priateľ p. I. má tézu o rusnáckom svätcovi Rasticovi a vy ste ju prebral aj s krížom. Tu vás musím zastaviť: neopieram sa o žiadnu cirkev.

Už z toho, že Mojmír vyhnal Pribinu z Nitry je jasné, že vládca susednej krajiny si robil nárok rozhodovať o osude susednej, spriaznenej, či vazalskej krajiny – Nitrianska. Vzťah Nitry k veľkému bratovi – Oradei sa nám potvrdzuje aj tu, keď Svätopluk sa stáva „gubernátorom“ Nitry. Veľkej ríši panuje Rastislav. Teraz nepreberám ako sa k tomu dostal, Mojmír r. 846 zrejme už nežil a na jeho miesto sa dostal strýko Rastic. Niekto to takto považoval za správne. Svätopluk sa stal nedočkavým čakateľom a Rastic mal mocenské plány. Logické a ľudské. To, či mal SV 44 a či bol, nebol vhodný na absolutneho vládcu - nevieme posúdiť, kedy, v akom veku, po akých zásluhách  sa na VM mohol stať niekto kráľom. Podľa Sasinka na korunu mal po Rasticovi právo SV ako dedič koruny. Vraj.

Na VM prevládal arianizmus a gr. kat. Okrem toho aj staré pohanstvo. Nejednota. Do toho SV začal kurizovať Frankom a teda spájať sa s vplyvom RKC. Urobil to isté, čo Pribina. Robil niečo proti ríši, teda bol vlastizradca. (Pribina si vzal nemeckú princeznú aj s katolíckym dvorom). Samozrejme, že Rastic toto konanie vyhodnotil ako Mojmír. Isteže mal chuť nakopať SV do zadku. Dokonca mohol mať chuť ho aj zlikvidovať. Keby tak bolo, aj by to urobil. Ale neurobil. Neurobil to najprv ani Mojmír Pribinovi. Zabil ho až Rastic potom, keď sa nechal v Traiskirchene pokrstiť RKC. SV ak bol tak chytrý, že zavčasu odhalil Rasticov úmysel, mohol ho sám za to zabiť a tým by bola ríša jeho. A dnes by sme si toto nepísali. Lenže on ho zajal a odovzdal Frankom. To bola ďalšia zrada. ( Mojmír nepotreboval Frankov k tomu, aby si konečne vybavil účty s Pribinom. Konal suverénne, bez poklonkovania sa Nemcom.) Podlosť až k nebesiam. A potom si myslel, že ho Ľudovít vymenuje kráľom. Teda dobrovoľne sa poddal Nemcom. SV nekonal suverénne, ale s pohnútkami ukázať Frankom, ako ich má rád, že sa im poddáva. Zrada. Dal celú krajinu k nohám nepriateľovi. Ten ho dal do basy. Ako vlastizradcu. Jasné konanie, hoci z jasným, pre nás nepriaznivým zámerom. Nebudem opisovať ďalšie jeho zrady a nedobré skutky tu, už som to v predošlom urobil. Sasinek jasne naznačil, že SV nebol rovný chlap. Aj kvôli háremu. Sasinek nie je sám, čo ho tak vyhodnotil. Nebudem opakovať Valamírové slová, treba ich čítať a prijať, ale na to sa treba vymaniť  z demagógie, aký bol SV super kráľ. Tam (pre demagóga) je, ako ste sám napísal, škoda vysvetľovať. Vidím, že to platí aj v tomto prípade, preto sa k téme už asi nevyjadrím. Venujem sa už niečomu inému.

Nie jeden zdroj hovorí o podozrení, že Pribinu zabil/dal zabiť Rastislav. Na to som neprišiel ja. Ale dovoľujem si s nimi súhlasiť, lebo to má logiku.

Otázku ariánov a ich pravdepodobnosti vo VM som tu rozobral. Povedal by som, že je veľmi pravdepodobná až istá. Sasinek, Semeš, Zvrškovec, Ratkoš a iní môj predpoklad utvrdzujú.  Vy viete, že historik nie som. Som dobrovoľný historik, čiže amatér. Myslím, že nepokazím viac, ako historici  - mnohí okolo nás. O tom potom :-). Apropó. O čo som horší, hlúpejší, tendenčný, ako tí, čo popísali množstvo kníh, ktoré vieme, že nemajú takú hodnotu, ako si oni myslia?

Čo je to vzdelanie? Je treba k "vzdelaniu" mať titul? Viete, koľkí vzdelanci s titulom sú tupci? (Asi toľko, koľko murárov nevie postaviť komín. Čo myslíte, sú samoukovia, čo postavia komín? Samozrejme.) To mi povedal jeden, ktorého si vážim. Aj keď má titul.
A predsa to tu dám. Ten s titulom mi už niekoľko krát povedal, že mne už dávno titul patrí. Aj povedal aký. Nepíšem to pre moju samochválu. Len mu to pripomínam. Mne to pripadalo smiešne. Aj teraz.

Predsa to sem dám.
Vlani som sa zoznámil s jednou profesorkou prednášajúcou európsky jazyk na Slovensku. Potešilo ma, že je pôvodom Bulharka, veľmi inteligentná. Využil som možnosť porozprávať sa aj o dejinách - ich a našich. Ale nemdopadlo to dobre. Povedala mi, že Bulhari sa v školách učia to, že Svätopluk vyhnal učencov zo svojej krajiny a Bulhari ich s radosťou prijali. Naznačila mi, že sme akože hlupáci, že sme si SVOJICH učencov vyhnali. To proste nerobí múdry vládca.

Prečo som si na príhodu a túto horkú pirulu spomenul? Pretože presne o tom píše Milan Ferko vo svojej knihe Veľkomoravské záhady. Popisuje presne to. Konkrétne -  mali sme projekt natočiť film o VM s Bulharmi a oni povedali: "Tova e naše rodne balgarsko delo..."

A teraz sa pozrime na inkriminovaný dej:
Wiching vyčíňa vo Velehrade, jeho garda zlapá učeníkov, pozatvára, vláči ich nahých po tŕňoch, predáva do otroctva a Svätopluk je niekde, neznámo kde. Obrana Velehradu alebo sa len na to díva, alebo spolupracuje s Wichingom. V oboch prípadoch s vedomím (?) vládcu. Dej dobehne do 2 - 4 týždňov, a Bulhari samozrejme odsúdia Svätopluka, kráľa Moravanov, Slovenov za to, čo sa stalo. Obvinia samozrejme jeho, pretože nepriateľ Wiching sa neobviňuje - konal ako nepriateľ a s aktívnym súhlasom samého pápeža. Chýr sa nezastaví v Bulharsku, dozvie sa ho celý svet. Výsledok: vyhnali sme si svojich učeníkov. Rasticova snaha bola zničená s dôsledkom, ktorý znášame doslova dodnes.

A ešte vypíšem jeden odstavček z tejto knihy, ktorým Ferko ilustruje náš prístup k dejinám:

Zjari r. 1986 regensburská univerzita zorganizovala medzinárodné sympózium pri 1100 výročí Metodovej smrti. Boli naň pozvaní zástupcovia všetkých slovanských národov. Bulharov prišlo 30 (toľko, koľko bolo aj z hosťujúcej NSR), 5 zo ZSSR, 3 Poliaci, po dvoch Srbov a Slovincov a jeden Chorvát. Dokonca sa zúčastnili po jednom aj Švajčiar, Švéd, Belgičan a Holanďan. Zo Slovenska a Česka (ČSSR) neprišiel nikto. Iste, bola taká doba. Aj takto si to môžeme ospravedlniť.
Obmedzene pozorujem Chorvátske, Slovinské a Srbské portály o histórii. Semtam aj maďarský, hoci rozumiem len kuchynskej reči. Účasť v diskusiách je z našim absolutne neporovnateľná.
Momentálne zaujíma ľudí to, že Fico za štátne peniaze vydržiaval Troškovú ako svoju štátnu "radkyňu", a aj preto skončil "pod Mostom!" , ale to, kto bol Svätopluk, či Metod ich naozaj nezaujíma.