Svätopluk – vzostup a pád ríše.

Nielen romantickí slovenskí národovci v 19. storočí, ale aj dnešní Slováci (vrátane predstaviteľov moci) považovali a považujú Svätopluka za symbol vzostupu a veľkosti takzvanej Veľkej Moravy, prvého skutočného štátu Slovanov. Málokto si ale kladie otázku, či Svätopluk nebol aj jeho hrobárom. V prostredí, kde tomuto kráľovi stavajú jazdecké sochy, je takáto otázka takmer rúhaním. Nespochybniteľným faktom ale je, že krátko po Svätoplukovej smrti jeho ríša zanikla. Ako príčina jej zániku sa uvádza vpád Maďarov, ktorí ju vraj rozvrátili. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že šlo o zúfalcov vyhnaných zo svojich sídel Pečenehmi, ktorých ešte navyše pred príchodom do Panónie porazili a zdecimovali aj Bulhari a ktorí sa napokon usadili v nehostinnom veľkomoravsko-bulharskom pomedzí, kde potom roky žili, nechávajúc sa najímať ako bojovníci tak franským kráľom ako aj Svätoplukom. Už to, že žili  nejaký čas v puste dokazuje, že boli vo veľkom početnom nepomere voči obyvateľom ríše, takže ťažko mohli byť prvotnou príčinou jej pádu. Historici odhadujú, že vo vrcholnom období pred pádom mala Svätoplukova ríša približne milión obyvateľov, čiže aj keby prišlo stotísíc Maďarov, ako sa občas úplne nepodložene uvádza, šlo by o desaťnásobne menšiu silu akú mali k dispozícii vládcovia takzvanej Veľkej Moravy. Americký historik a filozof Will Durant napísal vo svojom 11-zväzkovom diele The Story of Civilization (Príbeh civilizácie) že veľká civilizácia nie je dobytá zvonka, pokiaľ sa už predtým sama nezničila zvnútra. Ani ríša zvaná Veľká Morava, ktorá dlhé roky úspešne vzdorovala mocnej Franskej ríši, nebola dobytá a rozvrátená malým nomádskym kmeňom bez toho, aby tomu nepredchádzal jej rozvrat zvnútra. A pretože jej pád prišiel bezprostredne po Svätoplukovej smrti, musel vnútorný rozvrat začal za jeho vlády.
Fuldské anály v roku 894 zaznamenali okrem toho, že „Svätopluk, knieža Moravanov a pošva všetkej vierolomnosti... ...nešťastne dožil svoj posledný deň,“ aj toto: „Avari, ktorí sa nazývajú Uhrami, v tom čase prešli za Dunaj a spôsobili mnohé nešťastia. Celkom vyvraždili totiž chlapov a staré ženy, iba mladé dievčatá ako dobytok na ukájanie vášne vláčili so sebou a celú Panóniu až do základu spustošili.“ V nenávistnom liste salzburského arcibiskupa Teotmara a jeho biskupov pápežovi z roku 900 sa pisatelia sťažujú na Slovenov ktorí sa spolčujú s Maďarmi, holia si hlavy aby vyzerali ako oni a chodia s nimi lúpiť franské kraje. List bol napísaný iba 6 rokov po jeho  smrti, Sloveni sa teda začali spolčovať s Maďarmi buď bezprostredne po Svätoplukovej smrti, alebo už za jeho života.
O tom, že Svätopluk mohol byť príčinou pádu ríše zvanej Veľká Morava, neuvažoval v minulosti žiaden historik, ani slovenský ani cudzí, a v súčasnosti sa o podiele Svätopluka na páde jeho ríše  kriticky a odvážne vyjadril len jeden autor. Ondrej Chreňo na svojom portáli „Cesta do ranej histórie Slovákov“ napísal že – „Hoci Svätopluk rozšíril hranice Moravy a za jeho panovania môžeme hovoriť o veľkom územnom rozmachu Moravy, v skutočnosti spôsobil zánik Moravy, ...Bol síce výbojný a za jeho života sa ho obávali samotní Nemci, po smrti Svätopluka bolo všetkým jasné, že na Morave už niet sily, vojenskej ani duchovnej, ktorá by Moravu udržala.“ .
Faktom je, že sa takzvaná Veľká Morava začala okamžite po Svätoplukovej smrti rozpadať. Ešte v roku 894 (keď Svätopluk zomrel) sa odtrhlo české kniežatstvo, možno aj Visliansko a Lužice. Potom začala bratovražedná vojna Svätoplukových synov o trón a najneskôr v roku 896 už ríša nejestvovala. To že sa na jej rozpade podieľali aj jej vlastní obyvatelia naznačuje list arcibiskupa Teotmara. Vyplýva z neho že sa Sloveni s Maďarmi už pred rokom 900 spolčovali, chodili s nimi plieniť franské kraje a že Sloveni nedovolili Frankom prejsť cez ich územie, keď Frankovia chceli ísť na pomoc Maďarmi sužovanému Taliansku. To vôbec nepodporuje predstavu krutých nájazdníkov ktorí vtrhli do ríše, premohli jej obrancov a rozvrátili ju. Skôr sa zdá, že im pri tom „rozvracaní“ veľmi aktívne pomáhali jej obyvatelia. A tu by sme sa mali zamyslieť nad otázkou prečo. Prečo sa ľud spojil s cudzincami, ktorých reči nerozumel, aby privodil pád svojej vlastnej ríše? Lebo bez ich pomoci to Maďari v žiadnom prípade dokázať nemohli. Starí Maďari neboli démonické bytosti ktoré dokázali premôcť viac ako desaťnásobnú presilu, Bulhari ich porazili a podľa franských análov ich zrejme opakovane porazil aj Mojmír II. Za pádom ríše zvanej Veľká Morava bolo očividne niečo iné ako nadprirodzené bojové schopnosti starých Maďarov a Svätopluk v tomto ohľade určite nebol bez viny.

O Svätoplukovom pôvode veľa nevieme, nepochybne ale bol z rodu Mojmírovcov, Fuldské anály ho označujú ako Rasticovho synovca. Nie je ani absolútne isté či vládol v Nitre a nie je celkom isté ani odkedy. Všeobecne sa verí, že mu niekedy po roku 850 zveril Rastic vládu nad Nitrou. O tom prečo tak urobil môžeme len špekulovať, žiadne zdroje ktoré by tento jeho počin vysvetlili nemáme. Ako najpravdepodobnejšie vysvetlenie je predpoklad, že Svätopluk mal na trón po Mojmírovi prirodzené právo, možno ešte väčšie ako Rastic. Ako vieme, Rastica dosadil na trón po Mojmírovi franský kráľ Ľudovít Nemec. Ak mu musel pomôcť na trón franský kráľ, zrejme nebolo jeho nástupníctvo jasné a nespochybniteľné, zrejme bol v hre aj iný uchádzač. Či to bol Svätoplukov otec nevieme, ale vzhľadom na to že Rastic bol Mojmírovým synovcom a Svätopluk zase Rasticovým, bol celkom určite aj Svätoplukov otec blízkym príbuzným Mojmíra. Nad tým, či bol aj on Mojmírovým synovcom a či nebol dokonca Rasticovým bratom, si hlavu lámať nemusíme. Označenie synovec (lat. nepot) v prípade Rastica aj Svätopluka vo Fuldských análoch nemusí byť úplne presné. Faktom je, že šlo o blízkych príbuzných. Nejaké právo na trón mal teda celkom určite aj Svätoplukov otec, čím by bolo možné vysvetliť ambície samotného Svätopluka, jeho podlú zradu vlastného strýka, ale aj jeho okamžité a bezproblémové prijatie za vládcu, keď zradiac Frankov „vstúpil do starého Rasticovho mesta“ aby prevzal z rúk Slavomíra velenie nad vzbúrenými moravskými Slovenmi.
Nič tak neodhaľuje Svätoplukov charakter ako jeho podlá zrada vlastného strýka Rastica a jeho vydanie Frankom. Slovenský historik Matúš Kučera sa snaží interpretovať túto Svätoplukovu podlosť ako politickú nevyhnutnosť, ale prevažná väčšina historikov považuje Svätopluka jednoducho za zradcu. Český historik Václav Novotný, Slovák Ján Dekan, aj exilový historik Zdeněk Dittrich považujú Svätopluka za zradcu zradcov. A aj Dušan Třeštík, ktorý sa názorovo s Dittrichom často nezhoduje, vo svojej knihe Vznik Velké Moravy o Svätoplukovom poddaní sa Frankom celkom jednoznačne napísal: „V každém případě se jednalo o jasnou zradu.“  A o zajatí a vydaní Rastica Frankom rovno napísal že - „Svatopluk tak dovršil svou zradu když se zachoval jako věrný vazal říše, především sa ale pohodlně zbavil strýce.“
Nuž pozrime sa najprv, ako udalosť ktorá sa odohrala v roku 870 opisujú Fuldské anály:

„Svätopluk, synovec Rasticov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi spolu s dŕžavou, ktorú spravoval. Preto sa Rastic veľmi nahneval, synovcovi tajne strojil úklady a rozkázal ho na hostine nič netušiaceho zabiť; avšak s Božou milosťou vyviazol z nebezpečenstva smrti. Lebo prv ako vošli do domu tí, ktorí ho chceli zabiť, na znamenie dané mu akýmsi zasvätencom do tohto úskoku, vstal z miesta hodovania a akoby zaujatý lovom so sokolmi unikol pripraveným nástrahám. Rastie však, vidiac, že jeho lesť bola prezradená, s vojakmi sledoval svojho synovca, aby ho zajal; avšak spravodlivým rozhodnutím Božím chytil sa do slučky, ktorú nastrojil; bol totiž týmto svojím synovcom zajatý, sputnaný a odovzdaný Karolmanovi, ktorý ho poslal do Bavorska pod dozorom vojakov, aby neušiel a bol pod strážou väznený v žalári až do príchodu kráľa. Karolman potom vnikol do jeho ríše bez každého odporu, všetky hrady a pevnosti si podrobil a keď ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku a obohatil sa kráľovskými pokladmi, vrátil sa... ...Keď sa potom kráľ Ľudovít zdržiaval v paláci v Aachene, prišli k nemu vyslanci cisára Ľudovíta z Itálie a súčasne pápeža Hadriána, ktorých po prijatí prepustil. A zakrátko potom vyrazil okolo novembrových kalend a prišiel do Bavorska; tu so svojimi konajúc poradu, rozkázal priviesť Rastica, sputnaného ťažkými okovami a podľa rozhodnutia Frankov a Bavorov, ako aj Slovanov, ktorí prišli z rôznych provincií prinášajúc dary kráľovi, dal odsúdeného na smrť pripraviť iba o svetlo očí.“

Pisateľ análov, zrejme mních Meginhard, podáva Rasticovo zajatie a jeho vydanie úbohej, nízkej pomstychtivosti franského kráľa ako „spravodlivé rozhodnutie Božie“, ako trest za to že chcel úkladne zavraždiť svojho synovca. Ťažko by totiž mohol inak napísať, že sa „kresťanský kráľ“ Ľudovít Nemec, tak hanebne a pomstychtivo vyvŕšil na moravskom vládcovi, ktorého úskokom zajal jeho synovec.
Exilový historik Zdeněk Radslav Dittrich (ktorý sa narodil v roku 1923 v Bratislave a zomrel len pred rokom v holadskom Utrechte), podobne ako Ján Dekan odmietli uveriť detinsky naivnému príbehu, ktorý tak farbisto opisuje franský kronikár. Dittrich rovno vyhlásil, že - „skutečnost byla zřejmě jiná.“
Celý príbeh je totiž taký rozporuplný, že žiaden kriticky uvažujúci človek mu nemôže uveriť. Predovšetkým, Rastic bol bojovník – vojak. Nepotreboval nejakých najatých vrahov na to, aby zabili svojho zradného synovca. Jeho družina bojovala a zabíjala nepriateľov, nemusel sa spoliehať na najatých vrahov, ktorí nevedno prečo včas neprišli. (Asi meškal rýchlik z Palerma do Mikulčíc.)
Nie že by sa nikdy v stredoveku nevraždilo počas hostiny. Český kráľ Boleslav III dal povraždiť v roku 1003  pri fašiangovej hostine nenávidených Vršovcov, ktorí ho predtým vyhnali zo zeme. Vrátil sa na trón s pomocou svojho bratranca, poľského kráľa Boleslava Chrabrého, neodvážil sa ale priamo mocných Vršovcov potrestať, preto ich nechal povraždiť opitých pri hostine najatými poľskými vojakmi, keď boli Vršovci neschopní účinnej obrany. Rastic ale nepotreboval svojho synovca a jeho družinu opíjať, podľa kronikára mal prísť Svätopluk do jeho hradu. Neprišiel tam hádam, chudák „nič netušiaci“, s celou armádou. Aj ďalší opis udalosti je taký naivný, že je až smiešny. Rasticova mentálna úroveň by musela byť hlboko v pásme debility keby nechal svojho synovca, ktorého sa vraj chystal zavraždiť, odísť z hostiny na lov so sokolom. Kedy by asi podľa Meginharda mal Rastic pochopiť, že jeho lesť bola prezradená? Lov so sokolom nebol polhodinovou záležitosťou. Ak šlo o hostinu počas poludnia (čo je vysoko pravdepodobné), potom by prostáčik boží Rastic prišiel na to, že sa jeho synovec už nevráti, až niekedy večer. A to by už mohol na prenasledovanie utečenca, majúceho poldňový náskok, zabudnúť. Do zotmenia by ho už nijako nemohol dohoniť.  
Aj to že Rastic padol do pasce ktorú sám nastrojil je nezmysel. Keby už naozaj mal Svätopluka prenasledovať, vzal by si najmenej dvojnásobný počet vojakov ako mal jeho synovec. Mních Meginhard nám podáva tento detinsky naivný príbeh aby ukázal svojho kráľa v lepšom svetle. Nebolo totiž dôstojné kresťanského kráľa zaobchádzať s takou barbarskou krutosťou s vládcom susednej zeme, ktorého zradne uniesol jeho synovec. Lebo ak si odmyslíme nereálnu rozprávku o najatých vrahoch ktorí neboli včas na mieste, potom je jasné, že to bolo presne naopak. Že nič netušiaceho Rastica vlákal do pasce Svätopluk, aby si jeho vydaním Frankom získal ich vďačnosť. Svätoplukovo kniežatstvo nebolo celkom určite úplne samostatné, Rastic bol Mojmírovým nástupcom, je proti zdravému rozumu aby znova rozdelil ríšu, ktorú jeho strýko zjednotil. Svätopluk bol jeho podriadený, nech už mal akúkoľvek mieru samostatnosti, rozhodne nemohol bez Rasticovho súhlasu dať svoje kniežatstvo do vlastníctva Frankom. Matúš Kučera sa síce pokúša obhájiť jeho zradu tým, že pozvaním Cyrila a Metoda si Rastic – „Pobúril proti sebe bavorský klér i franskú politiku, a preto Svätopluk videl východisko len v mierovom zabezpečení západnej hranice Veľkej Moravy.“  Lebo ako napísal: „Bolo treba myslieť na budúcnosť... ...Rozšírenie hraníc svojho Nitrianskeho kniežatstva na východ i juhovýchod mohol Svätopluk uskutočniť len pri mierovom zabezpečení svojej západnej a juhozápadnej hranice.“¹    Teda svoju západnú a juhozápadnú hranicu mohol podľa M. Kučeru Svätopluk zabezpečiť len tak, že nijaká západná a juhozápadná hranica nebude, lebo jeho dŕžava sa stane súčasťou Franskej ríše. Naozaj zvláštna logika. Iba prostoduchý Svätopluk si mohol myslieť, že keď sa poddá Frankom zbaví sa nadvlády svojho strýka a bude si môcť robiť čo sa mu zachce. Zrejme predpokladal, že ho Karolman ustanoví za vládcu celej Moravy, a spokojný že je takzvaná Veľká Morava formálne súčasť jeho ríše, ponechá Svätopluka vládnuť si podľa vlastnej vôle. To bolo naozaj také naivné očakávanie, že odhaľuje ďalšiu Svätoplukovu vlastnosť – úplnú politickú hlúposť. Lebo len čo Karolman Rasticovu „ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku a obohatil sa kráľovskými pokladmi,...“,  ustanovil tam za správcov svojich grófov, Engelšalka a Vilhelma. Tí neskôr Svätopluka obvinili zo zrady a Karolman ho dal uväzniť. Načo by mu tam ešte ten hlúpy Sloven bol? Až vtedy zrejme Svätoplukovi došlo ako naletel. A nebyť hrdinského odboja moravských Slovenov pod vedením Slavomíra, bol by budúci veľký kráľ zhnil vo franskom väzení. Takže nie je pravdou, že Svätopluk mohol svoje výboje proti Slovanom na západe a juhozápade „uskutočniť len pri mierovom zabezpečení svojej západnej a juhozápadnej hranice,“ ako píše Kučera. Franská ríša totiž nebola nikdy slabšia ako práve v tom čase. Bola oslabená nedávnym bojom Ľudovítových synov o moc a hoci Frankovia uskutočnili v roku 869 vpád na Moravu a do Svätoplukovho kniežatstva, veľkolepo pripravenú výpravu nemohol viesť samotný kráľ, lebo ťažko ochorel a všeobecne sa očakávalo že čoskoro zomrie. Jeho syn Karol preto len spálil okolie Rasticovej „nevýslovnej, všetkým najstarším nepodobnej“ pevnosti a ani jeho brat Karolman tiahnuci proti Svätoplukovi nedopadol oveľa lepšie. V tom istom roku navyše zomrel ich strýko Lothar II a celú jeho ríšu pri slabosti Východofranskej ríše a chorobe kráľa Ľudovíta obsadil v rozpore s predošlou dohodou ich strýko Karol Holý (Lysý), nevlastný brat Lothara II a Ľudovíta Nemca. Frankovia teda mali v nasledujúcom roku iné starosti ako podrobovanie si moravských Slovenov. Svätopluk sa vonkoncom nemusel poddávať so svojim kniežatstvom Frankom. Napokon, kronikár otvorene píše že tak urobil „majúc na zreteli vlastné záujmy“. Vo svojej naivite zrejme očakával že ho Frankovia za zradu strýka odmenia a že ho urobia kráľom aj nad jeho kniežatstvom. To že sa ho Rastic chystal zákerne zavraždiť, najmúc si na to vrahov, je celkom očividne len účelový výmysel kronikára Meginharda. Žiadne iné anály o tom nič nevedia. Bertiniánske anály píšu o roku 870 že Ľudovít  - „Odtiaľ v mesiaci máji do Attinackého paláca prišiel; tam dvanásť poslov svojho brata Ľudovít pre rozdelenie kráľovstva prijal; čo napomohlo uzdraveniu tela Ľudovíta, rovnako ako prospešnosť, že Winda (Slovana) Rastica, po dlhú dobu smrteľného (nepriateľa) úskokom zajali vo vojne.“ ²  
Až v máji 870 sa teda Ľudovít Nemec nečakane uzdravil a Karol Holý sa rozhodol, že sa s ním o Lotharovu ríšu rozdelí. Na jeho uzdravenie vraj mala blahodarný vplyv aj správa že - „Rasticiium Winidum, sibi diutino tempore infestissimum, tam dolo quam bello captum,...“ – teda že Rastica úskokom zajali vo vojne. O jeho úkladoch proti Svätoplukovi kronikár nič nevie, ale o jeho zajatí pomocou nejakého úskoku vie.  
A Xanténske anály píšu o roku 871 (!! čo je zrejme chyba) že  – „Rasticius rex Margorum a Karlomanno captus et in Franciam patri directus ibique postea luminibus privatus est.“ Teda že
„Rastic, kráľ Moravanov Karolmanom bol zajatý a do Franskej ríše dopravený, kde potom bol svetla zbavený.“ ³  O žiadnych Rasticových úkladoch z ktorých Svätopluk len “s Božou milosťou vyviazol“ ani tieto anály nič nevedia. Prečo niektorí historici považujú za pravdu naivne detinský a v mnohom si protirečiaci príbeh mnícha Meginharda, ťažko povedať. Zrejme nechcú pripustiť že náš veľký kráľ bol obyčajný podliak. Lebo, dalo by sa mu odpustiť že v túžbe po moci svojho strýka zabil. V bojoch o trón sa zabíjali aj bratia. Ale zajať úskočne svojho strýka a potom ho podlo vydať Frankom, aby sa na ňom pomstychtivo vyvŕšili a nechali ho slepého dožiť niekde v kobke, bol jednoducho neodpustiteľný a neospravedlniteľný zločin. Svätopluk tým okrem iného všetkým ukázal, že uznáva franského kráľa ako vládcu nadradeného slovanským kniežatám, ako vládcu ktorý má právo svojich neposlušných slovanských vazalov trestať. Urobil tak navyše v čase, keď pápež vytvoril pre Panóniu a Moravu (Moravy) samostatnú cirkevnú provinciu, čím jednoznačne poprel akékoľvek nároky franského kléru na toto územie.Na rozdiel od biskupstva totiž arcidiecéza nepodlieha už žiadnemu cirkevnému hodnostárovi, ale priamo pápežovi. Nemá to len finančný, ale hlavne politický význam. Žiaden cirkevný hodnostár nemôže prostredníctvom podriadených kňazov ovplyvňovať zvonka chod iného štátu. Preto sa české kniežatá a českí králi viac ako tristo rokov usilovali o vlastné arcibiskupstvo. Neúspešne. Podarilo sa to až v roku 1344, v závere vlády Jána Luxemburského, keď bol jeho spoluvládcom jeho syn, neskorší český kráľ a rímsky cisár Karol IV. Určite v tom zohrala významnú rolu aj skutočnosť, že Ján Luxemburský bol synom rímskeho kráľa Henricha VII. O samostatnú cirkevnú provinciu usiloval aj uhorský kráľ Štefan I, usilovali o ňu aj poľskí králi, každý vládca okrem Svätopluka chápal jej význam.
Vďaka Rasticovi mala ríša zvaná Veľká Morava vlastnú arcidiecézu a je naozaj nepochopiteľné, že Svätopluk proti nej bojoval, podporujúc franské duchovenstvo, hoci mal s Frankami vlastnú zlú skúsenosť. To že sa neznášal s Metodom bola jeho osobná (či skôr osobnostná) záležitosť, ako vládca Slovenov však nemal právo ísť preto proti záujmom vlastného štátu. Koniec koncov, slovanských kňazov vyhnal úplne nezmyselne až po Metodovej smrti, plniac tým hlúpo želanie franského kléru a franského kráľa. Nešlo pritom vôbec o nejakú náboženskú zmenu či reformu, čo by sa ešte dalo ako tak pochopiť. Náboženstvo sa nemenilo, šlo len o nahradenie slovanských kňazov franskými a nahradenie slovanskej bohoslužby latinskou. Nebolo to pritom vôbec želanie pápeža, práve naopak. Hadrián II napísal v roku 869 vo svojom liste Rasticovi, Svätoplukovi a Koceľovi toto: „Tú však jedinú zachovajte obyčaj, aby ste pri omši najprv čítali Apoštola a Evanjelium po rímsky a potom po slovensky, ...  Ak by sa však niekto z učiteľov u vás pôsobiacich opovážil inakšie vás zavádzať, ... pričom by hanil knihy vášho jazyka, nech je vylúčený nielen z prijímania, ale aj z Cirkvi, kým sa nenapraví.“  A pápež Ján VIII píše v roku 880 v liste Svätoplukovi v podobnom duchu: „Napokon právom schvaľujeme slovenské písmo... a prikazujeme aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista, Pána nášho.“  Šokujúci je ale záver tohto  listu: „A keď sa Tebe i Tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, nariaďujeme, aby sa pre Teba omšové obrady odbavovali po latinsky.“   Prečo vyžadoval Svätopluk omšu v latinskom jazyku? Určite nie preto, že ovládal latinčinu lepšie ako materinský jazyk. Žiadal si latinskú omšu preto, že ho na to navádzal Viching, a on vo svojej zaslepenosti hlúpo plnil želanie tohoto franského agenta. Lebo aký iný význam mala pápežská výnimka pre neho, aby mohol počúvať omšu v latinčine, ak nie ostentatívne tým ukázať, že je proti Metodovi a jeho slovenskej bohoslužbe. Kráľ Slovenov si vyžiadal výnimku od pápeža, aby mohol počúvať omšu v bohoslužobnom jazyku cudzej mocnosti. Akoby bol jeho vlastný jazyk menejcenný. Čo tým chcel ukázať svojmu ľudu?
To že sa (staro)slovenský jazyk stal štvrtým bohoslužobným jazykom muselo vyvolať pocit hrdosti aj u toho najúbohejšieho Slovena. A to bez ohľadu na to, či vnútorne prijal kresťanstvo, alebo nie. Chlapci z jeho národa (hen z Močenku) slúžili v jeho jazyku omše a vykladali Písmo, jeho jazyk bol štvrtý jazyk na svete v ktorom sa konali bohoslužby, popri gréčtine v Byzantskej ríši a latinčine v Svätej ríši rímskej (čiže Franskej). Nepochybne to malo vplyv aj na rýchlu christianizáciu zeme, predovšatkým to ale malo nesmierny vplyv na sebavedomie a hrdosť Slovenov. A ich kráľ za tejto situácie uprednostňoval latinskú bohoslužbu? Aký štátnický dôvod na to mal? Vyhnanie slovanských kňazov a ich nahradenie franskými muselo uvrhnúť Slovenov do zmätku. Frankovia opakovane napadali ich zem, plienili a vraždili, priznávajú to s nadšením ich zbožní mnísi v kronikách, útoky Slovenov boli výnimočné, vieme len o odvetnom vpáde Rastica keď prenasledoval Ľudovíta Nemca po neúspešnom obliehaní jeho hradu a o vpáde Svätopluka keď Frankovia nechceli pristúpiť na prímerie. Ako sa mali ľudia zmieriť s tým, že im znova budú slúžiť omče franskí kňazi, zatiaľ čo ich chlapcov vyhnali alebo predali do otroctva? Svätopluk žiadal od svojich poddaných nemožné. Aby za jednu generáciu trikrát zmenili učiteľov náboženstva a prijali ako správny predtým zavrhnutý názor naň. Je úplne isté, že veľa veľmožov s tým nesúhlasilo, keď sa Svätoplukov syn Mojmír II pokúsil okolo roku 900 obnoviť samostatnú cirkevnú provinciu, musel mať okolo seba družinu veľmožov čo tento jeho krok podporovala.
Svätopluk svojim konaním zbavil svoj ľud akýchkoľvek ilúzií že za kresťanstvom je aj niečo iné ako sebecké záujmy vládcu. Takže kým kresťanstvo vo Franskej ríši ľudí zjednocovalo, v ríši ktorú sme nazvali Veľká Morava bolo príčinou rozkolu. Svätoplukova ríša sa vďaka statočnosti jeho vojakov územne rozrastala, ale vnútorne slabla v dôsledku rozporov medzi promoravskými a profranskými veľmožmi, podvratnej činnosti franských kňazov, ako aj v dôsledku rezignácie  znechuteného a vlastným kráľom poníženého ľudu. Bolo to nanešťastie práve v období, keď sa nový franský kráľ Arnulf Korutánsky rozhodol ríšu Slovenov za každú cenu zničiť, a keď si  nomádske kmene starých Maďarov hľadali nový životný priestor.
To že bol medzi moravskými veľmožmi rozkol dokazuje aj bratovražedná vojna Svätoplukových synov po jeho smrti. Trvala celé tri roky a priniesla Slovenom nesmierne utrpenie. Stačí prečítať si heroické opisy z franských análov:
„...v roku 898 .... vznikli medzi dvoma bratmi z národa Moravanov, totiž medzi Mojmírom a Svätoplukom, a ich ľuďmi veľmi vážne rozpory a sváry. Keď sa to cisár a kráľ dozvedel, poslal markgrófa Liutbalda, grófa Ariba a bavorských veľmožov spolu s ostatnými svojimi vernými, aby pomohli, oslobodili a poskytli ochranu tej strane, ktorá doňho vkladala nádej a hľadala uňho útočište. Vyslané vojsko potom, ako sa len dalo, ohňom a mečom svojich nepriateľov pokorilo, spustošilo krajinu a všetkých pobilo.“
A o roku 899 anály zaznamenali toto:  „Potom bola znovu zorganizovaná výprava a poprední Bavorov vtrhli so svojimi ľuďmi v zime odvážne a nepriateľsky na územia Moravanov. So silným vojskom spustošili ich kraje, a keď zhromaždili korisť, vrátili sa s ňou domov. …
Krátko nato vpadli Bavori znovu smelo na pohraničné územia Moravanov, a čo sa dalo, ukoristili a vyplienili.
A ešte aj v roku 900 – „Bavori vtrhli cez Čechy, ktoré si pribrali ako spojencov, do kráľovstva Moravanov a tri týždne tu nivočili krajinu ohňom. Nakoniec sa vrátili bez akejkoľvek ujmy domov.“
Niet divu, že trpiaci ľud sa od svojich vládcov odvrátil, majúc už po krk nekonečného utrpenia ktoré im priniesla vláda Svätoplukovcov. Okrajové časti ríše využili slabosť centrálnej moci a rýchlo sa odtrhli, nemajúc žiaden pocit spolupatričnosti so zvyškom ríše. A ľud v centrálnej oblasti sa húfne pridával k Uhrom, starým Maďarom, aby ako príslušník tohto etnika unikol útrapám vojny aj poplatkom ktoré vyberal franský klérus. Teotmar vo svojom liste zúri že mu Sloveni už neplatia dane a vyhráža sa, že budú musieť, či chcú alebo nechcú. Lenže zmýlil sa. Svätoplukovi Sloveni dali prednosť pohanstvu. Nielen v Panónii, ale aj v Mikulčiciach a Nitre našli archeológovia neklamné známky návratu k pohanstvu v tomto období

„Si vis pacem, para bellum!“ – hovorí latinské príslovie (Ak chceš mier, pripravuj vojnu!) Nestačilo vyhlásiť sa za Maďara a odoprieť poslušnosť vládcovi, slobodu si mohli udržať len ozbrojeným odporom. Zbavovali sa teda svojich vladykov, holili si hlavy a vyrážali na lúpežné nájazdy do okolia. Už v roku 900 sa Teotmar a jeho biskupi na takéto konanie Slovenov sťažujú: „prijali medzi seba nemalý počet Uhrov a podľa ich zvyku hlavy svojich nepravých kresťanov dohola ostrihali a poslali na našich kresťanov, ba aj sami ich prepadli a jedných do zajatia odviedli, druhých pozabíjali,...“ Prechod k Maďarom musel byť teda rýchly. Niet sa čo diviť. Ktorý Sloven by nechcel vidieť ako Frankovia ktorí mu spálili dom a ulúpili dobytok utekajú jačiac od hrôzy zo svojho horiaceho obydlia? A ktorý Sloven, ktorému Frankovia zabili brata či otca, by nechcel vidieť ako franskí šľachtici v krúžkovom brnení padajú z koní, zasiahnutí jeho šípmi. Prechod k Maďarom pokračoval rýchlosťou stepného požiaru. Len tak sa dá vysvetliť, že hoci sú dnešní Maďari geneticky totožní so svojimi susedmi, hovoria odlišným, ugrofínskym jazykom. Arnulf zomrel v roku 899 a Frankovia, zdesení pustošivými vpádmi nových, stále početnejších „Maďarov“ ponúkli Mojmírovi II mier a spojenectvo. Ale bolo už neskoro. Jeho niekdajší poddaní sa nechceli vrátiť pod jeho žezlo a ako sa zdá, odmietali aj kresťanstvo. Kresťanstvo síce úplne nevymizlo, predovšetkým nie v okrajových častiach niekdajšej Svätoplukovej ríše, kde sa udržali pri moci slovanskí vladykovia. Novovzniknutým Maďarom na juhu ho však znova nanútil až o 100 rokov neskôr Štefan I (Vajk), ktorý sa okamžite postaral aj o zriadenie vlastnej cirkevnej arcidiecézy. Na rozdiel od Svätopluka chápal, že vlastná arcidiecéza je bezpodmienečnou požiadavkou pre skutočnú samostatnosť jeho kráľovstva.
Staviame sochy Svätoplukovi, ktorý síce územne ríšu na krátky čas rozšíril, ale svojím sebectvom a  politickou hlúposťou zapríčinil aj jej pád. Lebo ako povedal Will Durant :  "A great civilization is not conquered from without, until it has destroyed itself from within."  


Zdroje:

¹  Matúš Kučera: Postavy veľkomoravskej histórie. PERFEKT a.s. rok 2013
²  https://archive.org/stream/annalesbertinian00wait#page/108/mode/2up (strana 102).
³  http://www.thelatinlibrary.com/xanten.html (rok DCCCLXXI)

Dnes je piatok trinásteho a ešte k tomu Rastislava. Ten článok naozaj pobúri niektorých čitateľov, ale asi by ho Rastislav s Metodom a jeho suitou čítal veľmi rád. Metodovi by som to neželal, ale Rasticovi áno. Článok je vynikajúci, Valamír, vďaka.
Zatiaľ dodám len  vsuvku:
Od p. XY som počul názor, neuviedol zdroj, že Bulhari sa s Pečenehmi dohodli na totálnej likvidácii Maďarov tak, že ak Maďari napadnú Bulharov, Pečenehovia zatiaľ zlikvidujú ich sídla a porazení Maďari sa nebudú mať kam vrátiť. A podarilo sa. Logiku to má. Výsledkom tohto dobrého komplotu bolo, že v podstate hŕstka frustrovaných bojovníkov prišla pôvodne s prosíkom, ale aj s ľsťou do rozhádaného územia bývalej VM.

Svätopluk – kontra Metod

    V knihe Petra Ratkoša „Veľkomoravské legendy a povesti“, kde je preklad dokumentu „Zo života Klimenta Velického alebo Ochridského“  sa uvádza veľmi často, ako Metod bojoval s bludármi a heretikmi, ktorí nectili Ducha. Svedčí to jednoznačne o tom, že v krajine existovala cirkev ariánska, ktorá sv. Ducha neuznávala a Rímskokatolícka cirkev považovala týchto bludárov a heretikov za smrteľné nebezpečenstvo a najhlavnejšou úlohou Metoda bolo v záujme Ríma likvidovať predovšetkým všetky herézy a samozrejme aj tradičné slovanské pohanstvo. Boj s pohanstvom je ostatne doložený hneď v prvom odstavci Metodovho „Zakona sudnjeho ljudem“.

    Práve z dokumentu Život Klimenta jednoznačne čítame v kapitolách V. až VII. niekoľkokrát zdôrazňovaný boj medzi Metodom a Svätoplukom. Metod mnoho krát napomínal Svätopluka, aby sa vzdal nemravného života, aby prestal smilniť a opájať sa v  nízkych radovánkach pozemských, a aby sa oddával bohu, ak už o sebe tvrdí, že je kresťan. Aby bol príkladom jeho ľudu, ktorý postupne oddáva svoju dušu k spaseniu, pretože inak svojim zlým príkladom robí problémy Metodovi v jeho evanjelizácii zeme. Ale tento problém vo svojom sídle mal Metod už za čias Rastislava. Vyplýva to z kapitoly V. časti 18 citujem: na
„Zástup bludárov však, nad ktorým víťazila sila a pravda slova (Metodovho) sužoval svätca , ako len vládal, alebo skôr ako ho podnecoval bludársky otec, nepriateľ ľudí od počiatku, vystatujúci sa zločinnosťou, a robil to, sužujúc svätca tisícorakým trápením a pokušeniami. Potom aj Svätopluka, ktorý po Rastislavovi panoval na Morave, človeka drsného a nepoznajúceho dobro, ľstivo obalamutili a celkom získali pre svoje učenie (Vichingovci). Veď akože by aj mohol, súc otrokom ženských rozkoší a váľajúc sa v bahne hnusných obcovaní, neobrátiť svoju myseľ radšej k tým, ktorí mu otvárajú dvere k náruživostiam, ako k Metodovi, ktorý verejne pranieroval zhubnú trpkosť každej rozkoše? Lebo to, čo onen Eunomios – obhajca bludu anomiovcov (radikálny arián (366 - ?) ) viď. https://translate.google.sk/translate?hl=cs&sl=en&u=https://en.wikipedia.org/wiki/Eunomius_of_Cyzicus&prev=search – ešte lepšie je to tu: http://www.newadvent.org/cathen/05605a.htm - vyhútal na získanie väčšieho počtu žiakov, to si vymyslel aj nerozumný franský rod (Viching), čiže hrešiacim všetko odpúšťal bez trestu a pokánia, len za to, že súhlasia s ich učením, a dovoľoval nerestný život, len aby prekrútené učenie prospievalo, podobne, ako keby si niektorí vymieňali jeden hnoj, druhý blato, zasluhujúc si takéto hodnoty obchodu, pri ktorom je aj tovar špinavý, aj cena odporná. „ V ďalších častiach čoraz ostrejšie píše kronikár o nerestiach Svätoplukových, ktorými sa Metod trápil a vyvrcholilo to otvorenou zrážkou  kde Svätopluk kričal na Metoda, že môže byť rád, že má dovolené šíriť evanjelium v jeho zemi. Metod vykríkol na neho, že „Táto zem nie je Tvoja, ale Petrova“, čím došlo k definitívnemu rozkolu medzi nimi. Žiaľ, nie je nepísaný rok, kedy sa to stalo. Ale z predpokladanej existencie  Metodovho seminára v Oradei, ktorý som pravdepodobne našiel a existencie Svätoplukovej pevnosti v Arade je možno dedukovať, že odchod Svätopluka do pevnosti v Arade, čo dokumentuje Ibn Rusta nastal práve kvôli tejto hádke. Práve kvôli tejto nenávisti a Vichingovej úlisnej politike, kedy Svätoplukovi schvaľoval jeho spôsob života došlo k obrovskej nenávisti medzi poddanými a panovníkom. Po jeho smrti došlo k bratovražednej vojne medzi jeho synmi a tak Maďari mali súc v nepomernej menšine, veľmi dobrú pôdu na ovládnutie najprv celej bohatej a zaľudnenej Transylvánie, ale postupne, keď sa k slobodným Maďarom pridávali Slovania túžiaci po zmene a slobode (svedectvo biskupa Teotmara v sťažnosti pápežovi), zanikla ríša bez toho, že by si ju hoci len chceli súčasníci pamätať.
Neskôr po tejto hádke Metod veľmi zaťažený roztržkami s vládcom sa odobral na večnosť 6.4.885.
V kapitole VII. časť 24 sa píše:“ No všetkého schopný dav bludárov nestrpel, aby Metod mal aj po smrti živého bojovníka, vraviac: Hor sa teda, Gorazda premôžme a strojme mu úklady, veď je život jeho nepodobný nášmu a odlišné sú chodníky jeho, i vyčíta nám hriechy, lebo ak by ostal nažive, znova by nám ožil Metod.“ Jednalo sa nie o výkon nejakého vonkajšieho rozkazu, intrigy, ale o prudkú vzburu, začiatok občianskej vojny. Až potom Viching legalizoval vyhnanie Gorazda a 200 učeníkov s pápežovou pomocou.  Čo boli mladší, boli predaní Židom do otroctva, lebo tak to zapracoval aj Metod v prvom odstavci svojho zákonníka. Franskí (Nemeckí) vojaci Klimenta, Angelára, Nauma do Bulharska vyhnali zo zeme na príkaz Vichinga,  ktorý vraj využil neprítomnosť Svätopluka na hrade a uchvátil aj arcibiskupský stolec.  Najprv ich väznili. Ale prebehlo veľké zemetrasenie, väzenie sa rozpadlo, potom ich preniesli do iného väzenia, znovu bolo zemetrasenie a tak, keďže sa to bralo ako boží signál, ich z väzenia vypustili a nahých, koncom februára za prudkého vetra ich hnali k Dunaju. Angelár po prekonaní Dunaja umrel pravdepodobne na zápal pľúc, ostatní dvaja Kliment a Naum sa pešo za tri dni dostali do Belehradu k Bulharom.
Obstojí obhajoba Svätopluka, že „toto“ šíria len grkat. kňazi ? Veď toto je napísané už prvotnom zdroji. Príčina rozdielneho výkladu tohto dokumentu je len v tom, že grkat. zdroj podáva dokument v doslovnom preklade a zdroje pod vplyvom RKC manipulujú s faktami a zamlčiavajú podstatné veci. O týchto udalostiach píše aj byzanstský cisár Porfyrogenetos.
Rozpad VM nie že je neznámy. . Práve naopak, rozpad je zdokumentovaný, len my ho nechceme vidieť, nechceme vedieť pravdu o Svätoplukovi, lebo potrebujeme modlu, kráľa, na ktorého by sme chceli byť hrdí. Ale toto je scestná filozofia. Scestné je aj poukazovať na to, že "bola taká doba". Prečo bulharský Boris postupoval aj v nástupníctve tak, že neohrozil celistvosť a silu ríše. A bol našim susedom. Súhlasím s Valamírom, všetky dostupné informácie usvedčujú Svätopluka, že bol veľmi dôležitým dôvodom pre rozpad jeho ríše. Je prvým, mne známym autorom, ktorý túto skutočnosť bez škrupúl takto komplexne popísal a zverejnil. Pre pozdvihnutie našej národnej hrdosti máme aj iné osobnosti, je to otázka vhodného výberu

    Admin, ponúkate pohľad, a my svoj. Nerád by som tu chcel politizovať, ale toto JE záležitosť politická a morálna, preto si pomôžem poslednými rokmi, ktoré žijeme.

    Politici spáchali mnoho zločinov a v podstate aj vlastizrád, za ktoré neboli a nebudú odsúdení (lebo máme v ústave, že politik môže byť odsúdený len vtedy, ak sa mu preukáže zlý úmysel) a napriek tomu „národ tuší,“ ako sa de facto veci majú. Vieme, kto rozkradol a rozhajdákal náš spoločný majetok, naše „rodinné striebro“. Vieme, kto stál za únosom Kováča ml. a kto bol za smrťou Remiáša. Kto to všetko amnestoval. Vieme, komu chutí kola v akom byte a vieme, kto je Baštrnákov kamarát a napriek tomu korupcia u nás nie je. A tak to bolo aj za Svätopluka. Je mi jasné, že Metod nebol len fanatik, agent min. na dve strany a despota. Áno, chcel byť pánom nad pána. Videl príklad v Ríme – na rozdiel od Byzancie, odkiaľ prišiel. Práve v Ríme napáchol túžbou po moci, lebo zistil, že pápež, arcibiskup, biskup kladie korunu na hlavu vládcovi, ktorý pred ním kľačí.
Svätopluk chodil do kostola a pritom mal hárem. A tak konal jeho syn Mojmír II, v Rumunsku volaný Menumorut. V ich prameňoch je to druhý najhlavnejší dôvod, prečo bol nenávidený. Pretože toto nepovoľovala ani jeden typ kresťanstva, ktorý v krajine bol. Svätopluk zradil svojho strýka Rastislava. To o úkladoch proti Svätoplukovi nemusí byť pravda, ale len vymyslené ospravedlnenie jeho podlého konania. A potom ríšu hodil k nohám Frankom. Áno, Svätopluk uzavrel s Ľudovítom vo Forchaime mier r. 874. Lenže vzápätí ho porušil a robil drahoty aj s platením tribútu. Iste, kto by nerobil. Ďalší mier uzavrel so svojim priateľom Arnulfom r. 884 a taktiež ho porušil r. 888 kvôli Pannonii. Arnulf mal trpezlivosť, stretol sa s ním opäť na Omuntensperchu (Pannonhalma) r. 890, znovu sa dohodli na mieri, na neútočení, dokonca Arnulf nechal pokrstiť svojho syna menom Zventibald. Ale Svätopluk dohodu r. 892 opäť porušil a napadol znovu Pannoniu.  Čo by ste chceli, aby napísal po tom všetkom o ňom franský kronikár? Že to bol čestný muž? Ak si to všetko znovu prečítame, zhrnieme a podškrtneme účet, Svätopluk mal veľmi zlú reputáciu u susedov, nedobrý morálny profil v dobe, keď sa pre česť umieralo, veľmi zle postupoval pri svojom konci – neurčil nástupcu (bulharský kráľ Boris určil najprv svojho staršieho syna, keď sa neosvedčil, zvrhol ho a dal na trón mladšieho, ktorý ríšu udržal a tá prosperovala). Tým, že ľud nenávidel Metodovu cirkev, jeho „Zakon“, nenávidel Svätopluka, sa stalo, že vypukli po Metodovej smrti vzbury a po smrti Svätopluka bratovražedná vojna. Nejednota duchovná a morálna, politická spôsobila, že v podstate hŕstke Maďarov sa podarilo zlikvidovať VM a nakoniec sa aj Poznan s Huntom poklonili Štefanovi a sami ho pasovali za kráľa a pomohli mu mu zbaviť sa Koppáňa.
Som človek, ktorý sa aj na svoje deti díva cez biele sklo okuliarov. Vidím ich takých, akí sú a mám ich rád, lebo sú moje a dôvod na lásku a hrdosť je jednoznačná, oprávnená. Na Svätopluka sa tiež dívam cez biele sklá. Vidím ale viac hnoja, ako lesku.
Keby som vám dal otázku: ktorému nášmu prezidentovi napr. po r. 1989 by ste naozaj z nadšením nechali vytesať sochu. Nebudem ich menovať. (Ešte tak jednému z nich....dajme tomu). A ak len jednému z nich, potom každému. S princípu. Ale vytvoril by som pre nich panoptikum prezidentov. Len kvôli tomu, že boli.
Na inom fóre som napísal výstrahu: "dovtedy nám budete španovať nervy, kým tento bodrel neskončíme, ako skončila VM. Lebo tá skončila najmä preto, lebo panstvo veľmi zle zaobchádzalo s plebsom. A prišiel niekto s inou, lacnou a lákavou ponukou. I stalo sa. A ríša bola dobitá zvnútra."

Takto to chápem ja. Takže alebo zbúrajme sochu pod Hradom, alebo stavajme ďalšie vedľa nej. Ale potom je tam málo miesta. A čo je najhoršie tá nesvornosť nám ostala dodnes. Sme menej svorní, ako Cigáni, Židia, Maďari - a tí už dnes dokonca aj vedia, že echt Maďarmi de facto ani nie sú. Práve po prevrate r. 1989 umrela šanca na zmenu svornosti k lepšiemu. Možno ju držal v rukách Alexander Dubček. Ale už nebola reálna. My nesmieme byť svorní. (?). Posledne, keď sme svorní boli, vyrabovali sme totiž Rím. Výrok jedného politika, že „musíme Svätopluka vrátiť do Nitry“, lebo do Nitry patrí a bol to náš najlepší a najväčší panovník sa mi proste nepáči. Ale viem, že nech napíšeme hocičo, nedokážeme sa vyhnúť politike v historiografii. A dívať sa na vec rôznymi spôsobmi už zaváňa politikárčením. Hodnotím Svätopluka nedostatočnou. Ani dnes nemajú mnohí vybraté: chodia sa búchať o kolená, pýtať odpustenie hriechov a potom znovu hriechy páchajú. Viching je stále medzi nami.

Dôvod, ktorý uvádzate, prečo Svätopluk prijal kresťanstvo je síce zaujímavý, no pôvodne pravdepodobne bol vysvätený gréckokatolíckym obradom, ako aj Rastislav a ich poddaní, pretože CaM prišli už z
hotovým poverením od Michala III
, že môžu užívať slovenskú liturgiu. To tvrdí p. A. Semeš. V tom prípade bolo zložité aj to, že po návrate konvertovaného Metoda z Ríma mali konvertovať, a zrejme aj konvertovali na RK aj vládcovia VM (ale už len časť - niektorí boli "verní" Grkat. - tak to chodí).
Ako som už v prvom vstupe do tejto diskusie tvrdil - krajina bola duchovne značne rozdelená, nesúrodá.

Okrem toho ma osobne potešila vaša posledná veta, pán Franti Vandal. Áno, Arnulf chcel svoj cieľ pôvodne dosiahnuť dohodami a doslova priateľstvom so Svätoplukom, v tom čase už silným kráľom. Dokonca dal svojmu synovi Svätoplukovo meno a sám Svätopluk mu bol za krstného otca. Napriek tomu dva krát Svätopluk nedodržal s ním mier a nie je čudo, že Arnulf pochopil, že s týmto človekom sa vyjednávať nedá a nie je mu sväté ani sväté. Preto sa v mene Krista Pána zmenil na agresora. Svätopluk bol vierolomný na všetky strany a preto si myslím, že pre neho národ, jeho národ bol len hmota, ktorá musí obhajovať jeho záujmy.

[quote= Pokial nemáš, či nemáte, naštudované dejiny Bulharska a zdroje, tak južné umiestnenie VM je takmer nemožné, lebo tam podla všetkého boli Bulhari. V prípade umiestnenia VM na Slovensko  je moje vysvetlenie v predchádzajúcom príspevku logické.
[/quote]

Walibuk. Svätopluk celkom určite r 883 - 4 vyhnal Bulharov z Pannonie. A práve v r. 883 dostal Metod od pápeža poverenie vykonávať funkciu arcibiskupa misijného s tým, že symbolicky bol akoby biskupom v už zničenom Srieme. Misijný biskup teda nemal pevné sídlo, pohyboval sa spravidla s panovníkom, pretože arcibiskup podľa cirkevného práva musel mať sídlo v sídle panovníka. Teda je možné, že istý čas boli spolu v Nitre, ale keď pápež vymenoval Vichinga biskupom v Nitre, Metod už mal sídlo inde. V Srieme nie. Tým vlastne je vylúčené aj pôsobenie Svätopluka v Nitre od r. 883. Identifikáciu sídla panovníka máme len jednu: od Ibn Rusta svedectvo, že Svätopluk sídlil na ostrove rieky Rútá (Maruša) a máme od toho aj mapy. Čiže Svätopluk nech pred tým sídlil hocikde, presťahoval svoje sídlo do Aradu. Ako to bolo s cirkevným učilišťom vo Veľkom Varadíne mi objasnil dnes p. Semeš. Svätopluk keď obsadil túto krajinu až za Krušné hory našiel vo Veľkom Varadíne po ariánoch učilište už vybudované a tak ho Metod skonfiškoval pre RKC a prekrstil aj pôvodnú baziliku vedľa neho. Darmo tlačíš Svätopluka do BA, je pravdepodobnejšie, že bol práve v Nitre (nebol hlupák, aby sídlil rovno Frankom pod oknami.) Ale po dobití veľkej Pannonie, Banátu a Bihoru si uvedomil, že sídlo je treba mať v strede krajiny a vytvoril si ho v ostrovnej pevnosti. Dosť ďaleko od Frankov, aby mal pokoj. Tak, ako to trebárs videl v Nitre, len v Arade nemal kopec, preto na ostrove vybudoval valy. Myslím, že toto celé má logiku. A tak sa aj vysvetlí, prečo Porfyrogenet napísal: hnali ich cez rieky Kriš, Baktu, Temeš k Dunaju. Môžem povedať, že p. Semeš mi telefonuje už často ohľadom prosby publikovať jeho myšlienky na tomto portáli, pretože mu jeho syn na moju prosbu vytlačil naše články a s nadšením ich čítal a pretože nevie s počítačom, mám mu urobiť službu za jeden demižón tokajského:D (samozrejme, že nepríjmem , aby som to sem postupne dával. No, uvidíme, ako to pôjde.

Tak, tak, a rieka Rútá je Dunaj a vtedy tam Dunaj vytváral ostrov. Ok. Zahoďme mapu z Aradu, povieme, že Ibn Rusta sa mýlil ako aj všetci ostatní arabskí kupci - boli tupci. Kupec-tupec NIE, kupci boli spravidla múdri ľudia.

Vysvetli nám, že Svätopluk mal v najväčšom svojom rozkvete hlavné sídlo v zemi o ktorú bojoval s Frankami a striedavo ju plienil. Toto dáva logiku??? Alebo ak Szekesfehérvár bol ešte na jeho území, znovu bol pod balkónom Frankov??? Dáva logiku, že bol práveže v Arade - dosť ďaleko od nepriateľov a práve blízko nepriateľovi, ktorého práve vyhnal. Ten hrink, do ktorého sa nasťahoval mohol vybudovať práve Boris (?). Tak, ako našiel učilište v Oradei, našiel hrad v Arade.
Nie, logicky znie verzia, že do r. 883 bol v Nitre, od r. 883 v Arade. Ak traja kupci napíšu lokalizáciu sídla Svätopluka v Bihore, nemôžeš to hodiť za hlavu. Ak áno, budeš pracovať ako Kučera. Čo sa nehodí, škrtnime. Bodka. Nazdravie

Pápež uvalil do kliatby a zastal sa Metoda a Konštantína.

Pápež potreboval, aby sa tí dvaja dostavili do Ríma a konvertovali z GrKC an RKC. Inak by nemal na nás vplyv a dane by išli Michalovi III. CaM prišli k Rasticovi s poverením od Michala III, že môžu slúžiť liturgiu v slovanskom jazyku. Oni nepotrebovali ísť do Ríma. To Rím potreboval, aby sa prišli pokloniť. Pápež veľmi dobre chápal, že nevybabral s Rasticom, keď mu najprv odpovedal, že nemá takých učencov, čo by mu vyhoveli. Jasné - ak chcete RKC, budete mať liturgiu takú, akú vám ja dovolím. I stalo sa, že Michal urobil takmer škrt. Ostatné som napísal už prv.

Admin, nemýlite sa v popisovaní udalostí. Nenapísal ste to, doložím, že CaM stratili vo Fótiovi preto oporu a vyhovovalo im, že odišli...Ale mýlite sa v ponímaní povolenia. Darmo bol opilec, ale jeho súhlas vydaný a smrťou Michala NEZANIKOL. Kam by sme došli, keby smrťou vládcu zanikla platnosť súhlasov a zmluv. De iure povolenie vydal úrad cisára, nie Michal ako smrteľník. A oni to povolenie ODOVZDALI Rasticovi do rúk, takže BOLO platné. Predsa oni prišli r. 863 a Michal umrel 867. Skúste to prehodnotiť. Celkom určite smrť Michala a udalosti po nej neboli dôvodom na to, aby museli do Ríma. Dôvodom bol boj o moc a dane do Ríma . Povolenie Michala III ich vyslovene oprávňovalo vykonávať liturgiu v slovanskom jazyku

Pán Franti Vandal, snažil som sa zistiť sám, v ktorom kláštore mal Metod pôsobiť. Mal byť na hore Olymp v kláštore Polychrom v Turecku a potom aj guvernérom Bythýnie. Z toho mi vyplynulo, že v Bithýnii bola len jedna hora, ktorá sa v tej dobe nazývala Olympom a to je dnešný Mt. Uludag nad mestom Bursa. Jedna časť Bursy sa volá Kestel. Kostol? Alebo som vedľa? Naznačil ste mi síce, že by sa to malo nachádzať v okolí Izmiru, ale Olymp som tam nenašiel. Okolo Smirny = Izmiru je síce zopár vrcholov, ale ani jeden sa mi nepozdáva tak, ako práve dokumentovaný Olymp nad Bursou, ktorá rovnako, ako Izmir patrila do Bithýnie. Aj Konštantín Veľký si zvolil miesto pre rozhodujúci koncil r. 325 Niceiu, ktorá bola v Bithýnii...
Zaujímavá je toponýmia v tejto časti Turecka. Nebolo by od veci zverejniť zdroj, z ktorého máte info, pretože už len správa, že Želimir nebol Belisarom popravený, ale bol mu zverený úrad guvernéra Bithýnie je zaujímavá.