Nielen Slováci majú svoj Velestúr. O Rukopisoch Královodvorskom a Zelenohorskom - 200 rokov od ich nálezu

Mnoho objavov potvrdzujúcich starobylosť vlastných národov sa objavuje od počiatku devätnásteho storočia ako dôsledok veľkej krízy, ku ktorej dospel feudalizmus v Európe v priebehu osemnásteho storočia. Príčiny tejto krízy sú osobitnou kapitolou, jej následkom je však zrušenie nevoľníctva a napokon aj feudalizmu. K moci sa dostáva meštianska spoločnosť, z ktorej sa formuje nová oligarchia. Jej moc a majetok nie sú založené na privilégiách a poľnohospodárstve, ale sú založené na  peniazoch, vlastníctve bánk a priemysle. Rozvoj vzdelanosti, ktorú priemysel potrebuje, vedie k posilňovaniu národného povedomia. Inteligenciu už netvoria len kňazi a učitelia, ale tvorí ju oveľa širšia komunita. Vedľajším produktom je vznik novovekých európskych národov a nakoniec aj národných štátov. Tie zasa zdôvodňujú svoj nárok na územie cudzích štátov na historických a etnických požiadavkách. Veľké imperiálne štáty preto podporujú spoločenské vedy, najmä históriu, jazykovedu a etnológiu ako súčasť ideologickej prípravy na vojenskú expanziu. Menšie národy bez vlastnej štátnosti sú odkázané na nadšenie a obetu svojich vlastencov. Mnohí z nich pracujú na vlastné náklady a bez nároku na odmenu, avšak niektorých neminie vďaka tomu veľké spoločenské uznanie a profesionálna kariéra. Národná idea sa stáva ideológiou, náboženstvom, ktoré si vyžaduje zázraky, aby jej uverilo čo najviacej ľudí. Aj v Čechách národní dejatelia, inšpirovaní staršími zázračnými nálezmi v Nemecku a Rusku prikročili k vlastným objavom. Ten najznámejší slávi tento rok 200 ročné jubileum:
Čítame o tom napr. v zázname královodvorskej fary:

„Na pozvanie mestského právnika Jana Sklenčky prišiel v roku 1817 do nášho mesta český vlastenec Václav Hanka, ktorý bol Sklenčkovým spolužiakom z právnických štúdii a spolužiakom Pankráca Borča z královohradeckého gymnázia. Sklenčka pozval Hanku, aby mu ukázal husitské šípy z 15. storočia, ktoré boli uložené v kostolnej kobke. V utorok, na deň svätej Ľudmily 16. augusta 1817 doobeda, navštívili obidvaja páni svojho priateľa kaplána Pankráca Borča, ktorý ich doviedol k dekanovi Janu Pašovi. Pán dekan, pri debate o histórii, ich pozval na obed. Po obede  vstúpil Václav Hanka a kaplán Pankrác Borč do kobky. Ďalej boli prítomní Jan Sklenčka, František Tinus, František Trnka a Jan Šáfr. Pri prezeraní uskladnených predmetov a kníh videli pergamenové listy písané staročeštinou. Tieto listy boli neskôr nazvané podľa miesta nálezu Rukopis Královodvorský“.
   Václav Hanka požiadal Magistrátny mestský úrad vo Dvore Králové, aby mu boli pergamenové listy Rukopisu darované. Tie v roku 1819 venoval Vlasteneckému múzeu, kde pracoval ako knihovník.



Václav Hanka (1791-1861) bol významný český spisovateľ, básnik, národný buditeľ, jazykovedec, literárny historik, knihovník, archivár, publicista, prekladateľ, editor staročeských a staroslovenských pamiatok a vysokoškolský pedagóg. V roku 1817 mal však ešte len 26 rokov a toto všetko bolo pred ním. Krátko predtým skončil štúdium práva vo Viedni, ktoré nedokončil. Už  v roku 1817 však vydal Pravopis český podľa základov gramatiky Jozefa Dobrovského, v ktorom urobil malú reformu českého pravopisu. Bol teda už v tom veku aktívnym národným dejateľom a tak žiadny div, že stál aj pri objave tohto diela, ktoré trvalo ovplyvnilo nielen českú históriu, ale najmä umenie.


Rukopis Královodvorský bol vzápätí datovaný do 13. storočia. Obsahuje dve skladby lyrickoepické, šesť skladieb lyrických a šesť epických. Objav rukopisu prijali českí vlastenci s veľkým nadšením. Podstatná časť vedcov uznala v tom čase Rukopis Královodvorský za pravý.
Toto nadšenie z pravosti tak významného nálezu vydržalo tri štvrte storočia. Až potom sa objavili, či skôr presadili názory, ktoré vyvracali pravosť rukopisu a dokazovali, že ide o podvrh z 19. storočia z dielne V. Hanku a jeho spolupracovníkov.




Z okolností nálezu vyplýva, že nielen rukopis bol kvalitne pripravený tak, že vtedajšími metódami nebolo možné ho spochybniť, ale že celá akcia „objavu“ bola pripravená tak, aby jeho účastníci nemali ani najmenšiu pochybnosť, že išlo len a len o šťastnú náhodu.
Druhý rukopis, ktorý vzbudil v tom čase mimoriadnu pozornosť českej verejnosti bol objavený v tom istom roku na zámku Zelená Hora u Nepomuku tamojším zámockým úradníkom Jozefom Kovářom. Tu už Hanka asistovať nemohol, bolo by to priveľmi podozrivé. Nálezca ho v novembri roku 1818 anonymne poslal najvyššiemu purkrabímu kráľovstva českého grófovi Kolowratovi do novovzniknutého Musea království Českého. Spočiatku bol podľa obsahu nazývaný „Libušin soud“. Až v roku 1859 bolo objavené miesto nálezu a rukopis sa začal označovať ako Rukopis Zelenohorský.
Rukopis má osem strán textu. Často sa o ňom dodnes uvádza, že: „Dle písma, které běžíc mezi vodorovnými čarami poněkud latinskému se podobá, pochází z osmého neb devátého století a jest tudyž nejstarší památka literatury české a vůbec slovanské“.
Rukopis Zelenohorský obsahuje záver piesne Snemy a fragment Libušina soudu s námetom sporu bratov Chrudoša a Šťáhlavu o dedičstvo po ich zomrelom otcovi Klenovicovi. Chrudoš si podľa nemeckého prvorodeneckého práva nárokuje celé dedičstvo. Spor rozhodne kňažná Libuša na zasadnutí zemského súdu na Vyšehrade: bratia sa majú podľa českého práva rozdeliť na polovicu. Nato sa Chrudoš rozhnevá a na kňažnú zvolá: „Beda vtákom, ku ktorým sa vretenica votrie, beda mužom, ktorým žena vládne!“ Na to sa Libuše vzdáva svojich súdnych právomocí a vyzýva snem k voľbe vladára. Tu báseň končí, pretože je zachovaná neúplne, bez záveru. Jej obsah sa stal napr. podkladom libreta Smetanovej opery Libuše. Motív je známy aj z kroniky Kosmovej, Dalimilovej a Hájkovej.
Spor o pravosť rukopisov sa tiahne takmer hneď od ich objavenia až dodnes a jeho priebeh je veľmi poučný aj pre iné prípady. O pravosti  Rukopisu Královodvorského dlho nikto nepochyboval. Avšak Rukopis Zelenhorský bol podozrivý už od samotného počiatku. Dobrovskému sa nepozdávalo, že sa v texte vyskytuje meno Čech. (J. Dobrovský 1753-1826, uznávaný český vedec, filológ, historik, zakladateľ slavistiky, maďarského pôvodu, píšuci nemecky a latinsky). Jeho oponenti, ktorým chýbala autorita jeho rozmerov sa preto odvolávali najmä na jeho vysoký vek a spochybňovali jeho duševný stav. Dnes sa zasa  u odporcov pravosti rukopisu s plnou vážnosťou zisťuje, či neboli v minulosti komunisti. V roku 1840 vydali Palacký so Šafárikom (významní českí vedci slovenského pôvodu) spis Die ältesten Denkmäler der böhmischen Sprache, v ktorom rozporovali námietky Dobrovského a na podporu pravosti rukopisu prezentovali chemický a mikroskopický rozbor Augusta Cordu, ktorý vydal posudok o vysokom veku rukopisov.
Nielen to, o pravosti rukopisov rozhodoval aj rakúsky súd, napodiv, v prospech ich pravosti.
V roku 1886 sa do sporu zapojil Masaryk, budúci československý prezident. Rukopisy považoval za podvrh, čo vzbudilo značnú nevôľu verejnosti. Na obranu rukopisov boli poverení urobiť chemický výskum ich veku univerzitní profesori Antonín Bělohoubek a Vojtěch Šafařík (syn P. J. Šafárika). Tí dospeli k názoru, že ide o pravé diela, tak ako to predtým tvrdil Šafárik.
Víťazstvo sa striedavo prikláňalo raz na jednu stranu, potom zasa na druhú. Až v druhej polovici 20. storočia sa dospelo k tomu, že Rukopis Zelenohorský (RZ) nemôže byť pravý. Kriminalistická expertíza z roku 1968 tvrdí, že:

Z uvedených zistení o pergamene RZ sa dá vyvodiť, že ide o palimpsest (čo doteraz nebolo známe ani predpokladané), a to z dvoch odlišných prameňov, z ktorých bolo pôvodné písmo odstránené vymytím a vyškrabaním. Po odstránení pôvodného písma boli listy pergamenu upravené na dnešnú veľkosť a tvar a čerstvé rezy (strihy) boli znečistené glejom. Glej bol použitý aj na zakrytie nedostatočne odstránených stôp pôvodného písma na okrajoch listov, a to zároveň so železitým roztokom, použitým k tomu istému účelu.
A. Pôvodne bol na pergamene terajšieho RZ napísaný text žaltára písmom z konca 13. storočia; k žaltáru patrili iniciály aj míniové majuskuly.
B. Po zrušení žaltára bol pergamen použitý na väzbu.
C. Po vybratí z väzby a očistení bolo z pergamenu odstránené písmo písané atramentom. Stalo so tak asi slabou kyselinou (octovou?), ktorej však lepidlo míniových písmen - vytvrdené vápnom - odolávalo, a preto bolo treba buď míniové písmená použiť, alebo ich dodatočne vyškrabať. Po zmytí bol pergamen upravený orezaním po jednej strane do dnešného tvaru.
D. Text  rukopisu bol napísaný písmom napodobňujúcim písmo ďaleko staršie, než bolo písmo odstránené, cez nepatrné zvyšky pôvodného atramentového textu žaltára, približne do rovnakých riadkov a s použitím neodstránených iniciál a majuskúl buď v retušovanom pôvodnom tvare, alebo v tvare zmenenom na nové písmeno. Retuš bola urobená rumelkou.
E. Rukopis Zelenohorský, napísaný na predloženom nám pergamene, nie je teda pamiatkou stredovekou.
Pod posudok sa podpísali:  PhDr. Miroslav Ivanov, doc. Jiří Josefík, akad. malíř a restaurátor, Jindřich Sitta, Dobroslav Srnec, Dipl. tech., Dr. Jaroslav Šonka, V Prahe 26. V. 1968.

Zdá sa teda, že je definitívne rozhodnuté. Fotografie dokazujú, že rukopis údajne z 8-9. storočia je napísaný na pergamene z 13. storočia a navyše pôvodný rukopis bol odstránený a jeho časti použité pri tvorbe falzifikátu. Ale po roku 1989 sa objavila nová aktívna skupina bádateľov, ktorá aj výsledky tohto posudku odmietla. Navyše, kriminalistický ústav sa dodatočne od posudku dištancoval, aj keď skutočnosť, že ide o falzum zrejmá z toho, že bol použitý novší pergamen z ktorého bol odstránený text a spôsob vyhotovenia textu sa vyvrátiť nedá. Tým ale príbeh neskončil. Ďalší experti, aj zahraniční preto dokázali, že text vznikol keď už nie v deviatom, tak aspoň v pätnástom storočí. Aj tým sa príbeh Rukopisov podobá na náš príbeh velestúrsky.


Na záver úryvok z knihy, ktorá vyšla o Masarykovi v 60. rokoch 20. storočia: Nie je len o Rukopisoch, ale aj o vede a vedcoch vo všeobecnosti:

„Podľa nášho názoru treba práve z tejto rukopisnej kampane sa poučiť, nie ako je veda úžasná a krásna, ale práve naopak, ako ťažké je, aby si veda zachovala čistý štít... Nemalo by sa zabúdať na to, že v dobe, kedy boj o Rukopisy vášnivo zúril, bola to len menšia časť vedcov, ktorí mali odvahu onen „princíp vedy“ neohrozene obhajovať... Nemala by skôr táto skutočnosť poskytnúť memento súčasnosti? Či snáď existujú nejaké záruky, že dnes podobné tabu vo vede už vznikať nemôže, že sa podobné zápletky nemôžu opakovať?“ Ubehlo sto rokov a znova vidíme, že len menšina akademikov sa odváži podvody odsúdiť nahlas. A nielen to, oveľa viacej z nich sa podvodov z kariérnych a zištných dôvodov účastní. Pravda je vystavená na posmech práve z tejto strany a tým, ktorí vzhliadajú k vede ako ku svätosti výsmech ako dôkaz postačuje.

Výsledkom je, že veriť si môžeme čomu chceme, lebo veda nie je vševedúca a preto ku každej teórii, aj tej, založenej čo len na viere, sa nejaký vedecký dôkaz, alebo aspoň vedec nájde. Takže, pravé, či falošné? – nuž ako podľa koho.

PhDr. Rudolf Irša, 26.1.2017
So súhlasom autora vložil Amin." />