Sláv – ctiteľ Slnka

Meno Sláv je v latinských, gréckych a arabských prameňoch písané s hláskou „k“(c) po „S“. Teórii o jeho pôvode je viacej, západní autori inklinujúci k rasistickým ideológiám radi spájali slovo „sláv“ so slovom „otrok“, lebo taký význam má „slave“ a pod. v románskych a germánskych jazykoch. Pritom kmeň slova „slav“ (slab) nájdeme práve v slove sloboda. Romanticky naladení slovanskí autori naopak spojili meno Sláv so slovom „sláva“ alebo „slovo“. Jazykovedci prišli s vysvetlením od mena vodného toku, od všeobecného mena pre ľudí a pod., čo zasa iní jazykovedci popreli. Nepochybné je, že „slav“ (slov, suav, suev...) je základom domáceho menom Slovanov, že tak sa označovali oni sami a to na celom slovanskom území. Blízkosť „slova“ a „slávy“ nie je náhodná. Oslava býva totiž celkom prirodzene spojená so slovným prejavom – vychvaľovaním. Slávnosť je obradom s určitými pravidlami, ktorá je priamo spojená s oslavou niečoho alebo niekoho. Najprirodzenejším, najpôvodnejším objektom oslavy je „Sláv“ – ako idol. Zároveň je to vhodné meno pre jeho ctiteľa. Z istých mytologických súvislostí vyplýva, že tento idol bol mužského rodu a bolo ním Slnko (a jeho symbol Sokol), až oveľa neskôr, niekedy ku koncu pohanského obdobia bolo vytlačené predstavou o najvyššej božskej bytosti – Bohu hromu. Tisíce rokov staré prírodné svätyne kultu Slnka – Sokola sa doteraz nachádzajú na území obývanom dnes alebo kedysi Slovanmi a dodnes sa nazývajú Sokolími skalami (Slovensko, Ukrajina, Nemecko, Rusko, Rumunsko...)! O tom, že „Sláv“ bolo pôvodne meno ctiteľov Sláva (Slnka) ako hlavného, najvyššieho božstva svedčí aj označenie neskoršieho kresťanského náboženstva ako „pravoslávie“ u východných Slovanov, atď. Meno Slovan, Sloven, Slav podľa toho pôvodne označuje v prvom rade ctiteľov Slnka, v druhom rade roľníkov a „ľud“ – slovenské obyvateľstvo vo všeobecnosti. Na spojenie mena Slovenov so Slnkom poukazuje práve Ptolemaiov zápis „Souobenoi“, kde prvá časť je vlastne „Solo“ (Souo, Suo), čo je nepochybne meno Slnka (v slovenských nárečiach tiež „sunka“), ktoré v iných indoeurópskych jazykoch sa nazýva rovnako „Sone“, „Solo“, „Sun“.... Tu je aj rozuzlenie, prečo Arabi a Gréci zapísali meno Slovenov ako Sklavov, lebo „souo“ im znelo ako „sklo“. Napr. Španieli si s pre nich ťažkou slabikou „sl“ pomohli tak, že pred „s“ vložili „E“ (Eslovaquia). S „sk“ zaznamenal meno Slovenov v prvej polovici 7. stor. n.l. Fredegar (Sclavini, čiže Sloveni, lebo slovenské „o“ mu znelo skôr ako latinské „a“ a „e“ ako latinské „i“). V rôznych jazykoch sa jednotlivé hlásky a skupiny slabík vyslovujú rôzne, to je bežná vec, transkripcia je vecou dohody, ale často potom ovplyvňuje aj výslovnosť. Takouto zmenou výslovnosti prechádza v dôsledku súčasnej spisovnej podoby napr. slovenčina aj v súčasnosti. Dôkazom o tom, že naši predkovia nazývali Slnko „Solo“ („Souo“), z čoho vzniklo aj slovo sláva, sú dodnes používané slovenské slová – napr. Slnko dodnes na nás „sála“ svoje lúče a teplo. Dokladá to aj ruské „Solnce“ (Slnko).

Souebenoi, ak je tomu tak, potom Ptolemaiov zápis môže v pohode znamenať v konverzácii starobylé Sloveni ?

Ak predpokladáme, že podľa Ptolemaia v danom období 2. storočia, Sloveni sami seba nazývali Souobenoi resp. Suobeni, môže byť aj skrátená podoba Suevi resp. Suebi ?

Myslím si, že Suevi, Suebi, sú naši Slávi.

tzn, že Slávi sú totožní so Suevmi,Suebmi či Suavmi ap, ako jeden z najznámejších kmeňov Markomanov(skoro som napísal narkomanov) a Quadov ? Aká je pravdepodobnosť, resp.od čoho závisí poznanie, že Slávi sú vlastne Quádi, Kuvadui, Kovali či Kováči, túto skutočnosť podložiť a uviesť do praxe ? Či je to len smiešna úvaha ?

Myslím si, rovnítko medzi Suevi, Slavi a Suebi je jasné. Či sú Quadi Kováči, na to by sme sa mali spýtať toho kto to tvrdí. Možno je to len kohosi asociácia na základe vzdialenej zvukovej podoby, čiže len taký nepodložený nápad.

Diskusia, ktorá sa netýka témy článku, bude zmazaná. Ak chcete diskutovať o niečom inom, založte si, prosím , na to nový príspevok.
Ďakujem za pochopenie