Dejiny Veľkej Moravy – hanba slovenskej historológie, časť III.

Pokiaľ by sa niekto, kto neovláda češtinu ani slovenčinu, chcel dozvedieť niečo o našom druhom veľkomoravskom vládcovi a vyhľadal by si informácie o ňom na anglickej Wikipedii, dočítal by sa, že:  „His career before 846 is unknown, but it is conceivable that he served as a hostage for his uncle at Louis the German's court. The latter invaded Moravia in 846, deprived Mojmir I of his throne, and installed Rastislav as the new duke of Moravia.“     Teda že  „Jeho kariéra pred 846 je neznáma, ale je pravdepodobné že slúžil ako rukojemník svojho strýka na dvore Ľudovíta Nemca. Ten neskôr vtrhol v roku 846 na Moravu, zbavil Mojmíra I. trónu a ustanovil Rastislava za nové knieža Moravy.“
Nuž ako sa zdá, Wikipedia vie o dianí v 9. storočí u nás viac ako vedeli stredovekí analistil. Lebo o udalostiach spojených s nástupom Rastica na trón píšu iba dva letopisy - Fuldské anály a Bertiniánske anály. Vo Fuldských análoch sa o roku 846 píše, že po neúspešnom pokuse zmieriť sa so svojím synom Karolmanom kráľ Ľudovít Nemec „ ... circa medium mensem Augustum cum exercitu ad Sclavos Margenses defectionem molientis profectus est. Ubi ordinatis at iuxta libitum suusm conpositis rebus ducem eis costituit Rastizen, nepotem Moimari; inde per Boemanos cum magna difficultate et grandi damno excercitus sui reversus est.“  Čo doslovne znamená že   „... okolo polovice mesiaca augusta s vojskom proti Slovanom moravským, zbehnutie (vzburu) chystajúcim tiahne. Keď usporiada a podľa svojej vôle zariadi záležitosti, za knieža im ustanovuje Rastica, synovca Mojmírovho, odtiaľ cez Čechov s veľkými ťažkosťami a veľkou stratou armády svojej sa vracia.“ No a Bertiniánske anály píšu o roku 846 toto: „Hludowicus rex Germanorum adversus Sclavos profectus, tam intestino suorum conflictu quam hostium victoria conterrius, reversus est.“  Teda doslovne:  „Ľudovít, kráľ Nemcov, proti Slovanom tiahane, obojím však, vnútorným konfliktom medzi svojími, ako aj víťazstvom nepriateľa zdesený, sa vracia.“
O zosadení Mojmíra ani o rukojemníctve Rastica analisti očividne vôbec nič nevedeli. To čo tvrdí čitateľovi anglická Wikipedia sú len ničím nepodložené rozprávky časti českých a podstatnej väčšiny slovenských profesionálnych historikov. Lebo z análov vieme len to, že v roku 846 vtrhol Ľudovít Nemec na Moravu a dosadil na trón Rastica, synovca Mojmírovho. A tiež to, že s návratom mal nejaké problémy. Podľa Bertiniánskych análov, ktoré boli voči Ľudovítovi Nemcovi menej servilné, utrpel franský kráľ dokonca od Slovanov proti ktorým tiahol porážku. To že Rastic bol rukojemníkom na dvore franského kráľa je len nepodložený výmysel Josefa Cibulku. Toho Cibulku ktorý uvzato tvrdil, že Pribinov kostol (vysvätený Adalrámom) bol len „drevená bezmenná modlitebnica“. Zrejme aby viac vynikol význam Mikulčických Valov, kde bola nájdená murovaná bazilika. (Hoci táto bazilika bola postavená pravdepodobne až o pol storočia neskôr.)
Nič nedokazuje, ba ani len nenaznačuje, že Rastic bol niekedy rukojemníkom na dvore franského kráľa. Ani pri súde ktorý zinscenoval Ľudovít Nemec nad Rasticom po tom, ako ho Svätopluk zradil a vydal do rúk Frankom, nepadla žiadna výčitka že by sa bol Rastic zachoval nevďačne ku svojmu niekdajšiemu patrónovi, čo by bol autor Fuldských análov určite napísal, aby obhájil odporný akt pomstychtivosti franskoho kráľa. Rastica však obvinli len z porušenia zmlúv. Akých, to už autor Fuldských análov neuviedol.  
Napriek tomu že nejestvuje ani len náznak že by bol Rastic niekedy rukojemníkom na dvore franského kráľa, naši slovenskí historici opakujú Cibulkovu špekuláciu ako keby šlo o potvrdený fakt. Ján Steinhübel v práci „Kapitoly z najstarších českých dejín 531 – 1004“ píše: „Preto veľkomoravský knieža Mojmír I., podobne ako korutánsky knieža Borut, ktorý bavorskému vojvodovi odovzdal svojho syna Gorazda a synovca Chotimíra, mohol do Regensburgu okrem iných rukojemníkov vydať aj svojho synovca a nástupcu Rastislava. Počas svojho pobytu v Bavorsku Rastislav mohol získať dôveru východofranského kráľa Ľudovíta Nemca. ... Východofranský kráľ teda Rastislava dobre poznal, dôveroval mu a na Moravu ho priviedol z Bavorska.“ (6)
To je priam ukážková mystifikácia. Z úvodnej špekulácie že Mojmír „mohol“ dať svojho synovca ako rukojemníka a ten „mohol“ získať dôveru franského kráľa, sa stáva zrazu istota:  „Východofranský kráľ teda Rastislava dobre poznal, ...“. Na základe čoho Ján Steinhübel tvrdí, že Ľudovít Nemec Rastica poznal a dôveroval mu? Dokonca že ho priviedol na Moravu z Bavorska? Ide o čistý výmysel, o absolútne nepodložené tvrdenie. Nie je ale jediný kto takto zavádza slovenského čitateľa. Matúš Kučera vo svojej knihe „Postavy veľkomoravskej histórie“ píše:  „Pritom si myslíme (aj keď nám pramene o tom nedávajú svedectvo), že Rastislav ako mladík z mojmírovského kráľovského rodu mohol byť vychovávaný v niektorom bavorskom kláštore .... : a ak aj nebol priamo vychovávaný v tomto prostredí, tak v ňom nejaký čas žil a dobre sa poznal i so synom Ľudovíta Nemca, ... Pre Ľudovíta Nemca Rastislav teda nebol neznámou osobou a na trón ho posadil so zámerom, aby presadzoval franské politické ciele.“ (7)    Autor tu aspoň priznáva, že pramene nedávajú o tom svedectvo, ale nevysvetľuje prečo si to „my“ myslíme. Ani prečo sa niečo čo si len myslíme (špekulácia), mení z ničoho nič na istotu. Takto sa s hypotézami pracovať nesmie. Vždy musí byť jasné, že ide len o hypotézu (špekuláciu), nie o niečo overené a dokázané.
Mojmír nebol v rovnakej pozícii ako Korutánske knieža. V „Spise o obrátení Bavorov a Korutáncov“ sa píše, že Frankovia síce pomohli Korutáncom proti Avarom, ale „urobili ich poplatnými svojim kráľom. Navyše priviedli odtiaľ do Bavorska aj rukojemníkov.“ Borut teda  „odovzdal“ svojho syna a synovca Frankom po tom, ako ho „urobili poplatným“, čiže po tom, ako si ho podmanili. Rukojemníkov odovzdávali porazení a podmanení vládcovia ako záruku svojej poslušnosti. Mojmír však podmanený nebol. Vyhnal Pribinu, ktorý bol manželstvom spriaznený s bavorským šľachtickým rodom Wilhelmovcov a Frankovia sa len bezmocne prizerali. Keby boli mali Rastica ako rukojemníka, boli by ho popravili. Kvôli tomu sa vlastne rukojemníci „odovzdávali“. Mojmír narušil rovnováhu síl, keby sa ho Frankovia nebáli, boli by zasiahli. Ľudovít Nemec nebol žiaden hlupák. Bolo pre neho výhodnejšie mať v susedstve dvoch nenávidiacich sa slovanských vládcov, ako jedného silného. Navyše, Pribina bol s Bavormi spriaznený a tým že mu Ľudovít nepomohol, ukázal svoju slabosť. To že neskôr urobil z Pribinu vládcu v Panónii dokazuje, že Pribina mal stále jeho úctu.
Takže Rastic nebol určite žiaden rukojemník na dvore Ľudovíta Nemca. Ide o ničím neodôvodnenú špekuláciu. Je ale iba úvodom k ďalším špekuláciám a konfabuláciám, ktorá stavajú Moravanov do úlohy bezmocných truľkov, kým z ich susedov Čechov robia neohrozených pomstiteľov.
Ján Steinhübel totiž pokračuje v rozprávke takto: „Mojmírovu vládu ukončili vnútorné rozbroje, do ktorých Ľudovít Nemec zasiahol. V auguste 846 tiahol proti nepokojným Moravanom: "Tu usporiadal a urovnal všetko podľa svojho uváženia a za knieža im ustanovil Rastislava, synovca Mojmírovho." Česi, vidiac, že východofranský kráľ vpadol na susednú Moravu a  správal sa tam "podľa svojho uváženia", cítili sa ohrození. Preto rýchlo zabudli na minuloročný krst i na dohody s ním spojené a napadli kráľa Ľudovíta, ktorý sa cez Čechy vracal domov, a jeho vojsku spôsobili veľké straty.“ (6)     Nuž, Ján Steinhübel si očividne poplietol povolanie historika s povolaním autora historického románu. Autor historického románu si totiž môže vymyslieť na základe nejakej historickej udalosti príbeh, ktorým pobaví čitateľa, historik si ale vymýšľať príbehy na pobavenie nesmie. Môže len vysloviť hypotézu na základe nejakých indícií, ale nesmie túto hypotézu predkladať ako historický fakt.
Ako už bolo uvedené, o Ľudovítovom vpáde na Moravu hovoria len dva záznamy. A o ukončení Mojmírovej vlády v dôsledku „vnútorných rozbrojov“ nie je v žiadnom z nich ani slovo. Steinhübel nám predkladá ako dokázaný fakt domnienku jednej časti historikov, ale to že iná časť historikov má na ukončenie vlády Mojmíra a dosadenie Rastica na moravský trón odlišný názor, už akosi zabudol spomenúť. Václav Novotný si napríklad myslel, že Ľudovít vytiahol na Moravu preto, že tam pravdepodobne zomrel Mojmír a k moci sa dostávala strana, ktorá nebola voči ríši priateľsky naklonená. Ľudovít teda zasiahol, aby podporil „rozumnú“ stranu.(8) Aj  Zdeněk R. Dittrich si myslí, že po Mojmírovej smrti prepukli na Morave boje o moc, do ktorých Ľudovít zasiahol. Podľa Dittricha však nemal v úmysle podporiť Rastica, ale Pribinu. Ibaže situácia ho prinútila súhlasiť s voľbou Rastica.(8) Domnienka, že Ľudovít Nemec iba zasiahol do nástupníckeho boja o trón, je oveľa pravdepodobnejšia ako „zosadenie“ Mojmíra z trónu. Keby bol franský kráľ Mojmíra zosadil, autor Fuldských análov (mních Rudolf) by to bol určite zaznamenal. Mal totiž očividne problém ako opísať návrat Ľudovíta Nemca so zdcimovanou armádou. (Bertiniánske anály pritom hovoria jednoznačne o víťazstve nepriateľa.) Zosadenie veľkomoravského vládcu by Rudolf jednoducho nemohol nezaznamenať. Bol by to jednoznačný dôkaz nadradenosti (minimálne vojenskej) franského kráľa. O Mojmírovi sa ale Rudolf zmieňuje len v súvislosti s tým, že Rastic bol jeho synovec.
Na základe čoho teda Matúš Kučera napísal: „Prekvapením však zostala skutočnosť, že sa nič neriešilo bojovým stretnutím s Moravanmi. Na spiatočnej ceste cez Čechy utrpel Ľudovít krutú porážku.“ ?? (7)
Ako vie Matúš Kučera, že sa nič neriešilo bojom s Moravanmi? Bertiniánske anály predsa hovoria, že v roku 846 sa Ľudovít vypravil proti Slovanom, ale vrátil sa zdesený víťazstvom nepriateľa. Z kontextu jasne vyplýva, že bol zdesený víťazstvom nepriateľa proti ktorému vytiahol. A ako vieme z Fuldských análov, vytiahol proti moravským Slovanom. Napokon, aj Fuldské anály píšu, že najprv všetko urovnal a zariadil podľa svojej vôle. Zrejme nešlo o zariaďovanie úradných formalít aby mohol Rastic nastúpiť na trón, ale o boj. A odkiaľ Matúš Kučera vie, že Ľudovít utrpel porážku až na ceste cez Čechy. Anály to vôbec netvrdia. Píšu len o návrate(!) kráľa Ľudovíta cez Čechy. Nič o bojoch tam.
Naši historici nekriticky preberajú rozprávku Dušana Třeštíka o výprasku Ľudovíta Nemca v Čechách. Podľa Třeštíka sa totiž franský kráľ vracal cez Čechy zámerne, len preto, aby ukázal Čechom svoju vojenskú silu a prinútil ich tak platiť tribút, čo vraj akosi zabudol, či skôr nestihol dohodnúť rok predtým, keď sa prišlo dať do Regensburgu pokrstiť 14 českých kniežat. Podľa Dušana Třeštíka bol kráľ ich požiadavkou taký prekvapený, že sa zmohol len na príkaz aby kniežatá boli pokrstené, ale k žiadnemu politickému jednaniu nedošlo. Bol vraj ale sklamaný že sa vzápätí neobjavili poslovia, oznamujúci že Česi sú priprevení platiť tribút.  
Nuž pokiaľ si Dušan Třeštík predstavuje pokrstenie českých kniežat ako rýchlu záležitosť, je na omyle. Biskupská synoda v Panónii, ktorá sa konala v roku 796 niekde na brehu Dunaja (ad ripas Danubii) stanovila, že krst sa môže realizovať len dvakrát do roka, na Veľkú noc (Pascha) a na Turíce (Pentecosten), kandidát musel byť patrične poučený, aby chápal podstatu kresťanstva, synoda odporučila dva, tri aj viac týždňov poučenia (katachézy), a potom sa mal kandidát pripravovať počas siedmych dní na krst pôstom. Nie je pravdepodobné, že sa franskí duchovní nepridŕžali záverov synody, na ktorej sa zúčastnil aj salzburský arcibiskup. Teda Ľudovít Nemec by mal dosť času spamätať sa z prekvapenia a dojednať s českými kniežatami čo dojednať chcel.
Dušan Třeštík ale chybne stotožňuje (nevedno prečo) tribút s cirkevnou daňou. Šlo o dve úplne odlišné veci. Cirkevnú daň platili veriaci správcovi diecézy (a ten odvádzal časť pápežskej kúrii), kým tribút platil porazený národ svojmu premožiteľovi, bez ohľadu na to, či bol alebo nebol pokrstený. Aj Česi platili franskej ríši tribút, a to už od roku 806!! Prinútil ich k tomu syn Karola Veľkého Pipin. Ako povedal v relácii českej televízie archeolog Michal Lutovský z Ústavu archeologické památkové péče středních Čech: „... všechny významné říšské letopisy přinesly k roku 805 zprávu o tom, jak vojsko vedené synem Karla Velikého vpadlo do Čech ... Smysl této výpravy byl jediný. Karel Veliký si chtěl podmanit Čechy, aby se staly zemí poplatnou a závislou na říši. Tažení dopadlo nerozhodně...,  ... výprava v roce 806 už byla úspěšná dokonale. Lze tedy říci, že od roku 806 jsou české země poplatné vůči impériu.“(9)  O tom, že by Česi boli prestali niekedy v priebehu 9. storočia tribút platiť žiaden historický záznam nehovorí, je to len nepodložená domnienka malej časti českých historikov. Písomné správy túto domnienku nepotvrdzujú, ba dokonca tvrdia pravý opak. Ako povedal Martin Wihoda z Historického ústavu Masarykovy Univerzity v tej istej relácii: „Výborně to ilustruje kronika svatovítského děkana Kosmy, který měl na počátku 12. století potřebu zdůraznit, že to byl Karlův syn Pipin, který uvalil na Čechy tribut a že se Češi proti tomu svazku nikdy nevzpírali, že jsou tedy věrnými členy císařské komory a věrnými poddanými císaře.“(9)  
Demonštratívny pochod armády Ľudovíta Nemca cez Čechy kvôli plateniu tribútu je teda jednoznačne nezmysel. Pokiaľ by Česi tribút platiť odmietli, bola by to vzbura a tú by riešil franský kráľ útokom na vzbúrencov, nie vojenskou prehliadkou. Napokon, kadiaľ by vlastne so svojou armádou pochodoval, aby ukázal Čechom svoju vojenskú silu? V tom čase neboli ešte české kmene zjednotené, pri pohľade na mapu s územiami jednotlivých českých kmeňov musí byť každému jasné, že by Ľudovít musel pochodovať so svojou armádou po celých Čechách ako s potulným cirkusom.

   

Sám Třeštík však píše, že  „K Dunaji vedly ostatně přes Čechy pouze dvě cesty, použitelné vojskem: přes Domažlice a Cham na Řezno a přes gmündské sedlo. Ostatní byly pro vojsko prakticky neprůchodné a nikdy je také žádná vojenská výprava nepoužila.“(8)
Pre demonštratívny pochod cez Čechy teda nebol žiaden dôvod, nehovoriac o tom, že by celý pochod vlastne prebiehal cez územie Dudlebov a územie Tuhošťov, susedov Franskej ríše. Na to aby týmto dvom kmeňom ukázal Ľudovít Nemec svoju vojenskú silu sa nemusel vracať cez ich územie z Moravy, predierajúc sa s armádou cez zalesnenú Českomoravskú vysočinu. Pretože ako Dušan Třeštík uznáva „Horší cestu si pro takový návrat zvolit nemohl, místo aby šel pohodlně z Moravy na Dunaj někam k Tullnu a odtud po staré příbřežní antické silnici do Řezna, táhl „s velikými obtížemi“ nesmyslnou oklikou přes Čechy.“  
Nad návratom franskej armády cez Čechy sa pozastavoval aj Zdeněk R. Dittrich, ktorý videl dôvod v tom, že kráľ Ľudovít bol k takémuto návratu donútený Moravanmi. Je to oveľa logickejší dôvod pre návrat cez Čechy ako nezmyselná vojenská prehliadka. Problém je ale v tom, že nedobrovoľný návrat cez Čechy z Moravy sa dá ťažko zdôvodiť. Na južnej Morave totiž nie je žiadna terénna prekážka, ktorá by umožnila Moravanom zabrániť franskej armáde v návrate k Dunaju. Pokiaľ bola franská armáda vôbec schopná vrátiť sa, potom bolo určite ľahšie prebiť sa na juh k Dunaju, vzdialenému ani nie 90 km (pričom posledné desiatky kilometrov by Frankovia pochodovali po vlastnom území), ako pochodovať na severpozápad územím vzbúrených Moravanov, aby napokon skončili v lesoch Českomoravskej vysočiny, kde by ich  mohli Moravania ešte úspešnejšie napadať. Predpoklad, že návrat franskej armády cez Čechy z Mikulčíc bol nedobrovoľný je taký nelogický a absurdný, že zostávajú len dve reálne možnosti. Buď sa vracal Ľudovít Nemec cez Čechy naozaj zámerne a dobrovoľne, alebo sa nevracal z dnešnej českej Moravy.
A práve to je dôvod prečo sa nás Dučan Třeštík snaží všemožne presvedčiť že Ľudovít Nemec mal vážny dôvod pre návrat cez Čechy. Vo svojej knihe "Vznik Velké Moravy" tvrdí, že „Pramenná situace tedy vyhlíží, vzata vcelku, tak, že rovnocenným cílem výpravy byli Čechové a že Ludvik směr tažení na Moravu a odtud přes Čechy zpět do Bavor vůbec nevolil náhodou nebo pod tlakem okolností.“  A o kúsok ďalej pokračuje: „Takové tažení se dvěma cíly muselo být starostlivě plánováno a v žádném případě nemohlo být improvizovanou reakcí na náhodnou událost - na předpokládanou Mojmírovu smrt.“(8) Franské anály nám teda podľa všetkého z nejakého záhadného dôvodu zamlčujú druhý dôvod výpravy Ľudovíta Nemca proti moravským Slovanom. Podľa zistení Dušana Třeštíka totiž kráľ starostlivo pripravil vojenskú prehliadku svojej armády v Čechách, cestou úplne bez problémov dosadil na Morave na trón Rastica, ale to sa Čechom (ktorým?!) nepáčilo, takže ako spoľahlivo zistil Ján Steinhübel, „... rýchlo zabudli na minuloročný krst i na dohody s ním spojené a napadli kráľa Ľudovíta, ktorý sa cez Čechy vracal domov.“ A tak, ako zase vie celkom spoľahlivo Matúš Kučera:  „Na spiatočnej ceste cez Čechy utrpel Ľudovít krutú porážku.“
O krutej porážke od Čechov ale žiadne anály nehovoria, Fuldské anály píšu o ťažkom „návrate“(!!) z výpravy proti Moravanom, pričom návrat cez Čechy je spomenutý ako najaká zvláštnosť. A Bertiniánske anály hovoria o víťazstve nepriateľa, proti ktorému Ľudovít v roku 846 vytiahol. Dušan Třeštík to ale vie naozaj ohromujúcim spôsobom interpretovať: „Bertinské anály - respektive jejich autor Prudentius z Troyes – mluví ze své vzdálené perspektivy jen o „Slovanech“, s nimiž se Ludvik nešťastně střetl, tedy jistě Češích.“ To už hádam ani nepotrebuje komentár. Ale Dušan Třeštík kuje železo za horúca a pokračuje: „Celá záležitost neznamená, že Fuldské anály nemají pravdu, ukazuje to však naprosto bezpečně, že na Moravě nedošlo k žádným vážnejším střetům a že vojensky závažné byly jen boje s Čechy na zpátečné cestě.“
Tak to je už trochu silná káva. „Naprosto bezpečně“ to ukazuje totiž len to, ako niektorí historici dokážu interpretovať fakty tak, aby mohli vykladať dejiny podľa svojich predstáv. A úplne bezpečne to tiež ukazuje, ako naši slovenskí historici nekriticky príjmajú a ďalej šíria nezmyselné táraniny niektorých českých kolegov. Prečo nezvážili v tomto prípade napríklad aj názor Zdeňka R. Dittricha, ktorý uvažoval o nedobrovoľnom návrate franskej armády cez Čechy? Ako máme potom veriť ich výkladu dejín Veľkej Moravy, keď namiesto kritickej analýzy dostupných faktov tak ochotne príjmajú nezmyslené rozprávky o vojenských prehliadkach? Len aby nemuseli pripustiť, že sídlom Mojmíra a jeho synovca Rastica nemohli byť Mikulčice, kde vybudovali slušnejšie opevnenie až koncom 9. storočia a kde sa našla len jediná väčšia budova ktorá mohla byť sídlom veľmoža, ani Staré Město, ktoré nebolo zase pre zmenu vôbec primerane opevnené.  
Pretože pokiaľ nebol pre dobrovoľný návrat Ľudovíta Nemca cez Čechy žiaden dôvod, museli by zvážiť aj možnosť, že k Ľudovítovmu zásahu proti Moravanom došlo niekde ďalej na juhovýchode. Porazení Rasticovi oponenti zablokovali dunajské brody, takže Ľudovít sa nemohol vrátiť tak ako prišiel, ale musel sa vracať severom, pričom zrejme musel obísť aj Nitrianske kniežatstvo. V takom prípade by bol jeho návrat cez Čechy úplne pochopiteľný. Lenže to by museli naši historici pripustiť, že mocenské centrum Veľkej Moravy (kde došlo k dosadeniu Rastica na moravský trón) nebolo na dnešnej Morave, ale niekde ďalej na juhovýchode. To ale pripustiť nemôžu, popreli by totiž to, čo nám doteraz tvrdili. A tak budú radšej tárať nezmysly o vojenskej prehliadke v Čechách, ktorá mala pripomenúť Čechom aby platili tribút, ktorý už podľa písomných záznamov dávno platili, a o krutej porážke franského kráľa ktorú v Čechách utrpel, hoci o nej žiadne anály absolútne nič nevedia. Tak ako nevedia nič o tom, že by bol Mojmírov synovec Rastic niekedy rukojemníkom na dvore franského kráľa.
Pokiaľ nám ale budú naši profesionálni historici ďalej predkladať podobné nezmysly, žiadne vyhlásenia namierené proti neprofesionálom im nevrátia dôveru slovenskej verejnosti. Možno si to neuvedomujú, ale svojím nekritickým opakovaním nezmyselných, ničím nepodložených rozprávok sa stavajú do pozície smiešnych, trápnych tárajov bez kritického myslenia, ktorým už málokto verí a väčšine sú na smiech. Dnes totiž nie je problém prečítať si Fuldské anály (dokonca aj v latinskom origináli) na internete a zistiť, že sa tam nepíše nič o tom, čo nám profesionálni historici tvrdia.

Valamir Magyár


Zdroje:

6)  Ján Steinhübel, Kapitoly z najstarších českých dejín 531 – 1004. Spolok Slovákov v
Poľsku – Towarzystwo Słowaków w Polsce; Kraków 2011
http://www.forumhistoriae.sk/documents/10180/115526/steinhubel.pdf

7)  Matúš Kučera, Postavy veľkomoravskej histórie; Perfekt, Bratislava 2013

8)  Dušan Třeštík, Vznik Velké Moravy; Nakladatelství Lidové noviny, 2010

9)  ČT 24 Karel Veliký, http://www.ceskatelevize.cz/ct24/archiv/1027504-karel-veliky  
(24. 5. 2014)

Dobrý deň p. s p. Valamír Magyár
Pri čítaní Vašich príspevkov, nielen na tomto blogu, sa ma zmocňujú až neuveriteľne nádherné pocity.
Totižto od kedy sa snažím pochopiť našu stredovekú históriu, ešte som sa nestretol s tak „vycibrenými“ názormi na jednotlivé konkrétne deje, ktoré by mi takto nezávisle potvrdzovali moje identicky zhodné uvažovanie o nich.
Nedalo mi aby som Vám nenapísal, aj keď na tomto blogu ( nielen ) už nie som „vítaný“ a preto chcem zároveň, požiadať jeho majiteľa o uverejnenie tohto príspevku, rovnako ako aj Vás upozorniť na jednu „chybu“, ktorú máte vo Vašom poslednom príspevku a týka sa Pribinu.
Vďaka za Vaše príspevky a aj jednoducho za to, že vôbec Ste.
Jozef

Pane Magyar,
Jaký je rozdíl mezi Vaší teorií a teorií slovenského historika p. Iršy, který klade sídlo Svatoplukovy říše do Nitry a Velikou Moravu a Mojmíra a jeho sídlo do Sedmohradska, do povodí řeky Mureš. Je to stejná teorie, nebo jste i stejný autor?  Děkuji předem za odpověď.

Sú to dvaja rôzni autori. Podľa  knihy IRŠA R.: Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev na Slovensku (2. vydanie knihy MAGNA SLOVENIA – stratené kráľovstvo a zabudnutá slovenská zem, Bratislava 2006):

Vznik slovanských kráľovstiev, ako rovnocenných na sebe nezávislých správnych celkov na území dnešného Slo­­venska, možno datovať do obdobia krátko po roku 796, kedy bola Avarská ríša porazená Frankmi. Ob­javujú sa prvé správy o slovenských kráľoch sídliacich okolo Dunaja v susedstve Panónie (v roku 803, 7 rokov po porážke Avarov). Prvým po mene známym panovníkom nad Dunajom je Pribina (828). Kráľovstvo s centrom v Nitre vystu­puje odvtedy ako samosprávny celok s vlastným panovníkom. Z písomných prame­ňov z nasledujúceho obdobia poznáme už dvoch kráľov – Rastislava (od 846), Svätopluka (od 862) a neskôr aj tretieho - Koceľa. K spojeniu obidvoch kráľovstiev pod vládou jedného panovníka prišlo po tom, čo Ras­tislav zajatý Svätoplukom bol zbavený vlády nad svojím kráľovstvom. V roku 871 Svätopluk pripojil Rastislavove kráľovstvo k svojmu. Svätopluk Rastislavove kráľovstvo a jeho starobylé (staroslávne) mesto nedobyl, ale oslobodil od Frankov, čo malo nesmierny význam pre jeho pozíciu v novozískanom kráľovstve, kde sa tiež stal kráľom, rovnako ako vo svojom kráľovstve.
Bol to kráľ Svätopluk, ktorý získal Rastisla­vove kráľovstvo (resp. využil ľudové povstanie a nechal sa prehlásiť za jeho panovníka, keď predtým domáceho pa­novníka odstránil) a nie naopak.
Konštrukcia o „údelnom kniežat­stve“ v Nitre v obdo­bí Rastislavovej vlády nemá opodstatnenie v historických prame­ňoch, je to len istými historikmi vykonštruovaná sna­ha na nadradenie „moravského“ kniežatstva (ktoré si želajú mať umiestnené na území dnešnej Moravy). Mojmír I. nevládol ani v Rastislavovom, ani vo Svätoplukovom kráľovstve, preto aj jeho predpokladaný rok úmrtia ako príčina franského zásahu (846) je odhadovaný chybne. V tomto roku prichádza do úvahy úmrtie Svätoplukovho otca, ktorému po­dlie­halo CELÉ územie kráľovstva (od Nitry po Bratislavu a Brno).

Pomoravie bolo v tom čase súčasťou Nitrianskeho kráľovstva a preto sa v prameňoch nespomína. V Nitre vládol po Pribinovi Mojmírov brat a po ňom jeho potomkovia. Dobové pramene nerozlišujú medzi postavením Svätopluka a Rastislava. Je z nich celkom jasné, že išlo o dvoch suverénnych panovníkov, ktorí sa usilovali rozšíriť svoju moc na územie svojho suseda, vrátane záujmového územia Franskej ríše, ktorá si zasa nárokovala ich územie.

Už pred rokom 822 pod Nitru patrili Pomoravie a bratislavský Hrad s jeho územím. S Mojmírovou expanziou súvisí aj zničenie Pobedimu, hradiska v Majcichove a iných. Nálezy  v Pobedime priamo dokladajú, že útočníci pochádzali z juhovýchodnej Európy, že išlo o sedmohradských Moravanov (Antov), čiže hradisko zničili Mojmírovi vojaci, v čom panuje takmer jednoznačná zhoda, s tým rozdielom, že českí a slovenskí autori sa domnievajú, že Mojmír útočil z českej (čiže bývalej slovenskej) Moravy.

Obyvatelia Moravy, aj keď sú pôvodom Sloveni, stratili svoje slovenské povedomie a tým aj historickú väzbu so Svätoplukovym slovenským kráľovstvom. Tento handycap sa dnes niektorí obyvatelia etnografického regiónu Morava usilu­jú nahradiť víziou, že práve ich územie bolo centrom a sídlom „moravských“ (čiže slovenských) panov­níkov. Na tento účel slúži prenesenie sedmohradskej Moravy a jej histórie na územie dnešnej českej Moravy, lebo o vlastnú históriu Moravy a jej kniežatstiev sa z historických prameňov oprieť nedá. Zároveň prostredníctvom hľadania moravských koreňov prvých českých panovníkov sa usilujú prisvojiť si aj kus histórie svojho podmaniteľa – českého štátu. Archeologické nálezy potvrdzujú, že Pomoravie bolo významnou hospodárskou aj vojensko–politickou súčasťou Svätoplukovho slovenského kráľovstva so sídlom v Nitre, ale, žiaľ, neposkytujú žiadne informácie o menách týchto sídiel, ich správcov, miestnych kniežat. Na území Slovenska sa nachádzajú  všetky známe mestá z obdobia Svätoplukovho kráľovstva, odtiaľto bolo toto kráľovstvo zjednotené a tu aj bolo jeho hlavné mesto – v Nitre.

Moravskí archeológovia, ktorí sú presvedčení, že vo Valoch, či na Vele­hrade objavili Svätoplukove sídlo z čias „Veľkej Moravy“ absolútne nelogicky predpokladajú, že Svätopluk, ako panovník Nitrianskeho kráľovstva nepripojil novozískané územie k svojmu, čiže k Nitre, ale naopak, tvrdia, že Svätopluk pripojil svoje kráľovstvo k tomu novozískanému. Ale písomné správy jasne hovoria, že to nitrianske knieža Svätopluk porazil Rastislava, čiže Rastislavove kráľovstvo pripojil k svojmu Nitrianskemu, resp. sa stal pa­no­v­níkom obidvoch kráľovstiev. Týmto aktom nevytvoril žiadny nový štátny útvar, len ovládol územie, o ktoré jeho kráľovstvo prišlo v roku 846.

Nitra s mohutnými hradbami a širokým hos­po­dár­skym záze­mím bola skutočným mestom, v období Sväto­plukovej vlády prinajmenej päť krát väčším ako Valy, ktoré v porovnaní s Nitrou boli len hradiskom na riečnych ostrovoch. Valy sa nepremenili na mesto ako Nitra, ale zanikli. Umiestnenie Valov dokazuje, že to pôvodne nebolo hradisko domáceho obyvateľstva, ale obyvateľstva, ktoré na­šlo ochranu pred Slovenmi v močaristom území na riečnom ostrove. Hospodársky ťažilo zo svojej polohy na križovatke dvoch významných obchodných ciest, v čom možno vidieť aj dôvod stavby dvanástich zatiaľ známych kostolov. Okrem toho Valy, aj hradisko Staré Město vznikli oveľa neskôr ako Nitra. Preto nie je možné zamieňať význam Valov, ako dnes z dôvodov včasného zániku hradiska významnej archeologickej lokality, so skutočným významom tohto hradiska a prezentovať ho ako najvýznamnejšie mesto údajnej „Veľkej Moravy“. Valy boli síce významným hradiskom, ale nie natoľko, aby sa mohli stať sídlom panovníka. V žiadnom prípade ich nemožno stotožňovať s „nepredstaviteľnou a nedobytnou Rastislavovou pevnosťou“. Nálezy z jeho okolia potvrdzujú, že Valy boli strážnym hradiskom, ktorého úlohou bolo chrániť vyššie položené Staré Město a ktoré neprispelo k širšiemu rozvoju svojho okolia, ako to vidíme napr. v okolí Nitry alebo Starého Města. Čo možno skutočne zo slovenskej strany obdivovať je nielen sebavedomie jeho objaviteľov, ale aj prezentácia archeologických nálezov, ich propagácia a starostlivosť o ne.

Vaša otázla mi nie je celkom jasná. Mám vysvetľovať odlišnosť mojej „teórie“ a dokazovať že nie som R. Irša?
Predovšetkým, moje články nie sú teóriou. Poukazujem na nepresvedčivé a tendenčné snahy umiestňovať centrum tzv. Veľkej Moravy na dnešnú Moravu.
Názor, že centrum ríše nazvanej Veľká Morava nebolo na území dnešnej Moravy ale viac na juhovýchode, vyslovilo viacero historikov, dokonca historikov profesionálov. Drvivá väčšina z nich boli cudzinci, teda ľudia nezaujatí.
Historikov podporili aj lingvisti a fililógovia. Horace Lunt (profesor Harvardskej univerzity) vyhlásil, že „Podrobné a nepredpojaté štúdium pozoruhodne obmedzených zdrojov nevyhnutne ukazuje že kľúčové body tradičnej konšrukcie sú čistými dohadmi.“
Popdobne lingvista John B. Freed povedal, že Morava na juhu poskytuje lepšie vysvetlenie tak franskej vojenskej štrúktúry ako aj Cyrilo-Medodejskej misie.

Pane Valamíre,
Chtěl jsem jsi podiskutovat s p. Iršou, ale zdá se, že již o tom nediskutuje, tak jsem doufal, že diskutuje pod pseudonymem. Nakonec, o tom, že Valamír Magyar je jeho pseudonym se již na netu několikrát psalo. Pokud jde tedy o dva autory, beru to na vědomí. Potom ovšem Vaše kritika slovenských historiků není namístě, nebo kromě R. Iršy pochybnosti k teorii o Velké Moravě, jak ji známe dnes z učebnic, zaujala i řada jiných slovenských historiků. Jen namátkou počínaje Sklenárem, taky Hudec, Veteška, Ďurica … a taky mnozí čeští historikové. Jenom ty Mikulčice, resp. Pomoraví jako centrum říše, si nikdo netroufal zpochybnit, zatím jenom Irša. Mimo těch cizích, přirozeně. Jenom tam zase těžko možno hovořit o objektivitě. Vaše tvrzení, cituji : „Drvivá väčšina z nich boli cudzinci, teda ľudia nezaujatí“ je, abych to napsal taktně, dost idealistická. Ono právě že ti cizinci jsou zaujati nejvíce. Spíš chybí ti nezaujetí domácí historikové. To, že cizích slovenští autoři „žerou i s botama“ bude asi ten největší problém. Otázané je potom ovšem, jestli i vy na tom nejste stejně. Kromě toho kritizovat dokáže kde kdo. Ale když z vaší kritiky neplyne žádná teorie, je samotná kritika k ničemu. Takže berte to spíš jako pobídnutí, aby jste alespoň v těch základních bodech napsal svůj názor jak to podle vás bylo. Nebo to, jak to nebylo, konec konců, moc důležité není.

O K Martyne,

vložím článok s mojou predstavou jak to (asi) bylo.
Kritizoval som jednostranný pohľav väčšiny našich historikov, ktorí neberú do úvahy nevysvetliteľné nezrovnalosti. Len bádanie bez predpojatosti môže priniesť odpoveď.
Pousilujem sa dať ten článok čím skôr.
A budem rád keď k nemu budete diskutovať. Názor erudovaného kritika je vždy cenný.

VM

Adam napísal: ... Pomoravie bolo v tom čase súčasťou Nitrianskeho kráľovstva a preto sa v prameňoch nespomína. V Nitre vládol po Pribinovi Mojmírov brat a po ňom jeho potomkovia. Dobové pramene nerozlišujú medzi postavením Svätopluka a Rastislava. Je z nich celkom jasné, že išlo o dvoch suverénnych panovníkov, ktorí sa usilovali rozšíriť svoju moc na územie svojho suseda, vrátane záujmového územia Franskej ríše, ktorá si zasa nárokovala ich územie. ...

Ak dobové pramene nerozlišujú medzi postavením Svätopluka a Rastislava čiže išlo o dvoch suverénnych panovníkov, potom tomu nahráva aj zaujímavá skutočnosť, že Rastislav vo svojej žiadosti o učeníkov koncom roku 862 cisárovi Michalovi III píše : Rastislav,kňazj slovensk s Svetoplukom poslašťa ... a my, Sloveni (teda  aj Sloveni Rastislav a Svätopluk so Slovenmi, ...), prostá čaď ... viď. Pogorielov, V 1933 Ruský letopis Nestorov a Slovensko, Kultúra 7-8 s.539, Veteška 1987, Veľkoslovenská ríša,2.ed. Trenčín : Vydavateľstvo Ivan Stelcer, str.15 ... z ktorej potom vzišla aj misia Cyrila a Metoda na spracovanú spoločnú žiadosť Rastislava a Svätopluka explicitne... Teda My Sloveni, prostý ľud, znamená, že Rastic so Svätoplukom boli tiež Slovenmi t.č. zvaní ako starí Slováci . Ďalej, ak Rastislav a Svätopluk označuje slovenské obyvateľstvo okolo seba My Sloveni ... znamená to, že boli v tej dobe aj ich kráľmi - kniežatmi. Čiže králi - kniežatá Slovenov t.č. zvaných ako králi - kniežatá starých Slovákov, žijúcich na území zvanom Morava

Akurát že "my Sloveni" treba preložiť ako "my Moravania" a nie "my Slováci". To je to isté ako keď sa "my Bohemi" prekladá na "my Česi".

Adam napísal:Akurát že "my Sloveni" treba preložiť ako "my Moravania" a nie "my Slováci". To je to isté ako keď sa "my Bohemi" prekladá na "my Česi".

a opačne ..... teda My Moravania treba prekladať ako my Sloveni

:-)

Áno, chce to len viacej sebavedomia.

Adam napísal::-)

Áno, chce to len viacej sebavedomia.

zrejme nie, liturgia bola staroslovenská nie staromoravská  

V ČR už vyrástla nová generácia historikov a archeológov. Tá vie, že v povodí ich Moravy nesídlil ani Mojmír, ani Svätopluk ani Metod. Ale múdro mlčí, lebo ľud "vzdelaný" ich predchodcami by pravdu neprijal. Potom majú ešte všetkých takých akých máme u nás. A u nás, máme, žiaľ, len takých....

Našťastie, pribudlo viacero prác "neprofesionálov", o ktoré je medzi verejnosťou záujem a monopol judášov na pravdu padol.

Rastislav aj Svätopluk nepochybne boli Sloveni, a keďže slovenská krajina bola rozsiahla, na upresnenie sa píše, že boli "moravskí Sloveni". Keďže v tom čase aj Dunaj nazývali Moravou a okrem toho boli ďalšie Moravy, problém je v tom, podľa ktorej Moravy boli nazývaní "moravskí".
Zaujímavé pritom je, že napr. Česi boli nazývaní približne v tom čase Moravanmi a to "bohémskymi", dnes prekladáme českými (Bohemare). Takže popri Slovenoch moravských sme mali aj Čechov moravských, zato po samotných Moravákoch ani noha.... :-). Popri nich boli aj Sloveni "nemoravskí".
Z toho vyplývam že "Morava" bol názov zemepisný, zatiaľ čo označenie "Sloveni" a pod. bolo meno obyvateľstva.

Čaro nechceného. Možno k zmene názoru na výkon slovenskej historológie, by pomohli latinské preklady starobylých písaných slovenských dejín nielen v Uhorsku, slovenskými historikmi  ... teda slovenskými očami. Napr. v knihe Prvé dejiny Slovenského národa 1780 od slovenského historika Juraja Papánka, ktorá bola preložená do slovenčiny až v roku 2018 t. j. po 238 rokoch kde sa dozvieme o.i. : Činy Slovenských kráľov, Biskupi, ktorí spravovali Slovákov, Slovenský kráľ Svätopluk, Zoznam kráľov Slovanského národa, Etymológia pomenovania " Slavus " , Kráľovstvo Slovanov a jeho hranice, Prvopočiatok Slovanov, Slovanský dialekt, Slovania nazývaní Markomani, Južní Slovania, Podoba dávneho Slovenského kráľovstva, Zvyky a pohanstvo u Slovanov, Čech a Lech atď ... prajem zaujímavé čítanie a nové poznanie