Dejiny Veľkej Moravy – hanba slovenskej historológie, časť II.

Archeologické nálezy teda existenciu mocenského centra Veľkej Moravy na dnešnej Morave vôbec nepotvrdzujú, naopak, svedčia proti tomu. Ako je to ale s písomnými zdrojmi?
Nuž, závisí na interpretácii. Kým Američan, Nemec, alebo Japonec prichádzajú čítaním análov k tomu, že mocenské centrum Veľkej Moravy muselo byť viac na juhovýchode, naši historici nachádzajú v tých istých análoch dôkazy, že bolo na dnešnej Morave.
A pretože v práci Roberta Hellebranda „Pátranie po Veľkej Morave“ sú uvedené takmer všetky písomné „dôkazy“ o ktoré sa tradičný názor našich profesionálnych historikov opiera, môžeme si ich pozrieť aj so zdôvodnením autora v tejto práci.
Ako prvý dôkaz, že centrum Veľkej Moravy ležalo na dnešnej českej Morave uvádza Robert Hellebrand zápis v knihe Konštantína Porfyrogeneta „O spravovaní ríše“. Byzantský cisár tam píše že – „V susedstve Turkov sídlia tieto národy: na ich západnej strane je krajina Frankov, na severe sídlia Pečenehovia a na južnej strane je Morava, totiž krajina Svätoplukova, ktorú títo Turci úplne spustošili a zaujali. Zo strany hôr susedia s Turkami Chorváti....“  Pod Turkami myslí Konštantín Porfyrogenetos starých Maďarov. O kúsok ďalej pokračuje - „. Na spiatočnej ceste je pri ohybe rieky dva dni cesty od Belehradu takzvané Sirmium. Za týmito miestami sa rozprestiera „Mégalé Morabia“, ktorej sa zmocnili Turci a v ktorej predtým vládol Svätopluk. Toto sú teda významné body pri rieke Dunaj a ich názvy. Územia však ležiace vyššie, ktoré sú osídlené Turkami, sa v súčasnosti nazývajú podľa názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú nasledujúce: prvá z nich je Temeš, druhá rieka Tutis, tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte ďalšia rieka Tisa. Susedmi Turkov sú na východnej strane Bulhari, kde ich oddeľuje rieka Istros, nazývaná aj Dunaj, na severe Pečenehovia, na západe Frankovia a na juhu Chorváti....
...Turci  sídlia za riekou Dunaj na území Moravy, ale aj z tejto strany rieky medzi Dunajom a riekou Sávou..."  
Porfyrogenetos žil v rokoch 912-959. Ak máme veriť tomu čo píše, totiž že Maďari susedili na východe s Bulharmi a oddeľovala ich rieka Dunaj, tak Maďari sídlili iba na pravom – západnom brehu Dunaja, kým na východ od Dunaja sídlili Bulhari. To je určite chybný údaj, na východ od Dunaja sú dve tretiny dnešného Maďarska, to že by Maďari obsadili najprv západnú časť územia dnešného Maďarska a až potom východnú, je v rozpore s inými análmi. Ak by sídlili na západ od Dunaja a na sever od nich sídlili Pečenehovia, potom by museli Pečenehovia sídliť na západnom Slovensku. Zemepisné údaje Konštantína Porfyrogeneta sú teda veľmi nepresné. Charles Bowlus považuje poslednú vetu v citáte (údaj že Maďari sídlili po oboch stranách Dunaja, a teda aj medzi Dunajom a Sávou) za potvrdenie jeho predpokladu že tam bolo centrum Veľkej Moravy. Nuž, aspoň časť územia medzi Dunajom a Sávou, ktoré naši historici mávnutím ruky odmietajú, bolo takmer určite súčasťou Veľkej Moravy, aj keď tam nemuselo byť jej mocenské centrum. Lebo aj sám Robert Hellebrand uvádza, že „Ďalším faktom ktorý treba spomenúť je známy údaj, že Metod bol arcibiskupom zo sídlom v Sirmiu v bývalej rímskej provincii Pannonia.“ A cituje aj zo spisu „Život Metoda, Moravsko-panónska legenda“ ktorý bol napísaný okolo roku 885:    "Koceľ ho prijal s veľkou poctou a poslal ho znovu k pápežovi, spolu s 20 mužmi, ľuďmi vznešenými, aby ho vysvätil pre biskupský úrad v Panónii, na stolec svätého Andronika, jedného zo sedemdesiatich, čo sa aj stalo."  Robert Hellebrand uznáva, že - „Svätý Andronikos bol biskupom práve v starom rímskom meste Sirmium, ktoré bolo v jeho časoch významným politickým centrom. Mesto sa dnes volá Sremska Mitrovica a leží na dolnej Sáve v Srbsku, čo je ako každý uzná, dosť ďaleko od Moravy a Slovenska. Presné určenie Metodovho sídla je teda dosť dôležité ak uvážime, že je vysoko pravdepodobne zhodné aj so Svätoplukovým sídlom.“
Lenže vysporiadava sa s týmto problémom naozaj bravúrne, pomocou svojskej interpretácie listu pápeža Jána VIII "Industriae Tuae" kniežaťu Svätoplukovi:  „Za veľmi dôležitú informáciu vyplývajúcu s tohto pápežského listu považujem fakt, že sa v ňom spomína práve Nitra ako sídlo Metodovi podriadeného biskupa. Nitra jednoznačne spája Svätopluka i Metoda zo Slovenskom a českou Moravou.“  
No tak to ani zďaleka nie. Pasáž listu ktorý ho vedie k takémuto záveru totiž znie: „Tvojej horlivosti chceme dať na vedomie, že keď náš spolubrat Metod, najdôstojnejší arcibiskup cirkvi moravskej, prišiel spolu s Tvojím verným Zemežizňom pred prah svätých apoštolov Petra a Pavla a pred našu pápežskú tvár...   ...Aj toho kňaza menom Wiching, ktorého si k nám poslal, vysvätili sme ako zvoleného biskupa svätej nitrianskej cirkvi; prikázali sme mu, aby svojho arcibiskupa vo všetkom poslúchal, tak ako to sväté kánony učia.“  Z tohoto citátu sa dá usúdiť len to, že Wiching bol biskupom cirkvi nitrianskej cirkvi a Metod arcibiskup cirkvi moravskej, čo ale vôbec neznamená že - „... Nitra jednoznačne spája Svätopluka i Metoda zo Slovenskom a českou Moravou,“ ako sa nám snaží Hellebrand nahovoriť. O českej Morave tam nie je ani zmienka. A Nitra Svätopluka nijako z českou Moravou nespája. To je zavádzanie. Ak bol Metod arcibislup v Sirmiu, ťažko mohol byť arcibiskupom na českej Morave. Tento fakt však Roberta Hellebranda vôbec netrápi. Mimochodom, takto pracujú s písomnými prameňmi aj naši profesionálni historici.
Ďalší spis ktorý na podporu svojho presvedčenia Hellebrand uvádza, je tzv. „Bavorský geograf“. Ako píše „Za najdôležitejšie zdroje informácií o polohe Veľkej Moravy však považujem najmä východofranský súpis oblastí na sever od Dunaja známy ako Bavorský geograf a vynikajúcu knihu anglosaského kráľa Alfréda Veľkého.“  Nasleduje citát z „Bavorského geografa“ ktorá má potvrdzovať že mocenské centrum Veľkej Moravy bolo na českej Morave:  „Ďalej nasledujú Česi s 15 hradiskami a Moravania (Marharii), ktorí majú 11 hradísk. Krajina Bulharov je rozsiahla a žije v nej početný ľud. Hoci ich je veľké množstvo, majú iba 5 hradísk, pretože tu nie je zvykom budovať hradiská. Existuje aj ľud, zvaný Moravania (Merehani), a tí majú 30 hradísk. Toto sú územia, ktoré susedia s našimi hranicami.“
Bavorský geograf vypočítava bezprostredných susedov Franskej ríše v oblúku od západu na juh. Podľa toho by za Bulharmi, ktorí susedili s Fankami na východe,  mali byť ešte celkom na juhu východnej hranice Franskej ríše nejakí Moravania, nazvaní Merehani. Robert Hellebrand si ale myslí že:  „Podstatné pre nás je, že Moravanov spomína hneď za Čechmi, teda ako bezprostredných susedov. Bulharská ríša v 9. aj v 10. storočí ovládala rozsiahle územia na sever od Dunaja v Rumunsku a v Srbsku, preto do tohto súpisu tiež patrí. Jej severozápadná hranica viedla zrejme v tom čase až k Tise, čiže veľmi blízko nášmu územiu a tak ju možno považovať za významného suseda.“  
Nuž fakt že Bulharská ríša siahala v tom čase zrejme až k Tise, treba mať na pamäti. Lebo Robert Hellebrand ďalej priznáva, že  - „Otázky historikov vyvoláva zmienka o tzv. druhých Moravanoch s 30 hradiskami. Autor Bavorského geografa ich označil odlišným pomenovaním ako prvých Moravanov s 11 hradiskami. Prví sú Marharii a druhí Merehani. Existujú názory, že ide buď o dodatok z obdobia keď sa Morava rozrástla o územie Pribinovho Nitrianska, alebo o Moravanov ktorí žili na rieke Morave, ktorá sa vlieva do Dunaja v Srbsku. Obidva názory majú niečo do seba a mne teraz neostávajú možnosti a priestor na skúmanie ktorý z nich má definitívnu pravdu. Podstatné je, že Moravania podľa tohto zdroja susedia jednak s Čechmi a jednak s Frankmi a sídlia na sever od Dunaja. To hneď vylučuje ich lokalizáciu na rieku Sávu, ako tvrdí pán Bowlus, lebo tá tečie južne od neho.“    
No len pomaly! Nič to nevylučuje. Ak siahala Bulharská ríša v určitom období až k Tise, tak Bulhari mohli oddeľovať Moravanov žijúcich na Slovensku od Moravanov žijúcich južnejšie, v dnešnom Maďarsku. Veď Zátisie, ako vieme, si vydobil od Bulharov až Svätopluk. Takže jedni Moravania síce susedili s Čechmi a Frankami, aj sídlili na sever od Dunaja, ale to neznamená, že je tým vyriešená otázka aj tých druhých Moravanov (Merehanov), ktorých geograf spomína až po Bulharoch. Naopak, pokiaľ sa pozrieme na text bez predpojatosti, dokazuje, že nejakí Moravania žili oveľa južnejšie ako je dnešná Morava a Slovensko. Až za výbežkom Bulharskej ríše, ktorá niekde južne od hranice dnešného východného Slovenska siahala až k hornému toku Tisy.
Väčšina našich (aj časť českých) profesionálnych historokov si myslí, že Marharii boli ľud Moravského kniežatstva a Merehanos ľud Nitrianskeho kniežatstva (B. Horák, D. Trávníček, M. Kučera, H. Löwe, J. Stanislav, D. Třeštík, J. Steinhübel, D. Hulínek). Vôbec sa nazamýšľajú nad logickou námietkou, že pokiaľ Bavorský geograf napísal že    „Krajina Bulharov je rozsiahla a žije v nej početný ľud,“ ťažko môže ísť o krajnu a ľud, tiesniacich sa na hrebeni Malých Karpát. Pokiaľ však ide o vsuvku dopísanú omylom pri neskoršom prepise, potom je treba spochybniť celý spis a neodvolávať sa naň. Zdá sa ale nepravdepodobné, že pri prepise pridal niekto len tak Merehanov s 30 hradmi, ponechajúc tam aj Marharov s 11 hradiskami, keď šlo o ten istý ľud, (ktorý si medzitým postavil dvadsať nových hradísk).
Ďalej Robert Hellebrand argumentuje tým, že Čechy by Svätopluk nemohol pripojiť k ríši keby centrum jeho ríše bolo až kdesi pri Belehrade, alebo v Sedmohradsku. Prečo nie? Okrem toho ide o dve krajné lokalizácie mocenského centra Veľkej Moravy, nie všetci ho lokalizujú tak ďaleko na juh, alebo na východ. Jeho posledný citát, ktorý má dokazovať že mocenské centrum Veľkej Moravy bolo na dnešnej Morave, sa týka Arnulfovho posolstva vyslaného k bulharskému chánovi v roku 892:   „Odtiaľ tiež vyslal v septembri poslov s darmi k Bulharom a k ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili predchádzajúci mier. Žiadal tiež, aby Moravanom nedovolili u nich nakupovať soľ. Poslovia sa však nemohli pre nástrahy vojvodu Svätopluka vydať na cestu po pevnine, ale sa z Braslavovej dŕžavy plavili loďou po rieke Odre až po Kulpu a potom po prúde Sávy do Bulharska. Tam ich kráľ dôstojne prijal a v máji sa vrátili späť tou istou cestou, ktorou prišli.“ (Fuldské anály)  Hellebrand to komentuje takto:  „Ak by totiž Veľká Morava ležala na dolnej Sáve, ako si myslí pán Bowlus, tak by Arnulfovo posolstvo týmto manévrom vletelo Svätoplukovi rovno do náručia a keby mala centrum niekde v Alfölde a Sedmohradsku, ako hovorí pán Eggers, tak by tento úhybný ťah nemal zas žiadny praktický význam.“   Ale, ale ...pán Hellebrand. Pozrime sa najprv dobre na mapu!


Cesta Arnulfových poslov k bulharskému chánovi.

Poslovia idúci do Bulharska tak, ako to opisuje Robert Hellebrand, celkom jednoznačne obchádzali územie Panónie, ktoré bolo súčasťou Svätoplukovho panstva. Nič to však nehovorí o tom, kde bolo mocenské centrum ríše. Na dolnej Sáve asi nie, lebo ako vieme, Belehrad bol v bulharskej ríši. Dokazujú to životopisy popisujúce útek Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Ale to, že Arnulfových poslovia museli ísť do Bulharska po Sáve, vonkoncom nedokazuje, že mocenské centrum Veľkej Moravy bolo na dnešnej Morave.

Nielen zahraniční historici, ale aj veľká časť našich úplne ignoruje slovanské písomné záznamy (veľkomoravské, bulharske a ruské), ktoré sa zachovali v opisoch. Ide predovšetkým o životopisy Metodových nasledovníkov, vyhnaných Svätoplukom.
Život Klimenta od Teofylakta Orchidského hovorí:  „XIV. ...túžili za Bulharskom, na Bulharsko mysleli, dúfali že Bulharsko im dá odpočinok. Ale aj v ňom by sa boli sklamali keby neboli ukrývali svoju cestu. Preto sa aj snažili ukrývať sa pred všetkými očami, trpiac núdzou v pokrme a odeve a zakúšajúc všelijaké pohromy...
... XV. Kliment, vezmúc so sebou Nauma a Angelára, dal sa na cestu vedúcu k Dunaju....“
Potom nasleduje opis zázračného vzkriesenia syna ich hostiteľa a Životopis pokračuje:
„XVI. ....Keď stihli na breh Dunaja uvideli veľký tok a preto aj neprechodný, zviazali tri trámy lipovou kôrou, ochraňovaní silou zhora preplavili sa cez rieku, a utekajúc pred potopou kacírstva podľa prozreteľnosti božej zachránili sa pomocou trámov. A keď prišli do Belehradu, do mesta najslávnejších z tých čo ležali pri Dunaji, prišli k Boritakanovi ...“ (5)
V súčasnej slovenskej publikácii je pred poslednou citovanou vetou text veľmi násilne a úplne zbytočne a nezmyselne prerušený vsunutým nadpisom  -  „V Belehrade a potom v Bulharsku.“
Zrejme aby si čitateľ nevšimol, že takmer okamžite ako svätci prekonali Dunaj boli v Belehrade.
V „Druhom slovanskom živote Nauma“ sa to už urobiť nedalo. Preplávanie Dunaja a príchod do Belehradu sú totiž opísané v jednej jedinej vete – „...Hneď sa ponáhľali k veľkej rieke Dunaj a tu vďaka modlidbe a božiemu zázraku zväzujú tri brvná viničom a vyzývajú meno svätej Trojice, prechádzajú na druhý breh rieky a dostávajú sa do Belehradu. Tu im knieža Raduslav vzdal veľkú úctu ....“  (5)
Kde sa to teda utečenci preplavili cez Dunaj? Z textu vyplýva že pri Belehrade. Ako inak sa dá chápať informácia zo Života Nauma, že „prechádzajú na druhý breh rieky a dostávajú sa do Belehradu“?  Lenže ak sa preplavili cez Dunaj pri Belehrade, odkiaľ sa vlastne k Dunaju náhlili? Ak z Mikulčíc, Starého Města, či Nitry, na to aby sa preplavili cez Dunaj pri Belehrade by museli kráčať dlho po jeho ľavom brehu, najprv na území Slovenska k maďarskému Vácu a potom cez celé Maďarsko. Lenže o ničom takom životopisy nehovoria. Naopak Píšu že  „Hneď sa ponáhľali k veľkej rieke Dunaj a tu ... zväzujú tri brvná...“, alebo „ Keď stihli na breh Dunaja uvideli veľký tok a preto aj neprechodný, zviazali tri trámy ....“  
Celkom jednoznačne sa preplavili cez Dunaj hneď ako k nemu prišli a len čo sa dostali cez rieku prišli do Belehradu. Neponáhľali sa teda k Dunaju určite ani od Mikulčíc, ani od Nitry, nekráčali stovky kilometrov po jeho ľavom brehu. Opisu ich úteku by zodpovedala cesta z kraja ležiaceho oveľa viac na juhovýchode rovno na juh, k Belehradu.
 

Vľavo predpokladaný útek z Mikulčíc/Nitry (modrá) prípadne pozdĺž Dunaja po jeho ľavom brehu (červená)  Vpravo útek z územia medzi Dunajom a Tisou.

Zaujímavý je aj pôvod patich kňazov patriacich spolu s Cyrilom a Metodom k tzv Sedmopočetníkom. V „Krátkom živote Klimenta“ sa hneď v úvode píše že: „Tento veľký otec náš a osvietiteľ Bulharska rodom bol z europských Myzov, pod ktorými mnohí rozumejú aj Bulharov a ktorí sa prv presťahovali z olympijskej Prusi až k severnému Oceánu a Mŕtvemu moru pod Alexandrovou rukou a velením.“  A v tzv. „Druhom slovanskom živote Nauma“ zase, že „Tento prepodobný a veľký otec Naum vzišiel v Mýzii a po výchove od blahorodných (rodičov) svojich zanechal blahorodstvo a bohatstvo, všetko ako plevy, a pripútal sa rovno k apoštolom Konštantínovi Filozofovi a jeho bratovi Metodovi.“
Názov Mýzia sa v byzantskom období používal pre Severné Bulharsko. Obaja svätci teda pochádzali z juhu. Buď to boli balkánski Slovania, alebo bol z Balkánu len Kliment, kým Naum pochádzal zo slovanských obyvateľov Byzantskej ríše, ktorí žili pri hraniciach s Bulharskom. Ako je možné, že z piatich významných mužov po boku Metoda a Konštantína bol iba Gorazd zo severu? A aj ten bol pravdepodobne od Nitry. Ani Angelár a Savo totiž neboli z českej Moravy, kde mal Metod zhromaždiť okolo seba slovanských mladíkov, aby ich vyučil v náboženstve.
Prečo nebol žiaden z významnejších Metodových žiakov z českej Moravy? Buď to boli Slovania z juhu, alebo (niektorí z nich možno) Gréci, alebo v prípade Gorazda, Sloven od Nitry.
Ján Stanislav sa síce domnieval že Kliment pochádzal z nášho územia, pretože vo svojich dielach hovorí, že Konštantín a Metod účinkujú „v mojom národe“, stotožňoval sa teda s ľudom žijúcim na Veľkej Morave. Ak ale bolo územie Mojmírovej Moravy na juhu, tam kde mali žiť podľa Bavorského geografa Merehani, potom mohol byť Kliment (aj Naum) z „nášho územia“, niekde z okolia mocenského centra v južnej časti Veľkej Moravy, ktoré bolo v dnešnom východnom Maďarsku (čo je najpravdepodobnejšie), alebo možno v Sedmohradsku, či dokonca v svernom Srbsku. V takom prípade by mohol Kliment pokojne hovoriť o obyvateľoch Veľkej Moravy ako o svojom národe.
Ale ani samotný útek do Bulharska nepodporuje domnienku, že „sedmopočetníci“ utekali z dnešnej českej Moravy. Prečo by sa vydali na cestu dlhú vyše 500 km, cez celé územie Veľkej Moravy do Bulharska, keď to mali podstatne bližšie do Čiech (ktoré vtedy ešte neboli súčasťou Veľkej Moravy), alebo do Sliezska. Utekali predsa tajne, snažili sa „ ... ukrývať sa pred všetkými očami, trpiac núdzou v pokrme a odeve a zakúšajúc všelijaké pohromy.“  Nemohli nepozorovane predsa prejsť cez celú ríšu. Prečo teda utekali výhradne na juh?
V „Krátkom živote Klimenta od Teofylakta Orchidského“ sa môžeme dočítať, ako časť kňazov vyhnali: „XIII ...oddali ich vojakom, aby títo odviedli každého na rôzne miesta pri Dunaji., odsúdiac nebeských občanov na večné vyhnanie z mesta. Vojaci, ľudia suroví, lebo Nemci majúci hrubosť od prírody ..., ...vezmúc svätých vyvádzajú ich z mesta a zoblečúc vliekli nahých. Takto im títo naraz zapríčinili dvojaké zlo: hanbu a utrpenie od mrazivého vetra, ktorý ustavične duje v podunajskom kraji. Ba aj meče im prikladali na šije, ako by zamýšľali zaklať, aj kopije im prikladali k bokom, ako by sa chystali prepichnúť ...       ...Keď boli ďaleko od mesta, (tí) čo ich viedli, nechali ich a vybrali sa nazad do mesta.“
Z Mikulčíc je to k Dunaju vyše osemdesiat kilometrov, z Nitry vyše sedemdesiat. Pokiaľ ich vojaci vyviedli ďaleko za mesto a vrátili sa, nemohli ich odviesť až do „podunajského kraja, kde dujú mrazivé vetry“. Na to by museli s nimi pochodovať minimálne dva dni. Ale načo by to robili? Aký by to malo význam? V prvom prípade by vyhnanci určite neprešli cez Dunaj, lebo na druhej strane bola Franská ríša. A po tom ako sa franskí sluhovia boží chovali k Metodovi by tam jeho žiaci určite azyl nehľadali. Mohli by ísť len na západ, do Čiech, alebo na východ, pozdĺž Dunaja. (Do Čiech však, ako vieme, neušiel ani jeden.) A keby kňazov vyviedli k Dunaju z Nitry, nemalo by to už vôbec žiaden význam, v skutočnosi by ich zaviedli len hlbšie do stredu Veľkej Moravy. Vyviesť ich k Dunaju, „odsúdiac nebeských občanov na večné vyhnanie“, malo význam len tam, kde bola za Dunajom krajina (krajiny) kam mohli odísť. Bulharsko (do ktorého vtedy patrilo aj dnešné Srbsko), prípadne Chorvátsko. Preto tým mestom nemohli byť ani Mikulčice ani Nitra. Muselo ísť o mesto ležiace južnejšie, bližšie k Bulharsku. Malo byť reltívne blízko k Dunaju, mohlo teda ležať niekde medzi Dunajom a Tisou. Obidve rieky tečú takmer rovnobežne cez celé Maďarsko a cez severné Srbsko, vzdialené od seba zhruba 100 km. Vyviesť vyhnancov ďaleko za mesto (do podunajského kraja) by malo v takomto prípade už celkom inú logiku, ako vyvádzať ich k Dunaju z dnešnej Moravy či Slovenska.  

Zatiaľ čo archeologické nálezy spochybňujú že mocenské centrum Veľkej Moravy bolo na českej Morave, písomné pramene túto pochybnosť ešte umocňujú a poukazujú na lokalizáciu centra niekde na juhu, možno medzi Dunajom a Tisou, alebo v Sedmohradsku. Naši historici však fakty svedčiace proti mocenskému centru na dnešnej Morave ignorujú a interpretujú archeologické aj písomné pramene tak, akoby dokazovali že centrum ríše bolo na českej Morave. Zavádzajúc tak verejnosť, pričom narábajú s historickými faktami spôsobom, aký je v každom vedeckom odbore absolútne neprijateľný. O tom ako prekrúcajú historici fakty sa môžeme presvedčiť na príbehu o nastolení Rastica na moravský trón.


Valamir Magyár

Zdroje:

5) Pramene o živote svätých Cyrila a Metoda a ich učeníkov. Post Scriptum, Bratislava 2013

Najprv sa vyjadrím k vete „z Braslavovej dŕžavy plavili loďou po rieke Odre až po Kulpu a potom po prúde Sávy do Bulharska“. Áno, rieka Odra v Chorvátsku existuje, vlieva sa do Kulpy a tá zasa do Sávy. Sáva do Dunaja a tak sa po veda dá doplaviť i do Bulharska.

    Hľadáme nevýslovnú pevnosť Rasticovu a nenašli sme ju, pretože sme doteraz preferovali miesta, kde nemohla byť. Pán Valamír veľmi logicky zdôvodňuje nemožnosť existencie centra Veľkej Moravy tam, kde bola doteraz hľadaná. V Mikulčiciach, Nitre, alebo na Devíne. Autor už raz vyjadril možnosť existencie tohto centra v Jágri, čiže v Egri . Nielen preto, že tam bola pevnosť, ale aj preto, že tam bolo sídlo biskupa dokumentované už r. 251.

    Dovolil by som si  ponúknuť iný typ na nevýslovnú pevnosť. V článku je jasne napísané, že Moravy boli dve – Merehani a Marhari. Menšia Morava (Marhari) , ktorej súčasťou bolo aj Nitriansko, alebo opačne  a väčšia Morava kdesi na juhu, či juhovýchode (?). Tá väčšia Morava bola na území, na ktorom bol slovanský živel už od r. 282, kedy tam dorazili Vandali a osídlili pomerne veľkú časť Sedmohradska s niekoľkými veľkými centrami. Jedno centrum sa nerozvinulo v budúcnosti do mesta, je to obec Šilindia pomenovaná ako Žilina, Siliana po Silianoch zo spoločenstva Vandalov. Ale v jednej línii sa rozvinuli centrá Oradea, Arad, Temešvár, Vršac kolmo nad bývalou Bulharskou ríšou.  Akoby línia obranného systému uzavierajúca voľnú krajinu, ktorá bola z druhej strany chránená Karpatským oblúkom.  Dôležité je, že tu meandruje rieka Morava – Mureš a vytvára úseky, na ktorých mohli byť opevnenia obohnané pretekajúcou riekou. Najväčšou je 1,3 x 1,3 km pevnosť pri meste Arad. Oradea i Arad majú slovanský základ mena HRAD. Ak hrad má takéto jednoduché pomenovanie, potom je na to dôvod. Ak niekto povie v tej-ktorej krajine hrad, všetci vedia, že sa jedná o ten hlavný. Bastiony v Arade boli síce postavené pomerne neskoro. Ale bolo by zaujímavé preskúmať toto miesto. Nielen kvôli rozlohe, ale najmä kvôli tomu, že zrazu vo vojenskej pevnosti máme palác, kláštor a baziliku ako sídlo biskupa, či arcibiskupa. Z rovnakých dôvodov je zaujímavá aj Oradea dokonca ako Ó rad – Starý hrad. Maďarské pomenovanie Ó - starý, hrad skomolili na rad. Rumuni si to prispôsobili na Oradea. Tiež je tam pevnosť a sídlo biskupa. Ako nevýslovnú pevnosť podľa Ó radu by som favorizoval práve Oradeu, nevylučujem ani Arad s tým, že ďalšími veľkými aglomeráciami Veľkej Moravy boli aj Temešvár, Vršac a samozrejme na severovýchode Bistrica. Ale ako som napísal, nehrá mi tu fakt, že tieto mestá predsa tvorili fortifikáciu krajiny. Vybrať jedno z nich ako centrum ríše by nebolo akosi strategické.
Sedmohradsko bola krajina ako sud pušného prachu. Brána do Rímskej ríše, kde sa striedali etniká od Keltov, Dákov, Gepidov (všimnite si dedinku Gepiu v aradskej župe), Slovanov, Maďarov, Rimanov,  Nemcov tvoriaci do II. Sv. vojny veľkú skupinu obyvateľstva (Brašov a okolie, Sigisoara, dedina Tauta!) Okolie Aradu – prišli tam v 13. Storočí ako ritieri), Sekulov ...    Strategické miesto z jednej strany chránené vysokými horami s úrodnou pôdou a významnými riekami. Veľmi podstatné je, že názvy miest, dedín, riek, pohorí sa dodnes uchovali so slovanským základom. Niečo veľmi významné zo Slovanského obdobia vložilo silnú pečať tomuto kraju. No neskoršie vplyvy Maďarov, Rumunov, Nemcov potlačili nielen národné povedomie obyvateľstva, tak prekrylo slávu týchto pôvodne slovanských – moravských dejín? Ostali len názvy, ktoré nás inšpirujú hľadať a azda aj nájsť relativne krátky  záblesk dejín Veľkej Moravy. Budem smelý, možno až priveľmi, ak si dovolím napísať, že práve tu, v tomto kraji si dali slovanskí veľmoži maďarské mená a pevne zviazali so staromaďarmi svoju existenciu? Zrejme im Maďari imponovali a videli v tomto spojení obnovu bývalého spojenia Vandalov s Gótmi. Spojenie síl Maďarov a Merehanov bolo najprv v Sedmohradsku a definitíne sa toto spojenie potvrdilo aj v Nitre sobášom Mojmírovej dcéry a Zlatoša (Žolta) v „malej“ Morave Zrejme v čase „zaujatia vlasti“ v Tate (Otčine).  
    Ale predsa spomeniem aj možnosť, že „nevýslovnou pevnosťou Rasticovou nebola Oradea, ani Arad. Lepší typ je mocenské, krásne, ba nevýslovné centrum takmer v strede Sedmohradska, na brehu Moravy (Mureš). Je ním Alba Iulia, predtým Balhrad, azda Biely hrad, či Velehrad, maďarsky Biely hrad (Fehér vár). Ak zvážime, že Gréci písali B namiesto V, potom sa jedná o názov VELEHRAD. Je to mocenské sídlo s mnohými palácmi a velikou bazilikou obohnané opevnením bastionov a vodnej priekopy.
    Bude ťažké pripustiť možnosť, ktorú tu naznačujem, ale aj nájsť dôkazy pod nánosom maďarónstva, rumunstva a románstva chce prekonať túžbu, aby VM bola len na Slovensku a na českej Morave. Ešte ťažšie bude pochopiť dôvody, prečo sa Slovanskí veľmoži skamarátili so Satromaďarmi, dokonca si oholili podľa nich hlavy a prijali maďarské mená, s ktorými sa prezentovali ako zemepáni pozdejšie i na dnešnom Slovensku. To kapitulovalo pravdepodobne až následne, keď stratilo oporu v Megalé Morabii. Preto nenájdeme u nás správu o splynutí moci V. Moravy s mocou Staromaďarov. Dej bol odštartovaný v rozhodujúcom centre. A tam sa pamäť úplne stratila. Dodnes.
   Nedá mi ešte nenapísať, že si musíme všimnúť, že všade, kde sa ocitli slovanskí Vandali (Siliani a Gazdovia), sú mená riek podobné, či totožné.  Všetky pevnosti mohli byť vybudované práve Vandalmi, ktorí neodišli z tohto územia. Viď článok Velestúr Jedno z bielych miest slovanskej histórie. Ani toto nie je náhoda. Myslím, že výzkum dejín Vandalov je extrémne dôležitý aj na to, aby sme pochopili, prečo sa tu mnohí snažia, aby sme sa už nikdy nerozpamätali na to, čo sme znamenali a spôsobili pred 1500 rokmi.

K poznámke pána Svetomíra:
Dnešná Morava rozhodne nemohla byť Mojmírovou Moravou a väčšina územia Slovenska bolo Nitrianske kniežatstvo. Keď sa pozrieme na mapu Veľkej Moravy z roku 883, teda 50 rokov po spojení nitrianskeho a moravského kniežatstva, keď bolo pripojené Visliansko, a vylúčime českú Moravu aj Slovensko, veľa možností kde by mohla byť Mojmírova Morava nám nezostáva.
Mojmírova Morava musela byť nevyhnutne vo východnej časti ríše, zostáva teda len východné Maďarsko a Sedmohradsko. Áno, napísal som, že možným centrom Mojmírovej Moravy mohol byť aj Eger, dôvody sú spomenuté aj vo vašej poznámke. Východné Maďarsko nebolo pustatinou po ktorej sa potulovali len zvyšky Avarov a malé tlupy Slovanov, ako sa nám snažia nahovoriť zástancovia centra na dnešnej Morave. Už v 3. storočí bolo v Egri biskupstvo. Eger je však len možnosť, pretože tam bolo biskupstvo a je tam pevnosť na návrší, kde mohla byť aj Mojmírova pevnosť. Rovnako ale mohlo byť mocenské centrum aj v Sedmohradsku, ide o susedné územie, ibaže za Tisou. Nič čo sa píše v staroslovenských životopisoch nie je v rozpore so Sedmohradskom, aj útek na juh k Dunaju, za ktorým bol bulharský (vtedy) Belehrad by sedel, tak ako z východného Maďarska. V Albe Iulii, ktorá sa až do 19. storočia volala Belegrad sídlila v staroveku XIII rímska légia, veľmi pravdepodobne teda tam bola rímska pevnosť, tak ako boli rímske pevnosti aj inde na Balkáne. (V niektorých balkánskych pevnostiach sú dodnes viditeľné a zachovalé časti pôvodnej rímskej hradby.) Stará rímska pevnosť, to by bolo skutočné „ineffabilis Rastizi munitio“, navyše nepodobné vtedajším pevnostiam z dubových klád a hliny. Teda pevnosť „omnibus antiquissimis dissimile“.

A ešte k vete že „Ešte ťažšie bude pochopiť dôvody, prečo sa Slovanskí veľmoži skamarátili so Satromaďarmi, dokonca si oholili podľa nich hlavy a prijali maďarské mená, s ktorými sa prezentovali ako zemepáni pozdejšie i na dnešnom Slovensku.“ Prečo by to malo byť také nepochopiteľné? Ak sa títo vladykovia dobrovoľne pridali k Maďarom a postavili sa proti svojmu kráľovi, nie je to vôbec až také nepochopiteľné. Osobne si myslím že sa to stalo práve tak.

Nemuseli sa postaviť proti svojmu kráľovi. Ak ten zomrel a oni zosobášili jeho dcéru s Arpádovcom. Bol by to veľmi v tom okamihu pochopiteľný a dobrý ťah. To ako to dopadlo neskôr, no mohlo to dopadnúť aj inak, nakoniec aj horšie, ak by tak neurobili.