Dejiny Veľkej Moravy – hanba slovenskej historológie, časť I.

Urputnosť s akou väčšina našich profesionálnych historikov obhajuje tézu o centre Veľkej Moravy na južnej Morave je udivujúca. Udivujúca a nepochopiteľná. So servilitou totalitných vedcov títo naši historici nevedno prečo neustále opakujú a zdôrazňujú, že centrum Veľkej Moravy boli „pravdepodobne“ Mikulčice, vsúvajúc uvzato pri každej príležitosti túto informáciu do svojich odborných textov, hoci pre takýto záver chýbajú akékoľvek písomné či archeologické dôkazy. Práve naopak. Tak písomné záznamy ako aj archeologické nálezy túto hypotézu pomerne presvedčivo vylučujú. Naši profesionálni historici obhajujúci centrum veľkomoravskej ríše na českej Morave sa vôbec nevyjadrujú k množiacim sa námietkam verejnosti ktorá sa zaujíma o našu históriu, predstierajúc, že je pod ich úroveň vyvracať námietky nejakých diletantov. Pritom ich argumenty pre obhajobu mocenského centra Veľkej Moravy na dnešnej Morave by dokázal spochybniť aj zdatnejší školák.
A tak diskusia o centre Veľkej Moravy prebieha na blogoch a internetových stránkach, často dosť emotívne, čo nijako neprispieva k odhaleniu pravdy. Jedným z našich amatérskych obhajcov centra Veľkej Moravy na českej Morave, ktorému rozhodne nemožno vyčítať emotívne výpady, je nepochybne Robert Hellebrand, veľmi erudovaný autor viacerých historických článkov. Preto budem okrem citovania niektorých profesinálnych historikov citovať aj z jeho práce „Pátranie po Veľkej Morave“. Jeho argumenty totiž predstavujú podstatu argumentácie obhajcov centra ríše, nazvanej neskôr Veľká Morava, na dnešnej Morave.
Domnienka že centrum Veľkej Moravy bolo na dnešnej českej Morave je relatívne nová, objavila sa až po náleze veľkomoravského hradiska Mikulčice-Valy. Dovtedy sa verilo, že centrom ríše bola Nitra. Ani predtým však nikto nepochyboval, že ríša známa dnes ako Veľká Morava, vznikla spojením moravského kniežatstva, ležiaceho na dnešnej Morave, s nitrianskym kniežatstvom. Po  tom, ako Mojmír vyhnal z Nitry Pribinu. Táto viera bola založená na prvej zmienke o tejto ríši v tzv. „ Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum“, teda „Spise o obrátení Bavorov a Korutáncov“, kde sa píše, že v čase keď chránil východnú hranicu franskej ríše gróf Ratbod -„...quidam Priwina exulatus a Moimaro duce Moravorum supra Danubium venit ad Ratbodum.“ Doslovne preložené  – „... akýsi Pribina, vyhnaný Mojmírom, vojvodom (kniežaťom) Moravanov nad Dunajom, prišiel k Ratbodovi.“ Naši historici prekladajú slovné spojenie „duce Moravorum supra Danubium“ ako „knieža naddunajských Moravanov“, očividne vôbec nepochybujúc o tom, že Mojmír vládol Moravanom žijúcim na území dnešnej českej Moravy. Bez toho aby si overili, či bolo aj v 9. storočí na mapách „supra“ (nad) tam, kde je na tých dnešných. A to je z vedeckého hľadiska ťažký prešľap. Lebo, ...na ranostredovekých mapách nebol hore sever, ale východ!!!
Ako píše Roman Rychtera v práci „Středověká evropská kartogragfie“ - „Stredoveké mapy sú väčšinou orientované na východ, ale nie je to vždy pravidlom. Napríklad portolánové mapy, ktoré prišli s vynálezom kompasu, majú už väčšinou orientáciu severnú. Zaujímavé je tiež povšimnúť si slovo „orientácia“. Pochádza totiž s latinského slova „oriens“, ktoré priamo znamená východ. Z toho teda plynie, že podľa svojho pôvodneho významu je slovom orientácia už myslený smer na východ.“ (1)  Pre úplnosť treba dodať, že kompas bol vynajdený v Číne v 12. storočí, takže mapy sa v Európe „otočili“ až niekedy v 13. storočí. Dovtedajšia „orientácia“ máp na východ bola podopretá aj nábožensky, na tzv. T-O mapách boli tri známe kontinenty rozdelené vodou v tvare písmena T, ktoré symbolizovalo Kristov kríž. V mieste kde by bola na kríži hlava ležal Jeruzalem.



Ak teda otočíme mapu na ktorej je tok Dunaja podľa kartografických pravidiel z 9. storočia, nad Dunajom („supra Danubium“) neleží česká Morava, ale územie medzi Dunajom a Tisou v dnešnom Maďarsku. A pretože autor Spisu o obrátení Bavorov a Korutáncov bol kresťanský mních, ktorý nemohol vedieť že o štyristo rokov bude na mapách hore sever, nemáme prečo  pochybovať, že keď písal o Moravanoch nad Dunajom, nepísal o obyvateľoch dnešnej Moravy, ale o Moravanoch ktorí žili niekde na východ od Dunaja. Lebo slovo „morava“ nie je vôbec nejaký špecifický - jedinečný názov regiónu na východe Českej republiky, ale slovo ktoré znamená v slovenčine niečo ako „mokrá lúka“ a v bulharčine jednoducho „trávnik“. (Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy, to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.  Samo Chalupka: Mor ho!) Že ide o názov všeobecne rozšírený medzi Slovanmi dokazujú aj identické názvy troch riek v severnom Srbsku  - Zapadna Morava, Južna Morava a Velika Morava, nehovoriac o názvoch riek Mureš, či Mura, ktoré sú skomoleninou názvu „morava“. Moravou však nazývali Slovania aj Dunaj, ako zaznamenal arabský letopisec al-Mascúdí v diele „Kniha poučenia a opráv“.(2) Rieky dostávali toto pomenovanie zrejme podľa početných ostrovov tvorených ich bočnými ramenami. Veď Dunaj ešte aj dnes vytvára tzv. vnútrozemskú deltu, ktorá začína za Bratislavou a končí až v Srbsku. V minulosti bola sieť jeho bočných ramien oveľa bohatšia, vytvárajúca množstvo ostrovov a ostrovčekov. Ľudia žijúci na týchto ostrovoch žili vlastne na úrodných „moravách“. Pravdepodobne toto je dôvodom zvláštnej jazykovej anomálie v niektorých slovanských jazykoch, keď sa pre ľudí žijúcich „na“ Slovensku, „na“ Morave a „na“ Ukrajine  používa predložka „na“, ako keby žili na ostrovoch („na“ Islande, „na“ Madagaskare), zatiaľ čo sa v prípade iných krajín ležiacich na pevnine používa predložka „v“ alebo „vo“ („v“ Maďarsku, „v“ Nemecku, „v“ Rakúsku, „vo“ Francúzsku). Odvodzovať preto názov ranostredovekej ríše od rovnomenného názvu regiónu v dnešnej Českej republike je jednoducho hrubá manipulácia. Názov Morava nedal našej stredovekej ríši tento región, ale bolo to presne naopak. Región na východe Českej republiky si ho ponechal po jej rozpade, pretože šlo o zvyšok starej stredovekej Moravy. (Dnes označovanej ako Veľká Morava). Mojmír nebol vládcom Moravanov na území dnešnej Moravy, ale vládcom Moravanov na Dunaji, niekde na východ od tejto rieky.



To že profesionálni historici umiestňujú centrum Veľkej Moravy na českú Moravu len na základe zhodnosti názvu dnešnej Moravy s názvom stredovekej ríše je dôkazom ich povrchnosti. A to že hovoria o „naddunajských“ Moravanoch v presvedčení že títo Moravania žili na sever od Dunaja,  je jasným dôkazom ich nedostatočných vedomostí o pravidlách stredovekej kartografie. Stredoveký letopisec nemohol totiž v žiadnom prípade napísať o krajne ležiacej na sever od Dunaja že leží „supra Danubium“, čiže nad Dunajom, pretože sever bol na vtedajších mapách vľavo. Len o niekoľko riadkov nižšie píše autor Conversia o vysvätení Pribinovho kostola toto -  „Cui quondam Adalrammus archiepiscopus ultra Danubium in sua proprietate loco vocato Nitrava consecravit ecclesiam.“ Doslovne – „Jemu kedysi Adalramus, arcibiskup, na druhej strane Dunaja, na jeho majetku, mieste zvanom Nitra, vysvätil kostol.“  Predložka „ultra“, ktorú letopisec použil, znamená v latinčine „na druhej strane / za“. Predložku „supra“ proste nemohol použiť, nakoľko podľa vtedajších pravidiel kartografie nebola Nitra „nad“ Dunajom, ale naľavo od Dunaja, tečúceho podľa vtedajšieho chápania od prameňa až po mesto Vác (na mapách) zdola nahor.
Profesionálni historici sa oháňajú bohatosťou archeologických nálezov v Mikulčiciach, ako keby to bol jednoznačný dôkaz že šlo o centrum Veľkej Moravy. Lenže mikulčické Valy ľudia opustili už krátko po páde tejto ríše, takže hroby aj ostatné nálezy zostali nedotknuté až do dnešných čias, kým v iných sídlach kde ľudia žili ďalej (aj v Starém Měste) boli nálezy z tohoto obdobia zničené ich neskoršou činnosťou. Je to podobný prípad ako Pompeje a Rím. V Pompejách, zasypaných sopečným popolom v roku 79, sa zachovalo nepomerne viac antických pozostatkov ako v Ríme, nikto však preto netvrdí že centrom rímskej ríše boli Pompeje. Bohatosť archeologických nálezov nie je ešte dôkazom, že šlo o hlavné mesto. Historici argumentujúci bohatosťou nálezov na južnej Morave úplne ignorujú fakt, že mnohé archeologické nálezy z Mikulčíc, či Starého Města, takýto predpoklad dokonca pomerne presvedčivo vyvracajú.
Jedným zo závažných dôkazov proti domnienke že centrom Veľkej Moravy boli Mikulčice je tzv. hrob 580 v mikulčickej bazilike, objavený v roku 1957. V hrobe sa našiel úlomok lakťovej kosti a pomerne bohatá výbava, svedčiaca že šlo o významného človeka. Nadšenci okamžite vyhlásili, že s veľkou pravdepodobnosťou ide o hrob sv. Metoda. Vôbec im neprekážalo, že na lakťovej kosti ležal 91 cm dlhý železný predmet, označený ako meč. Preklasifikovali ho na „hornú časť biskupskej barly“, nezaťažujúc sa úvahami, načo by nosil biskup v barle takmer meter dlhý kus železa. Okrem zvyškov hodvábnej tkaniny a zdobených pozlátených a zlatých predmetov ale bola v hrobe aj sekera, dýka, zatvárací nožík (alebo britva) a kovanie vedierka, z akého stredovekí jazdci napájali kone. Zbrane a vedierko v hrobe arcibiskupa boli jednoducho niečím čo tam určite nepatrilo, smrteľnú ranu špekuláciám ale dala až revízia archeologického výskumu v roku 2011 pod vedením Lumíra Poláčka. Ako sa zdá, hrobová jama zasahovala pod základ muriva, teda hrob č 580 je pravdepodobne starší ako samotná bazilika. Ako vieme, arcibiskup Metod mal byť pochovaný „v hlavnom stoličnom chráme veľkomoravskom, v stene na ľavej strane za oltárom Bohorodičky“. A pretože v mikulčickej bazilike celkom určite pochovaný nebol, nemohla byť táto bazilika stoličným chrámom veľkomoravským. A keďže ostatné kostolíky v Mikulčiciach sú len malé rotundy, neboli teda mikulčické Valy celkom určite stoličným mestom Veľkej Moravy. Ako druhý adept na hlavné mesto Veľkej Moravy sa občas uvádza Staré Město, ale ani tam sa Metodov hrob nenašiel. Na Sadovskej vyvýšenine boli síce nájdené základy kostola s krížovou dispozíciou, ale to čo bolo považované za hrobové dutiny, bol, ako sa ukázalo, len bežný negatív základov. V Starém Měste môže byť samozrejme pod dnešnou zástavbou ešte iný kostol, Staré Město ale diskvalifikuje ako centrom Veľkej Moravy jeho fortifikácia. Fuldské anály píšu o „...omnibus antiquissimis dissimile ineffabilis Rastizi munitio“, čiže o „ ...všetkým najstarším nepodobnej nevýslovnej Rasticovej pevnosti.“ Malo teda ísť o pozoruhodnú pevnosť, líšiacu sa od všetkých ostatných. Opevnenie Starého Města sa síce líši od iných veľkomoravských pevností, líši sa však od nich predovšetkým svojou nevýslovnou úbohosťou. Juhozápadnú časť opevnenia tvoril tzv. Christinov val, ktorý sa tiahol v dĺžke 920 m od toku rieky Moravy po potok Salaška. Šlo o 65-70 cm širokú dvojradovú kolovú hradbu bez čelnej kamanej plenty. Na tomto opevnení mohol stáť len jeden rad obrancov, pričom akékoľvek ich úhybné manévre boli vylúčené, pokiaľ by niektorý obránca o krok ustúpil aby sa vyhol úderu, spadol by z hradby. Ďalší úsek opevnenia medzi sedlom Polního mlýna a úžlabinou Nad haltýři tvorila trojradová kolová palisáda, takisto bez kamenej plenty a navyše ešte aj bez ochodze. Ako píše Peter Dresler -  „Problémem této konstrukce je její příliš pasivní funkce, velmi omezující aktivní účast obránců.“(3) Znamená to, že obrancovia nemohli túto palisádu vôbec brániť. Nepriateľ ju mohol bez problémov zapáliť, nerušený oprieť o ňu rebríky alebo brvná, a potom zhora oštepmi a šípmi decimovať obrancov, ktorí by mu chceli zabrániť vstúpiť do mesta.



Posledný úsek „opevnenia“ dlhý asi 580 m nemal vôbec žiadnu hradbu, chránili ho len záseky. V Starom Měste sa našlo na krátkom úseku (v časti Rybárny) aj naozaj silné opevnenie s mohutnou drevohlinenou hradbou, chránené aj čelnou kamenou plentou, ale ako zistili českí archeológovia  - „…fortifikace v poloze Rybárny  ... ... pochází ze samého závěru existence velkomoravské aglomerace na tomto místě.“ Záver archeológov pokiaľ ide o Staré Město je jednoducho zdrvujúci  „… prostor Starého Města se dočkal opevnění až v samém závěru 9. století a nemohl být již úplně dokončen.“(3)
Ako teda môžu naši profesionálni historici hovoriť o Starém Měste že -  „Archeologické nálezy sem lokalizujú Veligrad (Velehrad) - hlavné mesto a mocenské centrum Veľkomoravskej ríše.“ Archeologické nálezy Staré Město ako mocenské centrum Veľkej Moravy práve že jednoznačne vylučujú. Len na porovnanie, Nitra, Pobedím, Majcichov, Pohansko, Devín, Bojná, ale aj Nejdek, Strachotín a Mikulčice, mali drevo-hlinené hradby o šírke 4,5 až 8 m, pričom ich predná stena bola chránená kamenou stenou z voľne kladených kameňov o hrúbke 1-2 m. Úlohou kamenej steny bolo zabrániť zapáleniu drevenej palisády. V detailoch sa hradby líšili, väčšina mala tzv. roštovú konštrukciu, čo znamená, že základom bol rošt z dubových kmeňov, kladených kolmo k obvodu hradby (niekedy boli kmene zapustené do kamenej plenty, inokedy nie), na nich bola vrstva hliny a na nej nový rošt z dubových kmeňov. Vzadu bola drevená palisáda podopretá väčšinou šikmými vzperami. Pobedím a Majcichov mali náročnejšiu - komorovú konštrukciu, namiesto roštov boli základom hradby zrubové komory vyplnené hlinou. Tieto dve pevnosti však zanikli podľa archeológov už v prvej polovici 9. storočia, pravdepodobne v súvislosti s bojom medzi Mojmírom a Pribinom. Ako môže nejaký historik vôbec vážne uvažovať o tom, že tak úboho opevnené mesto ako Staré Město mohlo byť mocenským centrom Veľkej Moravy?
A pokiaľ ide o Mikulčice-Valy, archeologické nálezy jasne dokazujú že šlo o opevnenie z druhej polovice 9. storočia, pričom Zdeněk Klanica kladie výstavbu roštovej drevo-hlinenej hradby s kamenou čelnou stenou trochu neurčito do 9. až začiatku 10. storočia, kým Blanka Kavánová už jadnoznačnejšie na koniec 9. až začiatok 10. storočia. Záver českých archeológov je -  „Za současného stavu poznání … musíme posunout datování výstavby hradby až za polovinu 9. století, …“  Ide o datovanie výstavby(!!!) za polovicu 9. storočia, ťažko teda mohlo ísť o opevnenie kvôli ktorému sa Ľudovít Nemec v roku 855 rozhodol -  „ ... dočasne nechať nepriateľa, chráneného vraj veľmi pevným valom radšej na pokoji, než utrpieť v nebezpečnom boji veľké straty“. Mikulčice mali síce opevnenie aj predtým, spomenutí archeológovia našli aj jeho zvyšky, jednalo sa ale o jednoduchú drevenú palisádu. Bohužiaľ, zo zvyškov dreva z mikulčických hradieb nebolo možné urobiť dendrochronologickú analýzu ktorá by upresnila datovanie, takúto analýzu ale urobili v rokoch 1997 až 1999 zo zvyškov mosta ktorý viedol do mikulčického predhradia zo severu. A výsledok tejto analýzy je veľmi podivne publikovaný – „máme zatím vročený jenom „první“ most, a to do období “po 828” až “po 871”, tedy do období existence Velké Moravy.“(4) Z takejto zmätočnej informácie nie je jasné či boli nájdené drevené zvyšky z obdobia po roku 828 a po roku 871, teda z dvoch období, alebo či boli nájdené zvyšky dreva od roku 828 až po rok 871. Nejde pritom vôbec o maličkosť. Dá sa totiž predpokladať, že most bol stavaný v čase výstavby opevnenia, teda po roku 828, a prestavený či opravený po roku 871, nie stavaný priebežne celých 40 rokov. Takže keď pripočítame podľa tabuliek na výpočet veku duba na južnej Morave na chýbajúcu (zrejme odstránenú) beľ 5-21 rokov, prvé obdobie výstavby mosta by ani po pripočítaní 21 rokov nepresiahlo polovicu 9. storočia (rok 849), kým druhé obdobie je aj bez pripočítania tých minimálnych 5 rokov príliš neskoré, aby sa mohlo jednať o Svätoplukovo sídlo. Výstavba drevo-hlinitej mikulčickej hradby sa kladie do druhej polovice 9. storočia. Ak bol teda most nanovo stavaný (alebo prestavovaný) po roku 871, zrejme sa vtedy budovala aj hradba. Tá hradba, ktorú vydávajú historici za „ineffabilis Rastizi munitio“. Ibaže túto nevýslovnú pevnosť Rastica opísali franskí analisti už v roku 855. Ale vtedy chránila ešte Mikulčice podľa všetkého len jednoduchá drevená palisáda. Výstavba takého hradiska trvala totiž niekoľko rokov a vo vale mikulčického opevnenia  (v tzv. deštrukcii hradby) sa našla keramika aj úlomok ostrohy z druhej polovice 9. storočia, ktoré sa tam podľa archeológov museli dostať ešte počas výstavby.
Na základe čoho teda naši profesionálni historici tvrdia, že archeologické nálezy dosvedčujú, že Mikulčice (prípadne Staré Město) boli mocenským centrom Veľkomoravskej ríše?
Ktoré archeologické nálezy to dosvedčujú?
Robert Hellebrand vo svojej práci napísal že „Archeológiu s rozsiahlymi vykopávkami na Starom Měste, Mikulčiciach, Devíne a Nitre s ich kresťanskými kostolmi, byzantskými krížmi, obrovskými opevneniami, množstvom zbraní a zlatníckych šperkov určite nemožno ignorovať.“
Nuž to určite nemožno. Ale práve preto nemôžeme tvrdiť, že mikulčické Valy boli v roku 855 tou „nevýslovnou pevnosťou“ ktorá odradila franského kráľa od obliehania, keď tam v roku 855 ešte žiadne „nevýslovné“ hradby neboli. A Martin Eggers, ktorého Robert Hellebrand síce spomína, ale s ním nepolemizuje, lebo jeho prácu nepozná, nepovažuje za „nevýslovné“ ani tie neskoršie mikulčické hradby. Naopak, z obrovským dešpektom sa vyjadruje o týchto „takmer-pevnostiach“ z hliny. Neverí že mohli zadržať útok Frankov, ktorí boli majstrami v obliehaní. Nuž naozaj je podivné, že maličké Mikulčice, kde žilo podľa archeológa Josefa Poulíka (ktorý tam kopal) asi 1500 ľudí, ani chatrne opevnené Staré Město nedokázali Frankovia dobyť, keď väčšie a dobre opevnené hradiská ako Majcichov a Pobedím dokázali dobyť a zničiť niekoľko desaťročí predtým Sloveni, pravdepodobne Mojmírovi vojaci.
Robert Hellebrand zdôvodňuje svoju obranu mocenského centra Veľkej Moravy na dnešnej  Morave slovami -  „aby sme sa mohli oprieť vo svojich dejinách o skutočné fakty, ktoré obstoja aj v modernej odbornej kritike a ktoré by nám umožnili ako národnej a ľudskej pospolitosti konečne dospieť, vyrovnať sa so svojou minulosťou a vyzuť detské topánočky, ktoré stále nosíme už od čias národného obrodenia v 19.storočí.“  Lenže „skutočné fakty ktoré obstoja aj v modernej odbornej kritike“, teda archeologické nálezy, svedčia pomerne jednoznačne proti tomu, že niekde na dnešnej Morave bolo mocenské centrum Veľkej Moravy.
A na písomné záznamy ktoré majú vraj toto centrum na českej Morave dokazovať, sa bližšie pozrieme v naledujúcom príspevku.

Valamir Magyár

Zdroje:

1) Roman Rychtera, Středověká evropská kartografie; http://www.redreaper.eu/school/TKA/
2) kolektív autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II,  vydanie 1, 1999, str. 241
3) Peter Dresler, Opevnění Pohanska u Břeclavi, Doktorská práce, Flilozofická fakulta MU, ústav archeologie a muzeologie, Brno 2008.  
4) Lumír Poláček, Mosty a říční archeologie v Mikulčicích (teze) http://dino.iabrno.cz/dokumenty/pv/PV53_2_studie/PV53_2_studie_2.pdf

Pán Valamír, veľmi si prajem, aby si váš hodnotný príspevok prečítali aj "naslovovzatí odborníci" platení z našich daní za to, že seriózne hľadajú pravdu o našej histórii. Teším sa na vaše ďalšie články. Svetomír