Prvé dejiny Slovenského národa Juraj Papánek z roku 1780

Po 283 rokoch bol konečne v roku 2018, urobený prvý preklad z latinčiny do slovenčiny knihy Prvé dejiny Slovenského národa od historika a slovenského autora Juraja Papánka z roku 1780. Pre zaujímavé čítanie, názory, porovnávanie a na pohľad starobylej histórie dnes už Slovákov z danej doby, si dovoľujem vybrať niektoré zaujímavé časti po stranách, ktoré budem postupne dopĺňať takto :
str. 405
Králi Slovanov 400 rokov pred narodením Krista :
Moravinus, Piramnis, Arionistus, Cimerius, Nasiva, Ingevon
Zoznam kráľov slovanského národa od čias Krista vládli Slovákom
Marobud - za vlády cisára Augusta a Tibéria, Kovald, Vannius, Vangius, Cimber, Thudus, Verabert, Gunterich, Arderik, Ferimund, Osinuch, Gabin, Percha, Fridegild, Rosemund I. Kunimund, Maroth-Marovod, Babak - za jeho vlády Slováci zanechali meno Markomani, Samo, Maroth, Svates, Samomir, Samoslav, Lech, Hormidor, Mojmír I. Pribina- Privina resp. Brynno alebo Brennius, Mojmír II., Rastislav, Svatoplug-Svätopluk, Svatobog-Svätoboj-Svätoboh ... Po smrti Svätoboha, posledného slovenského kráľa, bolo Uhorské kráľovstvo spojené s Dáciou pred a za Tisou, zo strany Slovenského kráľovstva od rieky Morava až po Hron, z Panónie prvej a druhej, alebo moderne hornej a dolnej so zadunajským Uhorskom
str.420,421
Vincent Kadlubek  krakovský byskupv Dejinách Poľaka píše, že Slovania boli u Rimanov označovaní od najstarších čias ako Skýti a Sarmati. V 5.a 6. storočí sa dostali do povedomia povestnými víťazstvami a keďže tento národ sa nazýval vlastným názvom s l á v n y , po latinsky gloriosa, časom dostal pomenovanie gens Slava, teda Slavni národ ... napr. Prokopios a ďaľší autori
str.422,423  
Aventinus v bavorských letopisoch v 4. kapitole str.9.uvádza, že každý národ, ktorý sa živil syrom a mliekom bol Skýtsky. V Ruských letopisoch vysvetľuje, že pomenovanie „Slavi“ vzniklo od výrazu „slovo“, po latinsky Verbum ... bol odvodený pojem „Slovak“ alebo výrečný, na základe toho, boli v latinčine pomenovaní „Slavi“. ... Slovania dostali pomenovanie raz podľa riek, inokedy podľa ich vodcov. Moravania sú Slovania, žijúci pri rieke Morava, Hanáci sú obyvatelia mokradí v okolí rieky Haná, Poliaci alebo Polóni, dostali meno podľa roviny alebo pláne, po slovensky pole, Česi podľa svojho zakladateľa ... Nájdu sa aj takí, ktorí kladú otázku, prečo uhorským Slovanom prislúcha meno Slovák a nie podľa rieky Váh alebo Hron, ako sa postupovalo v prípade Moravanov, Hanákov či Rusov. Odpovedá Dalimil Moravský, kanonik v Starej Boleslave „ týmto obyvateľom Uhorska právom prislúcha meno Slovák,  keďže, ako je zjavné- používajú predovšetkým slovenský jazyk a snažia sa hovoriť veľmi kultivovane. Títo Slovania po zničení svojej ríše neprijali vo svojom slovanstve nič od iných národov a neprekážalo im ani zmiešanie ľudu. Popravde ešte aj dnes zachovávajú čistú slovenskú reč. Títo Slováci, obyvatelia horného preddunajského Uhorska, tvorili kedysi spoločnú ríšu s Moravanmi a Hanákmi. Porazil ich cisár Arnuf a v ozbrojenom boli ich  odrazu zo všetkých strán napadli Alemani, Česi, Frankovia, Panónci, Maďari, Poliaci a zvíťazili nad nimi spojenými silami. Od rieky Morava až po Hron si ich podrobilo Uhorsko, nikdy sa však nevzdali slovenskej reči a názvu.                                            
str.452
Slovania nazývaní Markomani... pohraničníci Germánie ...Tá krajina, ktorú nazývame spoločným názvom Veľká Morava alebo Slovenské kráľovstvo, sa skladala z mnohých provincií. Cudzinci jej obyvateľov nazývali rozličnými menami ako Markomani, Kvádi, Búri, Anti, Spori, Sarmati, Skýti. Obyvatelia všetkých provincií Veľkej Moravy boli slovanského pôvodu a hovorili slovanským dialektom.                                                                                                                        
str.453
Zatiaľ čo rozširovali svoju moc a oslobodili sa od Germánom a stali sa ich premožiteľmi, už netúžili nazývať sa Mark-Maenner, alebo pohraničníci, ale zmenili si meno, na Moravskí Slováci. Moravskí sa nazývali podľa rieky, ktorá pretekala ich územím a Slováci preto, že už skôr sa spomínali v jazyku, ktorým hovorili, pretože toto meno ... je odvodené od slova sláva, po latinsky gloria. Na základe toho od konca 5. storočia všetky národy nazývali ríšu moravsko-slovanskou. Táto ríša prekvitala pod vládou vlastných panovníkov až do roku 908. Odvtedy čímkoľvek sa Markomani preslávia, to isté sa píše o Slovákoch.                                                                                                                                        
str.454  
Marcus Aurelius bol nazvaný Germanikom po porážke Markomanov. Germanikus, dostal meno nielen za porážku samotných Markomanov, ale aj zato, že si podrobil všetky Germánske kmene, no nepripúšťame argument, že Markomani boli Germáni pre svoj pôvod a jazyk.                            
str.455, 456
Všetko čo sa písomne zaznamenáva o Uhorsku, ako hodné chvály a pohany, pripisuje sa Uhrom. Jednako však nikto nepozerá na to všetko, čo vykonali vo vnútri tejto vychýrenej ríše muži maďarskej reči, keďže uhorské územie obývali, Maďari, Slovania, Germáni, Ilýri, Chorváti, Valasi, Ruténi, Vandali, Poliaci, Galovia a každá z týchto národností používa svoj vlastný odlišný jazyk – ako sme už uviedli – pred stáročiami tvorili Germániu rozmanité národnosti. Germánom prináležali rozmanité národnosti Nariskovia, Markomani, Hermunduri, Kvádi, Svébi, Sarmati, Búri a iné spoločenstvá a pritom, každý z týchto spoločenstiev hovoril iným jazykom. Medzi nimi boli Markomani Slovákmi, ako uvádza Sulpitius Severus(343-420) v 2. kapitole diela „Od založenia mesta“ : " Marobud, kráľ slovenského národa Markomanov, mal na starosti hľadať nové územia. Všetky susedné kmene si podrobil buď vojnou, alebo tak, že v nich ustanovil vlastný právny systém " ... Cluver v 3. knihe diela Geografia píše : Marobud sa učinil vládcom Markomanov, čo boli ľudia slovenského pôvodu ... Ján Vitéz v Záhrebskej kronike hovorí : Rimania sa zo slovenskými Moravanmi, ktorí sa nazývali Markomani, zrazili vo vojne. V tom čase sa Markomani a ostatní Slovania vymanili spod rímskeho jarma. Moravania a Slovania, nazývaní aj Totoni, ( názor : napr. Tóti čo je podobné pomenovanie Slovákov Maďarmi v Uhorsku) porazili Rimanov v zúrivej vojne ... Keby Markomani boli Germáni, v žiadnom prípade by nedali slovanské pomenovanie najvyššej obci a mestu, ktoré krášli kráľovský trón. Ďalej hrady a starobylé pevnosti sa nazývali v časoch Markomanov slovanskými menami ...

Pozn. Markomanská kráľovná Fridegild ... Kedy prišla Fritigilda do Nitry? Podľa výkladu Alana Dologa, ktorý sa pridŕža Jordanesových záznamov, pravdepodobným predchodcom v kráľovskom kresle a manželom Fritigildy bol Kunimund Hunimund, Gót žijúci v rokoch 320 – 405. Ten vyhral vojnu so Suébmi, Slévmi, čiže Slovenmi v roku 395 a stal sa vládcom Nitry. Bol to rok, keď sa Rímska ríša rozdelila na východnú a západnú. Centrom východnej polovice sa stal Konštantínopol, a centrom západnej polovice zostal Rím.
Keď sa Fritigilda dopočula od obchodníkov o „novom učení“ a o nábožnom milánskom biskupovi Ambrózovi, zatúžila toto učenie poznať. Poslala mu dary a žiadala od neho hodnoverný výklad viery listom z roku 396, rok po tom, ako priviedla na svet svojho a Hunimundovho syna Gesimunda. Hunimund umrel v roku 405, vládla teda Fritigilda v Nitre sama a po nej syn Gesimund? Papánek ho medzi slovenskými kráľmi neuvádza. Dolog opravuje sled vládcov vtedajšieho obdobia takto: Viduar, Gabinius, Hunimund, Fritigilda, Gesimund do roku 469 ...
https://www.extraplus.sk/clanok/osobnosti-slovenska-6-cast-fritigilda
Alan Dolong : Naše dejiny úplne inak str. 142 až 184

str. 457
Breh-Slava, čo znamená pre Slovanov to isté, čo v latinčine slávny prechod,: Robota, Markomanmi dnes nazvaná Bruna, znamená práca, Wratislava, prastaré útočisko markomanov, dostalo pomenovanie od boha Wratislava alebo Jana, ktorého kult bol na týchto miestach veľmi rozšírený a znamená späť vrátenú slávu. Slovo Dewica, čo znamená v slovansko-markomanskom jazyku dievča, poskytlo pomenovanie pre Devín, situovaný na sútoku Moravy a Dunaja, keďže na tomto mieste nazvanom Dewica bol z vďaky postavený Venušin chrám. Boro-grad bol nazvaný z maďarského Borostyonkö, nachádzal sa nad Stupavou a postavili ho Markomani v prvých rokoch po Kristovi za vlády kráľa Marobuda, keď panoval cisár Tiberius.Pomenovaný je tak po lesoch, ktoré sa za ním nachádzali, zoradené do súvislých pásov, po slovansky Bor, je to slovo odvodené od borovica. Z čohokoľvek, čo vyplýva z pomenovania obcí, ako aj z mien vynikajúcich markomanských mužov, je zrejmé, že nešlo o iný národ než slovanský. Viacerí z nich používali meno Marobud, čiže kráľ morawského budovanya, čo značí Kráľ bývajúci na Morave. Wratislav, Samomír, Boleslav, Vannimír, Maro-Voda, Veru-Ber, Kotiber, Slavnik a iné pomenovania, ktoré majú v slovanskej reči slávne významy, sa v germánskej reči nevyskytujú ani nič neznamenajú.
Slovanmi sa nazývali Kvádi, Anti, Spori, Búri, Sarmati a Skýti. Kvádi boli Slovania, ktorí obývali Karpaty. Karpaty územie Kvádov, hoci sa ťahajú od Bratislavy až po marmarošský kraj, dostali na rozličných miestach rôzne pomenovanie. Tie Karpaty, ktoré sa pozerajúna Moravu, majú pomenovanie Biele Hory, tie čo do Poľska sú Tatry, tie čo sú obrátené smerom na Kyjevskú Rus, sa volajú Beskydy. Pohorie, ktoré sa nachádza v strede a na okrajoch susú jednoducho Karpaty. Kvád je u Germánov staré pomenovanie a znamená mrzutosť a bezočivosť                                                          
str.458, 459
Kvádi sa nazývali aj Thudri- podľa vodcu Thudra. Ich najväčšie mesto sa volalo Eburum a nachádzalo sa v Turčianskej kotline na úpätí hory Harmanec ... Hennel Sliezsky vo svojom diele Zemepis Sliezska tvrdí, že Kvádi boli kedysi aj obyvateľmi Sliezska. Ba dokonca nás na základe vlastnej skúsenosti poúča, že v sliezskych horách sa nachádza kameň, ( alebo, na Slovensku-Velestúr ? ), ktorý na základe spôsobu života, nazýva kvádsky a podľa niekoľkých v blízkosti žijúcich obyvateľov je považovaný za Kvádov. Reč toho ľudu je kvádsko-slovenská, ale každodenný styk s Poliakmi má na ich jazyk neblahý vplyv. Práve tak, ako dnešní Kvádi, ktorí sa zmiešali s Germánmi, zachovávajú slovenčinu, ktorou hovorili aj v minulosti. Správne sú moderní Kvádi nazývaní germánskym národom, keďže obývali Sliezsko, ktoré bolo súčasťou Germánie, na základe jednomyseľného súhlasu všetkých národov. Ale z toho nevyplýva, že sú Germánmi, pre svoj pôvod či jazyk. Skôr od pradávna poslúchali germánskych kráľov, vo vojnách s Germánmi, dosahovali striedavé výsledky, znepriatelení Rimania ich nazývali Germánmi. Napriek tomu neboli Germánmi ani pokrvne, ani jazykom. Keď použijeme tieto argumenty, tou istou cestou dospejeme k dôkazu, že Markomani boli Slovania, keďže všetci autori, ktorí píšu o Markomanoch, v tom istom zmysle všetko písomne zaznamenali aj o Kvádoch. Tacitus posúva hranice Kvádov, ako aj Markomanov ďalej od Germánov. Prokopios tvrdí, že všetky národy, ktoré si Germáni podrobili, sa navzájom líšili názvom , a tak boli germánskymi národmi s rozmanitými jazykmi. Slovania sa objavili pod menom Sarmati, čo možno odvodiť od Tacita ... Možno sa domnievať, že väčšina rímskych historikov nepoznala pomenovanie Slovan ... Sarmati, Kvádi, Búri, ktorí mali sídlo za Germániou, ako udávajú starodávni historici, v oblastiach ktoré Rimania nazývajú severnými krajinami, boli Slovanmi.Mnohí búrski historici tvrdia, že rozprávali slovanským dialektom ... niesli rozmanité pomenovania, napríklad Kvádov preslávila surovosť, Búrov spôsob života v lesoch, ktorému sa načisto oddali, Markomani ako germánsky vojenský tábor predstavovaliveľmi udatný šík, proti každému nepriateľovi a preto ich nazývali pohraničníci. Národy, ktoré boli od Germánie viac bokom, sa nazývali viac Skýti, inokedy Sarmati, Skýti si strihali vlasy viac vpredu, Sarmati si zapletali vrkoče. Všetky tieto kmene hovorili spoločným slovanským jazykom, ktorý sa v nejakých zvratoch líšil.
str. 466
... Prokopios pripomína, že za vlády Justiniána Longobardi vpadli na opustené miesta, porazili Erulov a čsť z nich sa usadila v Illýrii, tá časť, ktorá v žiadnom prípade nechcela prekročiť rieku Dunaj, aby sa tak vyhla slovanskému národu ... Nenájdeme nič pravdepodobné ani na argumente, že Slovania prišli z Chorvátska do Čiech, Moravy alebo Poľska, ani že prišli z Panónie. Lebo pred vládou cisára Valenta bola Panónia obývaná Vandali a čoskoro aj Gótmi a potom až do čias cisára Marciana Hunmi. Pravda, po Atilovej smrti ju opäť získali Góti alebo Ostrogóti ... Asi včasoch cisára Justiniána si Panóniu podrobili Longobardi a po 42 rokoch ju zanechali podľa zmluvy Hunom z jednoduchého dôvodu, že sa presídľovali do Itálie, čo je známe z tvrdenia Pavla Diakona. Podarilo sa nám teda preukázať, že Slovania jednoducho neprišli z Chorvátska ani z Panónie do južných krajov, ba v skutočnosti neprišli ani z juhu do Chorvátska.
str. 467
Slovanská kronika Helmond z Bossau (1120-1177) v Slovanskej kronike píše, že Slovania sú veľký národ. od prvej generácie svojho národa obývajú južné pobrežie, z nich prví sú Rusi, Poliaci, ktorí majú za susedov Čechov a Moravanov aj Slovákov, ktorí sa nelíšia od Uhrov. Slovania svoj národ rozšírili do mnohých rímskych provincií a obývajú dalmáciu, Bulharsko, Slavóniu a Chorvátsko. Theofanes o Slovanoch v roku Vtelenia 684 poznamenáva : " Z týchto Slovanov žijúcich na juhu si Justinián vybral mužov schopných boja a po prijatí do vojska ich vyzbrojila navyše slávnostne vyhlásil za šík. Spoliehal sa na ich silu a nepriateľom napísal, že uzatvoril zmluvu a že sa nemôže stať, aby napísal ešte niečo viac " ...
Herberstein v Komentári o slovanských činoch v 1600 roku uvádza " keďže Slovania nemali písmo, ktorým by raz zaznamenali svoje dejiny, nemajú žiadne správy o svojich počiatkoch, ktoré by pochádzali od nich samých. všetko sú nútení hľadať u iných národov, ktoré ako pamiatku zachytili o Slovanoch mnohé informácie. Píšu, že od pradávna obývali územie pri Visle, odtiaľ odišli do Čiech a na Moravu ( teda autor usudzuje, že : Sloveni dnešní Slováci sú autochtónnym národom, žiadna migrácia Slovanov napr. zablatencov z Pripjati na územie dnešného Slovenska sa nekonala ) a ako národ sa tak rozrástli, že zabrali veľkú časť Rímskej ríše. nájdeme aj Slovanské letopisy vydané okolo roku 850, kde sa však nemožno dočítať viac, iba to, čo konali v tom čase, čo prijali od predkov a čo si aj udržiavali v pamäti po dlhý čas. Zo Slovanských letopisov sa možno dozvedieť, že tento slovanský národ pochádza z Jafetovho kmeňa ( Noemovi synovia :  Sem, Cham, Jafet ) a kedysi obsadil územia pri Dunaji. napokon sa rozptýlil a rozšíril sa po krajinách, prijal meno - či už podľa činov, alebo podľa vodcov či riek ...
Ten istý autor pripája tvrdenie o slovanskom jazyku, ktorý sa líši od všeobecného názoru mnohých, že jazyk Slovanov, ktorý sa dnes nazýva trochu zmeneným pomenovaním ako sloviensky či slovenský, mal platnosť široko-ďaleko. Používali ho tak Rusi, Poliaci, Česi, Moravania, ale aj Chorváti, Dalmatínci, Bosniaci, obyvatelia Kraňska, Korutánska, Srbi, Bulhari, Čerkesi a Vandali, ktorí povstali a zrodili sa cez nich.
Aventinus v Bavorských letopisoch píše, že bolo toľko slovanských jazykov podľa dialektu, koľko máme Slovanov podľa pôvodu. Niet pochýb o tom, že všetci odvodzujú svoj pôvod od južných Slovanov ... atď,atď,atď
Poznámka :
spolupráca synov Noacha Jafet atď. Pokladajú ho za praotca národov na pobreží Stredozemného mora, v Európe, v Malej Ázii, ďaľší syn Chám v Egypte atď ...  
Jafetovi potomkovia obsadili veľké územia a v konečnom dôsledku v 17. až 19. storočí n.l. kolonizovali takmer celú planétu: Potomkovia Jafeta sa – v súlade so svojím menom – rozšírili takmer po celom svete a stali sa aj výnimočnými, nakoľko všetky súčasné vyspelé krajiny sú dielom Jafetových detí. Dokonca náš súčasný právny systém pochádzajúci z rímskych čias, je dielom pôvodných Jafetovcov, z ktorých pochádzajú zrejme Rimania.
http://www.aktivit.net/potopa/novy-svet/noachovi-potomkovia/

keď je tomu tak, potom sa ponúka aj vysvetlenie odkiaľ slovenský názov Nitra či Nitrianského kniežatstva môže pochádzať :

http://ldysinger.stjohnsem.edu/@texts/0400_apophth/08_origins-combined.htm

str.472
Zdá sa, že niektorí uhorskí spisovatelia, počiatky slovensko-moravského kráľovstva, odvodzujú od vládcu Rastislava, Mojmíra a Svätopluka, hoci kráľovská moc moravských Slovákov sa v čase ich vlády chýlila ku koncu. Dôvod, prečo Maďari neuvádzajú vo svojich spisoch nijakých iných kráľov, okrem uvedených, spočíva v tom, že Maďari pradávno, až po obdobie spomínaných vládcov nepoznali slovanský národ. S nimi bojovali spojenci cisára Arnulfa, ktorému prisľúbili vojenskú pomoc. To je dôvod, prečo pripojili svoje letopisy a zaslúžene aj spojitosť s maďarskými dejinami tak, že nespomenuli žiadneho slovanského kráľa, zatiaľ čo vo vojne bojovali so Slovanmi.
str.473
Nedostatok pri zaznamenávaní skutkov Slovanov zo strany maďarských autorov v hojnej miere dopĺňali latinskí, grécki a nemeckí historici. Strpíme, že mnohé z diel týchto autorov oplývajú výrokmi a mnohovravnosťou a slovanský národ pretriasajú s predsudkami a ostrovtipom, nie však ozdobným štýlom a bez nevraživosti a takisto strieľajú naprázdno vymyslenými historkami. My sa však opierame o hodnovernosť vynikajúcich mužov a vieme a po odstránení akejkoľvek pochybnosti, usudzujeme, že Slovania, ako sú Dalmatínci, Bosniaci, Ilýri, Slovinci a Chorváti, odvodzujú svoj pôvod od severných Slovanov, čiže od Rusov, Poliakov, Čechov, Moravanov a Slovákov. Poznali sme totiž, že tí z Jafetových synov, ktorí sa kedysi zdržiavali pri prameni Visly a Dnestra, dostali aj Keltské pomenovanie Skýti. Nájdu sa aj takí, ktorí budú oponovať pôvodom Čechov a Poliakov od Čecha a Lecha., budú obhajovať nie celkom spoľahlivý názor, že južní Slovania našli svoj pôvod u nich ... no južné územia boli Slovanmi obývané dlho predtým, ako žili Lech a Čech ...
str.474
SÚČASNÁ PODOBA DÁVNEHO SLOVENSKÉHO KRÁĽOVSTVA
Frankovia, Bavori, Alemani, Poliaci, Panónci, Maďari porazili Slovákov spojenými silami na žiadosť cisára Arrnufa... Keď udatný Svätopluk kráľ, ktorého sa všetci a zovšadiaľ obávali, hrdinsky odolával Arnulfovi, ako uvádzajú historici, spuštošil panóniu podrobenú cisárovi. Maďarom dal príučku v podobe porážky a prinútil ich dať sa na útek. Slávny Katona píše : Maďarov bijú Mariovia, čiže Slováci.
str.475
Slovenské kráľovstvo sa delilo z moravskej strany na šesť krajov: olomoucký, brnianský, přerovský, hradištianský, znojemský a jihlavský.
Z uhorskej strany sa kráľovstvo delilo na stolice : Bratislavskú, Nitrianskú, Komárňanskú, Trenčianskú, Oravskú, Tekovskú, ostrihomskú, Turčianskú, Liptovskú, Zvolenskú, Veľkohontianskú, Malohontianskú, Novohradskú, Gemerskú a Spišskú.
str. 484
Nitrianska stolica. Rieka Nitra uštedrila pomenovanie mestu i hradu. Táto oblasť sa medzi uhorskými krajmi právom radí k tým slávnejším, jednak pre svoje rozsiahle územie, ktoré hraničí s Moravou, jednak pre slávne starobylé dôkazy starobylosti, ktoré siahajú až do obdobia kráľovstva markomanských Slovákov a kmeňa Sarmatov. Obyvatelia tejto stolice sú Slováci a Maďari.
str.504
cisár Karol zveril hodnosť biskupstva kormidelníkovi salzburskej cirkvi, ktorým bol arcibiskup Arnon a  a daroval jemu a jeho nasledovníkom česť neprestajného obsadzovania a spravovania biskupského úradu ... A tak po uskutočnení týchto vecí Ratbod prijal ochranu hranice. V tom čase prišiel Pribina ako vyhnanec k Ratbodovi, bol predstavený kráľovi Ľudovítovi a vyzbrojený vierou v Krista. Krst prijal v kostole s.Martina na mieste Traismauer.
str.505,
Pribina sa zabýval a postavil opevnenie v lese. Odvšadiaľ sa však zhromažďovali ľudia a omnoho výraznejšie v tom kraji, v ktorm kedysi arcibiskup Adalramus osobne, na mieste, ktoré sa nazýva Nitrava, vysvätil kostol na počesť Presvätej Bohorodičky Márie. prítomní boli Chezil, Pribinov syn Koceľ, Unzhat, Chotemír, Liwtemír, Zeurbeas, Silitz, Wilkma, Wiremir a ďaľší 23, ktorých mená sa neuvádzajú. Oni sami videli a počuli v ten deň prejav priazne medzi Luitprammom a Pribinom, keď bol tento chrám posvätený.... najzbožnejší kráľ Ľudovít sa dozvedel o tom, že Pribina (vládca Slovákov) bol ochotný preukázať aj svoju láskavosť voči Bohu ... prenechal mu do výhradného vlastníctva, to čo mal skôr z láskavosti, okrem tých vecí, ktoré prináležali biskupstvu salzburskej Cirkvi.
Hneď potom sa vydal na Veľkú Moravu, kde žili slovenskí obyvatelia, aj tí, čo pochádzali z Panónie. Keď v roku 846 zomrel vodca Mojmír, ktorý vynikal slávou svojich činov, boli Slováci náchylní na odpadnutie od viery. Ale kráľ Ľudovít uhasil požiar hneď v začiatkoch, podrobil si Panóniu a Slovákom ustanovil za vládcu Rastislava.
Letopisec Bertinianus tvrdí : Rastislav v roku Pána 846 dosiahol vďaka priazni Ľudovíta vládu nad Moravanmi, mal sklon na odpadnutie od viery.

str. 506
Preto Ľudovít v roku 855 vytiahol proti nemu s veľkým vojsko, avšak s nepriaznivým výsledkom. Slováci dodali Rastislavovi odvahu, keď všetci do jedného povstali proti Ľudovítovi.
Fuldské anály hovoria o týchto udalostiach obšírnejšie : Kráľ Ľudovít viedol nie veľmi úspešne vojsko k moravským Slovákom proti ich vodcovi Rastislavovi, ktorý sa mu vzbúril. Vrátil sa bez víťazstva... Rastislav nasledovaný svojimi, spustošil lúpením viaceré hraničné územia za Dunajom. Nielen Slováci, ale aj Srbi, Dalmatinci a Česi sa prikláňali k odpadnutiu od kráľa Ľudovíta Nemca.. V roku 856 sa Ľudovít zdržiaval na výprave proti Slovákom, len čo stratil väčšinu svojho vojska, po zhromaždení jeho zvyšnej čast sa vybral cestou cez územie Srbov. Potom, ako ich vodcov pripojil k svojim, podrobil si aj niekoľkých českých vojvodcov. V roku 857 poslal Ľudovít biskupa Otgara, palatínov Rudolfa a Ernesta s ich ľudmi k Čechom, zaujali mesto vojvodcu Vyšestracha, ukrutného vojvodcu pre celé kráľovstvo. Slavitech sa útekom zachránil a uchýlil sa k Rastislavovi, vládcovi Slovákov, ktorí boli nestáli vo viere ... V roku 858 kráľ Ľudovít posiela tri vojská do rozličných častí svojej ríše. Jedno proti Rastislavovi odovzdáva svojmu staršiemu synovi Karolmanovi a ďruhé proti Obodritom a Liňanom ...V roku 858 syn Ľudovíta Nemca Karolman, vyháňa vojvodcov, ktorým bola zverená ochrana panónskej a korutánskej hranice a túto marku riadi prostredníctvom svojich ľudí. So slovenským kráľom Rastislavom, ktorý stráca nádej uzavrie zmluvu, aby sa s jeho pomocou zmocnil veľkej časti otcovej ríše. V roku 862 sa Karolman pomerí so svojim otcom Ľudovítom. .... Maďari, ktorí do tých čias nemali skúsenosť s týmito národmi, pustošia Ľudovítovo kráľovstvo. V roku 863 Karolman opúšťa spojenectvo s Rastislavom a keď Karolmana oklamú vlastní, príjma ho Ľudovít pod svoju ochranu, pod podmienkou prísahy.
str.507
Kráľ Ludovít zhromaždí vojsko a akiste pod podmienkou, že si hodlá podrobiť slovenského kráľa Rastislava za pomoci Bulharov od východu, sa priblíži od Korutáncov, aby potlačil syna Karolmana. Karolman prišiel o svoje vojsko, zradou vojvodcu Gutarcha ... Slovania ako nepriatelia v roku 869 dotieravo úročiličastými vpádmi na územie Bavorov ... Karolman, keď sa dva razy zrazil v boji s vojskami slovenského kráľa Rastislava a v oboch stretoch a v oboch stretoch sa stal viťazom, vzal si z tých miest nemalú korisť, ako sám tvrdí v liste adresovanému svojmu otcovi. Karolov vazal Kundacha, ktorými mnohými bezpráviami a lstivými úskokmi sa preukázal veľmi často voči kráľovi Ľudovítovi a jeho synom ako vierolomný, sa zachránil útekom k Rastislavovi, na spôsob Catilinu sa pokúsil chopiť zbrane proti vlasti. Zahynul hanebne.... V 880 sa kráľ Ľudovít uzdravil zo svojej choroby ... prijal mnohých šľachticov pod svoju vládu a poskytol im výsadu , ktorú im odňal Karol. Svätopluk, Rastislavov synovec, majúc na zreteli vlastný úžitok, sa poddal Karolovi, spolu s kráľovstvom, ktoré spravoval ...
str.509
Aj v Živote sv. Cyrila a Metoda sa neskôr všetko opakuje,, zatiaľ čo všetky činy sú prerozprávané opačne. Lebo Svätopluk sa vraj márne usiloval o Rastislavovo zabitie, až Rastislav napokon zomrel prirodzenou smrťou. Hagiograf v diele Podoba ruténskej cirkvi píše, že Rastislav, slovenské knieža, bol nábožný, bohabojný a zbožný, prijal krst vodou z rúk Cyrila a postaral sa, aby svoj ľud priviedol k svetlu viery.
V Olomouckom breviári sa píše : Samotný Cyril však, ktorému bola zverená veľká úloha obrátenia moravských Slovákov, bol najvyšším predstaveným aj na Morave ...
str.510
V Pražskej kronike str.11 v roku 894 : Prvý arcibiskup bol Grék, predtým sa volal Konštantín Filozof, v roku Pána 887 prijal od pápeža Mikuláša I. velehradské biskupstvo po tom, ako najskôr Tribala, neskôr kráľa Svätopluka zasvätil v kresťanskej viere s celým národom. Títo boli podľa rozprávania historikov kedysi najslávnejší slovenskí Markomani. Konštantín bol na čele Cirkvi takmer päť rokov, zanechal arcibiskupstvo a na pokyn pápeža Hadriána ustanovil za arcibiskupa velehradskej cirkvi brata Metoda ...
( Po prvé ... zaujímavé na tom je, že  v ľudovej tradícii je (mylne) stotožňovaná s hlavným strediskom Veľkej Moravy, Veligradom napriek tomu, že názov Velehrad sa prvýkrát objavuje až v listine olomouckého biskupa Jindřicha Zdíka z r. 1131.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Velehrad_(okres_Uhersk%C3%A9_Hradi%C5%A1t%C4%9B)
Po druhé  ... Velehrad je obec v okrese Uherské Hradiště ve Zlínském kraji, 6 km severozápadně od Uherského Hradiště. Žije zde přibližně 1 100[1] obyvatel a nachází se zde jedno z nejvýznamnějších poutních míst České republiky. V lidové tradici je ztotožňován s hlavním střediskem Velké Moravy, Veligradem.
https://cs.wikipedia.org/wiki/Velehrad
Po tretie... Prvý, veľmi sporný doklad je zmienka o moravskom sídle Veligrad z roku 1141, ktorého poloha, súvis s veľkomoravským Velehradom či obdobie vzniku sú neznáme. V prameňoch z obdobia Veľkej Moravy veľkomoravské sídlo s menom Veligrad nie je doložené, nie je doložené ani v českých legendách až do 13. storočia. Prvýkrát sa veľkomoravský Veligrad spomína v legende z obdobia okolo roku 1300 (Vita antiqua sancti Procopii F). Pevnou súčasťou českej tradície sa veľkomoravský Veligrad stal až začiatkom 14. storočia vďaka Dalimilovej kronike, ktorá spomína Metoda, arcibiskupa velehradského, ktorý vraj vo Velehrade pokrstil české knieža Bořivoja.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Veligrad
Po štvrté  ... Tento text nás zaväzuje držať sa názvu Veľký hrad, napísané gréckou abecedou ako Belehrad, pretože Gréci nepoznali písmeno V a písali ho ako B. Velehrad na Morave v súvislosti s Veľkou Moravou nikde nie je spomenutý a prvá písomná zmienka, ktorá sa ho môže týkať nie ako mesta, či hradu, ale len lokality, je z r. 1131. To znamená, že moravský Velihrad, Velehrad v tomto prípade neberieme do úvahy. Všimnime si, že tento sa píše ako Velehrad, meno mesta, ktoré je staršie, ako Belehrad.
https://www.hlavnespravy.sk/ked-v-nitre-vladli-goti-kelti-galovia-gali/2612390
Po piate )  ... Na slovenskom území v Uhorsku sa nevytvorilo ústredné ani lokálne pútnické centrum, spojené s kultom sv. Cyrila a Metoda. Slovenskí katolíci preto putovali od roku 1863 na moravský Velehrad, ktorý považovali za najdôležitejšie stredisko cyrilo-metodského kultu. Napriek tomu, že na Slovensku chýbali podmienky pre rozvoj cyrilo-metodskej tradície, existoval tu stále základ, z ktorého mohla aktuálne čerpať a ktorý sa úplne nepodarilo zničiť ani maďarizácii....
http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/2020_3/posekane/letz.pdf ... str.453

str. 511
Metod založil školy, v ktorých sa vzdelával výkvet mládeže. Keď sa Bořivojovi s Ľudmilou narodil malý syn Boleslav, priniesol ho k biskupovi Metodovi, aby ho pokrstil a pomazal. Pri tejto príležitosti sa Slováci obrátia na Metoda a výrazne od neho požadujú v prepiatej túžbe, aby slúžil omšu nie v latinskom jazyku, ktorý nepoznajú, ale v slovenskom, ktorý sami používajú. Poslal požiadavku slovenského národa do Ríma k spolubratovi Cyrilovi a ten ju odovzdal pápežovi Mikulášovi.. obaja bratia si kvôli tejto správe vyslúžili posmešky nielen od pápeža ale často aj od otcov na koncile. Ale pozrite! Náhle sa z ničoho nič počas veľkého zhromaždenia otcov ozval hlas : Každý duch nech chváli Boha a každý jazyk nech ho vyznáva. najvyšší rímsky kňaz zasiahnutý týmto hlasom poslal Cyrilovi odpoveď, aby bolo do Čiech vyhovené ich žiadosti. Ostatne netrvalo dlho a onen zvyk slúžiť omšu v materinskom jazyku nadobudol silu ...
str. 512
Na zozname rímskeho martyrológia pri 9. marci čítame o oboch svätých apoštolov Slovanov toto : na Morave boli biskupi sv. Cyril a Metod, ktorí mnohé národy týchto končín s ich kráľmi priviedli na Kristovu vieru.
Baronius v poznámka k rímskemu martyrológiu pri 9. marci poznamenáva: svätí Cyril a Metod zomreli v Ríme, pochovaní boli slávni zázrakmi. Dozvedel som sa, že ich ostatky sa našli nedávno zaiste pod oltárom v Kostole sv. Klementa v prastarej kaplnke. Píše o tom aj Octavius Poncirolus v Ukrytých pokladoch živného mesta : V spomenutom Kostole sv. Klementa, ktorý je v 23. mestskej štvrti, sa uchovávajú telá tých dvoch svätcov, ktorí sú uctievaní 9. marca. Potom ich ostatky boli prenesené na Moravu a v slávnom moravskom meste Brne v kolegiálnom chráme sv. Petra je možné vidieť konkrétne neporušenú kosť z ramena sv. Metoda, apoštola Slovanov, ktorá je uzatvorená v striebornej skrinke.
str.513
Pagius vyvrátil Henschenov názor a posvätnú misiu Cyrila a Metoda na Moravu pevne stanovuje na rok 866 ... . V skutočnosti, ak máme považovať skutky sv. Cyrila a Metoda za spoľahlivé, usudzujeme, že Slovania prijali od Metoda kresťanskú vieru až neskôr, potom, ako sa dal pokrstiť Michael, kráľ Bulharov, a to sa malo udiať v roku 865 ... z toho vyplýva, že Metod zvestoval Slovanom kresťanskú vieru pred rokom 867, keď prišiel spolu s bratom Cyrilom na pozvanie pápeža Mikuláša do Ríma, aby pápežovi podal správu o možnosti sláviť omše a cirkevné služby v slovanskom jazyku.
str.514
Potom ako boli odmietnutí tými, ktorí bránili latinský jazyk a keď Pribinu zabil jeho spoločník ( podľa Wikipédie : Pribina padol v bojoch Karlomana s Rastislavom za nevyjasnených okolností.), je dosť nepravdepodobné, že to dosiahli skôr než v roku 870
Už vyššie z análov Franskej ríše vidíme, že slovenský kráľ Rastislav , od roku 855 až do roku 870 pokúšajúc sa vymaniť spod vplyvu nemeckého kráľa, sa spojil so všetkými  slovanskými vodcami, aby vymohol svoje právo potom, ako Metod obrátil bulharského kráľa na Kristovu vieru. Rastislav povzbudený príkladom tohto Michala a Chazarov, žiadal pred rokom 866 od gréckeho vládcu, aby spomínaný Metod prišiel k Slovákom a oboznámil Rastislav a jeho ľud s kresťanskou vierou. Ale zároveň okolo roku 870, keď u Bulharov začal pôsobiť grécky biskup, po vyhnaní latinských biskupov, a Slováci sa čoraz viac zbavovali útlaku od franského kráľa, ktorého jarma sa Rastislav striasol, nahovoril slovenský kráľ Metoda slúžiaceho dobe a národu, aby omše a liturgiu hodín preložil do staroslovenskej reči. atak Metod zanechal latinský jazyk a zaviedol používanie starého slovenského jazyka pri posvätných obradoch, a Slováci začali podliehať vlastným , nie salzburským arcibiskupom. Hoci Metod učil používať Slovákov namiesto latinčiny staroslovenskú reč v posvätných obradoch, nezmenil sa u nich latinský rítus za grécky, v ktorom bol on sám vedený. Dokonca nepovolal ani kňazov z Grécka, hoci do Bulharska bol poslaný Grék, ako vyplýva zo svedectva Anonyma aj korešpodencie medzi bavorským a germánskym biskupom a pápežom Jánom IX z roku 900, v ktorej sa ponosujú na novozvolených slovenských biskupov. Sťažujú sa aj na zmenšovanie právomocí salzburských biskupov, ktoré sa deje kvôli slovenským biskupom. V podobnom duchu sa zmieňujú aj o gréckych kňazoch alebo biskupoch., ktorí prišli s tým istým cieľom. Na túto vec poukazujú dva listy adresované pápežovi Jánovi IX, prvý od mohučského arcibiskupa Hatinu(9. diel, str.496) a jeho sufragánov. Píše sa v ňom o smrti Arnulfa, ktorý zomrel 20. novembra v roku 899, aj o uvítaní jeho syna Ľudovíta ako siedmeho germánskeho kráľa aj o získaní arcibiskupstva u Moravanov.
str. 516
V druhým je list bavorského arcibiskupa Teotmara (9.diel, Cirkevné snemy, Labbe-Cosart, str. 244 a str.498). tento list Teotmara a ostatných bavorských biskupov bol adresovaný podľa Jána Cordwesia pápežovi Jánovi IX. Sťažujú sa v ňom, že na území Slovanov, bol zvolený jeden arcibiskup a traja biskupi, a že prv boli podriadení pasovskému biskupovi.a dodávajú mnohé správy o obrátení slovanov ku Kristovej viere a o krivdách, ktoré im Slovania spôsobili.

str. 518, 519
Tiež si všimnime, akým spôsobom sa v liste bavorských cirkevných predstavených hovorí o Vichingovi, nitrianskom biskupovi, ktorý bol ustanovený Jánom VIII : " Poslal ho k nejakému čerstvo obrátenému kmeňu, ktorý si Svätopluk, Rastislavov potomok a nasledovník vlády na Morave podrobil vojnou a dosiahol, že z pohanov sa stali kresťania "
Čokoľvek sme hľadali v spisoch najstarších historikov, hoci by zrazu poskytlo Slovákom len nepatrné svetlo kresťanstva, predsa sme povinní ho rozoznávať, ako by to bol akési brieždenie svetla evanielia. Pokiaľ nepriniesli Slovákom celý deň dve nebeské svetlá Cyril a Metod, ktorých poslala cisárovná Teodora, manželka konštantinopolského cisára Michaela. Oni dvaja kráčali ďaleko, aby sa stali robotníkmi pracujúcimi v Pánovej vinici a potom ako boli potvrdení autoritou pápežov Mikuláša I. a Adriána II. ku Kristovi, priviedli celý slovenský národ s kráľom a vojvodcami. A tak sláva s. cyrila a Metoda je a zostane neporušená, pretože sa zaslúžene volajú vierozvestcami a apoštolmi Slovákov, lebo im priniesli svetlo viery a žiarou svojej svätosti osvetlili aj horizont Moravy.
Na tomto mieste je potrebné spomenúť slovenského kráľa Svätopluka, ktorý predstavoval nie nepatrný podnet k prijatiu kresťanského náboženstva ...
str. 520
Potom, ako zviedol mnohé vojny, vykonal pokánie na ťažko dostupnom mieste hory Zobor, v pustovni pri Nitre...
Po smrti slovanských kráľov, hoci bolo kráľovstvo rozdelené, jednako nebolo spustošené, keď slováci podriadení Čechám, Rakúsku aj Uhorsku boli schopní udržať rímsko-katolícku vieru. Dokonca milosť Božia pôsobila tak veľmi, že len čo Maďari našli ako spojencov pre novú vlasť Slovákov, ihneď sa z nich stali prívrženci kresťanskej viery. lebo maďari zanechali pohanský kult prijatý od Skýtov a pravú vieru spoznali prostredníctvom česko-slovenského pražského biskupa sv. Vojteh, ktorý bol synomotca Slavníka, libického kniežaťa, a matky Strezuslavy. S. Vojtech pokrstil sv. Štefana, syna veľkokniežaťa Gejzu, od útleho detstva ho zasväcoval do základov kresťanskej viery a upevnil kresťanstvo v Panónii.
str. 522
V roku 1427 táborskí heretici napadli katolíkov v Bratislave a na Devíne a zem bola zmáčaná až po moravský Kroměříž krvou slovenských kresťanov katolíkov, predovšetkým kňazov, ktorí vedení láskou k spáse bojovali na kazateľnici svätými kázňami, aby sa nákaza skazenosti heretikov ďalej nerozširovala. Cyril a Metod budú uctievaní na večnú poctu počas každoročnej slávnosti 9. marca ako hlavní veľkomoravskí patróni. na základe povolenia nášho najsvätejšieho pána pápeža Pia VI. dňa 21. júla 1777 sa rozšírilo, že na počesť sv. Cyryla a Metoda sa slávi omša v každom dedičnom kráľovstve a provinciách najvznešenejšieho rakúskeho domu.

Pokračovanie

str. 523
Keďže v kresťanskej viere viac napredovala aj kráľovná Fritigil, založila Olomoucké, Nitrianske, Štokeravské a Velehradské biskupstvo. Priala si, aby boli podriadené biskupovi v meste Lorch. Ver-var, ako píše Středovský, bol Velehrad, vo Fritigiliných časoch nazývaný Modoburg, kde bolo sídlo slovenských kráľov, čo potvrdzuje Ulmanus v 1. knihe kap. 16, str.187. V olomouci bol biskup Fretela, žiak sv. Ambróza, v Nitre Sunnias, a títo napísali sv. Hieronymovi, aby im objasnil nezrozumiteľnosť Svätého písma. Sv. Hieronym tejto zbožnej prosbe vyhovel
str.524
V roku 791, keď si Karol Veľký podmanil z jednej strany Slovákov, opätovne sa na Morave rozžiarilo svetlo viery za vlády kráľa Samoslava v čase, keď cisár Karol zveril premnoženú Panóniu do starostlivosti arcibiskupa Arnona Salzburského, čo potvrdil pápež Hadrián I. v roku 792 svojim súhlasom.
Z písomných prameňov vyplýva, že u Slovákov boli dve sídla biskupstiev, jedno na Júliovom vrchu, čiže v Olomouci, druhé v Nitre ( v tom čase ešte nebola oddelená od Moravy ), ktoré ustanovil pápež Eugen II. v roku 826 ... lebo arcibiskupstvo v Nitre a na Júliovom vrchu boli za Rastislavových čias pre bezprávie zničené a opustené ...
Sv. Cyril sa stal arcibiskupom Moravy, kde prišielv 826 zomrel v 840. Sv. metód však, pôvodom Grék, zastával pontifikát, ktorý mu zveril Hadrián II, od roku 867 až do roku 872 bol ustanovený ako apoštol Slovákov, a teda aj arcibiskup,
str.525
ako dosvedčuje Baronio z listín Jána VIII.
Ján I. bol za biskupa Slovákov vysvätený v roku 915 po žalostnom spustošení slovenského kráľovstva, ktoré Germáni nazývali markomanské.
str.526 - 536
Silvester nahradil Jána v úrade po 10. rokoch. Keďže Maďari opätovne pozdvihli nepriateľské zbrane proti veľkomoravským Slovákom
Ján II. bol zaslúžene vysvätený za veľkomoravského biskupa v roku 1063 na zbožné želanie českého kráľa Vratislava II ... ďalej nasledujú biskupi v českých mestách Olomouc, Praha, Kroměříž, Velehrad v dnes už v Česku, Litomyšl, Lanškroun, Brno, Mikulov a pod. do roku 1370
str. 537
V roku 894 slovenské kráľovstvo zaniklo ... Časť, ktorá bolo bližšie k Česku, sa podriadila vierovyznaniu  a zaradila sa pod ochranu českého vládcu Vladislava. On sám ju totiž proti Maďarom mimoriadne bránil. Zvyšná časť za Moravou až po rieky Váh a Hron zostala v moci Maďarov. Slováci totiž prijali maďarské zákony, jednako však nezanechali slovenský jazyk, hoci sa zmiešali s maďarmi a oboznámili sa s ich zvykmi, ba riadili sa podľa ich práva. Zdá sa, že Slováci zvlášť pestovali slovenský jazyk. Kým sa Štefan I., kráľ Uhorska, ujal kráľovského trónu, Slovania podliehali pod jeho posvätnú korunu, príjimali kresťansko-katolíckych biskupov aj kňazov a najväčšia časť Slovákov od Moravy až po Hron bola podriadená predovšetkým ostrihomskému arcibiskupstvu. A tiež veľká časť Slovákov, poslúchala biskupov v Nitre, Jágri a vo Vacove.
Ostrihomské arcibiskupstvo odvodzuje svoje počiatky od prvého uhorského kráľa sv. Štefana. Podľa rozmeru práv, ako aj podľa množstva výsad vyniká nad ostatnými uhorskými biskupstvami. Zahŕńa viacerých verných Slovákov a jeho súčasťou je Nitrianska, Turčianska, Oravská, Novohradská, Gemerská, Liptovská,, Hontianska,, Tekovská, Komárňanská, Zvolenská, Bratislavská, Spišská a Turnianska župa

str. 540
Ostrihomské Biskupstvo sa v januári 1776 rozdelilo na Spišské a Rožňavské. Prvým biskupom bol Karol Salbek, prvým biskupom Rožňavského biskupstva bol Ján Galóci ten zomrel krátko po vymenovaní a tak na jeho miesto nastúpil Anton Révai.
Dve kapituly, totiž bratislavská a spišská, vyčlenené zo starobylého Ostrihomského arcibiskupstva, spadali pod pápeža. O spišskom chráme vďaka prastarej zmienke sa tvrdí, že jeho zakladateľ bol uhorský kráľ svätý Štefan.
str. 541
Na tomto mieste chceme obrátiť pozornosť na dve novovzniknuté biskupstvá, Rožňavské a Banskobystrické, pod ktoré sotva spadajú iní veriaci než Slováci. V Spišskej diecéze sa nachádzajú Slováci, Gemáni, Maďari a Ruténi.
Jágerská a rovnako aj Vacovská diecéza živí mnohých Slovákov, ktorých môžeme považovať až na pár výnimiek, za prisťahovalcov z prastarej zeme Slovanov, než za dávnych obyvateľov, keďže na základe jednomyseľného súhlasu historikov niet pochýb, že slovenské kráľovstvo sa nikdy nerozšírilo za rieky Hron a Ipeľ. Uvádza sa, že slovenskí králi s im podriadenými kohortami sa častejšie zdržiavali na území pred a za riekou Tisou, čo sa dialo kvôli vedeniu vojny, nie však kvôli hľadaniu si nových sídel. Historici tvrdia, že tak v Panónii prvej, ako aj druhej, trávili život mnohí títo vojenskí hrdinovia, nikdy však nepotvrdili, že boli panónskymi obyvateľmi.
Nitrianske biskupstvo
V roku 369 sv. Ambróz, učiteľ Cirkvi a milánsky biskup, písomne zasvätil kráľovnú Fritigil do kresťanskej náuky. Keď pritiahla slovanského kráľa Kunimunda a zároveň aj veľkú časť ľudu k poznaniu pravej viery, vo svojom kráľovstve založila dve biskupstvá, Olomoucké a Nitrianske ... V Olomouci bol zvolený Fretela a v Nitre Sunnias. Keď však povstali pohania proti kresťanom, kresťanské náboženstvo bolo takmer úplne vyhubené. Po príchode bratov svätého Metoda a Cyrila, Slovania opäť prijali vieru v Krista a svätý Metod v Nitre zastával úrad biskupa. Po tom, ako svätý Cyril druhýkrát odišiel do Ríma, preniesol Metod biskupstvo do Olomouca. Inchofer píše, že po Metodovi nastúpil Albinius, čiže Alevin, po Alevinovi kňaz Viching. Toho poslal kráľ Svätopluk k pápežovi, ktorý ho pápežskou listinou ustanovil, aby spravoval a riadil svätú nitriansku cirkev.
Nájdu sa aj takí spisovatelia, ktorí sa domnievajú, že nitriansky chrám je dielom slovenského kráľa Pribinu. Iní sú toho názoru, že stavbu nitrianskeho kostola dala vybudovať Gizela, manželka kráľa s. Štefana a sestra cisára sv. Henricha
str. 544, 546, 547
Činy slovenských kráľov
Kráľ Svébov Brennus II. sa dostal k Dunaju, kde teraz žijú uhorskí a moravskí Slováci (pozn. Slováci na jednej a druhej strane rieky Moravy). Celý slovenský národ, ktorý vždy poslúchal nariadenia svojich vodcov, podriadil svojej moci a tiež ich prinútil poslúchať svébske zákony, a tiež ich pomenoval výrazom pohraničníci, čiže v nemčine ich nazval Merk-manner. Preto vraj mali Slováci pod vládou Brenna II. prijať pomenovanie Markomani, aj vďaka pohraničnému územiu kráľovstva, ktoré obývali. Toto pomenovanie si ponechali, kým sa nezbavili germánskeho jarma za vlády slovenského kráľa Babaka. Niet divu, že sami Markomani, podobne ako germánsky ľud, pochádzali z národa Slovanov, hoci štyri storočia pred narodením Spasiteľa, ešte poslúchali Svébov, ako spomenuli niektorí spisovatelia.
Od čias kniežaťa Gejzu, podliehala veľká časť Slovákov Maďarom. Ktokoľvek to bol, kto niečo na základe týchto listín nariadil, že sú Maďari, čím sa však jednako neupúšťa od toho, že boli pôvodom i rečou Slováci, ako sme už potvrdili skôr.. Kto by však tvrdil, že Slováci sú národnosťou alebo pôvodom Maďari ? Čo sa týka zákonov a šľachty, sú Uhrami, rečou a rodokmeňom sú Slovania/Slováci.  
( čiže poznámka : Slovákov robí Slovákmi ich jazyk a kultúra, nie genofond ) A tak starobylému rodu Slovanov, vládli germánski králi. Vo vojnách a všetkých verejných povolaniach sa Slovania premiešali so Svébmi. Preto o nich Rimania a niektorí ďalší písali ako o Germánoch, keďže väčšia časť z nich bola germánska. Jedni ich videli ako Markomanov, druhí ich považovali za Germánov. Markomani sa právom volali Slovanmi alebo, ako ich nazývali Germáni, pohraničníkmi. Králi a kniežatá boli bez akýchkoľvek pochýb Svébi, samotný rod bol Slovanský ...
V roku 50 pred narodením Spasiteľa vládol Slovanom svébsky kráľ Barnabáš, o ktorom mnoho píšu grécki spisovatelia. V rokoch, ktoré ešte ostávali do narodenia Krista, sa Slovania dostali pod moc germánskych kráľov Coczia a Norka. nakoniec a pomocou cisára Augusta pohraničníci Germánov Markomani získali svojich vlastných kráľov a ako prvý z nich bol zvolený Marobud....
Slovenskí Markomani dosiaľ ešte v ľudovom zriadení v roku 700 od založenia Ríma podľa Calvisia rozšírili svoje sídla až za Hercýnsky les a rieku Dunaj do Panónie. Keď však Augustus porazil všetky panónske národy a nariadil, aby hranice rímskeho impéria siahali až k Dunaju. Marobud nový kráľ Markomanov, ovplyvnený Augustom a výhodami rímskej výchovy, stiahol svojich markomanských súkmeňovcov Slovákov do Hercýnskeho lesa a z bázne pred Augustom povolal Kvádov z Panónie späť do starých sídel.
Marobud, prv ako markomanské zriadenie zmenil na kráľovstvo, podrobil svojej moci skoro všetky národy, ktoré obývali územia susediace s Hercýnskym lesom, Semnónov, ktorí boli podľa Ptolemaia obyvatelia alby, Luigov, ktorí žli v Dolnom Sliezsku, Sibinov, Obyvateľov Horného Sliezska, Sidónov z území nad Sliezskom a Gotónov, ktorí podľa Tacita mali svoje obydlia pri Visle.

str. 547
Moc slovenských Markomanov, ktorej sa mohla mimoriadne prekvitajúca Rímska ríša za Augusta obávať, akoby sa snahou jedného Marobuda za niekoľko rokov dostala do najvyššieho bodu v takej miera, že zatiaľ čo sa Rimania snažili potlačiť vplyv Markomanov vojnou, dôvtipom jedného Drusa, ich náhle takmer zbedačili.
O Marobudovej moci informuje Velleius Paterculus, ktorý žil v časoch Augusta a Tibéria. Píše, že v roku 759 od založenia mesta, ktorý bol šiestym rokom po narodení Krista, mal Marobud vo svojej armáde sedemdesiat tisíc pešiakov a štyritisíc jazdcov. Strabón sa marobudovi venuje ešte obšírnejšie v 7. knihe na str.445, kde hovorí :" Marobud sa vrátil k svojmu "pohanskému " národu ako vznešený mládenc, vďaka čomu si hneď získal obľubu, v čťinoch a rozhodnutiach bol rázny. Zvýšil vážnosť cudzích zvykov, lebo žil v Ríme a u Augusta nemal obyčajné postavenie. verilo sa, že dôkladne poznal všetky rozhodnutia týkajúce sa Germánie ... Usídlili sa pri Dunaji, ktorý bol kráľom riek. Svoje územie mali z boku chránené Herýnskym lesom a zo zadu susedili so spriatelenými národmi. ... Markomani sa zmocnili Čiech, prijali za spojencov Kvádov, ktorých územie sa v tom čase-ako sa mnohým zdá- rozprestieralo od dnešnej Moravy pri rieke Morave až k Dunaju a do severného Rakúska. Toto územie rozdelené takmer
str. 548
na dve rovnaké časti ovládali spolu so slovenskými Markomanmi. Kým si Marobud upevňoval kráľovstvo, podrobil si pod svoju moc Lugiov, Zumov, Mugilónov, Butónov a Semnónov, ktorí mali medzi Svébmi najvyššiu moc. Vďaka týmto činom si vybudoval takú povesť, že aj u Rimanov to vzbudilo nespokojnosť. Veď to boli oni, kto vyhlásil, že celá germánia sa stane rímskou provinciou. Nazdávali sa, že národ Markomanov obkolesený Hercýnskym lesom, bude predstavovať pre Tibéria prinajmenšom víťazstvo.. Hoci sa Augustu a Tibérius v názore na samotného nepriateľa nezhodovali, predsa Marobudovi vyhlásili vojnu, lebo moc jeho kráľovstva pomaly narastala a ak by raz dosiahla vrchol, mohlo by dôjsť k istej záhube rímskej zvrchovanosti ... Svedectvo o veľkej Marobudovej moci priniesol Tibérius sám, keď pred zhromaždeným senátom často rozvažoval o veľkosti toho muža i o násilí páchanom na kmeňoch, ktoré mu podliehali. " Marobud disponoval takým množstvom jazdcov a pešiakov, že dokázal napočítať pod svojim znakom viac ako šesťdesiattisíc ozbrojencov". Umenie bojovať, aj ako spôsob vojenskej disciplíny načerpal od Rimanov ... Vzbudil nevôľu u Rimanov ktorí boli zvyknutí strach vzbudzovať a nie ho pociťovať ... Sentius Saturninus dostal rozkaz aby sa presunul z Hesenska, ktoré bolo vtedy sídlom Cattovcov, do Hercýnie, Tibérius prekročil Dunaj pri Carnute v provincii Austria a s ilýrskymi légiami tlačil nepriateľa od chrbta. Vallérius Messalinus, keď si to vyžadovala naliehavosť situácie po povolaní síl z Dalmácie a Panónie, prišiel tiež na pomoc. Náhoda zvrátila úmysly, lebo niet pochýb, že Panónčania a Dalmatínci sa pozdvihli v nádeji na novú slobodu vďaka vojenskej odvahe Slovanov ...
str. 549
Mohlo sa zdať, že v rímskej veci sa bude postupovať cez Ilýriu a Germániu, keby Marobud nebol pristúpi príliš rýchlo na mierovú dohodu...
"Augustus nepochyboval o tom, že keby počas toho, ako sa Tibérius zdržiaval pri Dunaji, využili vzbúrenci svoje sily, mohli by na desiaty deň od dobitia Vrhnika ( poz. Vrhnika je mesto v Slovinsku v strede krajiny, 21 km od hlavného mesta Ľubľana ), doraziť k mestu Rím. keď sa zdalo, že po upokojení pomerov s Marobudom môže Itália voľne dýchať, obrátila sa celá hrôza vojny na obyvateľov Dalmácie a Panónie. Tých sužoval hlad, choroby a v situácii, keď jeden z ich vodcov bol zradený a druhý zabitý, sa rozhodli pristúpiť na mier a podrobiť sa rímskym zákonom...
str. 552
Plány sa premiešali s osudom. Medzi Gotonmi bol urodzený mládenec Kotvald, ktorý zo strachu pred Marobudom ušiel, ale s upadajúcimi pomermi u Markomanov sa v ňom prebudila odplata. Vtrhol so silným vojenským oddielom na územie slovenským Markomanov, veľmožov kmeňa prijal za spojencov v zbrani a marobudovo sídlo prerazil. Marobud, ktorého zradili vlastní, obkľúčený nepriateľmi, už mohol dúfať len v cisárovu milosť ... previezli ho do raveny a v Itálii strávil osemnásť rokov až do svoej smrti v roku 42 po narodení Krista ...
po Marobudovi sa vrátil Kotvald na krátky čas... Kotvalda vystriedal Vannius, syn kvádskeho panovníka .

str. 553, 554
Vlády vo Vanniovom kráľovstve sa potom zmocnil syn jeho sestry Vangius. Rozdelil si ho na dvoje so svojim bratom Sidonom v roku 52 po Kristovi. V tomistom roku počas vlády cisára Claudia bol pri Hierapole v ázii ukrižovaný a ukameňovaný sv. Filip, apoštol Ježiša Krista, nášho spasiteľa. Po Vangiovi sa dostal k najvyššej moci Cimber, Po ňom nasledoval Thudrus ... Thundrov nasledovník bol Verebes, ktorý svoje kráľovstvo za vlády cisára Antonia Pia pred mnohými nepriateľmi so slávnou udatnosťou ubránil.
Po smrti Verebera sa ujal vlády Gunterich alebo Markomir. S kráľom Katov Warpertom a ďaľšimi susedmi uzavrel spojenectvo a ozbrojený vytiahol proti Rimanom do hroznej vojny. podľa Eutropia to spôsobilo, že sa začal Romanov zmocňovať strach. Rimania sa znova a znova vracali spoza Dunaja porazení no cisár nazbieral nové sily a obnovil vojnu proti slovenským Markomanom. Tí ho obkľúčili s celým vojskom medzi horami na najnepristupnejších miestach, ktoré boli celkom bez vody...Légia hnala na útek Markomanov ... na počesť tejto udalosti táto kresťanská légia bola pomenovaná Fulminatrix. Pagius hovorí, že to bolo v roku 174 po narodení Krista, ktorý bol aj zároveň štrnástym rokom vlády cisára Marka Aurelia. Benjamin Petřek z Polkovy v Českej kronike píše v 1596, že Rimania o tom podali správu. Podľa nich porážkaq, vktorej rozhodol dážď, vyprosený modlitbami kresťanov, a víťazstvo sa udiali v horách medzi Vroclavom, Krakovom a Petikom ...dnes Piottkov, mesto v Poľsku, slovenskí archeológovia a historici situujú miesto bitky na dolnom Pohroní.

( Pre zaujímavosť  : Rímsky nápis v Trenčíne alebo rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale alebo trenčiansky nápis je nápis z rímskeho obdobia vytesaný na hradnej skale v Trenčíne. Nápis spomína osadu Laugaricio, ktorou sa pravdepodobne myslí osada na území dnešného Trenčína alebo v jeho bezprostrednom okolí. Nápis hlása víťazstvo II. rímskej légie nad Germánmi počas markomanských vojen v roku 179. Je to najvýznamnejšia rímska epigrafická pamiatka v strednej Európe na sever od Dunaja
V poslednom roku vojny s Germánmi prenikli detašované oddiely II. pomocnej légie (II legio Adiutrix) z posádky v Aquincu (dnešná Budapešť) údolím Váhu až k Laugariciu. Nápis na skale, ktorá sa v tej dobe vypínala nad korytom rieky Váh, je venovaný víťazstvu rímskeho vojska nad Kvádmi. Nápis je vytesaný do skaly pod Trenčianskym hradom (predpokladaný text - časom zvetrané alebo chýbajúce časti sú uvedené v zátvorkách):

VICTORIAE AVGVSTORV(m)
EXERCITVS QVI LAV
GARICIONE SEDIT MIL(ites)
L(egionis) II DCCCLV
(Marcus Valerius)
MAXIMIANVS LEG(atus) LEG(ionis) II AD(iutricis) CVR(avit) F(aciendum)
„Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré sídlilo v Laugariciu, v počte 855 vojakov II. Légie, dal zhotoviť M. V. Maximianus, legát II. Pomocnej légie.“
Pôvodne bola pravosť nápisu spochybňovaná rôznymi odborníkmi, napr. T. Mommsenom Identifikáciu legáta Marca Valeria Maximiana, ako aj pravosť nápisu na hradnej skale, potvrdil nález v lokalite Zána v Alžírsku (Diana Veteranorum v rímskej provincii Numidia). V polovici 20. storočia tu bol objavený podstavec sochy bývalého miestodržiteľa M. V. Maximiana s votívnym nápisom opisujúcim jeho bohatú kariéru v rímskej armáde. Práve v tomto opise sa spomína epizóda z jeho života, počas ktorej bol veliteľom rímskych oddielov, ktoré prezimovali v osade Laugaricio v zadunajskom barbariku. Presné datovanie nápisu umožnil jednak nález zo Zány, jednak samotný text nápisu. Je venovaný víťazstvu cisárov. Pravdepodobne išlo o cisára Marka Aurelia (161 – 180) a jeho syna Commoda, ktorí zvíťazili nad Germánmi )
https://sk.wikipedia.org/wiki/R%C3%ADmsky_n%C3%A1pis_v_Tren%C4%8D%C3%ADne

Po niekoľkých rokoch slovenskí Markomani opäť nabrali sily a túžili zakúsiť vojenské šťastie. S veľkým zápalom pripravovali veci týkajúce sa výzbroje a súčasne spôsobovali Panónii veľké škody. Antoninus Commodus, štrnásty rímsky cisár, si ich podrobil s honosným vojskom, lebo sa nebezpečne a bezbreho stupňovala ich zbesilosť. Uzavrel s nimi mier na 40 rokov ... V kalendári Auberta Miraca a v kronike Andreasa, kňaza z Regensburgu, sa dočítame, že Markomani mali pod svojou nadvládou viaceré národy- hlavne to bol národ Slovákov, ktorý sa za kráľa Markomira od ostatných oddelil, a tiež mesto Antonia, ktoré postavil Drusus Nero, vrátil pod svoju moc ...
Po smrti Markomira Attalus, čiže Arnderik, sa zmocnil žezla a viedol ťažkú vojnu s cisárom Galienom ... Rimania po obnovení bojovzabili toľko Slovanov, že na ticénskych poliach krv pobitých skoro všetko zaplavila. Attalus zanechal vládu Ferimundovi ... keď si podrobil Vandalov, vojenský šík obrátil na Rimanov, ale ako horší v boji bol donútený žiadať o mier, ktorý prdtým porušil.
Po Firimundovi ... keď ustanovil za vodcu Percha, muža s bojovým duchom a veľmi skúseného vo vedení vojny, rozborili Rimanmi postavené opevnenia, obrancov povraždili a Panóniu zničili. Ilýriu a Istriu vyplienili ohňom a mečom ... Kvôli tejto skvelej a úspešnej vojenskej povesti bol Percha, ktorý si vo vojne vždy počínal udatne a odhodlane, viacerými považovaný slovenského kráľa.

str. 555
po smrti kráľa Fridegilda, ...Rosemund ... ako prvý nasledoval katolícku vieru ... Rosemunda vystriedal Marót, ktorý hanbou poškvrnil celý markomanský národ a svojim poddaným nečestne vládol. nasledujúci králi sa pokúsili vtlačenú hanbu národa vymazať a ľud pokrytý pohanov upokojiť. Obyvateľov ríše nechceli nazývať všeobecne Markomani, ale Slovákmi. Považovali totiž za nehodné, aby národ, nezávislý na Germánoch, bol nazvaný podľa pohraničnikoch Germánie, čiže podľa Markomanov
Kráľovský diadém po Marótovi získal Babak, o ktorom píše Pešina, že slovanský kráľ Bogius za cisára Valenta vládol Slovanom a v boji ho parazil kráľ Gótov Vinitherius, teda Vithimir, ako udáva Marcellinusa a s niekoľkými svojimi synnmi a sedemdesiatimi ľľachticami bol zavraždený. Jeden z Babakových synov, ktorý unikol pred porážkou, videl, že jeho postavenie nebude o mnoho bezpečnejšie ani na strane víťazných Gótov, ani na strane Hunov, ktorí tiež vyvíjali nátlak. Tak odišiel so zvyškom svojho národa do bezpečnejších krajov, opatrne postupoval na západ a dostal sa na staré územie Markomanov. Keď tu zbadal ľudí hovoriacich jeho rečou, požiadal ich o útočisko. To ľahko dosiaho, len čo podľa reči a ušľachtilosti zistili, že sú z jedného národa. Medzi jeho potomkov patril Babak, ktorý vynikal pred ostatnými vojenskou statočnosťou a šľachetnou povahou so znamenitými vľastnosťami, ľahko získal vládu u svojich, keď sa po smrti Attilu zasadil o slobodu.
str. 556
Hneď ako získal vládu, zozbieral vojenské sily slovenských Markomanov a pustil sa do veľkých bojov so suednými národmi. Najprv viedol vojnu s gepidmi, ktorí po vyhnaní Attilových synov boli hrozbou nového násilia a poroby nielen pre Panóniu, ale aj Slovanov. Potom nasledovali Góti, ktorých významne porazil nielen raz, ale opätovne niekoľkokrát. V poslednom strete s Teodorichom, synom gótskeho krála, utŕžil mnohé poranenia a so slávou zomrel.
Po Babakovej smrti sa žezla ujal skúsený vodca kráľ Samo  ( poz. Primárnym zdrojom o živote Sama je štvrtá, posledná kniha Fredegarovej kroniky, ktorá má sama o sebe nejednoznačný pôvod a autora resp. autorov ...) . Zviťazil nad Hunmi a aj nad zvyškami Avarov. A potom ako vyhnal Frankov, dlhé roky šťastne vládol bez ohrozenia.
( Pozn. Primárnym zdrojom o živote Sama je štvrtá, posledná kniha Fredegarovej kroniky, ktorá má sama o sebe nejednoznačný pôvod a autora (resp. autorov),
Samov stolec potom prebral Maroth  ,,, V čase jeho vlády navyše ríša Slovanov prekvitala, bola veľmi mocná a všetkým susedom sa javila ako hrozivá.
Maroth odovzdal kormidlo vlády synovi Svätošovi. Zanedlho sa však koleso šťastia otočilo od úspechu k nešťastiu ... Slovanskú ríšu, ktorá ešte krátko predtým bola na vrchole moci, útoky cudzích národov a násilnosti priblížili ku skaze a takmer úplne zničili.
Po Svätošovi začal vládnuť mladší syn Buracha Carantha, Samomir, knieža známe vojenskou slávou ... Zviedol s Hunmi veľké vojny, úspešne ich zahnal a hranice svojej ríše rozšíril ... Po Samomírovi vládol jeho syn Samoslav. Podľa vzoru otca svoju ríšu horlivo bránil pred Hunmi, ktorí lstivo porušili mier a začali prekračovať hranice ríše. karol Veľký Slovanov chránil, sám v prvom roku vojny viedol výpravu a už len z chýru o jeho príchode sa Huni dali na útek ...
str. 557
Samoslav, prv ako vstúpil do otvorenej vojny s Čechmi, napomenul držovického prefekta, ktorý bol na čele západného územia kráľovstva, aby z tej časti krajiny, ktorá utrpela vojenský výpad do Čiech, neprestal hľadať príčinu vzbury ...
str. 558
No po uzavretí mieru s Čechmi šľachetne obrátili zbrane do boja proti Avarom.
Po Samoslavovi, ktorého zasiahla smrteľná strela, získal vládcovskú korunu Lech. Tn potom, čo zviedol prudký boj s Karolom, synom cisára Karola Veľkého, slávne skonal. ...
Po jeho smrti zjednotil náírody v jedno kráľovstvo Mojmír. On ako prvý zo slovenských kráľov nadviazal  priateľské vzuťahy s germánskym vládcom Ľudovítom.
Po podpísaní zmluvy vo Frankfurte sa stal spojencom ríše. So zreteľom na to a tiež aj na základe Ľudovítovej požiadavky udelil právo hlásať slobodne Kristovo evanielium v celom kráľovstve. Toto sväté dielo začal s horlivou snahou arcibiskup z Lorschu Hierolf a a viedenský arcibiskup Rathfred.
str. 559
Bryn inak zvaný ako Pribina, prijal kráľovské pocty po ojmírovi, Miloval viac mier ako vojnu, rozbroje medzi svojimi nedokázal uspokojiť ani prosbami, ani darmi, ani dôvtipom, ani vojnou. Kvôli strachu z rôznych nástrah opustil krajinu a utiekol k Ratbodovi, panónskemu grófovi, kde sa oboznámil s krsťanskou vierou(podľa niektorých bol katolíkom už skôr). Od Ľudovíta Nemca, syna Ľudovíta Pobožného, dostal veľkú časť územia a žil pokojne až do posledného dňa svojho života.
Po Pribinovi sa ujal vlády Mojmír II. Rastislav vo vojne s kráľom Ľudovítom Nemcom bol zajatý a potom, ako mu železom prerazili zreničku, prišiel o zrak. V bavorskom väzení, kde ho uvrhli, nakoniec vyhasol aj jeho život.
Mojmírovu korunu získal jeho synovec Rastislav, proti ktorému neveľmi úspešne vytiahol s vojskom kráľ Ľudovít. Rastislav vyšiel z vojny lepšie a pri ráznom zaháňaní Ľudovíta spuštošil mnohé susedné opevnenia za Dunajom. Ľudovít to znášal ťažko a hneď, ako zohnal silnejšiu vojenskú silu, donútil rastislava ustúpiť k hradu Tebéň, čiže Devínu. Keď zbadal Ľudovítovu vojenskú prevahu, požiadal Rastislav o mier a dosiahol ho. Pod ťarchou obrovskej námahy a nebezpečenstva ustanovl za dediča krajiny svojho synovca Svätopluka, už vtedy mladíka s mnohými cnosťami, rozvahou a zdatnosťou, a so súhlasom popredných veľmožov ho prijal do kráľovského spoločenstva. Po rozdelení vojska na dve časti mu odovzdal tú časť, ktorá mala robiť vojenské výzboje a pomocou ktorej mal vládnuť Svätoplukovi ...

Slovenský kráľ Svätopluk
str. 560
Svätopluk, sa narodil na Velehrade ...
( Po prvé ... Velehrad, zaujímavé na tom je, že  v ľudovej tradícii je (mylne) stotožňovaný s hlavným strediskom Veľkej Moravy, Veligradom napriek tomu, že názov Velehrad sa prvýkrát objavuje až v listine olomouckého biskupa Jindřicha Zdíka z r. 1131.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Velehrad_(okres_Uhersk%C3%A9_Hradi%C5%A1t%C4%9B)
Po druhé  ... Velehrad je obec v okrese Uherské Hradiště ve Zlínském kraji, 6 km severozápadně od Uherského Hradiště. Žije zde přibližně 1 100[1] obyvatel a nachází se zde jedno z nejvýznamnějších poutních míst České republiky. V lidové tradici je ztotožňován s hlavním střediskem Velké Moravy, Veligradem.
https://cs.wikipedia.org/wiki/Velehrad
Po tretie... Prvý, veľmi sporný doklad je zmienka o moravskom sídle Veligrad z roku 1141, ktorého poloha, súvis s veľkomoravským Velehradom či obdobie vzniku sú neznáme. V prameňoch z obdobia Veľkej Moravy veľkomoravské sídlo s menom Veligrad nie je doložené, nie je doložené ani v českých legendách až do 13. storočia. Prvýkrát sa veľkomoravský Veligrad spomína v legende z obdobia okolo roku 1300 (Vita antiqua sancti Procopii F). Pevnou súčasťou českej tradície sa veľkomoravský Veligrad stal až začiatkom 14. storočia vďaka Dalimilovej kronike, ktorá spomína Metoda, arcibiskupa velehradského, ktorý vraj vo Velehrade pokrstil české knieža Bořivoja.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Veligrad
Po štvrté  ... Tento text nás zaväzuje držať sa názvu Veľký hrad, napísané gréckou abecedou ako Belehrad, pretože Gréci nepoznali písmeno V a písali ho ako B. Velehrad na Morave v súvislosti s Veľkou Moravou nikde nie je spomenutý a prvá písomná zmienka, ktorá sa ho môže týkať nie ako mesta, či hradu, ale len lokality, je z r. 1131. To znamená, že moravský Velihrad, Velehrad v tomto prípade neberieme do úvahy. Všimnime si, že tento sa píše ako Velehrad, meno mesta, ktoré je staršie, ako Belehrad.
https://www.hlavnespravy.sk/ked-v-nitre-vladli-goti-kelti-galovia-gali/2612390
Po piate )  ... Na slovenskom území v Uhorsku sa nevytvorilo ústredné ani lokálne pútnické centrum, spojené s kultom sv. Cyrila a Metoda. Slovenskí katolíci preto putovali od roku 1863 na moravský Velehrad, ktorý považovali za najdôležitejšie stredisko cyrilo-metodského kultu. Napriek tomu, že na Slovensku chýbali podmienky pre rozvoj cyrilo-metodskej tradície, existoval tu stále základ, z ktorého mohla aktuálne čerpať a ktorý sa úplne nepodarilo zničiť ani maďarizácii....
http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/2020_3/posekane/letz.pdf
syn kniežaťa Mojmíra ... Rastislavov synovec ...
str.561
Karolman, keď spoznal Svätoplukovho odvážneho ducha, jeho veľkodušnosť a povahu, zasluhujúcu si najvyššiu chválu, dobrovoľne vyhľadal muža presláveného vo vojne s prianím, aby porazil Slavomíra pomocou karolmanovho vojska. Svätopluk súhlasne privítal túto ponuku a veľmi rýchlo Slavomíra zbavil všetkej nafúkanosti a moci.. Potom, ako Karolmanovi vojaci spoznali Svätoplukovu udatnosť vo vojne, túžobne si želali, aby sa stal ich vodcom a pánom natrvalo. Svätopluk využil náklonnosť vojakov k zadosťučineniu za krivdy, ktoré mu spôsobil Karolman, zmenil vojsko a upustil od náklonnosti. Napadol bavorov, ktorí vynikali vojenskou slávou, v opevnenom tábore, mnohých mužov zajal a takmer všetkých ostatných pozabíjal.. Všetka radosť Norikov z mnohých víťazstiev, ktoré dosiahli v minulosti, sa razom zmenila na žiaľ a poľutovaniahodnú mrzutosť.. Keď sa Karolman dopočul o drsnej skaze svojho vojska, zmietal s ním prudký hnev. Pod vplyvom násilia a strachu zhromaždilveľké vojsko z vidieka aj miest a povolal ho ako spojenca v mohutnej vojne. Zozbierané oddiely ozbrojencov spojil dovedna a všetkou silou postavil sa Svätoplukovi s dobre vyzbrojeným vojskom. Ale vďaka Svätoplukovým vojenským schopnostiam boli Karolmanové zbory porazené takým spôsobom, že sotva sa zachránil jeden polomŕtvy Radbod z tejto bitky.Karolman, vidiac bezmocnosť
str. 562
vlastných síl voči odolávajúcemu Svätoplukovi, poslal proti Slovákom Turingov a Sasov. Boli však rozprášení a na hlavu porazení a keď utrpeli obrovské škody, potupne sa vrátili domov. Po obnovení vojska boli Karolmanovi na pomoc proti Slovákom poslané oddiely z Francie, ktorým velili piati vojvodcovia : Zvetislan, Witislan, Helzinmann, Spoitiman, Moyslan. Títo napadli Slovákov a pri rieke Fulde ich rázne zatlačili. Jednako však boli prinútení zanechať Slovákom viťaznú palmu, keď stratili mnohých svojich vojakov a pri návrate ich čakali veľké ťažkosti. Svätopluk vo svete známy ako kráľ Slovákov poslal vojsko k Bavorom, rozohnal tých, čo bývali na brehu rieky Fuldy,
( pozn. Fulda je rieka v Nemecku a mestá Fulda, Kassel, Bad Hersfeld, Gersfeld, Schlitz, Rotenburg an der Fulda a pri ústí Hann. Münden. Je možné, že v lokalite mesta Fulda aj boje mohli v danej dobe prebiehať ).
Je 218  km dlhá.zmocnil sa ich územia aj s celým vojenským vybavením. jednych zabil, druhých zahnal do rieky, kde sa utopili vo vodných víroch. Mnohých odviedol ako zajatcov, s malým množstvom vojakov sa odtiaľ zachránil
Embrik, biskup z Regensburgu.
V roku 876 si zbral Svätopluk za manželku Adelhaidu, ktorá bola dcérou bavorského kráľa Karolmana a Lidovindy korutánskej a vlastnou sestrou cisára Arnulfa. Svätopluk zhromaždil zbory Slovákov, za Dunaj poslal obrovské vojsko, ktoré sa veľmi rázne postavilo na odpor najudatnejším panónskym vojvodcom a celú Panóniu ukrutne spustošil ohňom a mečom, oslabil a zničil....
Najlepší vojvodcovia Panónov zahynuli podrobení Svätoplukovým vojskom a ako dosvedčujú Fuldské anály, v rieke Hrapa, teda v Rábe, ukončili svoj život Megingor a Papo. pravda knieža Bertold s bratom a inými vojvodcami s výnimočnými prednosťami sa pred Slovákmi zachránili.
V roku 885 prechádzal cisár Arnuf cez Bavorsko na východ a blízko rieky Tullny v rakúskom Zeselmaure za prítomnosti bavorských kniežať uzavrel so Svätoplukom mier ....
str. 563
Arnuf slávil Vianoce v kráľovskom paláci v Ulme, vo veľkej a jagavej nádhere. Túžobne siželal, aby sa tejto čestnej a nákladnej slávnosti zúčastnila aj Svätopluk. Svätopluk Arnufovej vľúdnosti vôbec nedôveroval ... neprišiel... Preto si Arnuf v Hengidfelde ovládaný hnevom predsavzal, že s vojvodom Břeclavom Svätopluka napadnú. Rozhodlo sa, že do slovenského kráľovstva vtrhnú neočakavane s troma vojskami. A skutočne kráľ si pribral na pomoc Frankov, Bavorov, a Alemanov a v mesiaci júli pozdravil ozbrojenou rukou Slovákov, hoci s ich kráľom na kráľovskom dvore uzavrel dohodu o zachovaní mieru. Královstvo napadol znenazdajky a počas štyroch týždňov ho plienil a vypaľoval. Arnulfovi prišli na pomoc aj Maďari ...

str. 563
Svätopluk sa nepriateľovi, ktorého nečakal, zdatne postavil na odpor.... Arnuf Svätopluka porazil a bol uzatvorený mier, zmocnil sa vlády.
Potom, čo Maďari videli Svätoplukov koniec, začali si prezerať krajinu a potajomky sa chystali na jej skazu, čo sa dodatočne verejne úkázalo. Na tomto mieste si treba všimnúť, že uhorskí historici Turóci a Bonfini sa veľmi mýlia, keď celú likvidáciu slovenského kráľovstva pripisujú Maďarom a Arnulfa s inými vojskami vôbec nespomenú.. Maďari vystupovali pri borení slovenskej ríše.len ako pomocná časť, v kráľovstve, ktoré zničil Arnulf, Bavori a Alemani si však niesli viťaznú palmu. To, že Svätopluk bol porazený nielen zásluhov Maďarov, ale v skutočnosti bol podrobený krviprelievaním viacerých národov, môžeme najlepšie pochopiť z diela slávneho uhorského historika Štefana Katonu ... ktorý v Dejinách uhorských vojvodcov píše :" Keď sa cisár Arnulf dopočul o postupe Maďarov, považoval za vhodné privolať si ich ako pomoc proti Moravským Slovákom ( poznámka : Slováci na jednej a druhej strane Moravy, nie len na českej strane ). ...Svätopluk bol s Arnulfom v takom úzkom spojení, že Arnulf mu daroval kniežatstvo v Čechách.
str.564
Keďže Svätoplukovou odpoveďou na tieto dobrodenia bolo bezprávie a vojsko, ktoré sa rozrástlo obrátil na boj proti svojmu dobrodincovi, rozhodol sa Arnulf s odhodlaním odplatiť sa nevďačníkovi. Trestom malo byť napadnutie Moravanov trojitým vojskom. Prvé, ktoré vzniklo spojení Frankov, Bavorov a Alemanov vyviedol sám v mesiaci júli proti Svätoplukovi. Druhé zveril vodcovi Panónie Sávie Břeclavovi, tretie požadoval od Maďarov, ktorí už prešli víťazným ťažením veľkú časť Uhorska. keď Arpád videl, že sa mu prostredníctvom arnulfa otvára cesta na Moravu, s radosťou ustanovil na túto výpravu Zvarda a kadoču, dvoch synov svojho strýka Uleka a tretieho Hubu, ktorý bol jedným z prvých siedmych vojvodcov. Rozkázal si najprv podrobiť Gemerský hrad a Novohrad, aby za chrbtom nezanechal nič, čoho by sa mohol obávať. Keď sa títo priblížili od Pastuchova k hradom a podrobili si vychýrené miesta, prekročili blízko Dunaja rieku Ipeľ, neskôr aj Hron a usadili sa neďaleko zemného hradiska Várad na tak dlho, kým neprišlo nové vojsko s Boršom. Potom ako ho poslali stavať opevnenia na zvolenských vrchoch, aby neutrpeli z tej strany žiadnu škodu od nepriateľa, sami obozretne odišli smerom k rieke Žitave. Popredu poslali niekoľkých zvedov. Tí po krátkom čase sa vrátili, že tie končiny stráži Zobor ... ktorý odolával dlho ... no Nitru zovreli v obkľúčení ... Zobora obesili na protiľahlom vrchu, ktorý sa dnes volá Zobor ... potom obsadili mnoho hradov ako Šintavu, Hlohovec, Beckov, Trenčín, Bánovce a zabezpečili ich vojenskou strážou ... Zatiaľ čo sa hnali až k Morave, všetkých, ktorí sa odmietli podvoliť ich jarmu, spútaných v reťaziach odviedli k Arpádovi.
str.565
Slávny Juraj Pray píše o týchto udalostiach podobne " Maďarov vyhnali z Transylvánie Pečenehovia", roku 889 Maďari napadli Bulharov. príčinou vzniku vojny bolo, že bulharské kniež Simeon sa dal strhnúť víťazstvom nad Maďarmi a Chazarmi, ktorí prišli na pomoc Rimanom, dal im odrezať nosy a poslalich späť do Ríma ... cisár vzplanul veľkým hnevom a rozmýšľal ako pomstiť bezprávie ...Požiadal o pomoc Maďarov ... Keď cisár ohlásil vojnu, poslal patricia Eustach ako veliteľa loďstva na mori a patricja Nikefora Foka i dvorana legiona na zemi, aby prenikli až do Bulharska... Maďari., ako sa dohodli v zmluve, prešli Dunaj a pohotovo sa rozšírili po celom Bulharsku a krajinu bezbreho pustošili. Toto bol aj dôvod, ktorý prinútil Simeona odvrátiť sa od Rimanov, aby si bránil svoje. Bol premožený v známej bitke, sám sa neporušene zachránil útekom....Maďari, ako viťazi prišli až k Preslave, kráľovskému sídlu Bulharov. Tu obkľúčením zovreli Simeona v meste Mudrage.
str. 566
Keď Maďari dosiahli víťazstvo a predali zajatcov, ktorých cisár Leo za veľkú sumu peňazí vykúpil, vrátili sa cez Dunaj k svojim. Ich zem bola medzi riekami Temeš, Marušou, Krížom a Tisou. Tieto rieky sú dosť známe a udržali si až dodnes neveľmi zmenené meno.A tak sa zdá, že Maďari obývali túčasť Transylvánie, ktorá je za riekou Marušou, najbližšie k Uhorsku. Zanechali kraje oproti Potisiu, ako dosvedčuje Konštantín, pretože našli svoj kraj opustený a vyplienený, usídlili sa v tej zemi, v ktorej sú až dodnes. Ide o to územie, kde tečú rieky Temeš, Turem, Moruša, Kríž aTisa. Keď sa Maďari vrátili k svojim a dosiahli mier, kráľ Slovákov Svätopluk znova a znova napádal poddaných cisára Arnulfa a tiež vpadol do Panónie, ktorá sa rozprestierala na tom území, kde je dnešné zadunajské Horné a Dolné Uhorsko. Preto Arnulf zhromaždil Frankov, Bavorov a Alemanov a prišiel v roku 892 na Moravu. Tu s týmto vojskom štyri týždne plienil a ohňom ničil celú túto krajinu.

tak isto postupujú pri opise spomínaných udalostí aj starovekí historici. Tvrdia, že Maďari boli len pomocníkmi v rozvrátenom kráľovstve Slovákov a pri porážke Svätopluka. Od výhodu ich totiž napadli Maďari, od juhu Panóni pod vedením Břeclava, kniežaťa Sávie, od západu Bavori a Frankovia a od severu Alemani. Slovenský kmeň podľahol týmto piatim mocnostiam, ktoré sa zjednotili a s vypätím všetkých síl náhle začali žalostnú vojnu proti Slovákom. Dosvedčuje to Oto Frizinský v 1. kapitole 6. knihy, pokračovateľ Fuldských análov pri roku 889, métsky letopisec pri roku 890, Pagius pri roku 890. Aventinus však v Bavorských letopisoch pri roku 892 píše :" V máji prišiel na rakúsku hranicu Arnulf, aby sa pri Hengesvelde zúčastnil slávnej porady. Pretože Svätopluk tam odmietol prísť, považoval ho za nepriateľa ríše. Na tejto porade boli knieža poľské Vratislav a vodca Maďarov Kusala, ktorí doteraz nemali pevný domov, ale túlali sa po európskej Sarmácii.. prisľúbili, že poskytnú všetky svoje sily proti Svätoplukovi, ako dostanú za odmenu zem, ktorú vydobijú. Arnulfovi sa zapáčila ponuka, preto s ňou na mieste súhlasil. Rozhodol, že napadnú slovákov trojitým vojskom. Kusalovia Maďarom, svojim obľúbencom, určil Dáciu, Vratislav, knieža poľské, dostal rozkaz so svojimi Venedmi začať boj od chrbta. Cisár Arnulf vpadol odpredu s Frankami, so Svébmi a s Bavormi. celý mesiac júl sa pohyboval po kráľovstve slovákov a všetko naplnil požiarmi, lúpežou a smútkom. Avšak Kusala a Maďari zúrili ešte krutejšie. Obidve Dácie pred Tisou a za Tisou až po ústeie Dunaja, zaplavili ako mračno, cestu si kliesnia mečom a starousadlíkov mučia. Územie si delia medzi sebou a na týchto miestach sa usadzujú ako by tu hodlali ostať natrvalo" .V Aventinových správach pokračuje Simeon Assemanus :

str. 567
Uhri, čiže Maďari, na Arnulfor rozkaz zobrali Svätoplukovi mnoho miest a tam si urobili svoje sídla. Nasledujúceho roku vtrhol Arnulf na Veľkú Moravu ( Pozn.na jednej a druhej strane rieky Moravy) a rúcal zámky pri rieke Hron. Aj kráľa Maďarov, ako obrovskú vlnu vpustil na Moravu. Celý kraj Slovákov sa znaova napĺňa smrťou, lúpežami, ohňom a nárekom. Maďari sa vracajú do Dácie, ktorú si podrobil zbraňami. Šesť rokov potom, kým ešte žil Arnulf, Maďari nerobili nájazdy na susedov a zdržiavali sa v hraniciach dobitých zbraňami. Keď Arnulf zomrel, Maďari nehľadiac na Dunaj, nakoľko súviseli s Dunajom, Panóniu Bavorom vyrvali a siedmy rok potom, ako dobili Dáciu, keď videli, že cisár Arnulf zomrel a že ríša je rozdelená rozbrojmi kresťanov medzi toľké kniežatá, ktoré sa medzi sebou prekárali, rozhodli sa obsadiť blízku Panóniu, ktorá bola veľmi úrodná a vhodná na pasenie stád. Vodca kmeňa Kusala, ktorý mal v úmysle toto ľahšie a zdarne dosiahnuť, poslal veľkolepé posolstvo k Ľudovítovi a k svojim susedom Bavorom. Vyslancom prikázala, aby pozorne všetko vyzvedeli, najmä polohu Bavorska a zvyky obyvateľov. Potom, po uzavretí akéhosi spojenectva s Bavormi, napadli Moravanov, ktorí boli nepriateľmi Bavorov. pritom si privlastnili časť Moravy, zabili slovenské knižatá Gottfrieda a Eberhardta v krňskom pohraničí. Medzitým Luitpold, vojenský prefekt, tiahol s nepriateľským vojskom proti Maďarom, aby pomstil ich vierolomnosť. Keď sa to Kusala dozvedel, postavil tábor so svojimi vodcami pri rieke Fischa poniže Viedne. Prvým útokom napadol Luitpold časť maďarského vojska, pritom tisídvesto vojakov vohnal do Dunaja a utopil. Ostatných zahnal na útek, zabíjala viťazil až po Bratislavu. Na tomto mieste sa úpreplavil cez Dunaj a napadol Kusalu, ktorý sa so svojimi radoval z víťazstva. Porazil tábor a zavraždil kráľa alebo vojvodcu s veľkým počtom náčelníkov pri hornomtoku rieky Fischy.
Svätopluk, kráľ Slovákov, ktorého poslúchali nielen Čechy, ale aj iné národy až po rieku Odru a Hron, mocný to vládca, čo vzbudzoval postrach u svojich sesedov sa skryl uprostred svojho vojska a nikdy viac sa neobjavil.
Timon o Svätoplukovi píše : Svätopluk, vodca Slovákov, ( pozn : Slovákov na jednej a druhej strane rieky Moravy) bol od detstva vychovávaný vo veľkej zbožnosti. Náhle však vedený Božím vnuknutím zanechal dvor, bohatstvo, pocty a rozkoše, ale s nimi aj starosti, odobral sa bez vedomia aj svojich najbližších do samoty. ...
str. 568, 569
Takto známy len svojim spoločníkom, žil v samote päť rokov. Miesto ktoré obýval, začalo byť hneď uctievané a tí, ktorí sa venovali rozjímaniu, ho oslavovali. Vrch sa volá Zobor
Dubravius v 4. knihe hovorí : Cisár Arnulf po porážke Svätoplukovho kráľovstva prostredníctvom ediktu rozdelil jeho ríšu a dal ju vyplieniť pohanom. Avšak milostiplný Boh, ktorý nechce smrť hriešnika, ale skôr, aby sa obrátil a žil, spravil si z kráľa mnohých národov poníženého a bezmocného  pustovníka na vrchu Zobor. na tomto mieste už bývali treja pustovníci, ktorí viedli biedny a tvrdý život. K nim sa pridal ako štvrtý a za nijakými z nich nezaostával v znášanlivosti a trpezlivosti. Ani im do posledního dňa neprezradil kto to je. Najviac žialil preto, že urazil sv. metoda biskupa, keď tento začal Božie služby skôr, ako sa on sám vrátil z poľovačky. Pustovníci ho vraj pochovali v Nitre a pokiaľ neobjavili hrob, do kameňa bol vytesaný tento nápis :
Kráľ Moravy Svätopluk leží pochovaný uprostred vojej krajiny
Uhorský historik ´Ján Turóci píše podivné informácie jednak o predaji Svätoplukovho kráľovstva, jednak o konci jeho života, akoby bol skončil v hlbokých vodách Dunaja. Je to však veľmi vzdialené od pravdy, ako neochvejne dokazujú vynikajúci, hoci neskorší historici. nemá zmysle rozvádzať obohranú pesničku a rozprávky o predaji kráľovstva Slovákov Maďarom za osedlaného koňa ...
My však musíme hľadať to, čo dá národom nespochybniteľné znalosti o Svätoplukovi, berúc do úvahy spisovateľov, ktorých vážnosťou vedení musíme písať. Pri riešení toho sporu treba zároveň vedieť, že si spisovatelia poplietli meno predposledného kráľa s menom jeho nástupcu. jedni totiž píšu Svätopluk, iní Svatogiu, Svates, Sventibald, ďalší ho zas píšu inými spôsobmi, prehadzujú písmená i slabiky. A pretože sa nevyznajú v slovenskej reči, alebo sú zle informovaní, komolia meno, alebo si pletú činy týchto ľudí. nie je potom ľahké si vybrať, čo je naoísané o Svätoplukovi a čo o sventibaldovi. My poučení s údajmi Fuldských análov, Ptolrmaia, Pofyrogeneta, Amiana Marcellina, Simona Assamana a ďaľších, tvrdíme s Prokopiom, že Svätopluk kráľ Slovákov, (pozn. : Slovákov, na jednej a druhej strane rieky Moravy ktorých charakter nie je ani zlomyseľný, ani vierolomný, bol mocným a strašným pre susedné národy, bol synom Mojmíra, kráľa Moravy ( pozn. : Slovákov, na jednej a druhej strane rieky Moravy ) Za pápeža Eugena II. rozhneval sa naňho panujúci cisár kvôli tomu, že odmietol prísť na slávnu schôdzku do Hengisfeldu. Z toho dôvodu sa Arnulf rozhodol viesť s ním vojnu, popudil proti nemu Maďarov a Poliakov, premohol Svätopluka zatlačeného k rieke Hron s tromi svojimi vojakmi. Kráľ, keďže nevládal odporovať toľkým a takým veľkým nepriateľom, dal sa na útek. Žil na Zobore, kde v odpustení hriechov a najvyššej pokore aj skonal. Spoločníci pustovníci ho pochovali v kostole, ktorý je postavený na úbočí vrchu.
Českí historici svorne tvrdia, že Svätopluk bol veľmi významným šíriteľom kresťanskej viery ...
celkom bez pochýb odchádzal šťastne z temôt tohto života, keď sa tak horlivo usiloval, aby odvrátil obyvateľov svojho kráľovstva od modlárstva, lebo ich získal pre Krista ...
str. 570
Iste veľkým obvinením napádajú historici zbožného kráľa Svätopluka a celý slovenský národ, keď mu pripisujú zahanbujúci predaj kráľovstva a vrhnutie sa zo zúfalstva do hlbočín Dunaja. Nie je isté, či maďarskí historici, nie celkom zlí, písali toto vedení omylom alebo závisťou. Pravdepodobnejšie je, že boli vedení oboma. je tu však podozrenie z toho, či to nepísali ako pomstu Jordanesovi, ktorý bol raz Gótom, inokedy Alemanom a niektorí tvrdia, že bol Slovanom, tento uvádza, a to nie bez urážky najvznešenejšieho národa Maďarov, že Huni sa zrodili z obcovania nečistých duchov so ženami ...
Ako veľmi môžeme dôverovať rozprávaniu, že Huni sa zrodili z nečistých duchov, v taklej miere sa bude dať veriť výmyslu a bájke, že Svätopluk, keď predal kráľovstvo za osedlaného koňa, v zúfalstve sa hodil do Dunaja.
Svätopluk splodil dvoch synov, Mojmíra a Svätopluka (Sventibalda) , ktorého krstným otcom bol cisár Arnulf.

str. 571
Slováci znivočení a spustošení mnohými mocnármi boli rozdelení. Časť, ktorá bola bližšie Čechom, sa podriadila viere a pod ochranu českého kniežaťa Vladislava I.. ktorý ju aj úspešne sa svojim vojskom ubránil proti Maďarom. Zvyšná časť od rieky Moravy až po rieku Váh a Hron ostala v moci Maďarov, na severe v moci Poliakov a časť za Dyjou pripadla rakúskym Nemcom.
Jednakovšak vznešenejšia časť Moravy sa z času na čas vymaní z moci českých vládcov. Ulrich, inak Udalrich, ktorého český biskup Dithmar vymenoval za vojvodcu verného vo všetkom kráľovstvu, si v ozbrojenom konflikte, vymohol značnú časť Moravy a s poľským Boleslavom, skôr ako sa pustil do vedenia vojny proti Rusom, sa mierumilovne dohodol vo všetkých sporoch, čo prinieslo výnimočné výhody pre podrobený ľud predovšetkým na Morave.
Břetislav, ktorý mal päť synov, určil v Čechách nástupníctvo prvorodenému Spytihnevovi, ostatným synom rozdelil Moravu. Vratislavovi pridelil olomoucky kraj, Otovi brniansky a Konrádovi znojemský kraj. Moravu on sám rozdelil na takéto malé štátiky(toparchia). V poradí piaty Břetislavov syn Jaromír sa zasvätil pre duchovný stav ... Spytihnev zomrel bez dedičov. Brat Vratislav sa ujal vlády v Čechách, odstúpil olomoucké územie Otovii a brnianske pridal Konrádovi. Potom vďaka horlivej úslužnosti voči nepriateľským Sasom ho cisár Henrich v roku 1086 na moháčskom sneme učinil z vojvodcu na na českého kráľa potom, ako starodávne kráľovstvo Moravanov siahajúce až po rieku Moravu presunul do Čiech. Na tomto istom sneme prešlo pod vládu Čechov okrem Moravy aj Poľsko a Lužice. V skutočnosti sa Morava zmenila na markgrófstvo a uhorskú stolicu, čím bol daný začiatok pre moravské markgrófstvo a od toho času, začali českí králi požívať titul moravského markgrófa, dokonca aich pokrvní bratia a synovia. Golstadius uvádza, že moravské markgrófstvo bolo jedným zo štyroch markgrófstiev Svätej stolice rímskej.
Kráľ Vratislav sa dozvedel, že olomoucké panstvo obsadili Svätopluk a Oto, synovia jeho brata Ota bez toho, aby ho išli pozdraviť, napadol ich preto ozbrojeným útokom a vyhnal z markgrófstva. Na ich miesto dosadil svojho druhorodeného syna Boleslava. Rovnako obliehal v Brne brata Konráda ... Z tej istej príčiny Vladislav, syn kráľa Vratislava, skrotil markgrófa Ota s prezývkou Čierny.
str. 572, 573
V roku 1253 sa naplnili životné osudy českého kráľa Václava Otakara(1205-1253) nezostal nik okrem Přemysla Otakara mladšieho syna spomenutého Václava Otakara, ktorému pripadli nielen Čechy, ale aj Morava bezvýhradným a plným právom.
( Pozn. zrejme ide Přemysla Otakara II,(1233 - 1278) kde v rokoch :
• 1271 – sa strhla vojna medzi uhorským kráľom Štefanom V. a českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Český kráľ vtrhol na Slovensko, dobyl aj Nitru. Mesto Nitru vyplienil a hrad spustošil. Zhorel aj kostol sv.Emeráma
• 1273 – Přemysl Otakar II. znovu vtrhol na Slovensko, zmocnil sa aj Nitry, ktorú dobyl a úplne spustošil. Zhorela biskupská katedrála a veľká časť historických listín.
Bolo mu málo, tak sa vrátil ešte raz. Nečudo, že máme málo historických dokumentov   )  
Tento krátko potom, zväčšil kráľovstvo rozšírením hraníc od Baltského mora až po Jadran. Potom ako bol Přemysl Otakar zabitý v boji, ho nahradil osemročný syn Václav.. Nejaký čas bol v poručníctve svojho pokrvného príbuzného Ota Veľkého, brandenburského markgrófa, kým neprijal ako 14 - ročný vládu, ako nad Českým kráľovstvom, tak aj nad moravským markgrófstvom ako legitímny a jediný dedič. neskôr po nejakom čase mal na Morave priamu vládu a osožil aj u samotných Čechov.
Ján Luxemburský opäť odstúpil Moravu synovi Karolovi, ktorý otca obozretne ubezpečil prísahou viery tak, ako zvyknu vazali .... V roku 1346bol v meste Koblenz z moravského markgrófa povýšený na rímskeho kráľa za prítomnosti svojho otca.
Karol nasledovník Jána Luxemburského v českom kráľovstve odovzdal Moravu svojmu bratovi Jánovi Henrichovi a jeho dedičom do prenájmu. Ponechal sebe a nsledovníkom českých kráľov olomoucké biskupstvo a opavské vojvodstvo. Ján Henrich bol povolaný do večnosti v roku 1375 a Morava sa rozdelila medzi jeho dvoch synov Jadoka a Prokopa. Prokop však zomrel bez dediča. Jodok mal v moci markgrófstvo so všetkými právami a od strýka Žigmunda, uhorského kráľa, kúpil brandenburskú marku. Dosiahol hodnosť voliča Svätej ríše rímskej a napokon v roku 1440 bol pozdravený ako rímsky cisár. Šesť mesiacov po voľbe skonal. Pochovaný je v Brne v chráme sv. Tomáša apoštola, s kráľovským titulom pod odznakmi. Po naplnení Jodokovho pôsobenia sa Morava vrátila do rúk českých kráľov. ...
Vladislav v roku 1490 prijal svoje právo na Moravu ako český kráľ a následne od toho času nasledovalo toto právo českých kráľov až do roku 1608, keyď ju dal cisár Rudolf II. svojmu bratovi matejovi, zvolenému zástupcovi v českom kráľovstve s ohľadom na jeho titul. keď bol kráľ Matej zvolený za českého kráľa, Morava sa vrátila do svojho niekdajšieho zväzku s korunou českého kráľovstva a pod ňou aj zotrváva.
Zvyšná časť(Veľkej) Moravy alebo slovenského kráľovstva od rieky Moravy až po Hron bola rozdelená do uhorských stolíc. Odtiaľ z kolísky uhorského kráľovstva poslúcha v mieri s veľkým potešením celého národa kráľov. Dokonca ako Česi a Moravania, tak aj Slováci vzdávajú Bohu nekonečné vďaky za to, že im konečne vládne jeden kráľ, pod ochranou ktorého sú schopní viesť život v mieri a pod ktorým sa Čechy podrobili uhorským kráľom. Všetci Slováci poslúchajú jednu korunou posvätenú hlavu. Kráľovstvo Slovákov, rozdrobené na mnoho častí, po uplynutí mnohých storočí sa spojilo v jedno. Totiž všetci Chorváti, Slovinci, Slováci, Moravania, Česi a Haličania, uznávajú Máriu Teréziu za jedninú najláskavejšiu kráľovnú pani a matku ...
str. 574- 595
Čech a Lech
... Podrobné objasnenie vymysleného príbehu o Čechovi a Lechovi pozri v apologetickom liste Gelasia Dobnera, piaristického kňaza od sv. Kataríny, alebo v objasnení posla Hájekových letopisov ....
Z Papánkovho diela, slovenskí vzdelanci čerpali poznatky o slávnej a dávnej histórii svojho kmeňa a upevňovali si vedomie samobytnosti a autochtónnosti Slovákov na území, ktoré dodnes obývajú. Muselo prejsť 238 rokov, aby naša čitateľská verejnosť dostala do rúk základné dielo slovenskej histórie v slovenskom preklade