Veľká Matka – alebo aké ťažké je zboriť mýtus.

Tento článok nesúvisí priamo s históriou Slovenov. Poukazuje ale na urputné prežívanie ničím nepodložených mýtov, ktoré sa stali kánonom. Aj história Slovenov je zaťažená mýtmi ktoré sa stali kánonom a je takmer nemožné ich vyvrátiť, hoci sú čírym výmyslom. Podobne ako je skoro nemožné vyvrátiť mýtus o takzvanom matriarcháte.
Matriarchát (z latinského mater, čo znamená matka, a gréckeho archein, čo znamená vládnuť) je forma spoločnosti, kde vládne žena, presnejšie matka.
Hypotézu o matriarcháte priniesol v roku 1861 Johann Jakob Bachofen, švajčiarsky právnik a historik náboženstva, ktorý vo svojej knihe Das Mutterrecht – Materské právo tvrdil, že na začiatku ľudských dejín boli sexuálne vzťahy promiskuitné a preto bolo rodičovstvo zaisťované len matkou. A keďže pokrvné príbuzenstvo bolo možné odvodzovať len od nej, bola autoritou a zákonodarcom, vládcom v rodine aj v spoločnosti. Matriarchát sa podľa Bachofena vyznačoval dôrazom na krvné puto, rovnosťou všetkých ľudí, nepodmienenou láskou, väzbou k pôde a pasívnym prijímaním prírodných daností. Bol v ňom vraj silný prvok rovnosti, lebo všetci sme deti matky Zeme, ktorá má všetky svoje deti rovnako rada.
Vďaka tomu, že v spoločnosti vládli ženy, bola vraj vtedajšia spoločnosť mierumilovnejšia, pokojnejšia a spravodlivejšia. Toto zriadenie potom údajne vystriedal patriarchát (vláda mužov) a s ním sa začali prehlbovať ekonomické aj spoločenské rozdiely, ktoré vyvolávali konflikty a vojny.
Túto teóriu si najprv osvojili marxisti, ktorí na nej postavili svoje tézy o budúcej spravodlivej komunistickej spoločnosti¹ a neskôr do istej miery aj feministky. Väčšina dnešných antropológov si myslí, že na takúto teóriu nie je dostatok dôkazov a že je veľmi pravdepodobné, že matriarchát nikdy v ľudskej spoločnosti neexistoval, hoci celé generácie sa o ňom učili.²    „V súčasnosti má hypotéza o jestvovaní matriarchátu viac odporcov ako priaznivcov a ukázalo sa, že aj viaceré dôkazy, ktoré ju mali podporiť, sa dajú vyložiť aj úplne inak. Hovorilo sa napríklad, že sošky pravekých žien (Věstonická venuša, Willendorfská venuša) s výraznými prsiami, veľkým bruchom a širokými bokmi mali byť potvrdením toho, že žena sa uznávala ako akési božstvo. Rovnako však obstojí tvrdenie, že mohlo ísť o primitívnu formu pornografie...“ ²

Pretože nielen hlavným, ale napokon aj jediným „dôkazom“ matriarchátu sú malé sošky žien ktoré nenapodobovali ideál ženskej krásy, ale ženské telo s výraznými materskými atribútmi, pozrime sa trochu dôkladnejšie na najstaršiu keramickú sošku takejto „Venuše“, nazvanej podľa miesta nálezu - Věstonická venuša. Ostatné dôkazy ohľadne matriarchátu sú postavené na veľmi svojskom výklade textov antických autorov, takže ako dôkazový materiál vôbec neobstoja.


Věstonická venuša

Věstonická venuša je nastaršia známa keramická soška na svete. Pochádza z paleolitu, datovaná je do obdobia 29 000 – 25 000 rokov pred. n. l.  Soška bola nájdená 13. júla 1925 na paleolickom nálezisku medzi Dolními Věstonicami a Pavlovom týmom Karla Absolona. Je vyrobená z jemnej hliny v ktorej sú drobné zrniečka vápenca alebo kosti. Pri nedávnom podrobnom výskume v roku 2004 bol objavený na jej boku odtlačok prsta asi 10-ročného dieťaťa.
A práve táto zdanlivo bezvýznamná maličkosť vrhá na nález celkom iné svetlo. Predovšetkým značne spochybňuje domnienku že šlo o božstvo, Veľkú Matku, symbol plodnosti. Otlačok prsta je totiž dôkazom, že pred vypálením, ešte kým bola soška vlhká, ju malo v rukách „asi 10-ročné“ dieťa. Vymodelovalo sošku bohyne plodnosti, Veľkej Matky, desaťročné dieťa? Asi 10-ročné dieťa môže byť aj 12-ročný výrastok, ktorým plieska puberta, ale pre sexuálne aktivity je ešte primladý. A pretože v tej dobe ešte neboli pornočasopisy, vytvoril si mladý umelec, zmietaný hormónmi, pornoplastiku. Odtlačok prsta v ešte mokrej plastike podporuje viac túto domnienku, ako hypotézu že šlo o sošku bohyne. Ťažko sa dá totiž očakávať, že hlavnými uctievačmi bohyne plodnosti boli desaťročné deti. Námietka že obtlačok detského prsta sa dostal na sošku náhodou je síce možná, ale prečo by dával uctievač Veľkej Matky práve vytvorenú, ešte vlhkú plastiku zbožňovanej bohyne pred vypálením do rúk dieťaťa?

Bachofenova hypotéza vychádza z ničím nepodloženého predpokladu, že „ ... ženy obstarávali hlavné poľnohospodárske práce, kým muži im len pomáhali a zaoberali sa predovšetkým chovom dobytka a príležitostným lovom.“ Bachofen si zrejme nikdy neskúsil oranie (samozrejme pluhom ťahaným dobytkom), hoci v tej dobe na to mal dosť príležitostí. Aj orba železným pluhom je fyzicky namáhavé, orba dreveným radlom musela byť nesmierna drina. Vykonávali túto fyzicky náročnú prácu ženy, kým vládli, ale po prevzatí moci (v patriarcháte) už prevzali drinu vládnuci muži? Bachofen sa vôbec nezamyslel nad tým, že ženy bývali aj tehotné. Ako mohla orať tehotná žena? Bachofena zrejme táto otázka vôbec nenapadla. Jednoducho len táral nezmysly a marxisti ich ochotne prevzali, nepodrobiac ich kritickému prehodnoteniu, ktoré inak tak uznávali.
Podľa hypotézy o matriarcháte mali byť pôvodné spoločnosti promiskuitné, rodičovstvo bolo vraj zaisťované len matkou, muži vôbec nevedeli kto z nich je otcom dieťaťa. Americký antropológ George Peter Murdock preskúmal viac ako päťsto známych spoločností a dospel k tomu, že až v 80% z nich bola popri párovom spolužití aj polygamia (presnejšie polygynia, teda spolužite muža s viacerými ženami), naproti tomu polyandria (mnohomužstvo) sa praktikovala len v necelom jednom (!!) percente skúmaných spoločností. Všetky polyandrické spoločnosti boli extrémne chudobné, umelo zmenšujúce počet žien, biologické otcovstvo v nich nebolo známe. Muž sa v nich stával otcom na základe rituálu. ³  Takéto zistenie značne spochybňuje Bachofenovu hypotézu o promiskuitných, vládnucich ženách. Len v necelom jednom percente spoločností nebolo jasné (samozrejme že len s vysokou pravdepodobnosťou), ktorý muž je otcom dieťaťa. Ale ani v týchto spoločnostiach ženy nevládli. Je pritom pozoruhodné, že spoločnosti kde sa praktizuje polyandria (čo ale ani zďaleka nie je matriarchát) sú „extrémne chudobné“, teda očividne ekonomicky neúspešné. Napodiv, čisto promiskuitné skupinové manželstvá sa v ľudskej spoločnosti prakticky nevyskytujú. Pomerne nedávny pokus mladých ľudí v Škandinávii zo šesťdesiatych rokov minulého storočia (z obdobia hnutia hippies) o skupinové manželstvá žalostne stroskotal, nie kvôli nejakým príkoriam či zákazom zo strany úradov, ani nie kvôli neprajnosti okolia. Tento pokus o skupinové manželstvá zlyhal na tom, že sa čoskoro začali vytvárať dvojice ktoré preferovali vzájomný pohlavný styk a strácali záujem o promiskuitné spolužitie s ostatnými členmi skupiny. Čo viedlo aj napriek racionálne a ideologicky tak dobre zdôvodnenému skupinovému manželstvu a počiatočnému nadšeniu jeho účastníkov napokon k jeho rozpadu.
Ako sa zdá, práve promiskuitné spolužitie, ktoré je nevyhnutnou podmienkou matriarchátu, sa ani v prežívajúcich primitívnych spoločnostiach nepraktizuje. Spoločenstvá, ktoré sa počas tisícročí prakticky nezmenili (napr. Krováci a Pygmejovia z Afriky, domorodci z Austrálie, Negreti z Filipín, prípadne Védovia z Cejlónu) sú dokonca prísne monogamné.
Niektorí odborníci hovoria  o tzv. fázovej monogamii u ľudí, čiže o preferencii monogamných, hoci nie celoživotných zväzkov. Prevládajúce teórie evolučných biológov sa prikláňajú k názoru, že ľudské tlupy loviace zver na africkej savane (prípadne o niečo neskôr v dobe ľadovej) museli pre horšie podmienky vykazovať podstatne vyššiu mieru spolupráce medzi jednotlivými mužmi. To by však nebolo možné, keby sa muži boli vzájomne vnímali ako neustáli konkurenti v boji o rozmnožovacie príležitosti. Vnútroskupinovú agresivitu medzi mužmi v skupine bolo treba minimalizovať a práve vďaka tomu sa presadila sociálna monogamia.
Monogamia aj polygamia (presnejšie polygynia) však vylučujú nadvládu žien, čiže matriarchát. V oboch prípadoch je otec (až na malé výnimky) istý, rodičovská línia teda nie je odvodená výlučne od ženy-matky. Postavenie ženy je v polygamii jednoznačne podriadené, v monogamii je v lepšom prípade rovnocenné. Nehovoríme samozrejme o dominancii niektorého partnera v konkrétnom manželstve, tá  závisí aj od povahy a temperamentu každého z manželov. To že je v niektorom manželstve dominatnejším partnerom žena ešte nie je matriarchát, pretože hlavným znakom matriarchátu má byť spoločenská nadvláda žien a pokrvná viazanosť dieťaťa výhradne na matku, lebo otec je neznámy (jeden z mnohých partnerov matky).

Bachofen sa vôbec nezamýšľal ani nad skutočnosťou, že dejiny ľudstva sú aj dejinami vojen. Prvý archeologicky doložený vojnový stret dvoch skupín je takzvaný masaker pri jazere Turkana, ktorý sa odohral zhruba pred 10 000 rokmi. Skupinu 27 mužov, žien aj detí tam neznámi útočníci brutálne povraždili. Našli sa dokonca stopy po zviazaní rúk, a to aj u ženy v poslednom štádiu tehotenstva. Útočníci teda očividne nemali žiadnu úcta k darkyni života. Nedá sa očakávať že šlo o raritný prípad, vyhladzovacie vojny vedú medzi sebou aj šimpanzy ٭).  Takúto vyhladzovaciu  vojnu medzi našimi šimpanzími bratrancami pozorovala známa primátologička a antropologička Jane Goodallová v roku 1974  v Národnom parku Gombe v Tanzánii. A vedci sú presvedčení, že zabíjanie medzi šimpanzmi je základnou evolučnou taktikou ktorú majú tieto primáty vo svojej biologickej výbave. A podobné je to aj v prípade goríl. Priemerný šimpanz či gorila majú vraj rovnakú šancu že budú zavraždení príslušníkom vlastného druhu ako človek. ٭) Lenže ako by sa vyrovnala matriarchálna spoločnosť s vojnou medzi kmeňmi? Žiadna žena - matka, nemohla predsa riadiť bojové akcie tlupy, ktorých sa zúčastňovali predovšetkým muži. Lebo ako napísal Jack Donovan v Cesta muža – „Z dôvodov telesných rozdielov medzi pohlaviami je na úlohy okolo prieskumu, poľovania, bojovania, či obrany vhodný muž. To nie je arbitrárny, teda voľne zvolený kultúrny predsudok - to je základné životne dôležité predurčenie, ktorého sa musíte držať, ak chcete prežiť.“  Aj vo všetkých zdokumentovaných prípadoch vyhladzovacích vojen šimpanzov (niekoľko desaťročí bolo pozorované 18 spoločenstiev) boli útočníkmi prakticky vždy samce. Súvisí to s podstatne vyššou hladinou testosterónu u samcov. Šli muži do vojny na rozkaz matky rodu, ktorá síce nebojovala, ale riadila ich bojové akcie? Ako ich riadila stará, uctievaná matka rodu, keď ani o love toho veľa nevedela? Bola táto starenka priamou účastníčkou bojov?
Mimochodom, Bachofen a jeho nasledovníci akosi obchádzajú aj otázku kto bol vlastne onou Matkou rodu. Matkou vštkých členov tlupy mohla byť jedna žena len v prípade, že so svojím partnerom (alebo partnermi) opustila svoju tlupu a stala sa zakladateľkou novej. Ibaže ktorá z jej dcér sa stala potom vládnucou Veľkou Matkou? Najstaršia? A po jej smrti jej mladšia sestra alebo dcéra? Ťažko sa dá očakávať, že starnúca teta poslúchala a uznávala ako Veľkú Matku svoju neter. A predstava kolektívneho vládnutia žien – matiek, akýsi ženský snem, v ktorom zasadali ženy obklopené mrnčiacimi deťmi aby vykonávali vládu, je doslova smiešna. Pritom v prípade mužov v loveckej tlupe je otázka náčelníka úplne jednoduchá. Zvolia si niekoho koho považujú za najlepšieho pre úlohu vodcu. Lovecká tlupa je nevyhnutne demokratická. Mužov v loveckej tlupe totiž nie je možné nijako donútiť k efektívnej spolupráci. Stačí menej obetavosti a despota by už pri prvom ohrození života oň prišiel. Despotizmus sa mohol vyvinúť až neskôr, v roľníckych spoločenstvách. Vtedy ale podľa teórie matriarchátu vládu vraj prevzali ženy-matky a nastal zlatý vek rovnosti a mieru.
Matriarchát je blúznením zakomplexovaných rojkov odtrhnutých od reality. Niektorí členovia klubu ktorého členom bol aj Johann Jakob Bachofen boli závislí na morfíne a kokaíne. Mýtus o matriarcháte ktorý vytvorili sa však urputne drží pri živote, napriek tomu, že pre túto hypotézu chýbajú akékoľvek dôkazy. Sošky žien s prehnane zvýraznenými atribútmi ženstva totiž nie sú ani zďaleka dôkazom, že niekedy v minulosti vládli v spoločnosti ženy-matky. Sú skôr  prirodzeným, aj keď trochu primitívnym dôkazom mužského obdivu a túžby.  

                                                                                                                                                                                  Valamir Magyár

Zdroje:

¹ Jan Padych - Pravěké ženy a jejich velké tajemství
http://www.padychbooks.com/files/freebooks/praveke_zeny.pdf

² Jana Shemesh - Matriarchát je mýtus, sú však miesta, kde si ženy a muži vymenili úlohy.
https://dennikn.sk/270173/matriarchat-je-mytus-su-vsak-miesta-kde-si-zeny-a-muzi-vymenili-ulohy/

³ George P. Murdock - Social Structure. New York: The MacMillan Company. 1949.

٭) Genocida a lidská přirozenost; Vesmír 81, 29, 2002/1
http://casopis.vesmir.cz/clanek/genocida-a-lidska-prirozenost

Neorientujem sa v problematike, preto k matriarchátu nech sa vyjadria iní. Napísané je to logicky,zdroje z netu hovoria niečo podobné...

Ale tá posledná veta ma trafila do prirodzenosti;. Už som to síce niečo napísal v predošlom článku o Sarmatoch, ale tu sa mi to hodí aktualizovať, lepšie to tu pasuje.
Ľudské telo premenila na predmet hriechu a neresti len katolícka cirkev. Sexuálny pud takmer kriminalizovala. Vyjadrovanie "kontaktov medzi ženou a mužom bolo na úrovni: muža "nepoznala", ženu "nepoznal".

Zo svedectva práve arabského kupca Gardícího (1039) sa dozvedáme o zvyku u Svätoplukových Slovenov toto: U Slovenov sa smilstvo nevyskytuje. Ak  dievča vzalo za ruku chlapca a spolu strávili dve noci. Ak potom chlapec ostal na raňajky, bolo vybraté. Ak neostal, nič sa nedialo, nevznikol nijaký záväzok...nehovorí sa o tom, či ho malo pozvať na raňajky to dievča, alebo výber bol na chlapcovi.
Viem, že v Apušenoch (Sedmohradsko) na hore Muntele Gaina, alebo v dedine Giurghiu sa dodnes traduje tzv. dievčenský trh, kedy sa na kopec vyberú dievčatá a chlapci a tam sa "poznajú" a usúdia, či sa k sebe hodia, alebo nie. Z pohľadu katolíckej cirkvi neslýchané smilstvo, neviazaný sex. Rovnaké neviazané radovánky sa diali pri jánskych ohňoch na letný slnovrat. S pohľadu slovanských zvykov normálna vec, z pohľadu RKC Sodoma-Gomora.
Keď Priscos opisoval pohostenie u Attilu, kráľa Hunov, nezabudol spomenúť, že odmietol manželku skýtskeho Enegessiosa, ktorá v rámci pohostenia ho lákala, aby ju urobil šťastnou. Podobný rituál pohostenia bol samozrejmý aj u moreplavcov, ktorí ako prví navštívili = objavili napr. ostrov Bali, Hawai, či Ameriku. Samozrejme len dovtedy, kým domorodci pochopili , že "títo" prišli nie ako hostia, ale ako okupanti, zlodeji a vrahovia.

Sex a sexualita je úplne normálna súčasť života človeka a akékoľvek utajovanie, ututlávanie malo za následok násilné udalosti, hriechy, pokrytectvo. Viď celibát u rkc kňazov. Tu sme sa dostali napr. k walibukovmu: Rimania boli nemravnejši, ako "barbari".

Aby sex nebol označený za primitivizmus, mal by vychádzať z citu, nežnosti, alebo aspoň z vtipu :-).

O soškách "venuší" a "bôžikoch" so stoporeným údom som sa vyjadril v diskusii o Sarmatoch. Ale pridám, že v tzv. krajine najšťastnejších ľudí na svete, v Buthane, kde neexistuje kriminalita, je stoporený úd ako symbol plodnosti a šťastia na mnohých domoch. Keby len stoporených. Oni sú to dokonca ejakulujúce penisy....penisy - nemáme my svoje slovenské slovo na pomenovanie toho....no...ako sa to....no proste hanba, ako som aj ja deformovaný katolíckou výchovou. Nemáme naozaj "slušné" slovenské slovo na pomenovanie toho prostého pohlavného znaku, znakov, ktoré má každý človek? To nie je normálne.
Chcel som tu dať priamo ukážku maľby z Bhutanu, ale "samokontrola" mi ponúkla kulantnejší spôsob, dám tu link na tieto obrázky: https://www.google.sk/search?q=bhutan+photo+penis&biw=1344&bih=684&source=lnms&tbm=isch&sa=X&ved=0ahUKEwjDytuix4rPAhVH8RQKHeuIDkcQ_AUIBigB&dpr=1.25
Nebol by som to ja, keby som sa ešte nevrátil k téme.
To všetko, čo som napísal nemá znamenať, že žena a vzťah medzi mužom a ženou je len o sexe. Nie. Sex je ale úplne normálnym atribútom v ich vzťahu. Nie je ani hriešny, ani tabu, ani ničím primitívnym.

Nie že by som sa chcel škriepiť, ale toto je zaujímavé, je to o Irokézoch / zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Irok%C3%A9zov%C3%A9 /:
Radu konfederace tvořilo na padesát sachemů stejného postavení, vybraných z mateřských rodin, a ti vyřizovali všechny záležitosti Ligy. Tito náčelníci se scházeli, kdykoliv to bylo nutné, například rozhodovali o míru nebo válce s jinými kmeny, projednávali mezikmenové záležitosti a přijímali cizí posly či vyslance. Náčelníci byly výhradně federálními představiteli a neměli legální moc v žádné události, týkající se klanu nebo kmenu. Zvláště zajímavá je skutečnost, že to byla seniorka klanu tzv. „moudrá stařena“[13], kdo po konzultaci s ostatními ženami klanu vybíral vhodné sachemy a ti, po schválení ostatními sachemy, byli uvedeni do funkce při zvláštní mezikmenové slavnosti. Jak pozoroval jeden badatel, tatáž „moudrá stařena měla moc ho opět odvolat v případě, že porušil důstojnost svého postavení“.[14]

A toto je zasa zo života kmeňa Čeroki, zdroj : https://cs.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cerok%C3%ADov%C3%A9
Největšího uznání se mohlo ženě v této společnosti dostat prohlášením za kněžku. K dosažení tohoto statutu bylo však třeba vykonat skutek, který byl uznán jako hrdinský a svým charakterem významně přispívající životu kmene a jeho lidu. Taková žena se těšila četným privilegiím. Zasedala v radě spolu s ostatními radními a často měla privilegium rozhodovat nad životem či smrtí vězňů a zajatců.

V životě lidu Čerokí měly ženy ovšem tradičně silnou pozici. Dá se říci, že jejich slovo bylo uznáváno stejně jako slovo mužů, a to nejenom v radě. Celkově ve všech kmenových či rodových záležitostech ženy ovlivňovaly směr dění a nebyly považovány za majetek či otroky, jak tomu bylo v případě četných sousedních, podstatně méně vyvinutých kmenů. Úloha žen ve výchově dětí, výrobě oblečení, zajišťování živobytí ze zemědělské produkce a mnoha dalších důležitých oblastech byla všeobecně uznávána a ceněna. Ženy dokonce pomáhaly při stavbě domů.

Ženy se také účastnily téměř všech společenských událostí a v řadě z nich hrály ústřední roli.

Dá se říci, že vyjma lovu zvěře bylo získávání a distribuce potravin v ženských rukách. Nemluvě o výchově dětí, ženy hrály velice významnou úlohu ve společnosti a tato úloha byla všeobecně uznávána.

Dnes je jisté, že právě tento přístup ke společenské úloze žen významně přispěl k rychlému rozvoji a vysoké úrovni celé komunity.

Chcel by som zdôrazniť najmä tú poslednú vetu, každá spoločnosť ktorá uzná ženu za rovnú mužovi, v rámci biologických možností, je omnoho úspešnejšia ako spoločnosť s dominanciou mužov. V Európe sú toho žiarivým príkladom Holanďania, hlavne v minulosti, teraz je to v Európe bežné a preto aj Európa dominuje v rozvoji spoločnosti.

Samozrejme, že téma matriarchátu veľmi úzko súvisí so Slovanmi, veď antickí autori práve Amazonky kladú na územie, kde my kladieme Slovanov a nezabúdajme ani na povesti o "dievčích hradoch", na Ctirada so Šárkou atď.  
Kritizovať Bachofena síce môžeme, napr. už aj preto, že sa ním nadchol Engels a celkom iste je v jeho teórii kopec chybných úvah, ako napr. táto:
"Vďaka tomu, že v spoločnosti vládli ženy, bola vraj vtedajšia spoločnosť mierumilovnejšia, pokojnejšia a spravodlivejšia. Toto zriadenie potom údajne vystriedal patriarchát (vláda mužov) a s ním sa začali prehlbovať ekonomické aj spoločenské rozdiely, ktoré vyvolávali konflikty a vojny."
Lebo, ako dobre vieme, ženy vôbec nie sú mierumilovné, kto zakúsil ženský kolektív, vie o čom hovorím  ale nechcem tu začínať túto tému.

Napriek mnohým omylom si je ale potrebné uvedomiť, že patriarchálnemu náboženskému systému predchádzal iný systém, v ktorom nedominoval muž, ale žena. O tom kritici matriarchátu zväčša, resp vôbec nič netušia a motivácia ich kritiky býva tiež rôzna, aj čiste ideologická.
O tom, že by praveký človek potreboval vyrábať si nahé sošky žien ako erotické pomôcky mám tiež veľmi vážne pochybnosti, to je potreba oblečených "civilizovaných" ľudí spsychopatených patričnou ideológiou.
A odtlačok prsta desaťročného dieťaťa zaváňa tendenčnosťou, lebo to sa fakt nedá dokázať, či ten odtlačok patril desaťročnému dieťaťu alebo dospelému človeku s malými prstami, alebo žene.
Ak by sme si k téme načítali inú literatúru, mali by sme k dispozícii zasa kopec iných argumentov. Krováci nikdy nemali neolitickú spoločnosť, nemožno ich používať ako argument. Naopak, napr. z Polynézie, kde dlhé domy prežili dodnes, máme práve dosť názorné príklady, ako to vyzeralo kedysi. Muži a ženy žijú oddelene v dlhých domoch. Ženy majú na starosti poľnohospodárske práce, muži lov. Tak ako to píše Bachofen, ktorý o nich ani nevedel. Uzatvárajú aj párové "manželstvá", ale len dočasné. Ide skôr o dočasnú preferenciu. Po pár rokoch si nájdu iný dočasný vzťah. Deti z týchto vzťahov sú deťmi celého rodu, nie jednotlivcov. Ono predsa len bol rozdiel, či si spoločnosť ctila boha hromu (a násilie) alebo Matku prírodu (a prácu a rodinu).

Po tom čo sa v Európe opäť presadila (po tisícročiach) rovnosť mužov a žien, európska spoločnosť začala upadať po všetkých stránkach (demograficky, kultúrne, ekonomicky). Dominujú práve tie spoločnosti, kde ženy hrajú druhé husle. Hlavne ázijské. Žiariví Hoľanďania sú na vymretie, ak sa nemýlim, vo vlastných mestách tvoria už dávno menšinu. Na jednu ženu pripadá 1,7 dieťaťa, čo značí, že národ vymiera. Tých 1,7 má pritom len vďaka tomu, že neholandské obyvateľstvo (cca 20%) má na jednu ženu v priemere 5 detí. Z toho vyplýva, že veľká časť holandských žien nemá žiadne deti.

Tým netvrdím, že by ženy mali žiť v háremoch. Ale tak to dopadne, keď si pod rovnoprávnosťou žien predstavíme ich pomužštenie, ktoré sa udialo hlavne z dôvodov ekonomických. Rozvíjajúci kapitalizmus, po tom čo prišiel o otrokov, objavil inú lacnú pracovnú silu.  Lacnejšiu akou boli muži. Dnes objavil ešte lacnejšiu.

A ešte k Svetomírovým pekným slovenským slovám..... no, oni tie ľudové názvy sú tiež len náhradné výrazy. naši predkovia sa tiež zdráhali ich pomenovať pôvodným slovom (možno z magických dôvodov). Keď na jar z pukliny vypučí semienko a na rastlinke zasa púčik, možno nám  to znie poeticky a ani nás nenapadne súvislosť s "vulgárnym výrazom" , ale možno si na základe toho domyslíme, že onen orgán nazývali puklinou, resp. podľa pukliny trocha inak.

Neskôr dám odkaz na literatúru.

No, veru, myslím to vážne, ešte si spomeňme na povesť o dôvode povolania Přemysla Oráča na kniežací stolec. A neargumentujme tým, že je to bájka. Je to tradícia a tá sa odvoláva celkom konkrétne na obdobie, keď na čele kmeňa stála žena. Čiže v povedomí budúcich Čechov to bolo. A od Přemysla Oráča k zač. nového letopočtu, keď v strednej a západnej Európe (u Germánov, Slovanov  a Keltov) sa na čelo panteónov dostávali namiesto ženských bohýň mužskí bohovia nie je už tak ďaleko. U Grékov a Rimanov k tomu prišlo oveľa skôr, tí boli aj skôr pod vplyvom ázijských a semitských ideológií.
Nuž a grécka mytológia je pekným obrazom bojov jednotlivých spoločenských skupín o moc. Nie sú to "rozprávky", sú to len poetickou formou podané informácie o premenách spoločnosti. Tak isto by sa dali spracovať napr. dejiny boja o moc v štáte napr. aj na Slovensku za posledných 20 rokov.

Historik Pavel Dvořák kdesi vyslovil domnienku, že názov Devín môže byť odvodený aj od staroslovanského „devan“ – démon, zloboh. Teda že nemusí ísť jednoznačne o „dievčí hrad“. K „dívčí válce“ a Libuši sa ešte vrátim.
Pokiaľ ide o postavenie žien v dejinách, menilo sa, od podradného po významné. Menilo sa v čase a menilo sa aj podľa oblastí. Faktom je, že ženy boli aj veľké (významovo) panovníčky, jedným z hlavných atribútov matriarchátu ale mal byť promiskuitný život žien s viacerými mužmi a nadradené postavenie žien v tom zmysle, že boli zákonodarcami.
Ide teda o to, či je nejaký dôkaz pre takéto spoločenské usporiadanie. Tvrdím že nie je.
Poďme k Irokézom. To že „múdra starena“ menovala sačemov a svojvoľne ich odvolávala považujem za hrozné až zvrátené. A vôbec nie preto, že „múdra starena“ bola žena. Predstavme si, že by dnes prezident (múdra starena) menoval vládu aj členov parlamentu a svojvoľne by ich odvolával kedy by sa mu zachcelo. Je to v podstate vláda jediného človeka, lebo kto by nesúhlasil, šiel by z kola von. Ide o principiálne zvrhlý spoločenský systém. Neexistuje žiadna brzda proti prípadným výčinom „múdrej stareny“.
Znova sa vraciam k výroku amerického antropológa Morrisa, ktorý povedal, že je chybné hľadať pravzor nášho chovania v primitívnych spoločnostiach s bizardnými spoločenskými a sexuálnymi zvykmi. Pretože skutočné primitívne spoločnosti už nejestvujú niekoľko tisícročí. Tie ktoré ustrnuli vo vývoji nie sú podľa neho primitívne, ale zaostalé. A na ich zaostalosti sa mohli podieľať práve ich bizardné zvyky. Hneď vysvetlím čo je bizardné, ale ešte otázka. Čím sa líšili Inkovia a Aztékovia od Irokézov?  Živili sa prakticky rovnakým spôsobom, veľmi primitívnym poľnohospodárstvom. Aztékovia aj Inkovia ale vybudovali kamenné mestá, vytvorili kráľovstvá a pritom ich spoločnosť bola jednoznačne patriarchálna. Takisto ako boli patriarchálne nesmierne zaostalé lovecké spoločnosti austrálskych aborigénov. Nemali žiadnu "múdru starenu".
A čo je bizardný zvyk? Napríklad že všetci muži nejakého amazonského kmeňa deflorujú dievča keď dostane prvú menštruáciu. Potom sa vydá a má manžela, žije pohlavne len s ním. Otázkou je, načo bola dobrá tá kolektívna deflorácia? Aby si chlapci raz za čas užili? Nejde vôbec o morálku. Ale zvyk ktorý nemá nijaký účel okrem jednorazového sexuálneho uspokojenia mužov kmeňa s 12-13 ročným dievčaťom a ktorý iné spoločnosti nepraktizujú je – bizardný. Rovnako ako manželstvá medzi bratom a sestrou (kvôli zachovaniu „vznešenosti rodu“) u egyptských, ale hlavne u ptolemajovských faraónov. A zase, nechajme bokom morálku. Z biologického hľadiska je tento zvyk zlý, lebo fixuje možné genetické poruchy. A z vyššie uvedených dôvodov považujem aj spoločenský systém kde má všetku moc v rukách "múdra starena" za - bizardný.
Dívčí válka.  Jeden český historik vyslovil podozrenie, že sa v skutočnosti jednalo o boj kňažiek proti prichádzajúcemu kresťanstvu. Znamenalo to pre ne totiž stratu moci. A nedošlo k nemu ani v Čechách, ale na Morave. Zrejme nebojovali len samotné kňažky strácajúce vplav a moc, ale aj ich uctievači. (To že v niektorých spoločnostiach boli kňažky a mali veľký vplyv je fakt, ale vôbec to nedokazuje že tam bol matriarchát.) Po pripojení Moravy k Českému kniežatstvu prebrali povesť o neúspešnom boji kňažiek aj Česi a stala sa súčasťou ich povestí. Je to len hypotéza, ale ... ani pre vojnu urazených dievčat s mužmi nejestvuje nijaký dôkaz. Hlavne logika tomu chýba.
To že sa Libuša musela na nátlak vladykov vydať svedčí o odmietnutí vlády ženy. Možno je za tým ale aj niečo viac - odmietnutie vlády kňažky. Veď Libuša bola veštica. Takže s tou dívčí válkou to mohlo byť aj trochu inak, menej romanticky. A aby sme si to s tou Libušou ujasnili, zdedila vládu po svojom otcovi, ktorý nemal syna, nie po matke.

No, neviem od koho to ten "historik" opísal, možno už ani on, ale je všeobecne známe, aspoň medzi trocha v problematike zorientovanými ľuďmi, že Devín nie je od "dievky", aj keď to tak Nemci a Slovania tak vnímali. Dôkazom je napr. nemecký preklad slovanského názvu hradiska Magdeburg. Odporúčam k tomu vygugliť erb Magdeburgu, je to celkom jednoznačné. Svedčí to o tom, že to bol pre nich cudzí termín a nerozumeli mu. Jeho význam prevzali od mylného slovanského výkladu. Čiže ani Slovania mu nerozumeli. Takže s tým zlobohom je to trefa celkom vedľa.
Múdra starena - to bol napr. u nás František Jozef II. Nemyslím si, že systém vládnutia v Rakúsko-Uhorskej monarchii bol zvrhlý. Aj keď napr. železničiari by dnes mali na to určite iný názor. Vtedy totiž jednoducho vlaky museli chodiť na čas. To ani neskoršia totalita nezvládla. Múdra starena ako monarchia na čele s múdrym vládcom je celkom najlepší a najekonomickejší systém vlády. Problém nastáva vtedy, keď "Múdra starena" je blbá, keď jej dôležitosť vliezla na mozog alebo keď na jej miesto nastúpili blbé deti. Ale ani "demokracia" s poslancami platenými lobistami a dosadenými oligarchami nie je bohvieako dokonalý systém. Kdesi nižšie som citoval Aristotela, celkom pozoruhodný názor.
Moris sa mýli. Je síce pravda, že systém sa po stáročiach, tisícročiach zmenil, ale keď veci trocha rozumieme, čiže keď nepovažujeme dnešný stav za pôvodný, štúdiom dnešnej reality týchto spoločenstiev sa dopracujeme k pôvodnému stavu. Napr. to, že žijú v dlhých domoch, ale v párových rodinách, je dôkazom tej zmeny, pričom samotná existencia dlhého domu je tým pôvodným javom, ktorý sa zatiaľ ešte nezmenil. Párové rodiny v ňom žijú už len silou tradície, ale tá tradícia je zároveň dôkazom o existencii iného usporiadania vzťahov v rode.
Primitívne lovecké spoločnosti sú patriarchálne - ale prečo, odkiaľ a kedy z akého kultúrneho prostredia prišli. Sú to pôvodní lovci, alebo potomkovia zdegenerovanej vyššej civilizácie? Nakoniec, je to vedľajšie, lebo matriarchát sa viaže k inému typu spoločnosti ako sú austrálski domorodci.
Ak v rodine nie sú degenerovaní potomkovia, potom príbuzenské zväzky naopak chránia rodinu pred zdegenerovanými génmi. Faraoni asi veľmi dobre vedeli,. čo robia. Morálku nemusíme nechávať stranou, lebo u nich by bolo nemorálne nezobrať si za manželku vlastnú sestru a riskovať to bohvie s kým.
Kolektívna deflorácia? No, milý a pekný zvyk, prečo nie. V Babylone zasa žena, ktorá chcela aby si ju ľudia vážili išla slúžiť do chrámu. Slúžila formou poskytovania sexu pútnikom a tí za to platili chrámu. Čiže príjemné s užitočným, žiadne kresťanské pokrytectvo s celibátom a kláštormi pre homosexuálov a lesby. Neposudzujme iných podľa vlastnej kultúry plnej pokrytectva a psychopatických zvykov povýšených na morálku. Spomeňme si napr. na Templárov. Fakt je, že tie kláštory nie sú bizarné, ale plnia účel.
To, že ženy boli kňažkami dokazuje staršiu - nepatriarchálnu ideológiu. Faktom je, že vláda ženy aj keď sa mužom nepáčila, nebola vylúčená. To je tiež odkazom na dávnejšiu tardíciu. A vzbura žien a dievči hrad - no, povedzme, už značne zdeformovaná povesť na základe mylného vysvetlenia názvu kopca.. ale nevylučuje už vtedajšiu existenciu feministiek :-), celkom menej romanticky.

Valamír, tak ako Vy definujete matriarchát a netvrdím že je to Vaša definícia, sa mne zdá nepravdepodobný.

K tým Irokézom, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vláda USA prehrala celý rad sporov o platnosť, či neplatnosť zmlúv s indiánmi a deje sa tak dodnes. V tých rokoch sa v americkej spoločnosti začal aj radikálne meniť názor na indiánov, "rudokožci" získavali sympatie bielych. Washington post priniesol vtedy rozhovor so starým Irokézom, ktorý mal vyše sto rokov a jedna z otázok bola: ako ovplyvnil biely muž život indianov? Starec redaktorovi kvetnato odpovedal, keď som bol mladý, tak som s ostatnými mužmi chodil na polovačku, alebo sme v riekach chytali ryby. Keď sme sa nudili, tak sme išli na bojovú výpravu, alebo sme hrali lakcros. Naše ženy zatial obrábali polia a záhradu, šili odevy, varili a starali sa o deti. Večer pri ohni sme tancovali, rozprávali staré príbehy o hrdinských činoch našich otcov, a večer sme sa pomilovali s niektorou svojou manželkou. No a potom prišiel biely muž a všetko to zničil.

K bizardnostiam, viete že generálny prokurátor SR môže zastaviť akékolvek trestné stíhanie a vyhlásiť že skutok sa nestal, napriek tomu že existujú dôkazy? Viete o tom že zjavne protiústavné zákony platia do tej doby, než ich ústavný súd vyhlási za neústavné ? A mohol by som pokračovať.
Irokézy mali libertariansku spoločnosť, ako sa píše v texte: kmeny neměly žádnou jednotnou vládu. V čele každé vesnice stál volený náčelník a rada, která mu pomáhala udržovat klid a pořádek. Irokézi vytvorili už v 16. storočí Irokézsku ligu („Liga mieru a moci“ ktorej zakladatelia boli Hiawatha a Deganawida - Velký mierotvorca. Ukážte mi prosím Vás kde bolo niečo podobné v Európe? Asi len v Holandsku a možno v Novgorode a ostatná Európa sa dostala na ich duševnú úroveň až dlho po druhej svetovej vojne. Takže na rade je otázka o čo sme lepší ako Irokézi? Kto je, či bol vyspelejší?

Nedá mi nezareagovať aspoň na tento úryvok:

Žiadna žena - matka, nemohla predsa riadiť bojové akcie tlupy, ktorých sa zúčastňovali predovšetkým muži. Lebo ako napísal Jack Donovan v Cesta muža – „Z dôvodov telesných rozdielov medzi pohlaviami je na úlohy okolo prieskumu, poľovania, bojovania, či obrany vhodný muž. To nie je arbitrárny, teda voľne zvolený kultúrny predsudok - to je základné životne dôležité predurčenie, ktorého sa musíte držať, ak chcete prežiť.“

Nuž a čo taká Johana z Arcu? Dokonca 17 ročná!!!!! , ktorá „... v dôsledku vypočutia Božieho hlasu sa stala veliteľkou francúzskej armády bojujúcej proti Angličanom. S jej pomocou Francúzi zvíťazili pri Orleanse v roku 1429, čo umožnilo korunováciu francúzskeho nástupcu trónu v Remeši.“
Nie je dôležité, že vojnu vedú  na koniec proti sebe samci! Dôležité je, kto ich poštval proti sebe. A človek nemusí byť psychológom, aby vedel a videl, že muži sa celkom dobre znášajú (až na patologické výnimky bitkárov), na rozdiel od žien, ktoré sa absolútne vzájomne neznášajú. Ženy sú oveľa bojovnejšie než muži!


 „Šli muži do vojny na rozkaz matky rodu, ktorá síce nebojovala, ale riadila ich bojové akcie? Ako ich riadila stará, uctievaná matka rodu, keď ani o love toho veľa nevedela? Bola táto starenka priamou účastníčkou bojov?

A prečo mali rôzne  národy „bohyne vojny“?
V starovekých štátoch síce už boli mohutné a vyzbrojené mužské armády, ale o matriarcháte sa nebavíme v starovekých patriarchálnych štátoch. Bavíme sa o ňom v neolitických spoločnostiach, kde „vojny“ prebiehali medzi rodmi, maximálne medzi susednými kmeňmi. Skôr ako o vojnách sa asi hodí hovoriť o bitkách, v ktorých sa síce mohli vyskytnúť aj mŕtvi, aj prípady, že bol porazený rod vyvraždený, ale nie regulárnou a ťažko ozbrojenou armádou. Tlupu bojovníkov mohla celkom dobre do bitky viesť rozzúrená a rešpektovaná starena, ako to občas vidieť napr.  aj dnes, keď sa medzi sebou bijú „osadníci“. Ich ženy vyvolajú spor, ich ženy sa zapoja do šarvátky medzi sebou aj spolu s deťmi a až potom nastupujú muži, ktorých ženy, ktoré spor začali, povzbudzujú krikom, nadávkami, hádzaním predmetov.

Patriarchálna spoločnosť sa zrodila v prostredí , kde už existovala početná a viac menej pravidelná armáda. To už nebola neolitická spoločnosť, ani matriarchálna spoločnosť.

Mimochodom, Bachofen a jeho nasledovníci akosi obchádzajú aj otázku kto bol vlastne onou Matkou rodu. Matkou vštkých členov tlupy mohla byť jedna žena len v prípade, že so svojím partnerom (alebo partnermi) opustila svoju tlupu a stala sa zakladateľkou novej. Ibaže ktorá z jej dcér sa stala potom vládnucou Veľkou Matkou? Najstaršia? A po jej smrti jej mladšia sestra alebo dcéra? Ťažko sa dá očakávať, že starnúca teta poslúchala a uznávala ako Veľkú Matku svoju neter. A predstava kolektívneho vládnutia žien – matiek, akýsi ženský snem, v ktorom zasadali ženy obklopené mrnčiacimi deťmi aby vykonávali vládu, je doslova smiešna.

Nuž, tak sa to dá vidieť od kancelárskeho stola. To je smiešne.  Určite si vedeli poradiť, ako vybrať nástupkyňu, novú „Veľku matku“, novú „Grossmutter“. Predstava mrnčiaceho snemu ... nuž vyvracať vlastný výmysel je fakt jednoduché.

Na pociatku antickeho panteonu a pribehu jeho zrodenia stoji okrem prvopociatocneho Chaos prave Velka Matka Gaia. V maloazijskom prostredi casto zamienana s dcerou Ma-Rhea, teda Marou. Morava a Marea nemusia mat k sebe prilis daleko.

Tak to je na zamyslenie: hora, na ktorej sa v Sedmohradsku raz ročne robia "dievčie trhy", pričom ani nešlo o trhy, ale o "zoznámenie sa" vydajachtivých dievčat s chlapcami sa volá Muntele Gaina - Hora Gainy. Hm, zaujímavé.
vložil Svetomír 2.10.2016

Áno, už starí Gréci..... mali Veľkú Matku Zem, ktorú potom zvrhli v následnej revolúcii, tých tam mali na Olympe niekoľko, až sa dopracovali ku "klasickému" Perúnovi. Oni svojho boha hromu nazvali inak - Zeus, ktorý by nám v druhom páde, ak by ho skloňovali takto, nazývali Zeom, ktorý by nám pripomínal, asi len náhodou, mužskú Zem (Zeus - Dia, Diovi atď).
Bachofenova predstava (hypotéza, teória) je jeden predmet diskusie, existencia kultu Veľkej Matky je zasa iný predmet diskusie. Popretím Bachofenovej predstavy nemôžeme dospieť k popretiu kultu Veľkej Matky, lebo ak tak urobíme, dopustíme sa rovnakého extrému.