Zoznam slovenských historikov v Uhorsku, po páde Veľkej Moravy do roku 2000

pre zaujímavosť, okrem spisovateľov, osvietencov, humanistov a pod

• Šimon z Kézy (koniec 13. storočia) -  kronikár, asi pochádzal zo zemplínskej dediny Kéza. Najstarším dokladom o dedine Keza v Zemplínskej župe je listina z roku 1252 o ukončení sporu o vlastníctvo šľachticov z rodu Bogat – Radvan,  prvý uhorský kronikár, ktorý sa narodil v slovenskom prostredí, autor (celej alebo časti) kroniky Činy Hunov a Uhrov (Gesta Hunnorum et Hungarorum; 1282-1285. Podobne, ako Anonymova kronika, aj táto kronika je v starších dejinách úplne nespoľahlivá a opisy príchodu Maďarov do Panónskej panvy a porazenia Veľkej Moravy v týchto dvoch kronikách si úplne protirečia.
• Ján zo Šarišských Sokoloviec  (1320 - 1395) - slovenský kronikár, historik a šľachtic kráľa Ľudovíta Veľkého
• Ján z Turca (1435-1488) - slovenský historik, kronikár, zastával vysoké funkcie u kráľovského súdu, kde pôsobil hlavne ako notár. Vo svojej kronike sa dopúšťa chýb, zaznamenáva neľútostné plienenie krajiny husitmi, idealizuje Atilu a Mateja Korvína, okrem iného rozlišuje medzi etnikami, žijúcimi na Slovensku a v kapitole 229 uvádza okrem Čechov, Poliakov i samotných Slovákov
• Ján Sambucus (1531 – 1584) – slovenský lekár, prírodovedec, historik, humanista, ovládal jedenásť jazykov, vydavateľ antických rukopisov, cisársky knihovník,  magister slobodných umení, magister filozofie doktora medicíny v Uhorsku.
• Peter Révai (1568 – 1622) – inak Révay, Rewa, Réva -  slovenský básnik, krajinský hodnostár, vojak a historik, jeho básnické a historické dielo ovplyvnilo neskoršiu slovenskú historiografiu a národoobranné diela. Ako prvý uhorský historik objasňoval starobylosť Slovanov, vo svojich dielach prezentoval Uhorsko ako mnohonárodnostný štát. S úradníkmi svojho panstva viedol korešpondenciu v kultivovanej slovenčine.
• Ján Burius (1636 – 1689) -  slovenský evanjelický kňaz, historik a spisovateľ
• Daniel Sinapius (1640-1688) - autor prvej zbierky slovenských prísloví: "Neo-forum Latino-Slavonicum" a vydavateľ Komenského diela "Orbis pictus". V diele "Perlička Dietok Božích" sa prihováral za užívanie a pestovanie slovenčiny. Ako prvý slovenský vzdelanec vystupoval proti nadmernému počešťovaniu slovenčiny
• Ján Fischer-Piscatoris (1672-1720) – slovenský historik, spisovateľ, filológ, autor obrany slovenského jazyka, hľadá pôvod Slovanov a Slovákov v slove Sláva.
• Samuel Timon (1675 – 1736) – slovenský jezuita, polyhistor, pedagóg, historik, vychovávaný v rodine so slovenským povedomím - Slavus i Pannon, bolo v tom čase označenie pre Slovákov, dielom „Imago...“ tzn. Dejiny starého Uhorska, Dejiny nového Uhorska a Dodatky k starému a novému Uhorsku rozoberá minulosť na základe historických dokumentov, čím položil základy kritickej historiografie – dejepisu v Uhorsku a základy prvej koncepcie slovenských národných dejín. Toto dielo slúžilo vtedy ako učebnica dejepisu, zemepisu v Uhorsku a zaznamenalo mnohé vydania. Zaoberal sa etnogenézou Slovákov, poukazoval na ich starobylosť a národnú samostatnosť, kde vo svojich spisoch a dejinách Uhorska dokazuje, že Slováci dávno pred príchodom Maďarov, obývali územie Uhorska. Napísal aj oslavné dielo venované cisárovi Karolovi VI. s názvom Obdivuhodná koruna kráľovstva Uhorského, pripisuje sa mu autorstvo najstaršej zachovanej kroniky Košíc, pomenovanej Košice staré a nové. Nikdy sa nehanbil za svoj pôvod, hrdo sa hlásil za Slováka, za čo sa mu mnohokrát dostalo posmeškov od jeho maďarských spolubratov.
• Ján Baltazár Magin (1681 - 1735) - právnik, historik, národovec, najvýznamnejšie literárne dielo je prvá písomná národná obrana Slovákov proti osočovaniam, ako prvý kolektívny a organizovaný „národný" prejav v našich dejinách a vo vývoji slovenského politického myslenia a národnej ideológie. Magin v tejto Apológii ďalej uviedol podiel Slovákov na budovaní uhorského štátu od jeho počiatku, pokladá Slovákov za členov slávneho slovanského národa, jasne ich diferencuje od Čechov, Poliakov, Rusínov atd., vymedzuje ich územie a hranice, poukazuje na rozľahlosť, starobylosť a autochtónnosť Slovákov v Uhorsku. V spore Benčik- Magin je pozoruhodné, že tento spor sa viedol o štát, reč,o právo nazývať sa natio hungarica. Zatiaľ, čo Bencsik do tohto sporu vniesol jednoznačne etnický prvok, Magin argumentoval občianskym princípom, čím zdôrazňoval pôvodnú multietnickosť Uhorska. Tak ešte predtým, než sa v Uhorsku rozšírili myšlienky osvietenectva i nacionalizmu, prešla slovenská spoločnosť fázou národnostného zápasu o štát.
• Matej Bel (1684 – 1749) po smrti ho nazývali Magnum decus Hungariae (doslova Veľká ozdoba Uhorska) alebo Hungarus t.j. Maďar, Uhor no bol to slovenský historik, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ,  jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku a vzor francúzskeho encyklopedistu Denisa Diderota. Životné dielo Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku (Notitia Hungariae novae historico geographica),obsahuje zemepisné, národopisné, historické a prírodovedecké poznatky z niektorých uhorských stolíc. Zvýraznil tu osobitosť Slovákov, ktorých považoval za potomkov kniežaťa Pribinu, kniežaťa Svätopluka atď., zdôrazňuje, že Slováci sú pôvodnými obyvateľmi svojej krajiny,
• Juraj Bohus (Georg Bohus) (1687 – 1722) – kňaz, geograf, historik. Venoval sa prírodovednému a historickému výskumu Kežmarku a jeho tatranského okolia. Výborne ovládal latinčinu, ktorú uplatnil vo svojich príležitostných básňach, dobrý rečník. V rukopise zanechal Dejiny Kežmarku
• Andrej Kellner (ml.) (1700 – 1747) – kronikár, prvý literárne činný člen rodu, slovakizovanou češtinou zapisoval významné rodinné udalosti, ale aj udalosti mesta Banská Bystrica, v písaní kroniky pokračoval jeho syn Ján, vnuk Pavol, pravnuk Samuel a prapravnuk Daniel (1825-1882).
• Ladislav Radvanský (1701 - 1758 ) - hospodáril na rodovom majetku v Banskej Bystrici-Radvani. Na oboch gymnáziách bol žiakom M. Bela, ktorý usmernil jeho záujem o teológiu a históriu. Prívrženec pietizmu, obranca protestantov, podporoval cirkevné školstvo, vydávanie náboženskej literatúry, mecén študentov v zahraničí. Vlastnil rozsiahlu knižnicu, spísal jej katalóg, spracoval dejiny svojho rodu.
• Ján Severini (1716 – 1789) -  slovenský učiteľ, autor prác z dejín Uhorska, autor prvej zoologickej učebnice v Uhorsku, v ktorej uviedol aj slovenské názvy živočíchov. Autor uhorských dejín od najstarších čias, i učebnice historickej geografie a svetových dejín. Napísal Historickú rozpravu o starých obyvateľoch preddunajského Uhorska. V ďalšej práci pertraktoval o.i. slovanskosť starej Panónie.
• Adam František Kollár (1718 – 1783) – slovenský spisovateľ, právny historik, knihovník. Pre múdrosť a rozhľadenosť ho nazývali „slovenským Sokratom“, ovplyvnil školské reformy Márie Terézie, osobný poradca kráľovnej a niektorých ministrov. Autor prameňov k dejinám Viedne a k tureckej expanzii v Uhorsku, znalec zákonov, dejín, filozofie a pedagogiky, slovanských orientálnych jazykov, editor slovníkov. Spolu s Timonom, Belom skúmali minulosť kritickou metódou a podarilo sa im vyvrátiť viaceré mýty a legendy, ktoré sa dlho udržiavali v starších uhorských dejinách. Pozornosť sústredili aj na Veľkomoravskú ríšu, keďže Arpádovské Uhorsko pokladali za jej priameho pokračovateľa. Ba vo výskume zašli oveľa ďalej do minulosti až na začiatok letopočtu, aby dôkazmi podopreli názory, udržujúce sa u nás od dávnych čias, že slovenčina je pramatkou všetkých slovanských jazykov a Slováci sú praobyvateľmi svojej domoviny, lebo tu už žili dávno pred narodením Krista.
Prejavil sa ako stúpenec osvietenského absolutizmu, žiadal rovnosť občanov. Maďarská šľachta ich odmietala, lebo sa nimi cítila ohrozená. Pobúrenie maďarských zástupcov v parlamente vyústilo do verejného pálenia Kollárových diel na bratislavskom námestí. Kollár ako prvý Slovák založil rozsiahlu knižnicu a s podporou viedenského dvora rozvinul vedecké štúdium slovanských dejín.
• Juraj Papánek (1738 –1802)  -  rímskokatolícky kňaz, slovenský historik, učenec, napísal Prvé dejiny Slovenského národa v 1780 roku, komplexný preklad a rok vydania 2018 t. j. po 238 rokoch. Menuje kráľov Slovanského národa 400 rokov pred narodením Krista a ktorí od čias Krista vládli Slovákom. Slovákom prisúdil autochtónnosť, veľkomoravskú aj cyrilometodskú tradíciu, bránil rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku, Slovensko považoval za pôvodné územie Slovanov a slovenčinu za pôvodnú „matku“ slovanských jazykov; dielo ovplyvnilo nasledujúce generácie. Keltov a Germánov považoval za Slovákov. Tento slovenský rodoľub, akým Papánek nesporne bol, pôsobil ako kňaz v päťkostolskej diecéze, vzdialenej od slovenského etnického územia doby, stovky kilometrov.
• Samuel Tešedík (1742 - 1820) - slovenský evanjelický kňaz a kazateľ, zakladateľ odborného školstva a pôdoznalectva v Uhorsku, pokrokový pedagóg, spisovateľ, historik, filantrop, jeho pôsobnosť významne prekročila hranice slovenskej komunity a v Maďarsku je vnímaný ako významná osobnosť dejín.
• Juraj Sklenár (1744 - 1790)  -  jezuita, slovenský historik, v diele  Najstaršia poloha Veľkej Moravy bránil politickú rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku, kde sa dostal do nacionalistických sporov s Katonom, maďarským historikom. Polohu Veľkej Moravy umiestnil na územie Moravy v Srbsku.
• Ján Lipský (1766 – 1826) – plukovník cisárskych husárov, vynálezca, priekopník uhorskej kartografie slovenského pôvodu,  na určovanie polohy miest používal astronomické hodnoty, i keď v tom období bola rozšírená triangulačná metóda. Presné mapy spracoval pomocou astronómie. Do histórie sa zapísal Všeobecnou mapou Uhorska,  známy zbierkou máp, ktorej podstatná časť ostala v Maďarsku
• Ján Čaplovič ( 1780 – 1847) - etnograf, pre zaujímavosť : knihu Slawismus und Pseudomagyarismus, musel pre cenzúru tlačiť za hranicami Rakúsko-Uhorska. Napísal ju za päť dní, zhabali skoro celý náklad. Dielo vzbudilo ostrú reakciu na maďarskej politickej scéne.
• Pavol Jozef Šafárik (1795 - 1861 ) –  slovenský básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky teda Pavel Josef Šafařík
• Jonáš Záborský (1812 - 1876) - spisovateľ, ako kňaz kázal o.i. aj v slovenčine, za svoje postoje bol z politických dôvodov väznený, novinár a hlavne historik, ktorý sa výrazne podpísal pod vývin a dotváranie vtedajšej koncepcie slovenskej historiografie dejín. Svoje najrozsiahlejšie dielo Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových, tvoril takmer 20 rokov, kde zachytil dejiny nášho priestoru, Slovákov, Maďarov, veľkomoravského a uhorského obdobia od roku 800 do roku 1395 vlastným pohľadom. Na str.9 píše : Národnie meno Slovákov muselo znieť Sloveni, bo jazyk svoj nazývajú slovenským, nie slováckym. Nemci ich volali Slavmi a Sclavmi. Pridávajú však vždy k tomu Marahenses, zriedka Moravenses. Pod týmto zemepisným, od rieky Moravy vzatým. menom zpovestneli ... Oproti tomu meno Slovenov, teraz Slovákov, náležalo i vlastne tak rečeným Moravanom ako príslušníkom državy moravskej, na severnej Morave vzniklej... O države slovenskej môže byť reč, nie ale o moravskom národe. Zo dnešných Moravanov časť si i teraz ešte prikladá meno Slovákov ...za dávna ho nosili všetci. ... Sedeli teda v deviatom stoletiu Slováci nielen tam, kde teraz sedia, na Váhu, Hronu, Ipľu : než i na riece Morave, kde bolo jadro ich državy, i dávnej Pannonii za Dunajom, kde boli smiešaní so Slovincami, Chorvátmi, Nemcami, Avarmi.
Dejiny sú datované v roku 1875 a na vydanie čakali 137 rokov. Originálny rukopis Dejín ostal dodnes v Prahe ... aj vďaka Matici Slovenskej.
• Ľudovít Štúr (1815 –1856 )  slovenský národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg
• František Víťazoslav Sasinek (1830 – 1914) - najplodnejší slovenský historik 2. polovice 19.storočia. Spracovával najstaršie dejiny Slovenska a Slovákov, tému sv. Cyrila a Metoda a Veľkej Moravy, Uhorska, ale aj Čiech. Ako učiteľ napísal aj niekoľko učebníc, ktoré sa používali na cirkevných školách. Aj keď jeho historiografické dielo bolo poznačené romantizmom, mnohými nedostatkami a mylnými závermi, v období maďarizácie zohralo pozitívnu úlohu.
Slovákov stotožňoval s Quadmi. Názov mena Quadi odvodzoval od Vagii (Važania, Povážania); lebo „Qu“ je rovné písmene „V“ tiež v mene Quandalus miesto Vandalus atď.; podobne „g“ je miesto písmeny „d“ v mene Remidius miesto Remigius; Andel miesto Angelus atď.
• Jozef Hložník-Hložanský (1836-1876) - historik, publicista. Roku 1870 šokoval verejnosť myšlienkou, že Slováci by nemali mať ani najmenší záujem na jestvovaní monarchie. Predvídal, že maďarská národnostná politika v konečnom dôsledku povedie k rozpadu Uhorska. Veľmi presne odhadol aj budúcnosť v tomto priestore, za aktivitu - názor bol pokutovaný a väznený vtedajšou mocou.
• Jozef Ľudovít Holuby (1836 – 1923) – botanik, najlepší znalec kveteny Slovenska, najvýznamnejšia slovenská vedecká a kultúrna osobnosť, národne uvedomelý človek a kňaz, prírodovedec, historik, archeológ, národopisec. Miloval ľud a jeho zvyky a, i keď pomerne veľa času strávil na cestách, takmer celý svoj život prežil na dedine.
• Mikuláš Kubíni (1840 - 1937) - historik, archeológ, právnik, Ako jeden z prvých bádateľov sa systematicky zaoberal dejinami Oravy
• Pavol Križko (1841 – 1902) – historik, archivár, pedagóg. Pseudonym: Tribránsky, prezentoval kontroverzný Velestúrsky nápis širokej verejnosti  v roku 1868 v Letopise Matice slovenskej, ročník V., zväzok I.
• Andrej Kmeť ( 1841 - 1908) -  kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, historik, botanik, etnograf a folklorista. Pri svojich archeologických výskumoch v Beši vykopal a zachránil kostru mamuta.
• Jozef Škultéty (1853 – 1948) slovenský literárny kritik, historik, jazykovedec, publicista a prekladateľ, mal opatrný prístup k nastupujúcej československej orientácii
• Michal Matunák (1866 - 1932) kňaz, historik, archivár, paril k hlavným protagonistom prípadu Velestúrskych nápisov, Križkov oponent, Zaoberal sa aj otázkami starších slovenských dejín so zameraním na veľkomoravské obdobie a entogenézu Slovákov.
• Fedor Fridrich Ruppeldt (1886 – 1979)  -  publicista, kultúrny historik, prekladateľ, hudobník, politik a evanjelický biskup. Aktívne sa staval proti politike Slovenského štátu, najmä voči výlučnému stotožňovaniu slovenského národa s katolíckou vierou, proti vyháňaniu neslovenských národností (Čechov) zo Slovenska, proti vyčleňovaniu národností v evanjelickom zbore a proti schváleniu protižidovských zákonov a deportáciám slovenských židov. Za názor - aktivitu bol väznený.
• Juraj Hodál  (1888 - 1963 ) - kultúrny a cirkevný historik zameriavajúci sa na veľkomoravské a poveľkomoravské obdobie v dielach O pohanskom náboženstve starých Slovákov, O praobyvateľoch dnešného Slovenska, Prehľad dejín slovenského kniežatstva počas moravského nadpánstva , Z minulosti Slovenska, Kostol kniežaťa Pribinu v Nitre a Kostol Pribinov v Nitre v pravom svetle. Zaujímavý je výsledok jeho výskumu, kde preukázal dešifrovaním významu pôvodných mien Hunt a Poznan tak, že neboli bratia a mali slovenský pôvod, . viď zakladajúca listina opátstva sv. Martina na Panónskej hore z roku 1002. Po komunistickom prevrate v 1948 bol z vedeckého života vylúčený
• Daniel Rapant (1897 – 1988 ) -  významný slovenský historik, archivár, vysokoškolský pedagóg a rektor UK, inicioval vznik Slovenskej historickej spoločnosti, ktorú pozdvihol z vlastivednej polohy na vedeckú úroveň. Viedol polemiku s Václavom Chaloupeckým o samostatnosti slovenských dejín do roku 1918, keď za spoločné česko-slovenské dejiny považoval len dejiny Čechov a Slovákov po roku 1918. Jeho hlavným dielom v problematike národného obrodenia bol 12-zväzkový dokument Slovenské povstanie roku 1848 - 1849, ako prvý vedecky vyvrátil názor o neosídlení prevažnej časti územia Slovenska pred 13. storočím
• František Hrušovský (1903 – 1956)  slovenský historik, prvý v spájaní slovenských dejín, verejný činiteľ, významný predstaviteľ slovenského exilu  o.i. autor Slovenských dejín a Slovensko v dejinách strednej Európy
• Ján Stanislav ( 1904 - 1977 ) - slovenský jazykovedec, slavista. Vo svojej výskumnej činnosti sa zaoberal dialektologiou a staroslovienčinou, najmä z hľadiska jazykových a kultúrnych pomerov na Veľkej Morave s osobitným zameraním na pôsobenie Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Významnou mierou sa pričinil o poznanie slovenskej historickej gramatiky a najstarších dejín slovenského jazyka. Ako prvý preložil do slovenčiny Život Konštantína-Cyrila, Život Metoda (1933), Dlhý aj krátky život Klimenta Ochridského (1950), slovanské životy Nauma Ochridského a ďalšie cyrilo-metodské pramene.
• Alžbeta Güntherová-Mayerová (1905 – 1973) - spoluzakladateľka slovenskej umenovedy, výtvarná historička, pamiatkárka, popredná osobnosť formujúca modernú slovenskú kultúru v Československej republike, po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie
• František Bokes ( 1906 – 1968)  slovenský historik a historický geograf o.i. spracoval Dejiny Slovenska a Slovákov od najstarších čias po oslobodenie či Snahy o organizovanie slovenskej vedy od konca 18. storočia do vzniku SAV Bratislava
• Vendelín Jankovič (1915 –1997) - slovenský archivár, historik, spoluzakladateľ Slovenskej historickej spoločnosti, zaoberal bádaním v maďarských archívoch, kde získal množstvo archívnych prameňov k politickým, kultúrnym a náboženským dejinám Slovenska v 16. – 18. storočí. Postupne ich spracovával a publikoval mnohé ostali doteraz nespracované
• Jaroslav Dubnický (1916 – 1979) slovenský historik. viedol Historický ústav SAV. V júni 1960 predsedal za česko-slovenskú stranu v česko-slovensko-maďarskej zmiešanej komisii historikov.
• Belo Polla (1917 – 2000)  historik, archeológ a archivár, diela Bratislavský hrad, Nitra, Archeológia na Slovensku v minulosti
• Jozef Butvin (1918 – 1991) slovenský historik, Dejiny Slovenska slovom i obrazom a ďaľšie, publikačne aktívny (napr. Kultúrny život) a pokračoval v spolupráci so slovenskými redakciami regionálneho rozhlasu a televízie v zahraničí (Juhoslávia, Rumunsko).
• Alžbeta Gácsová ( 1919 – 1976)  slovenská historička, od roku 1951 pracovala v HÚ SAV
• Vojtech Zamarovský (1919 – 2006) slovenský autor literatúry faktu, venujúcej sa najstarším dejinám ľudstva
• Peter Ratkoš (1921 – 1987) slovenský historik. Patril k zakladateľskej generácii slovenských marxistických historikov, Bol jedným z najlepších slovenských znalcov veľkomoravského obdobia a dejín stredovekého baníctva. Zaujímavé publikácie: Anonymove Gesta Hungarorum a ich pramenná hodnota, Slovensko v dobe veľkomoravskej, Pramene k dejinám Veľkej Moravy.
• Ľudovít Holotík (1923 – 1985)  slovenský historik, predseda Slovenskej historickej spoločnosti.
• Pavel Horváth (1926 – 1999)  slovenský historik v HÚ SAV. Venoval sa slovenským dejinám 16. – 19. storočia.
• Anton Špiesz (1930 – 1993) slovenský historik, diela Dejiny Slovenska na ceste k sebauvedomovaniu,   Ilustrované dejiny Slovenska, kde sa opisuje vývoj dejín Slovenska od príchodu Slovanov až do roku 1989.

•  v 50. rokoch minulého storočia pod vplyvom marxistickej ideológie a historiografie Československa, začalo postupné ohýbanie slovenských dejín

• ak je to možné a existujú mená ďaľších slovenských historikov do roku 2000, poprosím o ich vymenovanie, ktoré potom spracujem[/b][/color][/b]

Fúha, do roku 2000? Nechýba tam zopár slovutných mien?

Svetomír napísal:Fúha, do roku 2000? Nechýba tam zopár slovutných mien?

Svetomír, ďakujem za upozornenie, robil som to v rýchlosti vzhľadom k predchádzajúcemu článku Sloveni, Slovenky .... ak si môžem dovoliť, poprosím Vás o vymenovanie slovenských historikov už nežijúcich do roku 2000, ktorí by tam mali patriť, potom ich spracujem. Ďakujem ešte raz.   .

Pavol Jozef Šafárik (* 13. máj 1795, Kobeliarovo – † 26. jún 1861, Praha)
Ján Čaplovič  (* 22. september 1780, Horné Príbelce – † 29. máj 1847, Viedeň)
Milan Stanislav Ďurica (* 13. august 1925, Krivany)
Andrej Kmeť (* 19. november 1841, Bzenica – † 16. február 1908, Turčiansky Svätý Martin)
Ladislav Radvanský (* 18. december 1701, Banská Bystrica-Radvaň - † 1758, Banská Bystrica-Radvaň)
Ján Dekan (* 6. február 1919, Šahy – † 21. august 2007, Bratislava)
Daniel Rapant (* 17. apríl 1897, Holíč, Rakúsko-Uhorsko, dnes Slovensko – † 17. apríl 1988, Bratislava, ČSSR, dnes Slovensko)
František Víťazoslav Sasinek (* 11. december 1830, Skalica – † 17. november 1914, Graz)

Jas, veľmi pekne ďakujem, doplnil som iba historikov do roku 2000, Nechcel som ísť ďalej, bolo by ich ďaleko viac.

Igor, to je výhovorka. Chceli ste po mne zoznam, povedal som si, kto píše článok - ja, alebo on. Jas dodal niekoškých a hneď nepasuje. Okrem toho - vraj narýchlo napísaný článok. Prečo narýchlo. Veď času je dosť. Niektoré moje články, čo sú tu dozrievali v PC aj tri roky. Len pokojne píšte, nechajte článok "vyhniť" a tak sem.

Sveťo, prepáčte. Bez výhovorky, požiadal som o doplnenie Zoznamu, keďže veľa času nazvyš nemám. Ďakujem Vám za oznámenie, že chýbajú slovutné mená, čo ma nabudilo a snažil som sa to napraviť. Všetko pasuje, Ďurica ešte žije, Dekan zomrel v 2007, Rapant tam už bol. Ak v Zozname chýbajú stále nejaké mená historikov, alebo nejaké zaujímavé informácie o ich práci, nie je problém to napraviť ...

Ok, ešte taký Ján Stanislav by si zaslúžil, aj iní...ale to ani netreba, do nášho pohľadu takáto prehľad prinesie niečo nové? Nechajte tak. :-)

ďakujem za info, meno som doplnil ... Zoznam má zmysel v tom, že podáva prehľad čo sa udialo, ako bola vnímaná história slovenskými historikmi v minulosti, ďalej napriek širokej negatívnej propagande v minulosti či teraz, poukazuje na to, že Slováci skutočne mali svoju históriu aj svojich historikov (dejateľov, šľachtu, vodcov, rebelov, osvietencov, spisovateľov, učiteľov, humanistov, vedcov, vynálezcov, technikov, lekárov, geografov, fyzikov, matematikov ap ... ) len sa nejak o tom v širokej verejnosti nevie, niektoré diela nie sú ani do dnešného dňa preložené. V téme Sloveni, Slovenky ... uvedená web stránka p. Škvarnu dôvod nezáujmu o históriu, dejiny na Slovensku, opisuje presnejšie ...
http://www.impulzrevue.sk/article.php?842

Richard Marsina (1923 –  2021 ) slovenský historik, archivár, špičkový znalec slovenského a uhorského stredoveku, najmä listinného materiálu, zostavovateľ Slovenského diplomatára. ktorý obsahuje prepis všetkých písomných prameňov k dejinám Slovenska do roku 1260. Okrem širokej publikačnej činnosti si dovoľujem poukázať aj na jeho prácu v niektorých knižných tituloch napr.:
- Ku koncepcii a vývoju slovenskej historiografie
- Tatársky vpád
- Starý národ - mladý štát
- Etnogenéza Slovákov
- Metódov boj